Vlkov po druhej vojne v našom priestore skoro nebolo. Hovorím skoro, lebo sa nedá vylúčiť, že nejaká menšia svorka predsa len aj v našich končinách prežila. Vlci boli ľuďmi pracujúcimi v poľnohospodárstve považovaní za škodnú. Tradovalo sa, že vlk je vo svojej podstate zabijak zvierat a robí škody aj na domestifikovaných zvieratách ako sú ovce, kozy, ba vlci si v svorke trúfli zabiť aj koňa, či hovädzí dobytok. Jeho povesti nepridáva ani fakt, že zabíja zbytočne veľa zvierat, čiže ľudia si myslia, že vlk zabíja nielen pre svoju potrebu aby prežil, ale že zabíjanie mu robí radosť. O tomto svedčí skutočnosť, že bača ráno nájde množstvo oviec len zabitých, oproti tým, čo vlk po tom masakre reálne skonzumuje. Nuž naozaj pre vlastníka a chovateľa napríklad oviec smutný pohľad vidiac zbytočnú skazu jeho snahy. Názor na vlka sa rôzni aj medzi odborníkmi, ale nie o tom napíšem tento článok. Pre pokoj zvlášť udavačských duší ale hneď na úvod napíšem, že táto príhoda je vymyslená.
Na jej obraze využijúc pointu popisujúcu smrť vlka sa vrátim znova ku základnej pravde života platnej pre každý živočíšny druh. A uisťujem Vás, že to platí aj pre človeka!
Bola ešte tma, keď som zavčasu ránu autom vyrazil do horskej doliny. Mojím cieľom bolo úbočie pohoria tak zo 4 km od dediny. Odstavil som auto na konci cesty. Na chrbát som si naložil plecniak so všetkým potrebným, na krk som si zavesil ďalekohľad a na rameno som si hodil svoju pušku. Na hlavu som nezabudol nasadiť moju starú , obľúbenú a teplú vlnenú čiapku – banditku, ako som ju volal. Vetrovku som nechal rozopnutú, bo som vedel, že pri strmom výstupe na už studenú horu s lúkami na samom vrchu sa budem potiť.
Všade okolo bolo ticho, od vrchu dolu povieval ostrý čerstvý vzduch, nuž sa mi dobre kráčalo. Nasadil som si svoje tempo chôdze, ktoré odpovedalo mojej kondícii aj tomu, že bola ešte tma. Vedel som, že rozvídňať sa začne až v čase, kedy som si naplánoval, že budem už sedieť na posede na hornej poľane lesa. Lesnú cestu som dobre poznal, preto som stúpal rovnomerným tempom, dávajúc si pozor len na mokrých a klzkých úsekoch lesnej cestičky, či chodníka vo vyššej polohe hory, na ktorú som vystupoval.
Konečne sa predo mnou z lesa vynorila horná lesná poľana, čo bol cieľ mojej cesty. Ešte ma čakala chôdza smerom hore na jej vyšný okraj po vysokej už starej tráve, kde na vysokom a hrubom košatom smreku bol postavený poľovnícky posed. Zo smreka bol dobrý výhľad na poľanu vo všetkých smeroch. Sedenie vo výške, na pohodlnej a širokej lavici mi dávalo výhodu, že zver ma nedostala do nosa. Tiež zver pri svojej ostražitosti obyčajne terén skúma dole na zemi a nevenuje pozornosti čo sa deje v korune stromov.
Stačí, aby lovec nevydal žiaden zvuk a je tam nespozorovaný. Výstup v tme prebehol v úplnej tichosti. Len jeden raz mi z pod nôh vzlietol nejaký vták, hlasne trepotajúc splašenými krídlami. To ale v hore nie je nič neobvyklé. A len raz som skúmal veľké čerstvé stopy zrejme po vysokej, v blate na lesnom chodníku. Stál som konečne pod posedom, začínalo sa práve brieždiť. V tichosti som opatrne začal vystupovať po rebríku na lavičku posedu. Pred výstupom som si prehodil pušku na remeni na chrbát. Nohy som kládol po okrajoch rebríka, aby sa štebeľ nezlomil v strede a aby som sa vyhol pádu dole, čo by pre mňa zle skončilo. Dával som si pozor, aby som neklepol puškou alebo ďalekohľadom o drevo rebríka alebo o vyčnievajúce hrubé konáre. Ten zvuk by ma totiž zradil u zveriny, ktorú som predpokladal, že v okolí sa práve v tomto čase bude zdržiavať.
Dosť som riskoval aj pri tichej chôdzi vzhľadom na smer vetra, ktorý som pri príchode k posedu pozorne sledoval. Ba jednu chvíľu som aj zostal na lúčine na chvíľu stáť, kým sa smer vetra nezmenil. Ak by ma zverina dostala do nosa, ušla by ďalej od lúky do lesa a zvolila by bezpečnejšiu trasu svojho pochodu. A neuvidel by som nič…
Zver vyhodnocuje vo svojej opatrnosti všetky zvuky a dobre vie, ktoré tam nepatria! A to som vedel aj ja, preto všetko prebehlo v úplnej tichosti. Pohodlne som sa usadil na donesenú penovú gumu ktorú nosím vždy so sebou, plecniak som uložil na okraj sedadla a pušku som si oprel tak, aby som ju vedel okamžite v úplnej tichosti rýchlo použiť. Aby neklepla poistka pred streľbou, pušku som potichu odistil. Všetko bolo pripravené. Každý skúsený poľovník pracuje tak, že využíva svoje vedomosti o tom, ako sa ktorý druh divej zvere chová. Každý druh má to svoje a jeho chovanie odpovedá dennej dobe, počasiu, teplote, či je zima so snehom, alebo dozrieva tráva na lesných lúkach vysoko na vrchu pohoria, tiež treba poznať čas, kedy zver ide ku prameňu vody, kedy a kde sa v príslušnom ročnom období pasie a kde cez deň napríklad raticová zver zaľahne na odpočinok. Bo raticová zver je zver nočná, kedy pasie.
Jelenia zver svoje ležovisko cez deň vyhľadáva v lese pod stromami, na vyvýšenom mieste kde aspoň z jednej strany sa k nej nedá dostať. Musí mať neustále dobrý výhľad, bo stále aspoň jeden zver z tlupy pozoruje okolie. Zver má vždy do predu jasné, kadiaľ unikne.
Diviaky na denný oddych vyhľadávajú hustý mladý porast zo smrekov, kde sa cítia bezpečne a nefúka na nich sneh s vetrom. Obyčajne zaľahnú okolo hrubšieho kmeňa ak sa tam nachádza, alebo ležia blízko seba ako by v chuchvalci. Budú ticho aj keby ste náhodne prechádzali blízko nich! A nemali by ste so sebou psa.
Treba poznať aj miesta, kde nad ránom taká zver odkiaľ a kam smeruje, aby sme ju vedeli stretnúť a preťať jej cestu. To si žiada mať vysledované ich správanie z minulosti. Musíte vedieť kde a za akým druhom potravy v tom čase v noci idú, kde sa napijú vody. Inou trasou idú večer dole, inou sa vracajú . A Váš posed by mal byť na správnom mieste pre daný okamih a druh zvere. Len ten okamih tam hore ju uvidíme a záleží na schopnosti a vedomostiach každého lovca, či bude mať úspešný deň.
Okamžiky pri rozvídňaní tam vysoko v horách, sediac na posede v úplnej samote ďaleko od ľudí a z výšky pozorovať okolie, patria ku mojim najkrajším. To ticho v majestátnej prírode , ten čistý ostrý vzduch znásoboval môj pokoj v duši. A tá samota a voľnosť! Nemal som žiaden pocit že niečo musím. Že musím čokoľvek uloviť, že musím strieľať, že musím trafiť, bo práve to by malo byť cieľom môjho bytia tam hore a v tom čase! Bude ako bude, pomyslel som si a vychutnával som na plno tie krásne okamžiky.
Vedel som, že skoro pred rokom, v týchto miestach jeden poľovník spomenul, že viackrát vystrelil na vlka. Nemal presnú ranu, netrafil dobre, nepoznal som ale podrobnosti. Vedel som ale, že dotyčný sa preto veľmi trápil, bo uloviť vlka bolo a aj je považované nielen za šťastie ale je to vec prestíže pre každého poľovníka. Vlk má totiž povesť chytrého až prefíkaného protivníka. On vždy prvý zbadá Vás, až potom Vy jeho v prevažnej miere prípadov. Existujú výnimky, ak vlk povedzme uniká z obkľúčenia a je v behu. Lovec musí vtedy potvrdiť svoje majstrovstvo v sebaovládaní, rýchlosti reakcie a presnej streľby na bežiaci cieľ. Poviem Vám, len málo chlapov to skutočne dokáže, či sa to niekomu páči alebo nie. Bo každé jeho zlyhanie dáva naopak šance lovenej zverine. To je samozrejme správne aj spravodlivé.
Prvé zviera, ktoré som na poľane uvidel, bola pasúca sa srna aj s už odrasteným mláďaťom. Pozoroval som tú dvojicu vzdialenú okolo sto metrov od posedu a tešil som sa z tej scény. Mladé sa pokojne neustále páslo, naproti tomu matka neustále prerušovala vlastné kŕmenie, aby nepokojne zdvihla hlavu a pozorne skontrolovala svojim ostrým zrakom okolie. Bolo vidno, že do nozdier nasáva vzduch, aby si bola istá že po vetre žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Neviem, či svojim sluchom alebo nosom zacítila nebezpečenstvo. Ja som nepočul nič, no naše zmysly sa nedajú s tými zvieracími ani porovnať. Zrazu stará srna odskočila do blízkeho smrekového lesa a jej mláďa ihneď za ňou. Na lesnej lúke znova všetko stíchlo.
Zo skúsenosti som ale vedel, že v lese má všetko svoju príčinu, ďalekohľad som preto nezložil z očí a pozorne som prechádzal pohľadom po okrajisku lesa v okolí poľany. Upútal ma v kroví v smere, kde srna pozerala pred odskočením nejaký pohyb. Skúsenosť dobrého lovca naučí rozoznávať okrem náhleho pohybu v lese aj farby aj tvar predmetu, ktorý tam nemá čo robiť. Musíte vedieť kde čo patrí a kde nie. Mám na mysli, že keď pozorujem prírodu, musím vedieť, že zviera okrem spomínaného pohybu do tej scenérie prinesie so sebou typickú farbu svojej srsti, aj svoj typický výzor a veľkosť, ktorá sa nezhoduje napríklad s farbou konárov, stromov, vývrat a skál, či lesnej trávy…
Na okraj lesa vystúpil, pomaly sa zakrádajúc vlk. Videl som, že chráme na jednu prednú nohu, ktorú si držal ohnutú vo vzduchu. Len kde tu na tú nohu opatrne nastúpil. Jeho pohyb nebol bolestivý ale noha musela byť pred časom zranená, no už predsa zahojená. Pochopil som, že ide o vlka samotára, ktorý si po zranení len ťažko hľadá svoju korisť a bol viacej hladný ako sýty. Mohlo ísť o mladšieho jedinca, ktorý v svorke nestihol nabrať dostatok skúseností a pre svoje zranenie ju nestíhal nasledovať . Teraz , nechtiac po tom zranení, len čo vyšiel z najhoršieho, sa o seba musel postarať sám. To že výchova svorky bola nedostatočná, som uvidel za krátky čas. Vlk zostal sedieť viditeľný, na okrajisku lesa a pozoroval okolie. Skúsený vlk by ak vôbec , zostal sedieť ukrytý ešte v lese pred cudzím zrakom, aj keby šlo o vlka samotára.
Ako skúsený lovec som vlka už mal v mieridlách mojej odistenej a na výstrel pripravenej pušky. Nebol som istý či budem strieľať, no ak by som sa tak rozhodol, tak len z takouto prípravou, bo zver býva v pohybe a rátajú sa sekundy. Pochopil som, že tento vlk šiel cielene po tej srne s jej mláďaťom. Práve na to si chcel trúfnuť, to bolo zrejmé. Vlk sa totižto pozeral v smere, kde tá dvojica uskočila a on počas toho pozorovania musel vedieť, že neodišli od neho ďaleko. Náhle sa vlk pohol, už rýchlejšie na moje prekvapenie smerom, kde predpokladal svoju korisť. Bleskovo som sa rozhodol. Padol výstrel, videl som, že som vlka zasiahol. Stratil sa mi v tej tráve úplne z očí.
Zostal som ticho sedieť bez pohybu. Moje skúsenosti mi to jasne diktovali. Žiaden zvuk z mojej strany! Vlk tam nemusel byť sám, to sa mi neraz potvrdilo! Tieto vedomosti som získal od už dávno nebohého Števka Ondríka z Habovky, ktorý ma kedysi učil loveckému kumštu v drsných horských podmienkach Roháčov, kde on bol celoživotný lesník. Števko mal povesť najschopnejšieho stopára a lovca, aj ochrancu prírody v celom kolektíve profesionálov. Vďačím pánu Bohu, že som mal tú česť byť jeho žiakom. Nech mu je slovenská zem ľahká, mal som ho rád a s úctou na neho spomínam aj mnoho rokov od jeho smrti… Števko, pretože bol vášnivý fajčiar, vždy po zásahu lovenej zveriny zostal stáť na mieste a pokojne vyfajčil svoju cigaretku. Ten čas bol potrebný na to, aby poranenú zver nezdvihol, ak ona po zásahu zaľahla, bo vedel, že by potom musel za ňou zbytočne dlhú trasu chodiť, aby dokončil započaté dielo.
Po uplynutí patričnej doby, bo som nefajčiar, som aj ja zliezol ako duch z posedu. Pod posedom som znova nahodil na plecia rupsak, do ktorého som vložil podložku z penovej gumy, ktorá mi slúžila ako tepelná a izolačná ochrana na chladnej drevenej sedačke. Do pušky som doládoval vystrelený náboj, človek nikdy nevie. Pomaly som sa vybral smerom, ktorým som strieľal. Kráčal som ticho, neustále pozorujúc priestor pred sebou a pripravený zopakovať výstrel. Vedel som, že v tom čase ďaleko nikto nie je okrem mňa samotného. Zrazu sa z trávy predo mnou niečo pohlo. Uvidel som vlčiu hlavu, jeho telo ležalo smerom ku mojim nohám. Bol som od neho tak na desať metrov. Vlk nevyskočil na svoje nohy, videl som, že môj výstrel ho zachytil niekde na chrbát a bol ťažko zranený. Pokúsil sa ešte z posledných síl odplaziť. Videl som, že zadnými nohami si už nedokázal pomôcť. Zostal nehybne ležať, ako by sa už zmieril so všetkým. Nakoniec ešte raz zdvihol hlavu, ktorú otočil oproti mne, dívajúc sa na mňa. V jeho pohľade som nevidel strach ani zlosť, žiadnu agresivitu! O to to bolo pre mňa ťažšie! Na ten pohľad, poviem Vám pravdu, som ešte dlho myslieval s patričnou dávkou ľútosti, čo som to vykonal.
V tej chvíli vo mne dozrelo rozhodnutie, že prestanem strieľať. Vlkovo utrpenie som prežíval silnejšie, než si dokážete predstaviť. Vlkova hlava od vysilenia nakoniec padla ku jeho telu a už ako by len čakal čo s ním bude. Brániť sa už nedokázal. Padla rana milosti, ktorá presne z tej vzdialenosti ukončila okamžite všetko jeho trápenie. Stislo mi hrdlo a v tej chvíli som vedel, že o žiadnu trofej nestojím. Jeho telo som odpratal v prírode tak, aby sa o zvyšky postarali iné zvieratá, ktoré sa aj takto živia. Uzatvoril sa jeden nemilosrdný prírodný cyklus… Za týždeň som na tom mieste našiel už len trochu srsti a páru kostičiek. Celého ho zožrali diviaky.
S odstupom času sa vraciam, aby som ten svoj počin pred sebou konečne uzatvoril a popísal aj poučenie pre druhých. Všetko živé v múdrej matke prírode sa vyvíja a chová podľa stanovených zákonitostí. Generačná pamäť funguje aj u zvierat. Ten spomínaný vlk s jeho smutným koncom ukazuje tým, že nechtiac bol zo svojej svorky vylúčený počas svojho dospievania, nedokázal preto seba ochrániť a dopustil sa osudovej chyby. Nemal kedy od starších vo svojej svorke pozbierať všetky skúsenosti odovzdávané z generácie na generáciu. Už vidím, ako niektorí múdri z pomedzi Vás sa budú smiať o akej generačnej skúsenosti medzi vlkmi hovorím.
Ale poukážem na skúsenosti z ďalekej Afriky. Pytliacke bandy tam pre zisk zo sloních klov nemilosrdne zabíjali a aj zabíjajú staré jedince, ktoré majú tie spomínané kly najväčšie. Ale okrem toho sú to jedince, ktoré sú schopné na základe generačnej pamäte odviesť stáda ako ich vodcovia zo suchých oblastí bez vody a potravy do vzdialených teritórií, kde získajú potrebné. Vedia sa vyhnúť nebezpečenstvu, bo tak ich naučili staršie generácie. Videl som reportáž, ktorá rozoberala bezradnosť mladých slonov, ktorým vybili stádo a tieto jedince aj keď im človek pomohol prežiť, nedisponovali vedomosťami aby sa vedeli adaptovať a sami sa ochrániť, čo dokážu len mladé jedince, ktoré vyrastú a dospejú v stáde pod vedením starších a skúsených…
Spomeniem aj postreh tu z Oravy a popíšem chovanie sa jelenej zveriny v sedemdesiatych rokov, dlhý čas po vojne v prírode bez vlkov. Jelenia zver za desaťročia stratila prirodzený strach pred vlkom ako ich hlavným nepriateľom, bo ten sa tu do času prestal vyskytovať. Generačná pamäť o tomto ich nebezpečí jelenej zveriny sa dočasne vytratila. Keď sa tu zjavili prvé svorky vlkov, ktoré tu postupom času prišli z Ukrajiny, Poľska, druhá partia zo severu, zrejme Škandinávie, vlk medzi stádami jelenej zveriny nevzbudzoval ich opatrnosť . Vlci beztrestne vtrhli medzi jelenie stáda a slobodne zabíjali čo chceli, teda aj zdravé a silné jedince. Postupne sa ale jelenia zver adaptovala na toto pre nich nové nebezpečenstvo a medzi ich stádom znova bola vybudovaná pamäť na ich nepriateľa. A skúsenosti staršie jedince už znova začali až do dnešných dní odovzdávať svojej mladej generácii. Generačná pamäť, ktorá im pomáha prežiť sa našťastie znova obnovila.
Prečo som toto všetko napísal? Nuž nebolo to preto, aby som opísal seba ako poľovníka. Na zvieratách som poukázal, ako pre ich život je dôležitá funkcia generačnej pamäte. Len tak sa mladé jedince dokážu ochrániť pred nebezpečenstvom. U ľudí, či chceme alebo nie, to funguje na tých istých princípoch. Súčasťou ľudskej generačnej pamäte okrem výchovy staršou generáciou tých mladých a odovzdávania im svojich skúseností, je dôležité aj osvojiť si vlastnú a pravdivú históriu svojho národa, ak tento má prežiť do budúcnosti. Dávno, celé stáročia predo mnou múdri povedali, že kto nepozná históriu svojich predkov, bude donútený zopakovať si všetky ich omyly a prehry .
Keď toto mladých dnes nenaučí škola ani ich rodičia, stáva sa mi často, že mladí sa mi smejú o čom to hovorím. Často mi so smiechom hovoria, že som zaspal dobu. Veď dnes je úspešným len ten z nich, čo má dostatok peňazí. A hneď, aby mi dokázali svoju pravdu, poukážu na príklady okolo seba. A ukážu mi aj poľovníkov, ktorí práve okolo nás prefičia v luxusnom oblečení s drahými puškami na drahých terénnych autách, usmievajúc sa nadradene nad ostatnými. Takže ma ani nenapadne, aby som tieto ich slová komentoval, viem, že by som do studne nalieval vodu.
Vždy si ale pomyslím na tu už spomenutého Števka Ondríka. Ráno, keď sme ešte za tmy vyrážali na lov do hôr aj na viacero dní, vždy si obul svoje staré vibramky, ktoré mu jeho žena dopredu pripravila, ako nakoniec všetko ostatné. Dodnes ho vidím oblečeného v jeho lesníckej uniforme s vlnenými štucňami z pravej ovčiny po koleno, hrubý vlnený sveter, starý obnosený kabát od obleku ako by sme šli do práce , šál okolo krku, na hlave stará gazdovská baranica, miesto vetrovky hrubý hubertus, aký nosili len lesníci v tej dobe. Na chrbát aj s troškou jedla, čajom v termoske, tabakom, zápalkami, šnúrou na ťahanie ulovenej zvery, slaninou a chlebom, vyložil ošúchaný už dosť starý plecniak. Manželka ešte za ním dobehla a podala mu balíček nábojov, čo si zabudol ako vždy…
A to bol on, veľká skutočná autorita pravého poľovníka so všetkou skromnosťou. Bol to on, ktorého iní volali, ak ani so psami nedokázali dohľadať poranené zviera. On psa nemal, no bol vynikajúcim stopárom. Vždy sa na mňa prekvapene zadíval, keď sme v lese pri dohľadávaní kusa, ktorý už prestal farbiť prišli po jeho stope do miesta, kde bolo množstvo iných stôp. To som ja v začiatkoch vždy poznamenal, že sme skončili. Kto by sa v tom mal vyznať, pomyslel som si. V ten moment Števko chvíľu zvykol mlčať, potom ale vždy zvýšeným hlasom poznamenal: ,, Či nevidíš, že náš kus chráme na ľavú zadnú nohu a ostatné kusy v tomto mieste sú zdravé? Naozaj to nevidíš??? ,, Ja som len neveriacky pokrútil hlavou a hanbil som sa aký som nevedomý. Za chvíľu Štefan odchádzal z toho neprehľadného miesta a kráčal na stope nášho kusa. Potom sa znova objavila farba. Nakoniec sme ho dohľadali. To si majster zapálil jeho lacnú cigaretku a z hlboka do seba potiahol prvý šluk dymu. Pozrel na mňa a s úsmevom poznamenal:
,, Veď som Ti povedal, že sa nám nestratí! … ,,
Pochopil som , vrátiac sa k tým mladým, ktorým som už len na smiech, že tú moju príhodu s tými smutnými očami postrieľaného vlka by nemalo zmyslu vyrozprávať práve im. Štefan by po jej vypočutí ale určite poznamenal, že som toho vlka zbytočne trápil a že som ho prvou ranou mal lepšie trafiť ! Veru, škoda že jeho mimoriadne schopnosti odišli aj s ním. Za seba ďakujem, bo aj na mňa sa z toho čosi predsa len nalepilo.
Darmo, generačná pamäť je čoraz vzácnejším tovarom. No v súčasnosti je to s ňou, ak zhodnotím terajšiu realitu, ako keď Vám boháč, vidiac, že Vy ste bez peňazí povie, že peniaze Vám ležia na zemi pod nohami, len ich musíte vedieť zdvihnúť. Buďte si ale istý že on Vám z tej zeme nezdvihne ani cent!
Nuž, uvidíme ako to všetko nakoniec dopadne. Nepotrvá dlho a budeme všetci múdrejší…
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 29.3.2020.