Konečne som pomalou chôdzou vystúpil na vrch Dudovej po pravej strane. Bola jar, príroda sa začala budiť aj v tejto výške pod našou Magurou. Dolu v jarku okolo potôčika som už videl prvé podbele s ich krásnymi žltými hlavičkami. Bude dobre ich nazbierať, usušiť a potom pripraviť dobrý prírodný čaj pri chorobe alebo cez zimu počas dlhých večerov. Minulý týždeň som vyberal doma v záhrade kompost. Do kuchynského odpadu som šetrne počas dvoch rokov vyhadzoval aj sáčky z kúpnych vraj liečivých čajov s tým, že papierový obal sa v komposte rozpadne a takýto obsah nevyjde na zmar, myslel som si. Na moje prekvapenie v komposte som spomínané vrecúška aj po dvoch rokoch našiel neporušené. Pochopil som, že vrecúško nebolo z prírodného materiálu ale z umelej hmoty. Pil som vraj liečivý čaj aj s čiastočkami umelej hmoty, ktorá sa do čaju určite po zaliatí vriacou vodou dostala. Nikdy viac, pomyslel som si vtedy.
Radšej začnem zbierať liečivé rastlinky ako naši dávno zomrelí predkovia. Tí veru celé tisícročia spájali príjemné s užitočným, nepoznajúc súčasnú komerciu. Na vrch som šiel preto, bo už v jeseni som tam v močiaroch objavil už vyrastené vysoké jelše, vhodné ako palivové drevo do krbu počas zimných mesiacov.
A na severe Oravy veru začíname kúriť už počas septembra a skončíme v máji.
Jelšinu mám rád preto, že po napílení na klátiky a ich uložení, drevo sa krásne zafarbí žiarivo žltou farbou a stôs z uloženého dreva je prirodzený okrasný doplnok jesennej záhrady okolia rodinného domu. Tiež nie je veľa práce s očistením ich kmeňov, bo jelša väčšinu konárov má len na vrchole. Na kyste, ako my tu vravíme.
Spomínané jelše som našiel. To bude dobrá práca pomyslel som si spokojne. Rozhliadol som sa po okolí a môj zrak padol na vysoký samostatne stojatý košatý smrek. Už minulý rok som si všimol, že jeho vrcholec uschol. Ako človeku pohybujúcemu sa v lese bolo jasné, že jeho dni života má zrátané.
Vždy v tých miestach v lese som si položil otázku, prečo v jeho okolí nevyrástli aj iné smreky. Takýmto stromom v chotári zvykneme hovoriť, že sú to tak zvané mrkváče. To taký samotár nevyrastie s rovnomerným kmeňom do výšky ako stromy v hustom lese, stojace jeden vedľa druhého. Náš mrkváč je na spodku široký s hrubými konármi a čo do výšky sa rýchlo zužuje, jeho tvar pripomína trojuholník. Taký smrek nebýva zaujímavým pre drevorubača. Výťažnosť na dosky v pílnici je nízka, drevo má množstvo hrčí, preto takáto doska nie je vhodná na pevnosť. Skôr sa využije na obklady z dreva ako okrasa, kde pevnosť v ohybe dreva nehrá rolu. Aj spracovanie jeho kmeňa na palivo je namáhavé pri kálaní kvôli množstvu spomínaných hrčí…
Neviem prečo z náhleho popudu som si to namieril priamo k nemu cez celú lúčinu na jej druhý koniec. Keď už som stál pod jeho mohutnými konármi, s ľútosťou som konštatoval, že smrek je už celý suchý aj na jeho spodku. Len kde tu ešte živorilo zopár menších konárikov. Pristúpil som až ku hrubému kmeńu, podvihnúc jeden konár, aby mi tento nezhodil moju šiltovku z hlavy. Jeho kôra sa ešte neodlupovala.
Z profesionálnej zvedavosti som do stromu zaťal sekerou, aby som zhodnotil mieru jeho vyschnutia. Po druhom šikmom zaťatí zo stromu odletel hodný íver a ja som na vlastné oči videl dielo prírodnej skazy. Vidiac tú ranu čo som mu spôsobil, som si okamžite spomenul na môjho už dávno zomrelého otca.
Tento pri mojej výchove v lese ma vždy upozornil na to, že bezdôvodne nesmiem zatínať sekerou do žiadneho živého stromu! Veď to ten strom tiež bolí, vravieval. Teraz, v tejto chvíli, dívajúc sa na tú ranu ktorú som chorému, skoro suchému stromu spôsobil som si znova pripomenul otcove slová. Mŕtvy otec tam zrazu stál predo mnou, mlčky na mňa hľadiac. Díval som sa do jeho zúžených očí, okolo ktorých mal hlboké vrásky. Tie jeho oči ale nevyžarovali zlobu, len smútok.
Zrazu som nevedel, čo ďalej. Na moje prekvapenie otec smutným hlasom začal vysvetľovať, prečo sa mi zjavil. Videl som ho jasne v jeho celej postave, jeho obraz sa mi ale javil predsa len trochu neprirodzene, ako by nešlo o skutočné fyzické telo ale len jeho kmitajúci, ako by trasúci sa obraz vo vzduchu. Niečo podobného si pamätám z rozprávkových filmov, kde ako deti sme sa vždy báli podobných scén. Báli sme sa ale len tých zlých duchov , dobrým sme fandili. Tak aj ja som necítil žiaden strach, ani som si nekládol v tom čase otázku, prečo sa mi dávno mŕtvy otec zjavil, aby tam stál predo mnou. Predsa sa nebudem báť milovaného otca, pomyslel som si!
Vieš, synku, počul som otca prehovoriť, ten strom je tiež živé stvorenie, ako všetko, čo bolo stvorené. Človek by to mal vedieť a ak si niečo z matky prírody pre svoju nevyhnutnú potrebu berie, mal by tak vždy urobiť v pokore a s úctou voči tomu druhému. Veď si len spomeň, ako Tvoja matka keď vkladala do rozžeravenej pece piecť domáci chleba, že ho vždy pred vsadením do pece s úctou požehnala. Ona nežehnala ten kúsok cesta, ona žehnala to vyklíčené obilie, z ktorého zrna sa našou spoločnou prácou zomlela na ten chlieb múka. A aby nás po tej práci na poli chlieb nasýtil! Ona ďakovala, že práca v tom chlebe nám udržuje život!
Spomeň si keď sme zavčas ráno spoločne začali kosiť lúku plnú voňavých kvetov, vždy som pred prvým švihnutím kosy tú našu prácu na našej parcele, ktorá nás čakala, požehnal svojou tvrdou mozoľnatou rukou.
Nespomínaš si, že keď sme spolu šli spíliť akýkoľvek smrek pre našu potrebu, že aj tomu stromu sme takto vzdali úctu? Bo pamätaj si, že ten strom si veľa pamätá čo všetko sa v jeho okolí dialo počas jeho života! To vtáctvo, sediac na jeho konároch v bezpečí pod jeho ochranou, vidiac všetko do ďaleka, spievajúc jemu aj celému okoliu tie nádherné melódie! Strom si pamätá každú zver, čo v jeho tieni počas slnečnej páľavy unavená od dlhého behu pred nebezpečím postála, aby si oddýchla. Pamätá aj na zraneného a vysileného jeleňa ktorý pod ním našiel dočasnú ochranu. To ležovisko s jeho krvou, čo sme kedysi tam našli, potulujúc sa v jeho okolí?
A medzi ľuďmi sa hovorievalo, že v každom živom strome dočasne sídlia aj duše po nevyhnutný čas. A že preto tie stromy živým vedeli odovzdať veľkú životnú energiu, ktorú tí chápavejší z tých stromov dodnes čerpajú.
Spomínate si na prekrásne slovenské rozprávky, kde sa spomínala živá voda? Všetko o živej vode sa zachovávalo z generácie na generáciu ústnym podaním. Čo z toho dodnes zostalo? To isté ako keď spomenieme nejakú Atlantídu. Bola? Nebola? Rozmýšľajte! Aj dnes Vás liečiteľ lieči alternatívne svojimi schopnosťami. On prechádza rukami po Vašom tele a Vy cítite energiu, to z neho sálajúce teplo. Neexistuje? Existuje? Preto Vám to same píšem o energii ktorú napríklad tí obdarení liečitelia dokážu z tých stromov pre seba načerpať. Dokážu? Nedokážu?
Veď tieto pravdy sa vždy odovzdávali z generácie na generáciu, prečo ľudia s tým prestali? Je to len a len na ich veľkú škodu, to si pamätaj!
Tiež si zapamätaj, že nikdy bez dôvodu žiaden živý strom nespíľ, ak to nevyhnutne nepotrebuješ, bo sa ti to zlým vráti! A keď už ten strom spíliť musíš, vždy to urob s patričnou úctou, ako keď stará mať začínala ten chleba piecť. Odpros ten strom a urob čo máš, tým najcitlivejším spôsobom ako len dokážeš! A keď ten strom nakoniec padne v smere ako si potreboval, zužitkuj z neho všetko, zanechaj po sebe poriadok, aby na jeho mieste nový život vzklíčil!
Po týchto slovách som pochopil, že cyklus našich životov je večným, len pokiaľ dodržiavame nastavené pravidlá pre harmonické súžitie nás s matkou prírodou. Bo aj tá najvyspelejšia civilizácia neprežije, ak sa človek odtrhne od prírody. Bo bez prírody nebude chleba. A keď nebude každým rokom dorobený chlieb, nebudeme ani my. Ten veru žiadne peniaze ani zlato nenahradia,
Po chvíľke vlastného zamyslenia som sa otcovi chcel poďakovať za jeho rady, no už tam nestál. Vedel som ale, že to nebol sen, bo som sa začal vracať nazad do miesta ku tým vysokým Jelšiam. To bude dnes nádherná práca, pomyslel som si v dobrej pohode. Radosť žiť, priatelia!
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 14.4.2020.