Vyrozprávam Vám zvláštny príbeh. Upozorním Vás ale, že som si skutočne nič z popísaného nevymyslel. Ide žiaľ o realitu. Moju realitu!
Po dlhšom čase som sa stretol so svojim známym , ktorý v mieste môjho bydliska znova mal prácu. Po zvítaní sa ma okamžite spýtal, či si ešte spomínam na jeho podriadeného pracovníka z jeho firmy.
V tom minulom čase jeho partia na moju objednávku robila opravu môjho domu. Od tej doby prešlo už skoro rok a nevedel som si ihneď spomenúť na výzor pracovníka, ktorého som vtedy stretol len dva razy. Zatváril som sa asi nechápavo, priateľ to spozoroval a preto spresnil svoju otázku, aby som si ľahšie toho dotyčného pripomenul. Doplnil, že keď si jeho partia splnila svoju prácu, stretli sme sa len my dvaja , aby som zaplatil za vykonanú prácu.
Pritom som sa pýtal na spomínaného, čo je to za človeka, odkiaľ je, ako je starý a či je s ním spokojný. On, ako jeho vedúci prekvapený reagoval, z akého dôvodu sa o toho pracovníka zaujímam. Nebodaj, či som nebol spokojný s jeho prácou odvedenej ním na mojom dome?
Odpovedal som, že naopak, čím som priateľa upokojil. Musel som mu ale vysvetliť, čo ma na tom človeku zaujalo, keď sa na neho pýtam.
Poznamenal som, že ten človek podľa mňa má svoje osobné trápenie a že si myslím, že je ťažko chorý. Doplnil som, že som to vyčítal z jeho chovania a z výzoru jeho tváre, jeho držania tela, gestikulácie. Doplním, že ma tam udivil fakt, že som u neho nezaznamenal žiadnu iskru v oku. Alebo to bola skutočnosť, že na mňa z jeho strany už nevyžarovala žiadna energia sebaistoty? Ja som bral za samozrejmé, že takúto schopnosť vidieť to, má každý z nás.
Môj priateľ po mojom vysvetlení ma rázne uistil, že sa určite mýlim a že menovaný je úplne zdravý a v pohode. Bol rád, že práve on je jeho zamestnanec, lebo vždy odvádzal kvalitnú prácu. Po mojom vyplatení zákazky sme sa rozišli a stretli sme sa opäť skoro po roku od tej udalosti.
Teraz som zostal zo správy o jeho náhlom skone prekvapený ja sám. Môj priateľ len stroho poznamenal, že ten dotyčný z pred skoro roka je už mesiac a pol po smrti!
Ďalej, pozorne sa na mňa dívajúc konštatoval, že som s tým jeho špatným zdravím mal vtedy naozaj pravdu. Lekári po stanovení diagnózy už len konštatovali napadnutie obličiek, nádor v hlave aj na pľúcach. Poviem Vám, necítil som sa v tom okamžiku v pohode! Ja som predpovedal jeho smrť! Pane Bože, čo som to vtedy vyslovil?
Zároveň som si v tom momente uvedomil, že môj priateľ sa na mňa díva takým nejakým bojazlivým pohľadom! On to bol, kto si nedokázal z pravdivej udalosti medzi nami nájsť logickú, povedal by som materialistickú odpoveď!
Po tom, čo sme sa znova rozlúčili, začal som o tej udalosti rozmýšľať a vybavili sa mi aj iné prípady, ktorým som v minulosti neprikladal význam, že stoja za povšimnutie. Pre Vás uvediem ešte jednu udalosť, ktorá stojí za to ju spomenúť .
Pred mnohými rokmi som sa vracal zo služobnej cesty z Prahy. Mal som vtedy vzhľadom na moje postavenie vo veľkej fabrike k dispozícii šoféra so služobným autom. Z Prahy sme vyrazili na cestu domov okolo pol štvrtej po poludní. V aute sa s nami viezol ešte jeden môj podriadený pracovník z útvaru odbyt, ktorý ma sprevádzal pri mojom obchodnom rokovaní. Bol odo mňa starší tak zo 5 rokov a správal sa ku mne vždy korektne.
Na asi 47 kilometri diaľnice z Prahy do Brna môj spolucestujúci na zadnom sedadle auta zaspal a tak si krátil našu asi 7 hodinovú cestu domov. Ja som sedel vedľa šoféra , no potom, ako som videl nášho spolucestujúceho spať, začal som driemať aj ja sám. Vyrušil ma náhly náraz nášho auta. V trojprúdovej diaľnici v stúpaní som zaregistroval, že auto pred nami po našom náraze do jeho zadnej ľavej strany, sa začalo kotúľať. Zároveň som videl, ako sa začali z neho vysýpať ich veci všade okolo po ceste!
Náš spolucestujúci na zadnom sedadle sa prebral a začal neuveriteľne nahlas od strachu kričať, že sa zabijeme! Buď ticho! Nerev!
Zareval som naopak na neho ja a vedel som, že musím v tej situácii upokojiť nášho šoféra.
Pevne drž volant! Počul som sa hlasito kričiac na neho, aby som ho udržal pri sebaovládaní a našej záchrane pri tej nehode! Nasledoval znova silný náraz do pred nami kotúľajúceho sa auta a dostal som silný úder do hlavy o prístrojovú dosku nášho auta. Na to sa nášmu šoférovi podarilo zastaviť tesne pred vrakom pred nami havarovaného auta. Nebudem sa rozpisovať o podrobnostiach, napíšem to podstatné. Vystúpil som z nášho auta na cestu.
Neviem prečo, ale ako prvú vec čo som spravil bolo, že som zo zeme zdvihol v papierovej škatuli zdeformovanú tortu. Tú som opatrne položil na kraj cesty, až potom som si všimol telo ležiace vedľa rozbitého auta pred nami! Na ceste bez najmenšieho pohybu ležalo telo mladej ženy. Z ich auta som počul prenikavý krik aj plač. Pristúpil som k tej žene, aby som jej pomohol, ak sa bude dať. Pozrel som sa jej do tváre. Z jej očí, nosa, úst aj uší jej vyvierala krv. Bola tehotná, videl som pohyby jej tehotenského brucha, malý ľudský tvor ešte bojoval o svoj život. Strašný pohľad, poviem Vám!
Spolupracovník z nášho auta nepríčetne sedel na obrubníku cesty, držal si hlavu rukami, ako by sa chránil a niečo nesúvislé hovoril. Bol ešte v šoku. Naraz som ho počul zakričať, aby sme pomáhali tej nešťastnej mladej žene. Nie som lekár, neviem od čoho som tak usúdil, ale ja sám som sa počul vysloviť ten strašný súd: ,, Tá žena je mŕtva! ,, .
Na to už pribiehal z náhodne za nami idúcej sanitky lekár aj s jeho brašnou. Videl som, ako pokľakol ku zranenej, chytil jej tepnu na krku a počul som ním vyslovený súd: ,, Exitus! ,, . Dokonané!.
Už si presne nespomínam, či doktor mal zámer podať jej nejakú injekciu, sú to už roky, čo prešli časom.
Vždy, keď si spomeniem na túto strašnú udalosť, si kladiem otázku. Kde som ja, bez lekárskeho vzdelania a špeciálnych znalostí mal istotu o tom, že tá žena je mŕtva?
Poviem Vám, že ja odpoveď nemám. Viem ale, že existuje niečo, čo nepoznám a stojí to nad nami. Neviem, či existujú ľudskí jedinci obdarení zvláštnymi schopnosťami alebo takéto javy sú mimo ľudské konanie a ktoré sa nedokážeme naučiť. Sú proste niekomu dané. Ale od koho sú dané? A prečo len niekomu?
Svoje konanie s vysloveným záverom prvej udalosti na mne sedí ako nočná mora! Tam už nedokážem vysvetliť vôbec fakt, že po krátkom stretnutí s neznámym človekom a po preskúmaní jeho tváre som vyslovil tú strašnú predpoveď.
Mnou popísané skutočnosti ma doviedli k tomu, že sa mi po rokoch začínajú v mojej pamäti vybavovať ďalšie zážitky, ktoré som v čase keď sa stali, nepovažoval za mimoriadne. Dnes už viem, že aj tie, v skutočnosti mimoriadne boli!
Tak čo povedať na záver? Dá sa to vôbec? Je naozaj to, čo som tu popísal neuveriteľné?
Posúďte svojim rozumom Vy samotní. Poprosím!
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 25.9.2020
www.podbielpoviedky.sk