Keď Martin bol ešte malý chlapčisko, často počúval starých ľudí okolo seba, ktorí mu vyrozprávali množstvo všelijakých príhod, či rozprávok. Niektoré sa mu páčili a bol ochotný si ich vypočuť aj viackrát. Sám seba si predstavoval v úlohe hlavného hrdinu a už dopredu vedel, ako sa treba zachovať. Iné príbehy ktoré počul a z určitého dôvodu mu nesedeli, k tým sa už nikdy nevracal.
Keď sa naučil čítať, začal čítať všetky knihy, ku ktorým sa vedel dostať. Jednoducho, on ich nečítal, on ich priam hltal jednu za druhou. Často ho jeho mať, vidiac ho schúleného do klbka na starom otománe, hoci iné deti v jeho veku vonku behali a šantili, napomínala, aby s tým neustálym čítaním prestal a šiel sa hrať vonku s ostatnými…
Treba povedať, že za ostatnými vrstovníkmi zaostával, nerástol tak rýchlo ako iní a ani silu nemal, akú by mať mohol, keby… Detstvo prešlo nebadane a aj rýchlo. Svojou usilovnosťou skončil bez väčšej námahy strednú školu. Rozhodol sa v učení pokračovať na vysokej škole a aj tú úspešne ukončil. Život aj úspech ho očakávali, ako s úplnou samozrejmosťou čakal. Neuvedomoval si ešte, že skutočnosť býva často zamotaná medzi dobro a zlo. Veď, nakoniec každý sme si pánom svojho osudu. Jeho život plynul pokojne, denne prežíval radosti aj ťažkosti, úmerné jeho veku. Až raz, jeden sychravý deň sa to stalo. Ako obvykle vybral sa na pešiu túru hore do Roháčov. Terén poznal, veď už mnoho krát tými trasami prechádzal ešte za študentských čias. Po krátkom oddychu vstúpil do doliny Kremenná, do ktorej sa dostal peši z Brestovej, kde vystúpil z autobusu a úzkym kľukatým chodníkom sa dostal až do Blatnej doliny. Bolo zavčas ráno. S rozkošou vdychoval vzduch presiaknutý všetkými vôňami prebúdzajúceho sa smrekového lesa. Kráčal ticho, bo vedel, že kdekoľvek môže uvidieť lesnú zver.
Keď vystúpil až do záveru Kremennej, porušil dobré zásady a namieril si to mimo poľovníckeho chodníka priamo kolmo hore pomedzi skaliská, smerom na Okolík. Cieľom jeho cesty v ten deň bol vrchol Osobitej. Tá bola pre turistov už dávno uzatvorená, aby sa zastavila erózia pôdy. Opatrenia si vymohli ochrancovia prírody a preto oficiálny chodník zo Zverovky cez Pučatinu poľanu bol kontrolovaný až po sedlo pod Osobitou, kde sa dalo pokračovať chodníkom už len na Lúčnu. Teda, oficiálne sa na Osobitú vystúpiť nedalo zo žiadneho smeru.
Bol mladý, myslel si, že všetko môže. Už bol skoro na vrchu, bolo treba zdolať už len posledný úsek. Tam si oddýchnem a niečo prejem, pomyslel si. Mal dve možnosti. Vystúpať strmým skalným zrázom plným drobného kameňa, alebo to obísť po istejšej, no dlhšie trvajúcej ceste. Rozhodol sa. Začal strmý výstup po kamennom žľabe. Kamene sa pod jeho nohami zosúvali ba páru ráz spustil svojim neopatrným konaním menšie skalné lavíny. Rozum mu hovoril, že je v nebezpečenstve, no mladícka nerozvážnosť zvíťazila. Napokon, už prekonal viac ako polovicu výstupu.
Už bol skoro na samom vrchole žľabu, keď sa to stalo. Najprv sa mu ušmykla pravá noha a znova sa pod ním pohli kamene. Automaticky sa oboma rukami zachytil o pred ním ležiaci balvan, nemyslel si, že ten sa môže tiež uvoľniť. No stalo sa. Kameň sa dal do pohybu .
Od tej chvíle si už nič nepamätal. Len si uvedomil, že padá dole a nad ním, či už vedľa neho ten kameň, o ktorom si myslel že sa na ňom zachráni pred pádom dole do priepasti… Stratil pojem o čase, necítil žiadnu bolesť. Len si zo začiatku uvedomoval, že ak toto má byť jeho koniec, tak to trvá neobyčajne dlho. Jeho istá smrť a zabíjanie nebralo konca. Ale bolesť na vlastné prekvapenie necítil. Všade okolo neho sa rozhostilo ticho a myšlienky mu zaliala úplná tma spojená s úľavou. V tom okamihu, či lepšie okamihoch mu mysľou prebehlo z jeho života všetko, čo vedome, či nevedome vykonal zle. Ako film sa mu premietli všetky jeho zlé skutky. Od ohovárania až po množstvo nesprávnych činov, ktorých sa dopustil proti svojim blízkym, či známym. Videl to všetko jasne, cítil obrovskú zodpovednosť spojenú so strachom, čo bude nasledovať. Jeho myseľ pracovala na plné obrátky. Cítil len nevýslovnú úzkosť čo príde. Jeho pocity ale nemali súvislosť s jeho doráňaným telom. Naopak, až v týchto chvíľach si uvedomil, že on tu je len svojou mysľou.
Akoby sa vznášal niekde vo výške. V duchu zatvoril akoby oči a mal iné vnímanie všetkého na okolo. Cítil sa, ako by sa vznášal tam vysoko nad samotnou zemou, vo vesmíre, kde panoval len nevýslovný pokoj. Ako by sedel uzavretý v nejakej rýchlo sa pohybujúcej , priehľadnej guli, ktorá ho chránila od akýchkoľvek vonkajších vnemov. Necítil zimu ani strach. Bol v stave ako kozmonauti bez tiaže. Bol zároveň prekvapený, že sa nekrúti okolo vlastnej osi, ale sedel bez pohybu, ako by pripútaný v pohodlnom kresle, uvedomujúc si priehľadný obal tej magickej gule okolo, v ktorej sa nachádzal. A sedel dôstojne, vzpriamene, pozorne sledujúc úplne všetko okolo . Videl ako kozmonauti zem hlboko pod sebou, či nad sebou s množstvom hviezd okolo.
Vôbec nebol prekvapený, že sa v tom labyrinte vyznal a vedel pomenovať presnými názvami všetky nebeské telesá okolo seba. Bez akéhokoľvek vzrušenia pozoroval padajúce hviezdy, či letiace kométy okolo seba, ktoré nakoniec zanikli tam niekde v nekonečnej tme.
Nepočul v tom tichu žiadne zvuky, okrem žblnkotania horskej vody okolo jeho hlavy. Akoby bol znova v matkinom lone v čase pred tým, ako prišiel pri narodení na tamojší svet! Cítil obrovskú lásku a pokoj okolo seba. Ničoho sa naozaj nebál. Zrazu sa obrovskou rýchlosťou začal vzďaľovať od zeme a tam v diaľke spozoroval najprv slabšiu, potom čoraz výraznejšiu žiaru… Jeho duša už zrejme éopustila vlastné telo a blížila sa k novému cieľu…
A uvedomil si aj ďalšiu svoju novú schopnosť. Začal komunikovať so všetkými zomrelými, ktorí už dávno odišli z pozemského sveta. Len ich stále ešte nedokázal vidieť, preto si ich predstavoval podľa pozemskej pamäte. Zrazu mal na nich množstvo otázok. Chcel vedieť ako sa im darí, čo prežívajú a čo robia celú tú dlhú dobu od času, kedy zomreli pozemskému svetu. Taktiež, ak sa chcel spojiť s kýmkoľvek tam dolu na zemi, s ešte žijúcimi, dokázal v jednom a tom istom čase byť na viacerých miestach na zemi a poznal všetky ľudské jazyky. Komunikovať ale nemohol, bo hoci napríklad stál vedľa žijúcich a niečo im hovoril, tí ho nepočuli a nevedeli, že stojí pri nich. Na množstvo jeho zvedavých otázok odpovedali len tí, čo z toho pozemského sveta už navždy odišli…
Tiež zistil, že má schopnosť ponoriť sa do hlbín oceánov a svetových morí kdekoľvek, aby uvidel na vlastné oči, či len jeho terajší zrak to, čo ľudským očiam bolo nemožné. Zistil, že aj v kilometrových hĺbkach , pod vodou nájde tých, čo z pozemského sveta dávno odišli. Ba dokonca sa vedel vnoriť do hlbín zeme včítane najtvrdších skál bez akéhokoľvek odporu. Takto zistil, že napríklad jaskyne o ktorých ľudia na zemi len niečo predpokladali sa tiahnu popod celé pohoria. Všade množstvo cenných kovov, za ktorými sa ľudia v pozemskom živote tak pachtia a teraz pre neho nemali žiadnu cenu.
A tiež zistil že čas sa nemeria tak ako za života na zemi. Čas akoby sa zastavil. Premiestnenie aj na diaľky vesmíru netrvalo nič viacej ako len okamih jeho rozhodnutia. Zrazu v diaľke zbadal silnejúce svetlo. To sa začalo k nemu čoraz intenzívnejšie približovať. Zachvátil ho nevýslovný pokoj a pokora. Cítil, že sa k nemu blíži to, čo sa tam dolu na zemi naučili pomenovať vierou a láskou. Cítil obrovskú vlnu energie prelievajúcu sa k nemu. V tej chvíli pocítil aj intenzívnu omamnú vôňu ako by všetkých kvitnúcich kvetov z vysokohorskej lúky jeho milovaných Roháčov! Okolo sa rozzvučali prenádherné upokojujúce melódie, ako by začali hrať všetky hudobné nástroje sveta. Medzi ne sa nevtieravo pridával spev aký spoznával, keď sa ráno prebúdzali vtáci na horkých lúkach a ktoré tak rád za života počúval! Nakoniec sa k tomu priam majestátnemu orchestru zvukov všetkých zvukov postupne pridali aj zvony pripomínajúce tie z jeho rodnej dediny vysoko v horách.
A konečne uvidel v tom oslňujúcom svetle akúsi nejasnú postavu. Tá, celá zahalená v dúhe prenádherných farieb všetkých odtieňov, k nemu mäkkým a láskavým hlasom prehovorila: ,,
Martinko, tak Ty si sa rozhodol prestúpiť do nášho sveta?! Teraz, čo prejdeš preskúmaním všetkých Tvojich pozemských skutkov, bude Ti určená Tvoja budúcnosť. Až v tej chvíli dohorí Tvoja pozemská svieca života tam dolu. Kým sa tak nestane, ešte vždy sa môžeš vrátiť na zem ! ,, Ak medzi nami nezostaneš, už ale nebudeš ako do týchto čias. Budeš mať schopnosť predvídať pozemskú budúcnosť, čo využiješ na to, aby si iným dal šancu ako dobrý pastier, ktorý jemu zverené stádo odvedie na pastviny a vyhne sa nebezpečenstvu. Maj na pamäti, že oni Ťa ale nebudú chcieť počúvať, na to sa priprav! No to už nebude Tvojou zodpovednosťou, bo každý človek sa raz zodpovie len za svoje vlastné skutky! Teraz ale môžeš položiť tri otázky, na ktoré Ti zodpoviem. Bude pre Teba dobré, keď sa budeš pýtať také veci, aby si potom vedel na základe mojej odpovede pomôcť iným, tam dolu v pozemskom svete v ich ťažkostiach. Lebo Ty sa sám ešte raz vrátiš tam dolu na zem, aby si mohol napraviť všetko čo si vykonal nesprávne. Druhým budeš otvárať ich oči a zatvrdnuté srdcia, bo konajú zlo svojimi skutkami! Až po splnení Tvojej misie sa dostaneš za túto konečnú bránu, kde Teba aj ostatných, čo splnia predpoklady, už čaká len zmier a pokoj.
V tej chvíli, keď sa tu znova a už definitívne vrátiš, až vtedy sa Ti ukážem a spoznáš ma. Pýtaj sa Martinko! Povedal teraz už rázne ten hlas. Hlavou mu začalo víriť množstvo otázok na ktoré nemal odpovede. Martin v tej chvíli bol schopný položiť len nasledovné :
– čo je skutočné ľudské šťastie tam dolu na zemi?
– je silnejšia a trvácnejšia láska alebo ľudské zlo?
– prečo človek nepozná svoju budúcnosť?
– prečo všetci vladári nešíria pokoj ale dávajú možnosť násiliu a krivdám?
– prečo každý ľudský osud je iný?
– prečo jeden býva bohatý a zdravý a iný musí žiť v chudobe a trápi ho množstvo životných úderov aj čo sa týka zdravia?
– čo je najväčšou zodpovednosťou každého ľudského jedinca v jeho živote?
– kedy skončí ľudská zloba, nenásytnosť a nenávisť spojená so závisťou?
– čo je pre ľudský život najcennejšie?
– dosiahne každý človek, či jeho duša po ľudskom živote spravodlivosti za svoje pozemské skutky?
Ani náhodou by sa nespýtal, či Boh existuje. Martin v Boha veril. Uvedomil si, že určite čo človek, to iný názor v položených otázkach. Preto Martin tej postave s tým nádherným hlasom povedal : ,,Som len jednoduchý človek a nikdy do dnešného času som nepočul, aby niekto dostal po odchode z pozemského života takú možnosť. ako som dostal ja. Veľmi si preto vážim, že tá česť postihla mňa samotného. Keďže si uvedomujem, že nie som dokonalý a mám množstvo ľudských chýb a aj sám som počas vlastného života spáchal množstvo zlých skutkov, poprosím o odklad do nejakej doby. Rád by som sa vrátil ešte na určitú dobu nazad na zem, ku svojim, a tam ich požiadam, aby mi pomohli položiť tie tri najdôležitejšie otázky. Budem sa mnohých pýtať a vypočujem si ich odpovede. Z ich názorov potom ja osobne vyberiem tie tri najdôležitejšie otázky. Nuž a nechám na Teba, akou cestou sa oni už na tie svoje otázky dozvedia odpoveď. ,, Keď dohovoril, dostal súhlas vrátiť sa ešte raz na zem aby sa mnohých spýtal, ktoré sú to tie tri otázky, na ktoré by ľudia mali poznať absolútnu odpoveď. Martin otvoril oči. Ležal celý zavalený drobnými kameňmi, no bol celý. Pohol postupne všetkými končatinami a nakoniec, síce s ťažkosťami, predsa sa len postavil na nohy. Ten veľký kameň, ktorého sa tam hore po strhnutí lavíny obával, že ho zavalí, zostal stáť tesne nad jeho hlavou… Pozrel sa pred seba a vedel, že jeho cesta už nepovedie tam na vrchol hory, ale nazad, dolu k ľuďom. Aby ich požiadal, či lepšie poprosil o pomoc. Porozpráva im svoj príbeh a zároveň položí tú otázku, ktorú nevedel tam, v tom inom svete sformulovať. Tak teda: Na ktoré tri najdôležitejšie otázky by ste chceli poznať odpoveď? A nezabudnite! Kým ich položíte, myslite na to, že ich odpoveď by mala vedieť vyriešiť ťažkosti našich životov, či pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Ak sa rozhodnete so mnou spolupracovať, ja len všetky tie Vaše otázky po čase zverejním, aby sme sa spolu dohodli, ktoré otázky nakoniec Martin položí…
Ing.Viliam Karisný-Štefanek. Podbiel,7.11.2009. www.podbielpoviedky.sk