Ján Štefanek – Karisný : Narodený: 29.8.1894 v Podbiel, Orava, Rakúsko-Uhorsko. Zom.15.7.1978 v Podbieli ako 84 ročný.
Pochovaný na cintoríne Podbiel na hrobe svojich rodičov: Imrich štefanek-karisný nar. 1865
Terezia Karisna, rod. Lukačiková nar.1872.
Môj otec mi pri mojej výchove venoval množstvo svojho času a ľudskej lásky, aby mi odovzdal väčšinu svojich skúseností, ktoré svojim bohatým životom získal. Nikdy, naozaj nikdy na mňa nepoložil ruku, aby ma trestal. Vždy uprednostnil osobný príklad a vysvetlenie, čo je dobro a čo je zlo. Bohu vďaka!
Načim spomenúť aj moju matku. Aj ona mi vložila do mojej duše všetko čo ona sama mala. Bola to pekná a aj múdra, pracovitá žena, vynikajúca kuchárka, bola dobrou mamou aj dobrou ženou pre môjho otca. S hrdosťou Vám poviem, mal som krásnych rodičov!
Bolo šťastie, že tesne po skončení vysokej školy som stihol s otcom natočiť na magnetofónovú pásku jeho spomienky na roky, ktoré popísali jeho detstvo aj 25 rokov jeho emigrácie v Kanade. To sa udialo v roku 1972. Vtedy otec už mal požehnaných 78 rokov. Tá páska už teda má celých 47 rokov! Asi to bude náhoda, že rok môjho narodenia je tiež 47. Vyššia moc mi naznačila, aby som sa danej problematike venoval a aby sa otcov odkaz zachoval pre generácie.
Veď otec v Kanade strávil po druhý krát nepretržite celých 25 rokov, teda skoro tretinu života. Takýto podobný príbeh som nepoznal. Treba si uvedomiť, že tých 25 rokov v cudzom a povedzme si aj vyspelom svete oproti Uhorsku, ho silne prerobilo. Bol tam od svojich necelých 18 rokov až do svojich 44 rokov. Teda najplodnejšie obdobie ľudského života.
Podbiel opustil ako mladíček bez vzdelania, bez financií, skúseností, ale s veľkou dušou. A s ešte väčšou túžbou zmeniť seba samého. V oblasti vzdelania, zarobených peňazí a cenných nových skúseností zo západného sveta. Aspoň tak som to pochopil ja sám. Všetci sme si zrejme už vypočuli rôzne životné príbehy. Ten, ktorý popíšem teraz ja, má ale jednu zvláštnosť. Odkrýva skutočné , autentické udalosti tu v Podbieli po narodení otca, to značí po roku 1894. Popísal to otec na tej spomínanej páske. Ja sa len pokúsim pri zachovaní reálií ktoré on popísal, vrátiť sa do doby, ktorá už má vek cez sto rokov. A to stojí za to. Som presvedčený. Nie je to literárny výmysel. Popisujem skutočnosť… Nepoznám nič podobné z histórie obce Podbiel – okrem dochovaných pár zápisov neskorších, už ale mladších kroník.
Na jeho príbehu som si uvedomil, že otec sa ku dobám ešte bývalého Rakúsko – Uhorska vyjadruje bez deformácie pohľadu zo strany tzv. vyšších záujmov. Cítiť tam len ľudskosť, silné rodinné väzby typické pre slovenskú enklávu so zmyslom pre poctivosť, pravdu so samozrejmosťou, kedy silnejší pomôže slabšiemu. To sa dnes už nosí málo. Tak ako hovorí mladšia generácia, to už nie je ,, IN ,,.
Otec sa narodil v roku 1894. Už v roku 1899 sa jeho rodičia rozhodli skúsiť šťastie tak, ako mnohí iní a odišli celá rodina, teda otec Imro, mama Tereza nar. 1872, vtedy mala 27 rokov, starší brat Jozef nar. 1891 zrejme do USA. To tvrdia lodné záznamy cestujúcich podľa amerických zdrojov. To otec sa ako dieťa po prvý krát zoznámil s novým svetom.
Zrejme vtedy gazdovstvo opatrovali starí rodičia. Miesto pobytu nepoznám. Viem len, že otec spomínal, že tam musel začať chodiť do školy s ostatnými deťmi. Školu nenávidel, bo nerozumel angličtine ako aj ostatné deti prisťahovalcov. Spomínal staršiu, vysokú a chudú anglosaskú učiteľku, ktorá bola na deti veľmi prísna a často ich trestala, bola sama nervózna z detí, od ktorých požadovala okrem tvrdej disciplíny aj vedomosti. A plná neznalosť angličtiny u zverených detí situáciu len a len komplikovala…
Pri tomto pobyte sa niečo muselo doma prihodiť, bo rodina sa zakrátko celá vrátila domov na Slovensko do Podbiela. Môj starý otec Imro, ktorého som nikdy nevidel, bo zomrel pred mojim narodením, sa do Kanady vrátil za krátky čas znova, bo tam zrejme bola dobrá príležitosť zárobku. Celkovo, čo ja viem, bol za morom celkom tri krát. Aj on svojim životným príbehom vytváral to pomenovanie. Pomenovanie, ktoré slovenským emigrantom do Ameriky dali tamojší imigrační úradníci. To meno bolo vtáci mora. Slováci- vtáci mora. Nechceli sa usadiť, vždy ako tí vtáci sa vracali k rodine domov, na Slovenskú hrudu. Aká symbolika!
V otcovi aj v jeho bratovi to ale na trvalo zanechalo stopy až tak, že obaja sa tam pri prvej príležitosti vrátili. Do konca starší brat Jozef na trvalo, aby sa už nikdy nevrátil…
Teraz sa už dostávam k tej spomínanej magnetofónovej páske z roku 1972. Nie je to autentický prepis hlasu, voľne ale reálne skutkovo som to spracoval, aby sa to dobre čítalo. Nič som nevynechal, ani nepridal… Otec mi často spomínal, že jeho detstvo bolo šťastné. Napokon deti všetko berú ako samozrejmosť. Aj v tých časoch to tak bývalo. Po návrate z USA to už mu šlo na ôsmy rok, chodil v škole na Mláke v Podbieli s učiteľom Dutkom po tom, čo zažil na vlastnej koži prvý rok v americkej škole. Dá sa predpokladať, že základy angličtiny tam ako všetky deti veľmi rýchlo pochytil na rozdiel oproti dospelým.
Otec vyrastal v gazdovskej rodine, ktorá mala dostatok pôdy a slušné gazdovstvo na úrovni Podbiela. Jeho otec sa staral, bol pracovitý a pomáhal zaistiť rodinný rozpočet prácou v USA aj v Kanade, kde za život to stihol celkom tri krát. Vždy zarobil peniaze a odtiaľ manželke posielal na tie doby dostatok zarobených dolárov. Takto sa oháňalo v Podbieli veľa rodín. Tým sa aj za Uhorska darilo primerane, netreli biedu. Takí Podbieľani, ktorí sa pozerali na dno pohárika a veru sa im nechcelo za prácou odísť za more, sa nedarilo ale bola to ich chyba, tá príležitosť sa núkala všetkým na rovnako.
Neboli len chudobní a bohatší. Boli aj usilovní a na druhej strane, povedal by som, leniví. Viem, že boli aj rodiny v skutočnej biede v tých časoch a nebolo to pre lenivosť, veru nie. Boli napríklad vdovy, ktoré o mužov prišli pri nešťastiach, či chorobách. Často zostali s mnohými deťmi. Tam bola bieda tiež a veru štát im nepomohol. A ani oni si nevedeli pomôcť, tak to bolo.
Otec spomínal, že keď z Kanady prišli peniaze, pošta to oznámila jeho mame, mojej starej matke. Tá okrem detí požiadala aj suseda, volal sa Maťo, aby jej pomohol tie peniaze priniesť do domu. Maťo peniaze na pošte nasypal do širokého klobúka, ktorý v tých časoch všetci chlapi nosievali. Bolo tomu tak preto, že peniaze boli strieborné aj zlaté mince. No a ich mama vlastným synom takto hovorila: ,, Chlapci, mám Vás veľmi rada a z týchto peňazí Vás budem chovať ako holubov! Aby ste mi vyrástli na dobrých ľudí, usilovných a šikovných, aby ste si potom aj Vy dobre zarobili a poslali niečo aj mne v mojej starobe!,,
Matka na nešťastie chlapcom náhle zomrela, keď môj otec mal 10, či 11 rokov. Jeho otec v tom čase bol druhý, či už tretí krát vo svojom živote na robotách v Kanade. Mladá, silná, pekná žena akou bola jeho matka, zomrela na svoju hrdosť. Tak si sebou bola istá, že v zime po snehu šla bosá na blízky potok plákať vypraté prádlo. Po tomto dostala silnú horúčku, následne zápal pľúc a do dvoch dní bolo po nej. Vtedy penicilín nebol ako záchrana… Otec spomínal, že on aj jeho starší brat Jozef zostali sami. Pamätal si, že mať ležala mŕtva na posteli a dve siroty, malí bratia sedeli v izbe, ničomu nerozumejúc. Susedia, namiesto pomoci sa po tej správe rýchlo zbehli do domu a miesto pomoci začali vynášať z domu všetko, čo pochytili. Plátno, slaninu, múku, náradie, koberce. Našťastie dobehol ujko aj s krstnou mamou a zaratovali posledné nevykradnuté zbytky! Oni sami neboli čo sa majetku na tom tak dobre ako otcovi rodičia, no postarali sa o siroty aj o ich gazdovstvo až do príchodu ich otca z Kanady. A to veru v tých dobách trvalo viac ako tri, štyri mesiace!
Ja len spomeniem, že otec po celý život na svoju mŕtvu matku vždy spomínal s láskou a vďakou, bo ich dobre na život stačila pripraviť. Želal jej, aby jej Boh všetky hriechy odpustil, bo za svojho života spravila veľa dobrého! Otec tiež vždy s láskavosťou spomínal na ujka, bo to boli naozaj dobrí ľudia, ktorí sa o nich postarali po smrti ich matky.
Môj otec, Ján Karisný o detstve spomínal, že počas zimy chodievali aj so starším bratom Jozefom na ručných saniach ktoré krivuľami nazývali do miest, kde furmani odvážali dole do dediny drevo z rúbanísk. V tých časoch spiľovali stromy len počas najtvrdšej zimy, bo len vtedy drevo bolo kvalitné. Tiež sa cez sneh ľahšie zvážalo, manipulovalo a nakoniec sa zaratovala aj príroda. Nie ako dnes, kedy sa s drevom manipuluje počas leta, po blate, páchajúc obrovské škody v lese…
Furmani zvykli z každého kmeňa odstrániť tenký koniec, aby dole pri platbe za kubikáž viacej získali za zvoz. Platilo sa na ruku hneď na sklade v Podbieli za každú fúru. Tie konce tu v Podbieli oni volali ,,krmhole,, a bol to odpad. Nuž a deti po tieto krmhole v zime radi chodili. Na sane ich naložili okolo desať kusov. Drevo sa doma vždy na palivo zišlo ale oni sledovali skôr vlastnú zábavu. Naložené sane dobre šmýkalo po vyjazdenej snehovej ceste počas zimy a chlapci mali zážitok zvlášť v úsekoch dole vrchom… To jeden z nich tlačil sane z pravej strany, keď to tam bolo ľahšie pre nich dvoch. Ten druhý sa v ten čas viezol. Po chvíli sa podmienky na ceste zmenili a začal tlačiť ten z druhej strany a vezenie si užíval brat. Doma ich už netrpezlivo čakala ich matka aj s voňajúcim jedlom, veru pri pracovitých rodičoch oni biedu netreli. Ich otec na zárobkoch v Kanade zarobil dosť, aby im nič nechýbalo!
Otec spomínal, že aj keď doma mali čo bolo treba, predsa len deti porušili príkaz matky čo sa uskladnenej bryndze na zimu týkalo. To mama bryndzu na jeseň keď dostala za vlastné ovce zo salaša podiel v čerstvom ovčom syre v hrudkách, robievala. Vtedy chladničky neboli, nuž bryndzu do drevených súdkov natlačila a vrch ako konzerváciu zaliala roztopenou bravčovou masťou. Potom jej už vše len stačilo skontrolovať vrch súdka, či chlapci neboli maškrtiť. Aby ju oklamali, otec spomínal, že oni na spodnom dne súdka dierku vyrobili a cez túto bryndzu mame zo súdka brali, aby ona na nič neprišla…
Môj otec spomínal tiež viackrát o svojom otcovi, Imrovi. Bol to tvrdo pracujúci človek, staral sa o rodinu, len sa nesmel dostať ku poháriku s alkoholom. Ak sa niekedy opil, mal, ako to nazýval môj otec, indiánsku náturu. Nešanoval si vtedy ani zviera ako psa, čo koňa. Všetko okolo kopal, bol by v tej opileckej zúrivosti aj zabil. Veru stará mať, kým žila si v taký čas s ním tiež svoje užila. To samé po smrti jeho prvej ženy sa stalo aj s jeho druhou ženou. Tú si ako vdovu, vrátiacu sa z USA kde prišla o muža, zobral ku svojim sirotám . A mali trojaké deti.
Veru, pri jeho opileckej zúrivosti aj môj otec, ako malý chlapec s ostatnými, aj pri 20 stupňovom mraze museli utekať prespať na šop humna do sena, aby sa pred ním zaratovali. No po vytriezvení, to už bol iný človek. Bol by nad sebou a nad svojou náturou aj plakal, čo to za zlo narobil. Jeho syn, môj otec už vo svojej starobe sa o ňom vyjadril, že to bol človek neukáznený, nevedel si rozkázať, hoci skúsil sveta a mal sa zmeniť. Otec s trpkosťou poznamenal, že keď bol opitý, jeho rozum sa nedal porovnať ani s rozumom sliepky!
Otec spomínal že raz ešte ako 15 ročný chlapec šiel do lesa v zime sťahovať drevo do Uhliska. spoločne aj so svojim otcom. Vždy pre gazdu s koňmi bolo dobre, ak s ním niekto bol, aby pomáhal kde bolo treba . Buď s koňmi, alebo s drevom. Otec ako nedorastený ešte nemal potrebné skúsenosti ani šikovnosť pri takej práci, zvlášť v zime, kedy bol sneh, mráz a ťahať drevo strminou dolu vrchom bolo vždy nebezpečne, ak drevo naberie rýchlosť a strhne oba kone do istej záhuby…
Ak môj otec spravil niečo, čo nemal, nebolo to podľa predstavy jeho otca, okamžite v ňom skypel hnev a ihneď v tej samej chvíli, nerozmýšľajúc, vytrhol sekeru z kláta alebo nedaj Boh štipák a hodil to za mojim otcom, vtedy ešte chlapcom! Otec ako malý chlapec už vedel, čo bude nasledovať, ak sa dpustil nechtiac chyby. To odhodil vôdzky od koní a poď ho bežať čo najďalej popred kone, ktoré ho kryli, aby unikol tomu výbuchu zlosti…
Bo jeho vlastný otec by ho v tej chvíli bol aj zabil, ak by ho trafil. Spomínaný starý otec Imro, keď mu nešťastne zomrela prvá žena, sa vrátil čo najskôr ako mohol zo sveta domov, aby sa postaral o oboch malých synov. Po čase, pretože na gazdovstve aj ku synom bolo treba ženu, sa znova oženil. Zobral si Amerikánku- vdovu, ktorá prišla v USA o chlapa s dvoma, či troma deťmi. Macocha bola ešte stále zdravá, urastená a aj pohľadná, no na vtedajšie pomery šporovlivá, pracovitá aj bohatá žena. Vedela šiť, variť, tkať plátno, postarala sa o zvieratá aj o rodinu, veď roboty na veľkom gazdovstva bolo nad hlavu. V zime na svojich krosnách natkala nádherné domáce plátno, z ktorého pre celú rodinu našila všetko na oblečenie, čo bolo treba! Hotové ľanové nohavice, košele, obrusy, plachty okamžite vyprala a zavesila ma slnko. Všetci obdivovali tú čistotu, belosť, priam žiariacu na slnku! Chlapcom aj svojim deťom ušila presne na mieru zamatové nohavice, čo si aj môj otec veľmi pochvaľoval. To ani miestny krajčír tak dokonale nedokázal vytvoriť, spomínal otec.
Otec mal svoju macochu rád a aj ona ho prijala za svojho a tiež ho mala veľmi rada čo aj vtedy bola veľká vzácnosť! V otcovej rodine, keď starý otec bol na prácach v USA alebo v Kanade, sa musela o všetko postarať manželka a aj deti, ak už boli staršie ako 10, či 12 rokov. Tak bolo aj v ich rodine. Síce môj otec mal ešte staršieho brata Jozefa o tri roky / nar.1891/, ten sa ale s macochou neznášal a robil všetko, aby sa z domu dostal čo najskôr. Preto práca s dvoma koňmi, ktoré vlastnili pripadla na neho, hoci ledva dovŕšil 13 rokov. Vedel si poradiť, o kone sa staral prakticky len on sám .
Tiež kone pracovali na poli od jara do jesene. Medzi ženičkami, čo mali mužov v Amerike bol veľmi obľúbený, bo im veľa krát zaratoval furmanku. Keď už mal 14 rokov, to už sám zvážal úrodu z poľa domov ako boli ľan, zemiaky, burgyňu, ovos, jačmeň, žito, seno, ďatelinu, mládzu, drevo, proste všetko čo bolo treba. Veru otca nebolo treba prosiť ak za ním prišla vdova, či žena čo nemala chlapa doma, to nikdy nebral ako zárobok ale ako ľudskú výpomoc.
A veru si dobre do hlavy zapísal čo robí alkohol s jeho otcom, preto sa ho nikdy ani nedotkol, hoci cudzí ho ním vždy ponúkali, keď im niečo z poľa doviezol! Ženičky ho za to po dedine chválili aký je šikovný a že preto raz bude bohatý!
Keď sa otcov brat Jozef doma cítil ako vo väznici, macochu neprijal za svoju, napísal list bezdetnému strýkovi, ktorý žil vo východnej Kanade v meste, kde žilo veľa Slovákov, Fort Wiliam. / Ak si dobre spomínam, tam vyrastal aj známy hokejista NHL Stan Mikita, pôvodné slovenské meno Stano Gôth- ktorý je dobre známy aj v našej obci, ktorú svojho času osobne navštívil. /
Strýk z Kanady žiadosť Jozefa splnil a poslal mu peniaze na cestu. Jozef pravdepodobne niekedy okolo roku 1908 až 1910 rodinu v Podbieli opustil, aby sa už nikdy nazad nevrátil. Nemal záujem udržovať kontakt s rodinou v Podbieli, ani so svojim mladším bratom, mojim otcom. Strýko mu dôveroval a staral sa o neho ako o vlastného syna. Zapísal ho do školy, aby sa naučil anglicky čítať, písať a čo to sa naučil. Po škole mu strýko vo Fort Wiliam našiel prácu a čakal, že Jozef sa odvďačil starým ľuďom tak, že časť z vlastnej výplaty im dá. Jozef to ale odmietol a nakoniec, už postavený na vlastné nohy od nich odišiel nevedno kam. Nič im veru nevyrovnal za byt, stravu a starostlivosť. Opustil ich, bo ich už nepotreboval.
Veru hovorím Vám, podobné čierne ovce sa nájdu v každej rodine a v každej generácii.
Zrejme po škole prijal aj kanadské občianstvo, bo vrátiť sa nazad na Slovensko už neplánoval. Môj otec ktorý sa roky pokúšal ho hľadať v Kanade, sa nakoniec dozvedel, že Jozef, keď opustil strýkovu rodinu, šiel z východu Kanady až úplne na západné pobrežie ku Tichému oceánu, do Britskej Kolumbie. Tam sa na začiatok zamestnal ako pilčík v lesoch, aby si zarobil. Kôli svojim schopnostiam sa dostal po ukončení zrejme nejakého vyškolenia za kuriča na parnú lokomotívu kanadskej železnice . Keďže v tom čase už začala prvá svetová vojna, Jozef ako občan Kanady musel zrejme narukovať do armády alebo ho anglickí dôstojníci presvedčili verbovaním. Odviedli ho a po nutnom výcviku prevelili do Francie, kde zrejme v bitke pod Verdunom padol. Nikto tu v Podbieli, keď navštívi tie smutné miesta veru nevie, že tam leží, bo tam padol ako vojak aj Podbieľan…
V otcovi tiež dozrievalo rozhodnutie vrátiť sa do Kanady. Veď tam bola vysťahovaná celá rodina Karisný. Väčšina z nich opustila Podbiel v rokoch 1904,1905,1907,1912. Boli to rodní bratranci môjho otca. Otec spomínal, že väčšina z nich sa vysťahovali po tuhej zime, kedy na konci dediny smerom na Zuberec kde bývali vo viacerých dreveniciach raz v noci do ich maštalí vtrhli hladní vlci a vyhubili im všetky ovce. To stádo oviec ich držalo pri životoch. Tak všetko popredali a navždy odišli. Jeden z ich domov je dodnes v skanzene na Brestovej ako dom z Podbiela s menom Karisný na tráme v prednej izbe. Druhý pred domom Pavla Pazurika na ulici…
V Podbieli bolo zvykom, že tí čo sa vrátili zo sveta / Kanada, USA/ sa v nedeľu stretávali aby posedeli, vypili na účet cestovateľa a pospomínali na cudzí kraj, čo všetko tam oni zažili. Nezvykli veru hovoriť o zlých skúsenostiach, najradšej sa chválili čo si tam všetko mohli kúpiť, aké sú tam zvyky, technika a podobne. Našinec s otvorenými ústami počúval, že tam robotníci jedia každý deň mäso… Nuž, keď mládež toto tiež počúvala, skoro všetci túžili ten kraj za morom uvidieť na vlastné oči a zarobiť toľko peňazí, aby doma už biedu nemuseli trieť!
Tak veru aj s mojim otcom sa nakoniec stalo. Tá myšlienka, že zmení svoj život, aby nemusel celý prežitý čas len hrdlačiť, ho už neopustila. Keď mal 16 rokov, začal čoraz neústupnejšie prosiť otca aj svoju druhú matku, aby mu požičali peniaze na cestu. Že najtiaž sa mu bude tam dostať, potom si už vraj aj sám poradí. Nuž, pohľad neskúsenej mladosti ktorá nič o reálnom a tvrdom svete tam vonku nevedela… Na jej osobnú škodu. Tu by som rozprávanie skončil s tým že po čase uverejním pokračovanie tohto príbehu.
Ing.Viliam Štefanek – Karisný
V Podbieli : 17.8.2019.