Otcov tlak na svojich rodičov silnel, až tí nakoniec vyhoveli jeho prosbám a sľubom, že im všetko nazad vráti, ba aj navyše splatí. Treba hneď na začiatku spomenúť, že sa naozaj tak udialo, otec svoj sľub voči rodičom splnil.
Pri svojom odchode ani vo sne nepomyslel na skutočnosť, že tam v jednom kuse prežije dlhých 25 rokov svojho najplodnejšieho života.. Tak poďme ku spomínanej magnetofónovej páske z roku 1972. Svoj príbeh otec nazval jeho dobrodružnou cestou do Ameriky. Treba vari spomenúť, že vtedajšie generácie moc nerozlišovali Kanadu, či USA, alebo južnú Ameriku. Chodievali tam, aj tam, pre nich to vždy bola len Amerika. Veď otec ako 5 ročný, vtedy, v roku 1899 vycestoval s rodičmi aj so starším bratom Jozefom do USA a nie do Kanady, kde on vycestoval už po druhý krát v roku 1912. Rodičia môjmu otcovi poskytli potrebnú sumu 300 zlatých R-U meny. Jeho druhá matka ich zabalila do bieleho ručníka a poučila ho, že si ten drahocenný obsah má zaviazať pod kolenom. To aby ak ich po ceste prepadnú, o ne neprišiel. Zároveň mu oznámila, že budúci deň ho na konskom povoze odvezú do Trstenej. Tam otec vyhľadá pašeráka ľudí, ktorý ho po noci tajne prevedie cez stráženú hranicu medzi Uhorskom a Poľskom. Samozrejme tú službu zaplatili, pašerák ľudí zinkasoval po 10 latých uhorských za každého, veď to nebolo malé riziko, kráčať neosvetlený nocou v zime, ešte po snehu, veď bol len marec. Veru, dnes už veru nikto ani neoplakáva tých, čo v tých močariskách navždy zostali. Vtedajší ,, cestovatelia,, sa taktiež počas zimných pochodov obávali aj svorky divých a hladných vlkov! A šlo sa cez rozľahlé močiare, kde sa pohraničná stráž dobre nevyznala. Veru, osudy tých bežencov boli len v rukách prevádzača a jeho schopností… Pašeráci takto prevádzali tých, čo z domoviny utekali bez pasu, čo sa trestalo vezením, ak ich chytili. S otcom takto vycestoval aj nejaký Ján Mores-Špurigáň, tiež podbieľanský mládenec. Ten ale šiel na konkrétnu adresu ku svojej rodine, ktorá ho čakala. Môjho otca v Kanade nečakal nikto. Šiel na vlastnú päsť. To ešte netušil, čo všetko bude musieť prekonať, aby sa tam ako-tak uchytil..
Pašerák ich prevzal v Trstenej a otec sa veru na dlho so svojimi rodičmi na rýchlo rozlúčil, podali si ruky. Veru aj slza vypadla u rodičov. Otec spomínal, že on naopak pocítil nevýslovnú voľnosť a slobodu, že jeho dlhoročný sen sa začína naplňovať! Tak sa začala spomínaná dobrodružná cesta. Keď z Trstenej dorazili na okraj malej hraničnej dedinky Chyžné, pašerák ich priviedol ku jednej zo sýpok za dedinou, kde gazdovia skladovali len letné náradie potrebné na gazdovke. Chlapci sa zháčili, no skúsený pašerák ich uistil, že tam len do večera musia prečkať. Večer po zotmení že sa po nich zastaví a prevedie ich cez hranicu do Poľska na najbližšiu železničnú stanicu. Veru, otec spomínal, že mu nebolo do smiechu, keď ich pašerák v tej zime z vonku zamkol a odišiel. Obával sa, že ten keď už má peniaze, sa po nich už nevráti a oni zomrú v tej opustenej sýpke! On ale hneď po zotmení prišiel, ako ich uistil keď ich opúšťal. Cesta bola namáhavá, našťastie šťastlivo dorazili v úplnej tme na už poľskú železničnú stanicu. Pašerák im poradil, aby si kúpili lístky len do Jelešne. Zriadencovi na tej stanici mali povedať, že tam v Jelešni idú pracovať na pílu.
Chlapci veru tak povedali. Zriadenec sa ale len usmial a povedal im, že on vraj dobre vie, že oni utekajú za more, do Ameriky! Chlapci nastúpili na vlak. Počas cesty k nim neprišiel žiaden kontrolór cestovných lístkov. Keď dorazili na miesto vystúpili na krytej väčšej stanici so štyrmi koľajami. Na nástupišti už boli agenti, ktorí začali prišelcov sortovať podľa národností.
Agenti hovorili mnohými rečami a kričali: Slováci sem! Ukrajinci tam! Poliaci tamto! Hungarci tu! Keď už všetci boli roztriedení podľa národností, ku každému z nich pristúpil agent, ktorý sa s nimi po slovensky opýtal na peniaze a kde chcú cestovať. Otec svojich 300 zlatých v poriadku so sebou až tu priniesol. Otec všetky s dôverou odovzdal agentovi. Ten ho uistil, že si stiahne náklady na cestu, ubytovanie a potraviny. Ostatné mu vráti. Tak sa aj stalo. Agent mu vrátil celkom 42 kanadských dolárov. Iných peňazí otec už nemal…
Otec už podrobne pokračujúcu cestu nepopísal, zmienil sa ale, že loď ktorou z prístavu vycestoval, bola v roku 1912 starý parník Germanika. Napísal som to meno foneticky. Na internete sa jej podoba dá vyhľadať aj dnes. Najčastejšie Slováci do novej zeme odchádzali z prístavov v Európe a to: Nemecko-Hamburg, Holandsko-Rotterdam, Anglicko, na juhu Terst či prístavy vo Francúzsku-Le Havre, či Belgicku- Antverpy. Otec spomenul, že veru ho agent mohol nasmerovať v tom čase aj na hrôzostrašný Titanic, veď sa písal rok 1912, na ktorom jeden občan Podbiela vraj skutočne zahynul. Spomínam si že to bol vraj nejaký Fraňák, ktorý býval v murovanom domčeku, ktorý už neexistuje dnes povyše domu Jula Lofaja.
V Poľsku emigranti cestovali najskôr na sever do ich prístavov a následne do spomínaných zámorských prístavov , všetko záležalo na agentoch, čie spoločnosti zastupovali. Ak emigrovali do Kanady, všetci doplávali do prístavu v Halifaxe. Po nalodení na Germaniku boli ubytovaní, mali zaistenú stravu počas plavby, to bolo v cene za cestu až do cieľovej stanice v Kanade.
Otec sa zaujímal o všetko počas plavby, prechádzal po palube a pozoroval cestujúcich. Mnohí ak bolo počasie dobré, posedávali, či ležali na palube. Otec neposedel, pozoroval more, čo sa deje aj za zábradlím, veď mnohí videli more po prvý krát vo svojom živote. Otec náhle spozoroval veľké, zo tri metre dlhé ryby, asi delfíny či žraloky, ako sa začali popri lodi vyhadzovať nad hladinu, aby po vzdušnom lete v dlhých oblúkoch dopadali viackrát za sebou nazad do morskej vody. Otec ich napočítal zo sedemnásť, uvedomil si, že tie ny ho na kúsky roztrhali ak to boli žraloky… Keď otec v podpalubí tento svoj zážitok vyrozprával aj ostaným, niektorí vedeli čo to znamená. Búrka na mori, ktorej sa všetci najviac obávali.
Námorníci rýchlo pozatvárali na hornej palube všetky poklopy. Jeden z nich cestujúcich začal poučovať, ako si majú pripnúť záchranné pásy a vysvetlil im v akom poriadku ,majú nastupovať do záchranných člnov v prípade, žeby sa loď začala potápať. Otec také niečo ešte nezažil, preto zostal bezstarostný. Veď nejako bolo, nejako bude pomyslel si, aby tak odohnal od seba strach, ktorý tí, čo mali skúsenosti, už dostali. Ich nákladný parník sa ťahal ako slimák, až pokiaľ búrka neuderila plnou silou. Tie obrovské vlny! Naše Roháče boli oproti ním len ako detská hračka! Otec videl, ako sa dve obrovské vlny stretli jedna s druhou a voda vytryskla ešte do väčšej výšky! Opodiaľ na hladine vznikala priepasť a loď sa raz prepadávala do hlbín, aby sa vzápätí nazad vynorila nad hladinu. Stará loď skákala, triaslo s ňou, práskalo, ako by sa každú chvíľu mala rozsypať. Otec aj ostatní tú hrôzu pozorovali cez lodné okienko.
V podpalubí sa ľudia zhromaždili do najväčšej miestnosti. Niekto sedel, niekto stál, niekto zúfalo kričal. Nakoniec jeden z nich zavolal, aby tí, čo veria v Boha, pokľakli a začali sa modliť, aby prežili! Veru, otec spomínal, nenašiel sa tam nikto, kto by o sebe povedal, že je neveriaci. Modlili sa veru všetci, všetky národnosti aj rôzne vierovyznania! More zúrilo, loďou hádzalo, ako keby bola len maličkou zápalkovou krabičkou. Otec spomínal, že medzi cestujúcimi bola aj židovská rodina, ktorá ako mnohé tiež odchádzala za lepším zajtrajškom do nového sveta. Kým sa ostatní, kľačiac na podlahe v podpalubí modlili ku svojmu Bohu, otec počul, ako sa zbožná žena spomínanej židovskej rodiny tiež nahlas po svojom modlila. Bolo pre mňa zaujímavé, že otec nerozumel jej jazyk, cez to všetko si na celý život zapamätal jej modlitbu, ktorú naspamäť dokázal reprodukovať po celý svoj život:
,, Aaaj, wááj, kaljeman kajman tuketeles bred! ,,
Prosím, aby ste v tejto príhode nehľadali zlý úmysel môjho nebohého otca ani mňa samotného. Foneticky som len prepísal z pásky to, čo som počul. Samozrejme je možné, že text je skomolený, nehľadajte tam posmech! Otec si celý život vážil všetkých ľudí aj s inými názormi, či vierovyznaní.
Otec mi ale pri tej príležitosti hovoril, že v tých strašných okamihoch, kedy sa všetci dívali smrtke do očí, niečo definitívne pochopil na celý ďalší život:
,,Pred smrťou a pred Bohom sú si všetci ľudia, aj tí s rôznymi vierovyznaniami úplne rovní. ,,
Koniec koncov, všetko nakoniec dobre skončilo, búrka prešla a už v pokojnej plavbe dorazili všetci v poriadku do spomínaného prístavu Halifax. Nová zem! Nový svet! Nový začiatok! Záchrana! Životná šanca na lepší život! Podarilo sa! Konečne som aj ja tu!
Podľa pokynov námorníkov vystúpili všetci z lode. Tam ich už čakali kanadskí imigrační úradníci, ktorí ich znova sortovali podľa národností, aby sa mohli s nimi dohovoriť cez tlmočníkov. Títo zároveň o každom imigrantovi zhromaždili potrebné údaje. Obrovské zúfalstvo zachvátilo tých, ktorí pri sebe nemali hotovosť 40 Can. dolárov- to bola podmienka, aby ich z prístavu prepustili do vnútrozemia, aby pokračovali v ceste železnicou na miesto určenia. Bohatá Kanada nechcela za nich nič platiť. Otec spomínal zúfalý plač takých nešťastníkov, boli to vačšinou Ukrajinci, Bielorusi, Poliaci. Títo nešťastlivci museli telegrafovať rodine, či komu sa dalo, aby im tie peniaze poslali, v opačnom prípade im hrozilo vypovedanie z Kanady nazad do Európy. Pre pravdivosť ale otec spomenul, že imigrační úradníci týmto zúfalcom prostredníctvom svojich tlmočníkov sa snažila pomôcť nájsť niekoho, kto tie peniaze za nich zložil. Môj otec už pred cestou o tejto podmienke vedel, tie doláre pri sebe mal, tak bol prepustený a nastúpil hneď v prístave na vlak. Otec tiež poznamenal, že jeho plavba v roku 1912 loďou trvala celkom 16 dní a nocí. Po súši z prístavu Halifax železnicou až do stanice Revelstoke v Britskej Columbii mu to zobralo celkom 7 dní.
Celý dlhý týždeň vo vlaku pili aj so spomínaným mládencom z Podbiela, Moresom len vodu a nič nejedli. Pritom vo vlaku chodieval a ponúkal stravu černošský zriadenec, ako boli žemle -bosniaky, keksy, jablká, pomaranče, pivo, malinovku, cukríky, čokoládu. Jeho plat pozostával zo zisku z predaja ním ponúkaných potravín a nápojov. Otec nepoznajúc reč sa bál, že by ich predavač oklamal pri platení. Ich myslenie odpovedalo pochopiteľne pomerom z domoviny Pili vodu, ktorá bola zadarmo v cisterne vo vagóne aj včítane papierových pohárov. Mores podľa cestovného lístka vystúpil ako prvý, toho na stanici už čakala rodina. Otca v noci zobudil sprievodca vlaku pred stanicou Revelstoke. Poklepal ho po pleci a ukázal mu, že musí už vystúpiť. Tak sa stalo.
Bola úplná tma vlak odišiel, otec na nástupišti zostal stáť úplne sám. Čakáreň sa na noc zatvárala, bo jeho vlak už bol posledným v ten deň, tam prečkať do rána nemohol. Videl svetlá v neďalekom meste. Prišiel peši až pred veľký hotel. Zamestnanec hotela mu nerozumel, tak ako aj otec nerozumel jemu. Dnu sa neodvážil vstúpiť, vedel, že by mu peniaze na ten luxus nemuseli stačiť. Smutný, ale s vierou sa vracal na železničnú stanicu. Tam už svetlá boli zhasnuté, stál na koľajiskách všetkými opustený v tej cudzej krajine úplne sám. Bol marec. Revelstoke je medzi vrchmi, kde na špičke končiarov sa sneh udrží skoro celý rok.
Otec si zapamätal dátum toho dňa. Bolo 7. apríla roku 1912. Sneh, zima, vietor, hory vysoké cez 3000 metrov. Žiadna farma, žiadne domy, divočina, les s množstvom divej zveri. Na stanici vo vzdialenej časti s množstvom koľají otec videl stáť naložené nákladné vagóny s uhlím aj s pšenicou. Bol vyčerpaný, hladný aj zúfalý. Vyškriabal sa jeden z odstavených vagónov. Na vrchole vagóna s uhlím bola nejaká schránka asi na náradie. Otec tam vliezol. Cítil mráz ale aj strach v okolí zavíjajúcich vlkov aj kojotov. Tie si pamätal ešte z prvej cesty do USA ako 6 ročné chlapča. Vedel, že dravce sú po dlhej zime vyhladované a agresívne v celých svorkách. Často napadli aj usmrtili ľudí. Tí vlci prechádzajúc okolo vagónov ho museli zacítiť, bo po čase zavíjali priamo pod jeho vagónom. Vedel, že do rána by sa z toho miesta už živý nedostal. Bola mu ukrutná zima a mal veľký strach. Predsa, bo bol unavený, zaspal. Jeho poslednou myšlienkou v tom zúfalstve bolo, že keby s ním bola jeho pravá mama, bola by nad ním opustenom, hlasito zaplakala. Synu môj, kde si sa to dostal? Čo to tu robíš?
Otec ale vedel, že tu prišiel sám po svojom rozhodnutí zmeniť svoj život a dať mu perspektívu, ktorú by mu doma nikto nedal. Vedel, že prežije len najsilnejší, pevne idúc za svojim cieľom. Tiež vedel, že cesta nazad pre neho neexistuje. Už vedel, že domovina sa o nich nestará. Tí tam mali záujem spraviť z neho len vojaka pre svoju armádu, alebo aby im platil dane. Tých čo dane platiť nevládali, dala vrchnosť, ako oni vravievali, na bubon a všetko im zobrali. Následne ich z ich vlastných domov vyhodili na ulicu, aby si pomáhali sami ako vedia! O ich životy sa vrchnosť ani cisárstvo nestarali. Tí, čo sa v takej situácii nevedeli sami o seba postarať, zomreli od hladu. Z domova utekali bez pasov, bez dokladov a riskovali, že budú na hraniciach zastrelení alebo zídu zo sveta inou smrťou.
Svoj plán založil na skutočnosti, že už doma vedel, že Podbieľani pracujú na železnici v Revelstoke a dúfal, či veril, že tí mu pomôžu sa v cudzom svete uchytiť. Veď aj im niekto po prvý krát tiež pomohol! Ráno otca zobudilo vychádzajúce slnko. Bol pri vedomí, no celý stuhnutý od mrazu a nedarilo sa mu hýbať. Skoro zamrzol. Silou vôle pomaly začal hýbať údmi. Nohy aj ruky mal ako by z dreva. Uvedomil si, že keby bol v noci len o páru stupňov silnejší mráz, už by nám nič nevyrozprával… Na šťastie mal zdravé a silné srdce, tiež ostatné orgány, preto vydržal, nezamrzol. Kanada hneď na začiatok vycerila na neho svoje nemilosrdné zuby o tamojšej realite voči všetkým privandrovalcom. Pripomenula mu, aby nezabúdal, kde je jeho miesto.
Pomaly zstúpil z vagona na zem a začal pomaly kráčať popri koľaji smerom ku prvým robotníkom , ktorí začínali novú šichtu toho dňa. Bol to Podbieľan, ktorého samozrejme poznal aj on jeho. V tej chvíli si otec uvedomil, že to nemôže byť náhoda, ale že nad ním existuje vyššia sila, ktorá riadi jeho kroky. Táto sila dáva šancu každému svojmu tvorovi. Počul, ako sa robotníci blízko neho na vedľajšej koľaji medzi sebou rozprávajú po slovensky. Tí, čo ho poznali sa s ním zvítali a odviedli ho na ubytovňu. Nasýtili ho, dali sa mu poumývať po dlhej a namáhavej ceste, veď oni to na sebe poznali. Pre otca po privítaní vyvstal problém nájsť si medzi dospelými chlapmi platenú prácu. Veď bol ešte stále nedospelý, len 17 ročný chlapec!
Parťák na železnici, oni mu hovorili bás / skomolenina boss/ bol zhodou okolnosti tiež Podbieľan, jeho meno ale vzhľadom na súčasné rodiny a potomkov zámerne neuvádzam. Veď potomkovia za svojich predkov nemôžu! Tento Ne/človek/ odmietol môjmu otcovi pomôcť a dať mu prácu. Na otcovu prosbu, aby ho ako Podbieľan, jeho ako tiež Podbieľana v cudzom svete zamestnal a pomohol mu, mu odpovedal, že on má svojej práce a aj ťažkostí dosť a že on na neho robiť nebude. Otcovi sa v tom okamžiku rozpadli jeho plány o lepšom živote. Znova sa tam cítil ako doma a nie ako vo vysnívanej Amerike.
Ale už spomínaná vyššia moc opätovne zasiahla a otcovi do cesty poslala vyššieho vedúceho toho bása z Podbiela. Bol to boss z Nórska, traťmajster, ktorý už páru dní pozoroval, ako neznámy mládenec pobehoval medzi svojimi a nemal prácu. Ten Nor, volal sa Anderssen, si predvolal nášho slovenského podriadeného a takto mu povedal: ,, Maťo, tento chlapec mal zostať ešte pri svojej mame aspoň tri roky! Pre otca to vyzeralo ako odpískané. ,, Ten Anderssen bol naozaj rozumný človek, vedel, že aj on by mohol otca vzhľadom na jeho 17 rokov tiež odmietnuť a poslať ho vlastne nazad domov, ako mu to urobili vlastní. Zároveň si predstavil svojho syna ako by sa cítil v otcovej koži. A pomôcť sa dá, keď sa chce. Keď sa nechce, nájde sa dôvod. Povedal preto nášmu básovi: ,, Maťo! Dáš tomuto chlapcovi robotu! Dávam do hromady novú 50 člennú partu robotníkov, čo budú klásť koľaje na novú trať. A tento chlapec nafasuje vedro na nosenia vody, ktorú bude neustále roznášať pracujúcim a smädným chlapom.
Keď otec počul tie slová, podrástol. Získal prvú platenú robotu. Svoje ubytovanie a stravu! Túto prácu otec vykonával počas jedného roka. Po uplynutí roka železnica tu sústredených robotníkov presúvala do Winnipegu na inú stavbu. Winnipeg je hlavné mesto provincie Manitoba. Otca aj iných Slováci, ktorí zostávali na prácach v okolí Revelstoke presvedčili, aby vystúpili z transportu po železnici zostali do nasledujúceho leta, potom sa uvidí čo s lepšou prácou. Batožina s transportom odišla, otec to všetko stratil.
Našiel si prácu popri inej partii medzi Slovákmi, znova na železnici, už neroznášal vodu ale mal prácu obchôdzkára. Jeho práca pozostávala v tom, že mu bol pridelený 6 km úsek trate, ktorý denne musel prejsť peši a ak objavil poruchu trate, musel miesto označiť farebnými zástavkami podľa predpisu. Parťákom mu bol tiež Podbieľan, ktorý si rád vypil whisky. Alkohol aj tam bol nešťastím pre mnohých našincov, ktorých čakala len záhuba. Keď pri obchôdzke otec našiel zlomenú koľajnicu, rýchlo sa vracal do tábora aby sa zaistila oprava. Parťák ako obyčajne spal opitý v tábore. Márne mu chlapi hovorili aby vstal a zariadil potrebné, bo dôjde ku nešťastiu a on skončí vo vezení. Poškodená trať bola asi v tri km dlhom úseku trate, ktorý viedol po močiaroch. Keď cez ten úsek prechádzal vlak, to tá trať s koľajami ako by plávala. Časť pod vlakom sa prehla, ako by potopila, keď vlak prešiel ten úsek, znova sa trať vrátila do hora na svoje miesto. Povinnosťou parťáka bolo ihneď s čatou robotníkov odísť na poškodené mesto a vyvesiť výstražné farebné zastávky na telegrafné stĺpy. Na šiesty stĺp od poruchy smerom ku prichádzajúcemu vlaku sa mali vyvesiť červenú zástavku. Na 18. stĺp mali povinnosť vyvesiť žltú zástavku. Žltá zástavka strojvodcovi prikazuje začať vlakovú súpravu brzdiť. Na červenej už vlak musí stáť.
Opitý bás ale zabudol zástavky vyvesiť a robotníkom vydal príkaz, aby vymenili poškodenú koľajnicu! Robotníci ho upozornili, ten ale trval na svojom. Tí nepotrebovali stratiť prácu, radšej poslúchli jeho príkazy. Robotníci odmontovali na oboch koncoch poškodenej koľajnice spojky a z vnútornej strany koľajnice vytiahli všetky kliny, ktoré spájali koľajnicu s podvalmi. Rozlomenú koľajnicu vytiahli, keď v diaľke počuli prichádzajúci vlak! Stihli naložiť novú koľajnicu a zamontovať spojku len na jednej strane. Z vnútornej strany už nemali časť pribiť istiace kliny. Prichádzajúci vlak v plnej rýchlosti, keď zbadal robotníkov na trati, začal prenikavo trúbiť! Robotníci videli, že vlak je plne naložený osobnými aj nákladnými autami za milióny dolárov. A nebol to ako bolo aj je v Kanade zvykom vlak s páru vagónmi… Keď opitý bás videl čo sa deje, zakričal na podriadených, aby z koľajiska utekali do krovín a schovali sa! Rútiaci sa vlak v plnej rýchlosti, neustále trúbiac, dorazil ku poškodenému miestu s neupevnenou koľajou. Bola to naozaj Božia moc, že vlak sa nevykoľajil! Keď sa rozhostilo ticho, vlak ešte bolo v diaľke počuť, všetci vyliezli, vrátili sa ku poškodenému miestu a koľajnicu upevnili tak, ako sa to má.
Po tejto príhode otec sám z tejto práce odišiel. Medzi časom za tie skoro dva roky zmocnel, vyrástol a našiel si lepšie platenú prácu v inej partii na železnici. Kládli koľaje, práca bez mechanizácie, všetko sa robilo namáhavou ručnou prácou. A nosenia koľajníc , podvalov v horúčave, chlade, vetre, či v snehu, s krvavými mozoľmi na rukách , to bola otrocká práca, ktorú tam, v ďalekej Kanade Slováci vykonávali. Otec o tej práci spomenul, že v horúčavách v tej oblasti, kde aj v lete na končiaroch sa belel na horách večný sneh, chlapom pod trakmi sa belela pena z ich potu, ako to vídali len u ťažko pracujúcich koní… A bás na nich neustále kričal poďme, poďme! Pri tej otročine ako mladý človek pozrel na nebo a povedal : ,, Ach Božíčku! Ochráň život mladého tvora! ,, A znova začal pracovať ako iní. Pomyslel si že takáto drina ho zničí. Po to ale do Kanady neprišiel! Východiskom bola ľahšia a lepšie platená práca. Takú ale Slovák nemohol získať, bo neovládal angličtinu, ani nebol kvalifikovaný v nejakej odbornosti.
Otec za toho jeden a pol roka splatil rodičom celý dlh, ba im poslal na prilepšenie aj niečo naviac. A rozhodol sa, že musí od základu tam v tom novom svete zmeniť svoju životnú filozofiu. Jednej prekážke sa už vyhol. Vôbec nepil žiaden alkohol. Pochopil, že ak sa má jeho plán splniť, musí získať vzdelanie. Angličtinu slovom, písmom aj s diplomom o úspešnom ukončení štúdia. A druhú vec. Čo vedel, že musí ďalej zvládnuť, bolo získanie profesie, korá momentálne v Kanade je nedostatková žiadaná a dobre platená. A nepôjde o otrockú prácu, akú stihol tam poznať…
Ing.Viliam Štefanek-Karisný Podbiel 6.10.2019.
POKRAČOVANIE.