Bol som ešte malý chlapec, bol to čas po druhej svetovej vojne, bola bieda, chýbalo všetko. Tí čo vtedy žili na dedine a mali aké také gazdovstvo, aj tu na oravskej chudobnej dedine, dokázali aj vtedy prežiť bez hladu. Pritom zo začiatku chýbal všetok priemyselný tovar.
Prázdne obchody, nedostatok peňazí. Nebolo napríklad mydlo. Ľudia na dedine si ho doma vyrobili sami, spomínam si, ako sa na tento účel varili kosti, rôzne tuky, hasené vápno a ďalšie prísady podľa pôvodných receptov. Mydlo nevyzeralo lákavo, no vyprať prádlo sa s ním dalo a to bol účel. Ľudia mali včely, tí ktorí to dokázali, mali sladký med na celý rok. Tí čo nemali, kúpili na čiernom trhu umelé sladidlo v takých malých tabletkách ako si spomínam. Pilo sa mnoho domáceho čaju, no vtedy sa nešlo do obchodného domu . Ľudia si nazbierali počas roka, keď na to prišiel čas bylinky, či kvet napríklad z lipy, bazy. Jahodové listy, ríbezľové listy ktoré sa sušili a v plátenných vreckách sa zavesili do tmavej miestnosti a pili prírodný čaj s obsahom prírodných nefalšovaných vitamínov.
Citróny vtedy neboli k dostaniu, no mali kyslú kapustu počas celého roka. Spomínam si, že niekedy naši hokejoví reprezentanti píjavali domácu kapustnicu zo suda, aby boli zdraví a vyhli sa chrípke. Bylinky, bylinky… Chlieb sa piekol raz za týždeň na každom gazdovstve a páru mu nebolo. Vtedy tu na Orave pšeničná múka výberová, či T 650 nebola. Použili takú, ktorú mali. Na Orave sa dopestoval jačmeń, ovos, raž. Chlieb sa piekol z tohto zrna a bol to chlieb čierny, s tmavou kôrkou, celozrnný, zdravý ale predovšetkým bez droždia, chlieb kváskový. Na jeseň sa nazbierali v poli maliny, čučoriedky, brusnice, černice, huby, lieskové orechy, šípky aj trnky.
Gazdiná narobila kompót, šípky sa sušili a varil sa z nich aj vynikajúci lekvár. Ak ostalo, vyrobili si doma aj dobré šípkové, či trnkové víno.
Sušili sa aj slivky ak sa urodili. Vajíčka sa v zime uskladňovali hlboko v zrne a ich čerstvosť bola lepšia ako dnes z chladničky. Jedlé oleje nepoznali ale pri domácich zabíjačkách z vychovaných prasiat natopili dostatok bravčovej masti pre svoju potrebu. Masť vo veľkých plechových nádobách im vydržala celý rok.
Pestovali sa strukoviny a sialo sa aj veľa maku, ktorý narástol pri dome. Chovali sa kury, husi, kačice, perie z nich sa v zime páralo a využilo sa na naplnenie teplej periny.
Ak sa gazdovi v lese, či na poli ďaleko od dediny rozsypalo koleso na povoze, vedel si poradiť a došiel domov. Dnes zavoláte servis.
Na všetko sa zabudlo, čo naši predkovia za tisícročia sa naučili, aby dokázali prežiť aj v tých najhorších podmienkach. Tomu sa hovorí generačná pamäť. Tá bola cielene vygumovaná. Na Vašu škodu.
Nešírim poplašnú správu. Dnes máte prístup ku internetu, hľadajte, nájdete, napríklad poučenie z krízy v Argentíne, ktorá neprebehla veru v ďalekej minulosti. Hovorím to preto, že rozumný a pracovitý človek vždy premýšľa a pripraví sa aj na zložitý scenár. Ak sa spýtate či sa to dá, odpoveď je jasná. Dá. S pokorou, skromnosťou a s rozumom dá. Verte!
Niekto z Vás si položí otázku, čo to ten starý chren píše za stariny! Ja na to len skromne poznamenám, že dnes sa pomaly mnohým začnú otvárať oči a budú hľadať odpovede na otázku, či sa bude dať prežiť ak napríklad nedaj Bože v obchode nekúpime čo treba. Veru nie všetci to dokážu, ale na dedine sa dá do budúcnosti prežiť počas akejkoľvek krízy
Prídu doby, keď Vaše deti sa znova naučia, že krava nemá vždy meno Milka a nebýva fialová. A tá obyčajná krava je spojená s mliekom, nasušeným voňavým senom. Z podojeného mlieka vyrobíme domáci tvaroh, smotanu, chutné maslo. Ba aj jogurt! Že vajíčko nám znesie kura domáca vo dvore dedinského domčeka. A že ak sa z vajíčka majú vyliahnuť malé kurčatá, čím obnovíme chov, je treba na dvore pri kurách chovať aj kohúta. Ten nie je držaný pre okrasu a kikiríkanie, ale aby vajíčka boli oplodnené. Riadili sa prirodzeným zákonom matky prírody.
Že domácu zeleninu na celý rok si dokážeme dopestovať my sami na celý rok. A na zimu ju uskladníme v suchej a tmavej pivnici do piesku bez mrazenia. A dá sa prežiť ak by bolo treba aj bez chladničky, elektriny, plynu… Generačná pamäť sa obnoví, bo to bude možno nevyhnutné.
Z histórie vieme, že sa aj v minulosti našli takí, ktorým sa pracovať nechcelo a nič si nedopestovali. Ich osudy boli preto smutné. Na druhej strane minulosť nás tiež učí, že tí, čo sa spoliehali na svoje peniaze a verili, že za ne si kúpia potrebné, nemali vždy úspechu. Potraviny mali cenu zlata. Zo zlata sa ale človek nenaje. Potraviny boli vždy základom každej ľudskej spoločnosti.
Ak sa vrátime do doby po krachu komunizmu u nás, vtedy bolo Slovensko potravinovo sebestačné. Nemám v ruke štatistiku ale všetci vieme, že dnes je náš štát závislý na dovoze potravín. Prichádza kríza? Neprichádza? Boh dá, že po páru týždňoch, či mesiacoch, ako nám to sľubujú, sa všetko vráti do pokoja a dostatku. Múdrosť našich predkov ale káže pripraviť sa na každú variantu!
Je na každom z nás ako sa rozhodne. Či sa postavíme do radu a budeme čakať že na nás v obchode zvýši ryba, ktorú nám niekto predá a my ju potom zjeme. Alebo sa tie ryby, obrazne povedané naučíme znova chytať a najeme sa týmto spôsobom.
Ja len poznamenám, že jar sa blíži a neobrobené záhrady ktoré sme premenili na okrasné trávniky, oddýchnuté, čakajú na naše šikovné a pracovité ruky. Sami si dopestujte čo budete potrebovať!
Po revolúcii jeden tvrdý odporca bývalého režimu na verejnosti z vysokej funkcie prednášal, že socialistická veľkovýroba potravín je obrovský omyl. Nebol. On sám to bol vo svojej hlúposti tým veľkým omylom!
Už zomrel. Ale zrno, ktoré zasial, vzklíčilo. A stalo sa, čo sa za tých 30 rokov stalo. Dnes na bývalých poľnohospodárskych dvoroch vidíme už len zbytky pôvodných a schátraných budov. V inom prípade tam prekvitá všemocný obchod a všetko možné, nič spoločné s poľnohospodárstvom a výrobou potravín to nemá.
Prosím, pochopte, že môj postreh hodnotí veci nezaujato. Vlastne spočitávam po boji živých a mŕtvych, obrazne povedané. Žiadna politika, na politiku máme zvolených odborníkov.
Za zaujímavé považujem už len poznamenať, že v Kanade nie tak dávno som na vlastné oči videl obrovské poľnohospodárske farmy, ktoré ako by z oka vypadli tým bývalým z nášho bývalého priestoru. Len tá ich všetka technika svietila inou barvou. Keďže podľa mojich poznatkov Kanada niekedy stála na báze malých súkromných fariem, neviem Vám veru povedať, kto od koho sa tej veľkovýrobe v poľnohospodárskej výrobe naučil. Tak baba raď!
Tam som nakoniec pochopil, že efektivita poľnohospodárstva nie je závislá na politickej orientácii ale len a len na zdravom rozume. Alebo máte iný názor? Môj krátky postreh nedáva návody, mám za to, že generačná pamäť poslúži jednotlivcom trochu si pomôcť ak žijete na dedine.
Výrobu potravín štátu musia vyriešiť múdro tí, ktorí na to majú predpoklady a postavenie. Verím, že po čase sa všetko dá do náležitého poriadku. Alebo to zhrniem záverečnou poznámkou, že všetko zlé je aj na niečo dobré? To je poznatok našich múdrych predkov. Treba spomenúť že generačná pamať to nie sú len nazhromaždené a z generácie na generáciu odovzdávané skúsenosti. Z otca a matky na syna a dceru. Generačná pamať neobsahuje len materiu ale obsahuje predovšetkým aj duchovno. Popisuje dušu a Boha. Viera je základom generačnej pamate, bo jasne oddeľuje dobro od zla!
Ing. Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 22.3.2020.