Dôstojnosť konca sa kúpiť naozaj nedá. Spomeniem páru významov slova koniec. Koniec sna. Koniec mladosti. Koniec rozprávky. Koniec školy. Koniec lásky. Koniec úspechu. Koniec rodiny. Koniec nádeje. Koniec života ako vlastné želanie na začiatku beznádeje. Ako môže končiť životný úspech.
Za komunizmu kariéra bola tiež v niektorých prípadoch výnimočne až závratne úspešná, prevyšujúca obvyklú úroveň. Teraz mám na mysli špičkovú kariéru, nie lokálnu, s ktorou by ste si to mohli zameniť. Takéto kádre boli pripravované desaťročia v predstihu na vysoké štátnické posty. O takom prípade teraz vymyslím svoj postreh. Nazveme ho Alfréd.
Na to veru nestačil vtedy známy triedny pôvod, ale aj iné, veľmi dôležité faktory. Takéto kádre boli okrem sita, cez ktoré prešli v mladom veku, zaradené do špeciálnej prípravy pre následný životný úspech. Regrutovali sa z centra, alebo z jeho blízkeho okolia. Nadaní chlapci, či dievčatá z dediny veru šancí mali pramálo…
Alfréd po ukončení strednej školy nastúpil do svojho prvého zamestnania v Bratislave. Po dvoch, či troch rokoch bolo rozhodnuté, že sa zapíše na vysokú školu. Tú aj absolvoval v plnom nasadení včítane mimoškolských aktivít, ktoré nebudem popisovať, bo to nie je teraz mojim cieľom. Po ukončení vysokoškolského vzdelania nenastúpil do žiadnej priemyselnej fabriky ako ostatní. Zostal v Bratislave a pohyboval sa v najvyšších kruhoch.
Oficiálne sa stal riaditeľom moderného centra výskumu, kde jeho príprava pokračovala závratným tempom. Nezabudol ale na svojich spolužiakov z internátu , vždy im bol ústretovo nápomocný. Nebol to zlý chlap!
Zrejme už za bývalého režimu sa mu darilo, preto jeho majetok bol určite na vtedajšie pomery značný. Informácie o tom ale mal len málo kto. Po prevrate sa mu darilo v podnikaní, takže výsledkom bolo len znova hromadenie majetku. Závratná kariéra a spoločenská moc, povedali by mnohí. Toto ale je len jedna strana mince.
Pozrime sa po jej otočení v našich rukách na jej odvrátenú stranu. Drahé autá, domy, sprivatizované majetky, účty v cudzej, istejšej mene, možno zlato a čo ja viem čo ešte. To nestačí? Veru nestačí. Okrem všetkého už spomenutého, mal Alfréd aj svoju manželku. Tú si vybral ešte ako vysokoškolák na vtedajších diskotékach. Bola sekretárkou vo vedení vtedy známeho podniku s tou najsprávnejšou telesnou muštrou. Ukážkový kus. To som popísal jej telesnú schránku. Aj Alfréd pozabudol v prvotnom ošiali mladosti na tú už spomínanú odvrátenú stránku mince. Jej charakter bez duše. Jej život bol ale popri Alfrédovi plný bohatstva, pohybovala sa s ním medzi smotánkou. Až aj ona sama uverila tomu, že tým vodcom a strojcom všetkého by mohla byť aj ona! A jej príležitosť naozaj prišla. Nikto z Alfrédových známych také niečo nečakal…
Na Alfréda prišla nečakane zákerná choroba. Zoznámil sa s pánom Alzhejmerom. Obrovská rana pre samotného, ešte väčšia pre jeho manželku aj s dospelými deťmi, ktorým bez ich pričinenia a vlastnej námahy zabezpečil bezprácny a pohodlný život. A to bola jeho najväčšia chyba ktorá sa mu kruto vypomstila. Po stanovení diagnózy pochopiteľne vzhľadom na jeho známosti a postavenia sa mu dostalo protekčnej starostlivosti. Ale aj tu bolo možné zopakovať slová známej piesne zo šantánu, že za peníze si štestí nekoupíš!
Choroba pokračovala a jeho manželka aj s potomkami ho presvedčili aby nastúpil liečbu v drahom zariadení so zvláštnou starostlivosťou. Doma sa už ona veru nedokázala o neho postarať. Po príchode do toho spomenutého zariadenia sa za ním neodvratne zavreli dvere bez toho, aby si vtedy uvedomil, že cesta nazad už pre neho neexistuje. Všetci okolo včítane najbližších čo o všetkom vedeli, sa usmievali a chlácholili ho. S dokonalosťou mu zahrali jedno z posledných predstavení jeho životnej tragédie. Veď manželka a jej záujmy!!!
Choroba pokročila, nedokázal už do budúcna odhadnúť, že sa dopracoval do štádia, že ho jeho najbližší opúšťajú. Neuvedomil si, že oni ale nechcú a ani nedokážu opustiť jeho peniaze. Ale ešte aj v tom štádiu nepredpokladal, že zrada najbližších došla až tak ďaleko. To začal chápať, keď mu personál odobral jeho mobilný telefón so zdôvodnením, že jeho používanie škodí jeho zdraviu. Aj návštevy z ktorých sa stále ešte dokázal tešiť boli naviazané na súhlas jeho manželky. Bez toho sa k nemu už nedostal nikto. Vlastne naozaj nikto. Zostal sám so svojimi myšlienkami plný nečakanej beznádeje. Manželka využila silu peňazí a dokázala, čo nikto neočakával. Zbavila ho svojprávnosti. Prestal disponovať svojim bohatstvom, ktoré sa vlastne postaralo o jeho úplné zničenie. Ľudská chamtivosť, zrada najbližších, ktorých svojim omylom pokazil nezaslúženými peniazmi.
Zomrel v spomínanom zariadení. Nie na spomenutú chorobu. Zomrel na infarkt myokardu alebo mozgovú príhodu, či občajnú náhlu smrť. Zomrel rýchlo. Zlé jazyky po jeho smrti hovorili, že ho zabil nepredstaviteľný žiaľ zo zrady jeho najbližších. A zrejme si na svojom konci uvedomil niečo, čo nepredpokladal, že sa stane. Že za peniaze sa dá okrem moci a blahobytu kúpiť aj vlastná zrada. Nenapíšem, ako býva zvykom, ,, Česť jeho pamiatke ,, .
Popísal som len jeden z mnohých ľudských príbehov, ktorý sa viazal na honbu za peniazmi a mocou. Pre chápavejších sa stane poučením.
Beznádej konca.
Poznal som toho konkrétneho človeka o ktorom Vám zámerne nenapíšem niečo, čím by som ho identifikoval, lebo to nie je mojím zámerom. Volajme ho Bill. Príbeh sa neodohral na Slovensku preto to cudzie meno. Západná civilizácia nám bola a aj je dávaná za vzor. Ich vzťah k nám je v prevažujúcej miere jednoznačne vyhranený z pozície toho nadradeného. Tak sú stáročia vychovávaní. Sám sa vždy usmejem nad výrokmi všetko poznajúcich expertov, ktorí radi píšu aj prehlasujú svoje súdy o celých národoch. Napríklad o tom že Slováci sú takí, či onakí. Všetkých hodia do jedného vreca. Je to tak? Nie je to tak? Veru nie je.
Ja mám za to, že niekto je múdry, druhý naopak nie. Jeden je dobrý, druhý naopak ten zlý. Niekto je charakterný, druhý bez charakteru. Jeden bohatý na peniaze, druhý ale je chudobný. To platí o všetkých národoch bez výnimky. To som len vysvetlil. Že ak teraz popíšem chovanie sa nejakého jedinca z tak zvaného vyspelého západu , nemyslím si, že všetci tam žijúci sú rovnakí.
…Cudzinec u nás telefonoval s priateľom z jeho domova, tam z poza oceánu, ako my hovoríme, z druhého konca sveta. Náš hosť, aby zvýraznil svoju dôležitosť hneď na úvod poznamenal, že sa práve nachádza kdesi vo východnej Európe tónom, ktorý tomu na druhej strane linky zvýraznil exotiku, či zaostalosť nášho prostredia. Neostalo mi nič iné len sa v duchu usmiať nad jeho odvahou, že sa vôbec odhodlal k nám prísť. Bo ja jeho krajinu poznám na svojej vlastnej koži a som schopný urobiť si reálny úsudok.
Druhý zážitok som zažil v súkromnom penzióne, kedy staršie dámy z Ameriky sa chystali navštíviť domov svojich predkov. Medzi otázkami viacerých telefonátov som viackrát musel odpovedať na otázku, či tu na Slovensku v našom penzióne máme splachovacie záchody. Nebol som prekvapený absurdnou otázkou týchto ľudí. Bo tak ako som už spomenul, ich názor na nás je vyformovaný ich dlhotrvajúcou propagandou.
Vedel by som spomenúť mnoho vlastných poznatkov z tejto oblasti. Vždy som ale triezvo zhodnotil situáciu a nikdy som neposudzoval nevedomosť, či nedostatok informácií týchto cudzincov, aby som odsúdil celý ich národ…
Nuž a po tomto úvode aby ste mi správne rozumeli, sa vrátim ku spomenutému Billovi, z toho obdivovaného západu. Po prečítaní si uvedomíte, že bolesť, choroba, bezmocnosť, staroba so všetkým tým strachom – tam, majú rovnaké hodnoty ako všade na celom svete. Na jeho živote nebolo ale nič mimoriadne okrem páru vecí, o ktorých sa teraz zmienim. Jeho rodičia boli Francúzi, veľmi si na tom zakladali. Tvrdo sa postavili voči nemu, keď im oznámil, že si za ženu vybral dievčinu pôvodom z Anglie. Keď jeho otec pochopil, že synovu voľbu nezmení, zriekol sa ho. Prerušil s ním všetky styky ako otec so synom. Nenávisť medzi národmi sa zmenila na nenávisť medzi otcom a synom. A to Vám píšem o modernom svete, ktorý nám tu dávajú za vzor. Ako by ten ich vzor nemal žiadnu chybu.
Billova manželka s postupom času prepadla gemblerstvu , ktoré sa síce snažila korigovať, no nakoniec vždy podľahla svojej vášni. On, vidiac ten začarovaný kruh, začal čoraz častejšie pozerať na dno pohárika s alkoholom. Cez to všetko to s odretými ušami dotiahol do dôchodku. Peniaze ale neustále chýbali, preto bol nútený brať akúkoľvek aj podradnú prácu vo svojom vyššom veku, len aby sa ako tak držali nad vodou.
Nakoniec prišli choroby. Pomaly sa stal neschopným sa o seba postarať. Prišla hodina pravdy. Skončil v sociálnom zariadení pre chudákov, odkiaľ všetky cesty viedli už len do hrobu. Keď si ležiac na tom ošumelom lôžku nakoniec uvedomil, ako končí jeho život všetkými opustený, napadla ho ešte jedna myšlienka ako získať peniaze. V tej jeho strašnej beznádeji, neviem veru povedať z akého dôvodu sa rozhodol, že speňaží svoje telo na posmrtné vedecké účely. Neviem, či počítal s možnosťou, že ešte predsa len príde k peniazom. Neviem, či chcel, aby jeho manželke odpadli výlohy za jeho pohreb. Neviem, naozaj neviem, prečo sa tak rozhodol. Až neskôr po jeho smrti som pochopil ten oznam ktorému som pôvodne nerozumel. Povedali, že zomrel, ale nevedia kedy a či vôbec bude pohreb. Veru dodnes som sa v tom nezorientoval. Len mi ho prišlo nevýslovne ľúto. Za nič si nedovolím Billa odsudzovať. Nebol som našťastie v jeho koži. Ale čo s istotou viem je to, že takto by som svoj život končiť nechcel. A je jedno, či je to život vo vyspelej krajine alebo u nás na divokom východe…
Záver.
Popísal som dva rôzne životné osudy. Ten prvý s dostatkom peňazí a so zlým koncom pre hlavného aktéra. Druhý príbeh človeka bez peňazí a tiež so zlým koncom. Je zrejmé že ani peniaze nedávajú nikomu istoty dôstojnosti v životnom závere. Bolo by načim ako hovorievali naši predkovia, naliať si čistého vína. Naozaj aj koniec môže byť dôstojný v pokoji v kruhu svojich najbližších.
Rodina so starým otcom, starou mamou, synom s nevestou a ich deťmi, teda tri generácie po spolu, ako to u nás na Slovensku vždy bývalo, je tá správna cesta, aby sme ani my nemuseli prežiť osud popísaný v tých dvoch prípadoch. Jedného zo Slovenska a druhého z Ameriky. A naši predkovia dobre vedeli čo to tá Amerika pre nich kedysi znamenala. Ale časy sa menia…
Ing.Viliam Štefanek-Karisný V Podbieli 2.7.2019.