Tak Vám poviem, nikdy som svojho deda nepoznal ani z otcovej, ani z maminej strany. Už ako malý chlapec som to musel zobrať na vedomie. Myslel som si, tak ako mi rodičia vysvetlili, že to má byť práve tak. Po pravde treba povedať, že starý otec, po našom dedo, po otcovi, zomrel ešte pred mojím narodením. Nikdy som ho nepoznal. To bol ten, čo tu z Podbiela bol za svoj život celkom tri krát v Amerike / USA,Kanada /. Môj otec mi o dedovi často hovorieval, vedel som o ňom dosť.
Mojím cieľom je ale písať o otcovi mojej mamy. O jej biologickom otcovi, ktorý ju splodil. Tento človek, ktorého som tiež nikdy nepoznal, tak isto ako ani moja mama, vyvolal vo mne pocit krivdy. Tá krivda bola o to väčšia, že pravdu o ňom som sa dozvedel už ako skoro dospelý. V tom čase som už bol schopný si správne zoradiť svoje myšlienky a fakty. Tá krivda ma sprevádzala skoro celý môj život. A ja mám zámer osvetliť, ako sa mi podarilo tú popísanú krivdu zo seba zhodiť.
Mamin neznámy otec, pre mňa druhý biologický dedo bol po vzniku 1. Československej republiky vojakom- dôstojníkom, nasadeným na stráženie hraníc a vykonávania colnej služby. V tom čase ku republike patrila aj Podkarpatská Rus.Veď sa písal len rok 1920, kedy moja mama prišla na svet. Keď sa dedo dozvedel od mojej starej mamy, že bude otcom, neoženil sa, ale ich opustil. Po pravde treba ale povedať, že úradne priznal otcovstvo a podľa mojich vedomostí platil na mamu alimenty. Ći pravidelne a ako dlho, to neviem. V spomienkach na neho ale som v tejto veci sťažnosť nepočul. Skutočnosťou ale bolo, že zmizol z našich životov navždy a nikdy nevidel ani svoju dcéru, moju mamu. Tá to veľmi ťažko niesla.
Ja som v mojom detstve poznal už len adoptívneho otca mojej mamy, pretože jej mama sa vydala za majstra remeselníka – vyučeného obuvníka. Ten si moju mamu prisvojil a vychoval ju s láskou ako by bol jej vlastným otcom.On bol mojim jediným, obdivovaným dedom, ktorý ma nevýslovne mal rád ako svojho vnuka.Jeho príbeh som popísal v poviedke s názvom: ,,Mrtvy s bosími nohami ,, .
Teraz sa vrátim ku biologickému dedovi, ktorého som nikdy nevidel, tak ako aj moja mama. Chcem Vám povedať, ako sa mi nakoniec podarilo sa tej traumy z neznámeho deda úplne zbaviť. Nezakrývam, že som voči nemu pociťoval zlosť aj odsúdenie za to, ako ublížil mojej starej mame a ešte viacej mojej mame. To sa nedá odpustiť! Mamu som predsa musel chrániť! Tak to šlo celé roky, nikdy sme o ňom nedostali žiadnu správu, ako by ani nikdy nebol…
Vtedy som si nikdy nepripustil myšlienku, že neznámy dedo k tomu možno už nemôže nič povedať. Veď o jeho ďalšom osude sme nevedeli naozaj nič! Majster čas ale vie vyliečiť mnohé bolesti. Aj priebeh môjho života ma mnohému naučil. Prežil som svoje krízy, trampoty, prehry, ale aj víťazstvá. To človeku dodá silu a naučil som sa veci posudzovať po novom. Moja myseľ sa prepracovala na vyšší level, či úroveň. Intuícia, či nazval by som to vnútorným hlasom, tiež vyššia sila stojaca nad všetkými naznačila, že že je možné, že existujú aj iné verzie skutku, ktorý sa stal.
Lebo všetci, naozaj všetci sme omylní, často nepoznáme celú pravdu, nepripúšťame skutočnosť, že všetko sa mohlo vyvíjať inakšie, ako to sami poznáme. Ale cez to všetko sme súdili a súdime!
Neustále som si kládol otázky, na ktoré som si svojim rozumom nedokázal odpovedať. Napríklad som sa pýtal, veď hovorím o zomrelom starom otcovi, čo sa deje s dušami zomrelých? Veď oni boli niekedy našimi najbližšími a všetko má nenávratne skončiť? Veď my žijeme a pamätáme si! Mám na mysli naše mamy, otcov, starých rodičov a tak ďalej. V tento moment, aby som nikoho nedráždil a ten by nepovedal , že píšem rozprávky pre deti, musím doplniť nasledovné. Áno, uvedomujem si, že s nami svoje životy žijú aj tí, čo neveria, že po smrti niečo pokračuje. Oni neveria v žiadnu existenciu duše, neveria v existenciu Boha. Ja s nimi v tejto veci nesúhlasím, ale uznávam ich právo mať ich názor a presvedčenie. To isté však očakávam aj od nich voči mne.
Dovoľte, aby som pokračoval v tomto písaní pre tých, čo majú podobný názor na existenciu duše ako mám ja. Poznám existenciu mnohých náboženstiev, ktoré každé osobitne vyjadruje svoj osobitý status k nastoleným otázkam. Nejdem do polemiky so žiadnym z nich, každý má právo vybrať si svoju cestu životom so všetkými dôsledkami. Kto ma bude odsudzovať, ak sa budem modliť v mojej mysli a okrem Boha sa obrátim aj na duše mne najbližších ľudí, teda zomrelých otca a mamu? Veď sme sa mnohí vo svojich životoch stali svedkami, keď napríklad umierajúci volal svoju mamu, aby v tej ťažkej chvíli bola s ním a on zomieral ako už starý? Či ho máme právo za to súdiť? Nie, nemáme, majestát smrti je nad všetkým živým. Tí ľudia sú pred nami, lebo odchádzajú tam, kde pôjdeme aj my všetci. Nie je to veru žiadna náhoda, že mnohé náboženstvá uznávajú kult matky.Ak som sa dostal do stavu, kde som nevedel nájsť odpoveď, spoliehal som na svoju intuíciu. Nekladiem otázky živým, ale si predstavím, čo by v danej situácii povedala moja nebohá matka, či otec. A tí sú už dávno mŕtvi, no pre mňa stále najbližší.
Mal som taký zvláštny sen. Stál som niekde vysoko v horách na lesnej lúke, všade okolo vysoké smreky. Oproti mne stála skupina ľudských postáv. mnohých som poznal, mnohých nie. Poznal som otca, matku, staršiu sestru, staršieho brata, starú mamu, matku mojej mamy, adoptívneho otca mojej mamy, jeho vlastného syna, môjho uja, strýca, strynú, ich dve dcéry. Ostatných som nikdy nevidel, boli to ale moji najbližší. Stál tam aj nebohý brat môjho otca Jozef, o ktorom som vedel len z rozprávania, že zahynul vraj ako kanadský vojak niekde pri Verdune. Držiac sa trochu od celej skupiny, stál s previnilým výzorom nejaký statný chlap, bol to po slovách mojej mamy jej biologický otec, ktorý ju opustil. No tam už boli spolu. Videl som, že mi niečo chce povedať a vykročil smerom ku mne. V ten moment sa sen skončil a on znova nedokončil svoju misiu za môjho života .Mal zámer požiadať ma o odpustenie? Neviem, či mal. Neviem, čo mi chcel povedať.
Druhý deň ráno som konečne pochopil, že niet na čo čakať, ale konať musím za svojho života ja sám. Je to moja a nie cudzia zodpovednosť. Pochopil som konečne, že ten problém ktorý som si nosil celý život v sebe, že ten problém za mňa nevyrieši nikto okrem mňa samotného…Sediac pohodlne v mojom kresle som privrel oči a oznámil som Bohu, že odpúšťam! Pýtate sa komu? Nuž odpúšťam môjmu dedovi po matke, ktorý nás opustil. Ja neviem nič o jeho osude, ako prežil a kde a s kým svoj ďalší život. Možno zahynul a už nedokázal veci napraviť. Aj taká je jedna z možností. Neviem ale, ani už nepotrebujem vedieť. Veď aj on má vlastnú zodpovednosť, ja som za seba prijal svoje rozhodnutie. Mám pocit, že všetci tí moji mŕtvi najbližší súhlasia s mojim rozhodnutím. Dokonca mám pocit, že sú stále so mnou. A nie je to moja intuícia, ktorá ma už v mnohých prípadoch zachránila. Dnes už verím, že mám tých anjelov strážnych viacej.
Som spokojný, že som spoznal tých mojich predkov, ktorých mi osud nedoprial spoznať. Veď zápisy z archívov sa ani tu nedochovali. Niekto mi raz povedal, že tie archívy po celom svete horia príliš často na to, aby to bola náhoda! Nuž, jeho názor, jeho zodpovednosť .
Nakoniec by ste mi možno chceli položiť otázku, čo mi to moje rozhodnutie nakoniec dalo? Odpoviem. Dalo, alebo lepšie, vrátilo mi pokoj do duše. Tiež viem, že ten dar, ktorý majú len vyvolení vizionári, by nakoniec dokázal mať každý spravodlivý človek. Ak by na sebe pracoval a nedal by sa ohlupovať propagandou. Tá propaganda nikdy nechráni naše záujmy ale vždy len ich, proti našim skutočným potrebám.
Skúste ísť proti prúdu! Neverte tvrdeniu, že máte uši a nič nepočujete! Že máte oči a nič nevidíte! ,Začnite veriť svojim schopnostiam, využívajte svoje aj cudzie skúsenosti! Raz mi jeden človek povedal, že veriť môžeme len matke a otcovi. Nuž, ja by som doplnil, že aj starým rodičom, skúsenostiam dávnych predkov, tiež všetkým dobrým ľuďom…
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 2.9.2020.
www.podbielpoviedky.sk