Ak dospelý človek chce upútať pozornosť dieťaťa, múdro spraví, ak mu začne vyprávať niečo zaujímavé a zároveň smiešne. Deti sa prirodzene radi zabávajú, sú hravé a dobré, žiadnou správnou výchovou ešte nepoznačené. Preto milujú cirkusových klaunov, bo tam smiešny dospelý predvádza ich vysnívaný svet. A dokážu sa tak veselo smiať aj vlastnej detskej neobratnosti, ktorú klaun v manéži predvádza a za čo v normálnom svete ich dospelí napomínajú a hania. Deti sa s radosťou prevteľujú do role svojich hrdinov a nechávajú sa unášať svojou predstavivosťou. Preto kľúč k ich duši ide týmto smerom. Deti majú radi nielen klaunov, šašov, ale aj nás dospelých, ak voči nim svojim chovaním prejavujeme obdiv, láskavosť, statočnosť, proste, sme im vzorom. No na to my dospelí, ak chceme malého človiečika formovať, musíme s nimi komunikovať. Môj nebohý otec mi vždy, ak sme sa bavili o deťoch, hovorieval slová, ktoré si pamätám po celý svoj život: ,,Vilo pamätaj si, že s deťmi musíš konať a rozprávať po detsky!,, Inými slovami, ak chceš, aby si upútal deti, musíš sa s nimi rozprávať ich ešte detským jazykom, ktorému najlepšie rozumejú.
Verím, že sa všetci, čo čítate tieto riadky zhodneme na tom, že podmienkou takýchto rozhovorov s deťmi si vyžaduje dokonalej znalosti jazyka detí, ktoré chceme vychovávať. To je viac ako len znalosť jazyka ako takého. Treba poznať zákutia vo vyjadrovaní detskej duše…
Verím tiež, že nikoho neurazím, keď dodám, že tomuto tvrdeniu nedokáže pochopiť len hlupák. Ak tento problém posudzujeme v obecnej rovine ako nezúčastnení, prejdeme cez to, prestaneme to vnímať. Horšie je, ak takýto problém budete mať s vlastnými vnukmi, ktorí žijú v inej krajine a jeden z ich rodičov je cudzinec z inej kultúry.
Ich jazyku som sa priučil keď som prekročil svoju štyridsiatku a každý z Vás vie, že nový jazyk sa treba učiť v mladosti tak do 10 rokov, kedy deti iný jazyk pochytia veľmi rýchlo, napríklad aj s vrstovníkmi na ulici, ak žijú v cudzej krajine. Teda priznávam, že z toho jazyka ovládam základné tézy a tlmočníka by som veru robiť nemohol. Je jasné, že to, čo som popísal vpredu, vysvetľuje moje ohraničené možnosti vo vyjadrovaní v ich jazyku. Musím doplniť, že moje vnučky neovládajú našu reč a reč svojej matky vôbec. U tej staršej to viem pochopiť, u mladšej vôbec nie.
Takže ak by som chcel vysvetliť, čo je to tá detská reč s jej špecifickou a náročnou úrovňou, popíšem prepis skutočného zážitku z rozhovoru s malým 5 ročným chlapcom z blízkeho okolia. Tento príbeh dokumentuje nevyhnutnosť dokonalej znalosti jazyka ktoré deti používajú. To vtedy, ak máme ovplyvniť ich duše po dobrom. A aby nám tiež porozumeli.
Počas pandémie celosvetového korona výrusu deti nechodili ani u nás do školy ani do škôlky. Ba aj maturity prebehli z domu virtuálnou cestou. Tí mladí maturanti si to reálne pochvaľovali, veď osvedčenie o maturitnej skúške ich dospelosti im tiež prišlo zo škôl len poštou. Bez ich námahy, učenia, či stresu. Pohoda, svet gombička! Z reality rovno do virtuálneho života a obidvoma nohami naraz!
Vrátim sa ale k tomu nášmu 5 ročnému hrdinovi, ktorý namiesto škôlky mal opateru doma jeho babkou. A poviem Vám, výmyslom som dal voľný priebeh. Veď s deťmi dobre len prostredníctvom fantázie ako som už napísal. Cieľ je dôležitý.
Pri každej jeho návšteve sme preberali po jeho iniciatíve detské náramkové hodinky aj s ručičkami, po ktorých nesmierne túžil. Jeho prianím bolo, aby hodinky mali modrú alebo zelenú farbu, čomu som ja nerozumel, ale nepokúsil som sa mu do toho zasiahnuť, bo bol citlivý na akýkoľvek iný názor oproti tomu jeho… To raz, keď som sa ho spýtal, či by nechcel namiesto ručičkových aj hodiny presýpacie, ktoré hrajú všetkými možnými farbami, zvlášť pri mesačnom svite, rázne môj návrh odmietol, dokonca mi pohrozil, že odíde nazad domov ku babke. Bolo pre neho ponížením mne nevedomému, z jeho strany vysvetľovať, že predsa náramkové hodinky mu budú všetky deti závidieť a budú na jeho ruke. Navyše po hodinkách modrej farby už dlho túži aj Anička od susedov, ktorú by veľmi chcel okúzliť! Veď on, práve on a nie ona by ich mal prvý! Naproti tomu ako by behal s presýpacími hodinami, to by bol na smiech! A vyčítavo sa na mňa pozrel s jeho výrazom rozhorčenej tváre…
Tie hodinky sme preberali skoro denne, bo jeho rodičia mu oznámili, že mu ich otec objednal cez internetový obchod priamo v Číne. Malý tomu uveril, bo jeho otec tú krajinu aj skutočne nedávno navštívil a z tej cesty sa v rodine dodnes zachovalo páru čínskych suvenírov. Skutočnosť, ktorú mu jeho rodičia zatajili, bol ich postreh, že kúpa akýchkoľvek detských hodiniek v každom dedinskom obchode tu doma a nie až v ďalekej Číne, sú zbytočne vyhodené peniaze. Rodičia boli presvedčení, že by ich násilím otvoril, aby zistil čo je v ich vnútri, čím by ich znehodnotil, alebo by ich stratil pri jeho častých jazdách na terénnom bicykli…
Takže, on o tom vedomosť nemal a jeho otec vždy na jeho otázku, kedy kuriér jeho hodinky doručí, odpovedal, že sú na ceste. Čas ubiehal a malý čoraz dôraznejšie hľadal odpoveď, prečo ich ešte nemá na ruke. Otec, aby získal čas, svoj príbeh doplnil konštatovaním, že dodávku hodiniek v Číne reklamoval, čím získal ďalší čas od jeho neustálych otázok. Nakoniec to voči malému uzatvoril svojim klamstvom o tom, že mu Čína poslala nazad zaplatenú hotovosť, čím sa prípad z ich strany uzatvoril. Bez dodania samozrejme. No malý to nedokázal prijať a všetok tlak za neúspešnú kúpu zo svojho otca presunul na mňa osobne.
A začalo to od samého začiatku. Len okrajovo som poznamenal, že by som do Číny mohol zavolať svojej známej, s ktorou som sa tam pred 40 rokmi stretol počas mojej služobnej cesty. Všetko to som si pochopiteľne tiež pre jeho dobro vymyslel. To som ale nemal robiť, bo nasledoval vodopád jeho otázok, ktoré nie vždy s jeho hodinkami súviseli. V krátkosti popíšem, verím, že Vám spravím radosť, urobte si pri čítaní pohodlie.
Už si do tej Číny telefonoval? Spýtal sa.
Prečo? Pritom som sa tváril prekvapene.
No veď kôli tým mojim hodinkám, keď sa to otcovi nepodarilo!
Ahá! Hej, ale zdvihla mi to len dcéra tej mojej známej, zavolám znova za páru dní!
Už si tú svoju známu dostihol, veď si to včera sľúbil!
Hovorili sme spolu, ale po toľkých rokoch som zabudol veľa čínskych slovíčok a ona si mýlila náramkové detské hodinky s veľkými nástennými hodinami čo visia na stene. Tie my predsa nechceme, vysvetľoval som mu, len aby som ho odviedol od tých nešťastných hodín. Asi som jej to doplietol ja sám, bo oni sú múdry národ, dodal som.
A aká je tá Tvoja čínska známosť stará? Spýtal sa.
Vedel som, že som získal čas a že skočil na lep. Teraz ho len v tom udržať, pomyslel som si. A budeme od hodín mimo!
Je tak stará ako ja. Vtedy sme boli ale mladí a páčili sme sa jeden druhému, dodal som so všetkou skromnosťou.
Chcel si si ju zobrať za ženu?
Náhle doplnil otázku s patričným vzrušením, ktoré mu bolo možné vyčítať z jeho priam červenej tváre . Jeho oči sa ostro zapichli na moju postavu! Pozorne sledoval moju reakciu. Od vzrušenia neustále jazykom vydúval lavé lice, až tak bol nedočkavý. Keby som odpovedal kladne, zvíťazil by. Okamžite by to viackrát oznámil mojej manželke a aj jeho babke, aby ma zhodil.
Ide do tuhého, pomyslel som si.
Ona veľmi chcela, odpovedal som pohotove.
Zároveň som sa hanbil za svoju trúfalosť, veď som žiadnu Číňanku vtedy po pravde nepoznal.
Bola tá Číňanka pekná ako je moja mama?
Spýtal sa, neustále ma pozorujúc, bo bol presvedčený, že krajšej od jeho mamy niet. To bola záludná otázka z jeho strany, určite ma chcel vyprovokovať.
Na začiatku ani nie, ale po dlhšom čase čo som trávil v tom ďalekom svete už pekná bola, nakoniec ako všetky tam čo som vídaval, pravdivo som odpovedal.
On tej vyslovenej jemnosti môjho prirovnania samozrejme nerozumel. Veď som naozaj v tých časoch Čínu navštívil. A všetci tam chodili v jednotnom oblečení, ako v uniformách. Všetci boli štíhli, tučného človeka som vtedy nevidel. Mne osobne sa všetci podobali na seba ako vajce vajcu…
A Ty si sa jej tiež páčil, keď si tam prišiel z takej diaľky? Naozaj si jej bol sympatický? Čo na Tebe videla? Veď si starý a šedivý!
Bol si vedomý, že trafil na moju citlivú strunu a pomaly si preložil nohu cez nohu. Pritom sa na mňa stále uprene díval. Bol so sebou nadmieru spokojný.
Vtedy som bol mladý a aj ona je už teraz stará.
Poznamenal som, aby som sa obránil. Tým som obrátil pozornosť zo seba aj na vymyslenú partnerku.
Nosí teda aj ona už okuliare ako moja babka keď je už stará? A nezačala tiež už zabúdať? Načo je nám Tvoja známosť z tej starej doby ak aj ona nakoniec s tými mojimi hodinkami všetko znova dopletie? To nevedie k ničomu! Vraj presýpacie hodiny! Znova si len vymýšľaš, veď mi to babka vždy hovorí!
Nahneval sa a povedal so všetkou ráznosťou hlasu, že musí už ísť domov.
Kašlem Ti na tie hodinky, ešte zakričal a buchol dverami. Dokonca zabudol na zákusok, čo sme po ňom chceli poslať jeho babke. A čiapku si ani v tom rozčúlení nedal na hlavu, ale zúrivo s ňou mával v ľavej ruke, odchádzajúc. Niečo kričal, ale to som už nepočul.
Bože, ďakujem Ti, že si ma dočasne oslobodil, pomyslel som si.
Nakoniec sa Vás spýtam, čo z toho pre mňa plynie. Dokázal by som sa s malým človiečikom zmysluplne rozprávať, ak by sme sa vzájomne nerozumeli, bo obaja hovoríme inou rečou? Nie, určite nie. Veru v každej situácii čo prežívame s deťmi, by mal byť náš výchovný cieľ. A bez súhry a porozumenia jazykov to veru nejde! Ak chceme tým malým rozširovať ich vedomosti a pripravovať ich pomalými krokmi na skutočný život, ktorý na nich čaká, veru treba im začať poukazovať na zásadné rozdiely v hodnotách. Musíme ich naučiť, aby vedeli rozlišovať dobro od zla. Naformátovať ich myslenie, dušu, aby si vybrali správnu cestu. Naučiť ich, že bez učenia, poznania , vedomostí nič nejde dosiahnuť. Teda naučiť ich usilovne na sebe pracovať, čo bez námahy a sebadisciplíny nejde! Treba im nechať porovnávať dva odlišné svety ako uvediem následne.
Prvý svet:
Zloba? Úbohosť, nevzdelanosť, malosť ducha, závisť, agresivita, pomstychtivosť, príživníctvo, zákernosť, pretvárka, klamstvo, podvod, zbabelosť, mamon.
Druhý svet:
Láskavosť? Skúsenosť? Schopnosť. Vzdelanie? Sebavedomie? Človečina? Ľudské šťastie a nešťastie. Poznanie histórie. Znalosť cudzích rečí. Adaptácia na vzniknutú situáciu, schopnosť improvizácie, vynaliezavosť. Spravodlivosť. Pokora pred majestátom smrti. Pomoc slabým. Láska k rodine.
Ako starý otec, dívajúc sa na svojich potomkov v ďalekej Kanade bez možnosti byť s nimi denne , pociťujem smútok, niekedy až beznádej. Ja by som chcel aspoň príležitostne formovať ich dušičky poukazujúc na už spomenuté dobro a zlo, ktoré v životoch nikoho neminú. Tiež trpezlivo odpovedať na množstvo ich zvedavých otázok! Pohladiť ich vlásky a pofúkať boliestky, dodať im silu prekonať ich ťažkosti…
Nuž, vypoviem Vám moje možnosti, ktorými v tomto prípade disponujem. Sú to zriedkavé osobné stretnutia raz za páru rokov, rozhovor na diaľku pomocou Sky-pe, posielanie mailových správ a posielanie občasných balíčkov s drobnou pozornosťou ako vlastné pripomenutie sa, že vôbec ako starí rodičia ešte existujeme. Toto ale závisí na súhlase dominantného rodiča, ktorý tento proces chce mať pod kontrolou. Tento fakt zdôvodním skutočnosťou, že spomínaný dominantný rodič detí rozhodol, že sa naše vnučky nesmú naučiť reč svojej matky, to znamená reč našich predkov.
Jadro problému tak stojí v plnej nahote pred nami vo všetkých takýchto prípadoch na celom svete nielen u toho so starým otcom a vnučkami z Kanady. To považujem za hlavný fakt, ktorý treba brať na zreteľ. Mal by som sa teraz rozpísať o tomto pre mňa už len cudzincovi a poukazovať na jeho skutky? A prečo? Ak sa vŕtame v zle, tak tým to zlo podporujeme!
Vy sa určite spýtate čo spravím? Nebudem na zlo odpovedať zlom! Riešenie vždy príde a v dobrom. Ja musím svojim vnučkám ukázať aj môj svet, mojich predkov a ich spravodlivosť, úspechy aj prehry, mal by som svojim vnučkám vdýchnuť našu, slovenskú dušu ktorú nám dal Boh. Dať im vedomosti ktoré im otvoria cestu k hrdosti na predkov a kultúru ich prarodičov aj kultúru ich matky! Nebudem ani len v mysli brániť z mojej strany, aby ako potomkovia zmiešaného manželstva nečerpali to isté z línie otca a jeho predkov pochopiteľne. Veď žijú na druhom konci sveta v kultúre, ktorú naformoval čas povedzme najmenej tristo rokov tej krajiny prisťahovalcov mnohých národností.
Áno, skutočnosťou ale ostáva, že nie všetky národnosti tamojších prisťahovalcov mali dominantné postavenie. To či sa to komu páči alebo nie, zanechalo svoje výrazné stopy. Ak to zhrnieme, stretávajú sa tu rôznorodé záujmy.
Jedni ma za moje názory odsúdia, ako ten spomínaný malý chlapec s tými hodinkami, ak mám iný názor, ktorý sa nezhoduje s tým jeho. Druhí, tí chápavejší sa problematiku pozrú cez vlastnú dušu a pochopia s akým rébusom bojujem.
Čo poviete, naozaj strácam svoje vnučky, keď sme sa dostali do stavu, keď bez tlmočníka to už nejde??? Ako im mám formovať ich myslenie ako starý otec či stará mama, keď spolu nemôžeme komunikovať? Scenáre ktoré sa dajú v tomto prípade napísať sú vždy rôzne, páru ich tu uvediem:
Ak vnučky dosiahnu vek dospelosti a vymania sa z pod riadenia svojho otca, môžu sa rozhodnúť, že obnovia vzťahy so svojou rodinou po matke a ako prvú vec, ktorú budú musieť zvládnuť, bude naučiť sa náš jazyk, resp. jazyk svojej matky. Takto ale nemusia postupovať obidve vnučky, ale len jedna z nich alebo žiadna z nich. To ovplyvní aj skutočnosť, či v tej dobe starí rodičia ešte budú na žive. Bolestná strata času na oboch stranách.
Vnučky už v čase svojej dospelosti nebudú pociťovať žiadne záujmy o reč svojej matky ani o jej rodovú líniu v ďalekej európskej krajine. Na Slovensku tomu zvykneme hovoriť ako o suchej vetve stromu. Už našu krajinu ani nenavštívia.
Vnučky sa prídu pozrieť zo zvedavosti do krajiny svojich predkov bez znalosti našej reči. U nás sa budú cítiť ako cudzinky bez akýchkoľvek väzieb na našu, pre nich exotickú krajinu. Vrátia sa domov, bo našu krajinu budú považovať za cudzinu bez akýchkoľvek väzieb. Možno si urobia fotografiu na slovenskom cintoríne, kde budú pochovaní rodičia ich matky. Možno.
Dávate si otázku že to vidím príliš čierne? Ja si to nemyslím. Mal som možnosť poznať veľa podobných prípadov s potomkami slovenských vysťahovalcov do nového sveta. Väčšinu žiaľ tvoria tie, kedy potomkovia vlasť svojich predkov už neberú za svoju, ale boli prevychovaní. A hovoria s nami ako s cudzincami. Prostredníctvom tlmočníka. A často ani nevedia, že je to smutné a boľavé.
A na dodatok uvediem možno pre Vás prekvapivé vlastné stanovisko, keď prehlásim, že tí potomkovia za to nemôžu. Oni nie. Naozaj oni nie!
Ing.Viliam Štefanek-Karisný. Podbiel 30.5.2020. www.podbielpoviedky.sk