Vysťahovalci. Diel prvý.
Život je ako veľká kniha. Veru, poviem Vám a viem to z vlastných skúseností, že sa do tej knihy o nás všetko zapísalo na trvalo až do nášho posledného súdu. Preto sa z tej knihy života treba učiť na vlastný prospech tak, aby sme porozumeli zmyslu našich skutkov. Ak chceme porozumieť sami sebe, musíme sa naučiť chápať tých druhých, s ktorými žijeme. Aby sme tomu rozumeli, použijem známu pravdu, ktorú už dávno pred mojimi časmi vyslovil niekto múdry.
,, Nerob druhému to, čo by si nechcel, aby oni robili Tebe!
Nuž, každý z nás si pre seba a svoj život slobodne vyberie svoju cestu, po ktorej kráča a ja dodám, že so všetkými dôsledkami…
Problematika vysťahovalectva už bola spracovaná veľakrát. Mnohí z Vás by ma určite požiadali, aby som vysvetli, prečo sa k tej téme neustále vracať. Tak Vám zopakujem starú pravdu, ktorú ale na moje prekvapenie poznajú len poniektorí.
Tí, ktorí nepoznajú pravdu o minulosti svojich predkov, nemôžu porozumieť tomu, čo sami prežívajú v súčasnosti!
A už vôbec nemajú šancu vedieť predvídať, k čomu môže dôjsť v budúcnosti!
Svojho času som obchádzal viacerých už starých ľudí, aby sa so mnou podelili o vlastné spomienky týkajúce sa vysťahovalectva ich blízkych. Viete, ono život je už raz taký a nebudem to rozoberať, z tých starých, to boli už len ženy, chlapi tí sa veru už dávno pobrali na druhý svet. Rozumie niekto z Vás tomuto faktu?
Vedel som, že ženy málokedy šli so svojimi mužmi na zárobky. Ak sa tak stalo, tak len vtedy, ak mali zámer už sa nevrátiť a založiť si svoj nový život v novej krajine, no s takými sa tu neporozprávate…
Podarilo sa mi predsa porozprávať sa s niektorými starými ženami tu v Podbieli. Všetky už mali cez 80 rokov a to už nejaký čas veru prešiel a už žiadna z nich veru nežije!
Napríklad Cilka Borovanová, za slobodna Cibuľáková mi zaspomínala na svojho otca Jána Cibuľáka narodeného v roku 1880. Oni v tých časoch po prvej vojne bývali v drevenici nad súčasnou drevenicou po Šurinovcoch na Bobrovej rali.
Jej otec pracoval v Kanade v oblasti mesta Fort Wiliam, kde na trvalo veru mnoho Slovákov žiť zostalo a tu do svojich rodísk sa už nevrátili. Spomínaný bol za svoj život v Kanade celkom tri krát! To vždy niečo zarobil, aby sa potom vrátil ku svojej rodine. Prikúpil nejaké role, opravil dom a spravil čo si mohol dovoliť. Keď sa peniaze minuli, vycestoval znova. Oni vedeli, že lacnejšie je zostať v cudzom svete na trvalo, no nie všetci sa od domova dokázali na trvalo odtrhnúť, to puto ku slovenskej, aj keď chudobnej zemi bolo silnejšie ako všetky zarobené peniaze. Kto z Vás to dokáže pochopiť?
Ján Cibuľák našiel v Kanade ako aj mnohí iní jemu podobní prácu nekvalifikovaného robotníka na stavbe prevažne nových tratí tamojšej železnice. Bola to ťažká, preťažká fyzická práca. Doma často vo svojich zážitkoch spomínal veľmi jedovaté hady-štrkáče, ktoré boli pre robotníkov veľmi nebezpečné a ktorých sa tam všetci báli. Nebohá Cilka mi odovzdala aj otcov lodný lístok z tej doby, ktorý oni v tom čase šífkartou nazývali. Tento originál som odovzdal miestnemu múzeu v Podbieli, ktorý by tam stále mal byť. Lístok bol z roku 1920, 9.apríla, vystavený na meno John Zebulak A cestu nastúpil v anglickom Liverpoole a plavil sa do Montreal – Canada. Prepravcom bol The Canadian Pacific-Atlantic ocean Company.
Lístok mal číslo-Form OS No 4419.Treba doplniť, že Cilkynej mamy dve sestry odišli ako slobodné do Kanady, aby sa tu už nikdy nevrátili.
Mama manželky Aneta- Ruda Veselého, spomínala na svojho otca Jozefa Šurinu, ktorý do Kanady odišiel v roku 1929.
Treba si uvedomiť, že v roku 1929 to bola už 1.Československá republika. To nebolo už Rakúsko-Uhorsko! A vysťahovalectvo pokračovalo!
Za morom vrcholila svetová hospodárska kríza, no vtedajší o tom asi nevedeli? Cez to všetko záchrana pre nich tak ako aj pred republikou, bolo zámorie!
Jozef Šurina tam pracoval v lesoch pri ťažbe dreva. Mnohí naši predkovia z oblasti Oravy boli skúsení s takouto prácou už z domu, preto v Kanade hľadali tento druh práce hromadne. No stalo sa mu to, čo aj mnohým iným. O bezpečnosti pri práci ani tam v tých časoch zodpovední nerozmýšľali, veď šlo len o peniaze. Stal sa mu ťažký úraz pri ťahaní dreva s koňom, kedy mu rozmliaždilo nohu, ktorú mu amputovali Aj po úraze ale dokázal tam existovať, lebo po vyliečení tam pozval svoju ženu. On to zdôvodnil tak, že ako mrzák sa do Podbiela už vrátiť nechcel. Ich dcéra zostala doma, dostávala od nich peniaze. Zachovala sa aj fotka otca a mamy v peknom oblečení, uchytili sa tam už na trvalo.
Škodou je, že počas mojej mladosti som ešte nemal vedomie o tom, o čom teraz píšem a nezachytil som viaceré zaujímavé osudy ľudí z Podbiela, okrem vlastného otca, čo ale tu popíšem. Vtedy ešte žilo zopár chlapov s ich skúsenosťami v Kanade, USA, Francie, Belgicka či Austrálie, kde aj naši predkovia emigrovali. Napríklad viete o tom, že taký svetoznámy hokejista Stan Mikita, Slovák z Liptova mal vzťah ku Podbielu? Mikita pôsobil v Chicago Blackhawks zapísaný v sieni slávy NHL! Aj on sa na skok pri návšteve Československa vrátil aj do Podbiela ku svojim…
No boli aj iné osudy. Napríklad život notára, ako ho oprávnene všetci čo ho poznali volali, Petra Turčáka z Uličky oproti terajšiemu Jánovi Murinovi. On ako málokto z Podbiela ešte za Rakúsko Uhorska vyštudoval a za prvej svetovej narukoval ako dôstojník CK armády na ruský front, kde padol do zajatia. Domov sa vrátil až po rokoch spolu s čs.légiami cez Ďaleký východ cez Suez. Som si istý, že aj z iných rodín tu v Podbieli by boli ďalší, ktorých osudy tam, v ďalekej cudzine boli výnimočné. No tie príbehy sa už na vždy stratili. Je to škodou, lebo tie osudy nás mali schopnosť naučiť sa vyhnúť krízovým situáciám aj v prítomnosti. Aj tí naši predkovia, čo neemigrovali, sa zapísali hrubým písmom do tej podbieľanskej knihy života, ktorú spomínam v úvode.
Je škodou, že už skoro nikto nepozná fakty o životoch napríklad JUDr. Vrchovinu, tu v Podbieli mu všetci blízki hovorili familiárne Bubko. Žil sám, len s matkou, nikdy sa neoženil, aspoň ja o tom viem takto. Tento človek pôsobil vo svojej dobe v najvyšších štátnych funkciách Košického kraja v oblasti ako mi bolo povedané, pri potieraní hospodárskej kriminality. Podbiel mal vysokoškolsky vzdelaných ľudí v tom čase mojich vysokoškolských štúdií len zopár. Možno aj preto spomínaný doktor Vrchovina so mnou často trávil svoj čas plodnými diskusiami pod ich lipou, mnohému ma naučil. Dokonca doteraz opatrujem jeho písomné blahoželanie keď som svojho času po získaní diplomu a po páru rokoch praxe dosiahol významné hospodárske postavenie .On ma naučil, že život je ako kolotoč. Raz ste hore a potom znova dole. Vždy prízvukoval, že v každej situácii človek musí všetko zvládnuť dôstojne. Zvlášť pri ňom som sa začal učiť chápať významu slova pokora. Veľmi sa mi aj jeho rady a usmernenia neskoršie zišli…
Rád spomeniem na knihára Štefana Moresa, vraj posledného potomka po matke zemianskeho rodu. Jeho bývalá drevenica dodnes stojí pod farou vedľa starého domu rodiny Kypta. Alebo tých Podbieľanov, čo vyštudovali za kňazov ako boli dvaja Pazúrikovci, Bartoš Edmund atď…
Za nesmiernu škodu považujem, že po úmrtí mnohých našich predkov ani ich rodiny nevedeli pochopiť, že dokumenty ktoré po nich zostali, bolo treba zachovať. Ani za komunizmu ani v terajšom zriadení sa pod hlavičkou obce nezachránili tie cennosti ako boli dobové staré fotografie, predmety, doklady a podobne. Pritom ich stačilo zozbierať a uskladniť až do spracovania. Lebo stará fotografia má cenu len vtedy, ak je ku nej zachovaný popis s dátumami. Toto je dôvod, že ani tu v Podbieli nemáme zdokumentované kde a v akých miestach naši predkovia ako emigranti pôsobili.
Nuž, nie je to náhoda, ak sa veci odvíjajú tak ako to vidíme. Nič nie je náhoda. Dej sa koná podľa predkom stanoveného scenára a aj v našich životoch je tomu tak. Nakoniec všetko do seba dokonale zapadne ako ten obraz, ktorý nakoniec po námahe poskladáme z množstva malých častí. Netvrdím, že svoje životy nemôžeme ovplyvniť. Ako teda tie životy zmeníme ku lepšiemu? To je vecou poznania minulých dejov. Z histórie sa musíme učiť. A spoznať fakt, že nič neprebiehalo náhodne. Že vždy po celé stáročia to nebol chaos, ale riadený proces dejov vtedajšieho sveta!
Ja to v tomto okamžiku zhrniem: ,, Kto porozumel, porozumel. Kto neporozumel, neporozumel! ,,
Našťastie ja osobne som ešte ako vysokoškolský študent techniky v roku 1972 na magnetofónovú pásku zaznamenal spomienky môjho otca Jána Karisného-Štefanek , nar.1894, zomrel v roku 1978 ako 84 ročný. V pokračovaní tohto príspevku ten autentický záznam popíšem. Za zmienku stojí fakt, že otec bol na tie časy pokrokový človek a zachovali sa našťastie ním zachytené dobové fotografie. Možno tie zverejním taktiež aj s ich popisom.
Prv, než budem pokračovať, vysvetlím prečo píšem o otcovi ako o Štefanek-Karisný a nielen Karisný ako je tu v Podbieli už mnoho rokov zvykom. Toto dvojité meno sa používalo od dôb, kedy sa môj prastarý otec Joannes Štefanek, narodený 17.februára 1826 neoženil s Theresia Karisny. Môj otec mi to vysvetlil tak, že v tom čase v Podbieli žilo mnoho rodín s menom Štefanek a preto prijal meno po svojej žene. V matrike to ale na poriadok nezapísali, preto mužov začali zapisovať Štefanek-Karisný. Tak je uvedené aj na dobových dokumentoch o majetku môjho otca do prvej svetovej vojny. Zmätky začali po 1.svetovej vojne, kedy vznikajúce Maďarsko z Uhorska / Slovenska/ odviezlo archív celej našej zeme patriacej pod Uhorsko. Ak budete skúmať dnes svoje rodokmene, budete údaje po koniec 1.svetovej vojny / 1918/ hľadať do minulosti v archívoch Budapešť.
Uvediem dôkaz pravdivosti môjho tvrdenia z matriky:
Joannes Štefanek * 17.2.1826. Jeho žena: Theresia Karisny
Deti: Joannes Štefanek-Karisny
Imrich Štefanek-Karisny * 1865 / môj starý otec /
Ignác štefanek-Karisny *1876
Starý otec Imrich sa oženil s prvou ženou s menom Terezia Lukačik, s ktorou mal dvoch synov a to Jozef narodený 1892 a môj otec narodený 29.8.1894. Otec mal okolo 10 či 11 rokov, kedy mu zomrela matka Terezia / 1904-1905 ? /. Starý otec počas jej smrti /zápal pľúc / bol znova na prácach v Kanade. Tu mi nedá nespomenúť príbeh, ktorý mi kedysi vyrozprával otec. Viete, o minulosti sa zvykne hovoriť dobre, to zlé medzi našimi predkami, ktorí aj vtedy bolo súčasťou ich životov sa zvykne obchádzať. Minulosť nepopisujeme reálne ale tak ako by sme ju radi videli. To ale neodpovedá realite. Ja nechcem prebrať klišé čo sa nosí alebo má nosiť. Poukážem na realitu aj tej doby, hoci sa to niekomu nebude páčiť. Nerozumiete?
Počúval som nedávno náhodné video na internete. Tam jeden starý mních sa vyjadroval o mŕtvych ľuďoch. V našej civilizácii sa zvykne hovoriť veta : ,, O mŕtvom len dobre! ,,
Ten múdry starý mních povedal: ,, O mŕtvom len pravdu! ,,
K čomu sa Vy, čo práve čítate tieto riadky prikloníte? Ja teda obnovím spomienky môjho otca z času, keď jeho práve zomrelá mama ležala doma v prednej izbe na márach. Dve siroty, malý chlapci sedeli v zadnej izbe na posteli a vôbec nerozumeli, čo sa to okolo nich deje. Otec spomínal, že sa do ich domu miesto pomoci zbehli zlí susedia a začali všetko rabovať bez ohľadu na deti, siroty. Matka mŕtva, otec v Kanade. Rodina ktorú chlapci mali v Podbieli ešte nedobehla. Chlapci videli ako niektorí z tých zlých miestnych vynášajú z ich domu natkané plátno, riad, slaninu z pôjda, vlastne všetko ča sa im hodilo, neberúc ohľad, že okrádajú tam ešte ležiacu mŕtvu a jej siroty! Dočasných sirôt sa ujal ujko s rodinou aj krstní rodičia, ako to podľa kresťanskej morálky malo byť. Do doby, pokiaľ sa starý otec nevrátil z Kanady znova domov. A to veru trvalo celé mesiace v tých dobách!
Akú mali morálku tí, čo okrádali siroty a ich práve zomrelú matku, k tým sa ja veru žiadnym súdom nechcem vyjadriť.
Veru, poviem Vám aj vtedy a aj dnes sú medzi nami dobrí a aj zlí. Vždy to tak bolo. A vždy tu žili naši predkovia, kde časť z nich mala odvahu opustiť trvale alebo len do času tie neznesiteľné podmienky pre ich životy. Odchádzali v strachu z nepoznaného, ale s nádejou na lepší život. Veru, nemali oni čo stratiť! Títo skoro vždy zarobili a doniesli peniaze nazad do Podbiela, aby pozdvihli svoje rodiny. Aj dnes v dedine ešte doteraz stojí zopár murovaných domov. Volali ich amerikánske domy. Bol to pokrok oproti dreveniciam. Naši predkovia sa v cudzine mnohému užitočnému naučili, čo nakoniec prinieslo úžitok všetkým. Tí, čo sa vracali pochopili, že svojim deťom musia dať vzdelanie aby mali šancu na slušný život. Napríklad. Alebo prikupovali pole, lebo vedeli, že aj tak sa dá prežiť. Vlastníctvo pôdy bolo pre našich predkov na poprednom mieste vážnosti. Ak sa tomuto faktu prizrieme dnes, vidíme výsledok programu ktorý trvá už cez 70 rokov. Kedysi som počul jedného múdreho človeka hovoriť o tom, že ak chcete zničiť akýkoľvek národ, musíte mu zobrať mládež a vlastníctvo zeme. Kto rozumie, rozumie. Kto nerozumie, nerozumie…
Starý otec sa po návrate znova oženil s vdovou a jej troma deťmi, ktorá sa vrátila po tom, čo jej manžel tragicky zomrel pri práci niekde v USA, alebo v Kanade. Z toho druhého jeho manželstva sa narodil môj nevlastný strýc Alojz / deti Rozalia, Eva/. Takže ako aj v iných rodinách, sa deti medzi mužom a ženou delili na moje deti, Tvoje deti a napokon naše deti. Tak sa v tom vyznajte!
Ja osobne ale v roku 1947 po mojom narodení som v rodnom liste zapísaný ako Viliam Štefanek. Je tam aj poznámka o tom, že dieťa /ako ja / je známe aj pod menom Karisný. Matrikár pri mojom zápise sa držal striktne zákona. Uisťujem, že nie som nemanželské dieťa. To len na okraj pre tých, čo mi nefandia.
Neviete si predstaviť moje peripetie vždy, keď som sa musel preukázať rodným listom!
Otec Ján na emigráciu po prvý krát nastúpil ešte ako malý 5 ročný chlapec v roku 1899 spoločne s jeho o dva roky starším bratom Jozefom, mamou a otcom. Toto vycestovanie sa dá dokumentovať na zoznamoch vysťahovalectva, ktoré zaznamenali prístavy zámorských lodí jak v USA, tak aj v Kanade podľa národností aj mien lodí.
Vtedy vycestovali za prácou do USA na mne neznáme miesto. Doma hospodárstvo nechali starým rodičom a verili že po páru rokoch po zarobení dolárov sa vrátia nazad domov. Tam otec keďže dovŕšil 6 rokov, začal dokonca chodiť do tamojšej školy s ostatnými deťmi prisťahovalcov. Otec vždy spomínal na anglickú staršiu učiteľku, ktorá bola na deti veľmi prísna. Otec sa jej bál. Treba si uvedomiť, že ani ten ich učiteľ to nemal ľahké, učiť deti, ktoré nerozumeli anglicky, ovládajúc napochytro naučených páru slov. Jeho muky netrvali ani rok, nakoľko doma na Slovensku zomrel starý otec a gazdovstvo potrebovalo chlapské ruky. Oboch bratov ale táto skúsenosť už navždy ovplyvnila pre budúcnosť ich životov a obaja urobili všetko, aby sa do nového sveta opäť vrátili pri prvej príležitosti, hoci u obidvoch to bolo za iných okolností. Jeho starší brat Jozef neprijal macochu za svoju a preto požiadal svojho ujka /Lukáčik ?/ ktorý trvale emigroval a žil vo Fort Wiliam, bol bezdetný. On zaplatil Jozefovi cestu a zrejme ho prijali za svojho. Vychodil kanadské školy a zrejme sa stal aj občanom Kanady. Pracoval na západe Kanady na železnici Canadian Pacific Railway ako kurič parnej lokomotívy s odbornosťou na parné stroje. Dal sa naverbovať do armády Kanady a bol odvelený na front do Európy. Podľa môjho otca zahynul v známej bitke 1. svetovej vojny vo Verdune. Otec ho v Kanade už nikdy nenašiel, tie správy len získal z počutia od svedkov.
Otec po súhlase svojej macochy a otca dostal od nich peniaze na cestu za vysnívané more. Musím povedať, že otec o náhradnej matke vždy hovoril s láskou. Bola to pracovitá, šikovná a skúsená žena, ktorá môjmu otcovi v dobrom nahradila zomrelú mamu. Česť jej pamiatke!
Otec spomínal, že ako jeho vlastná matka, aj ona bola šikovná krajčírka a vedela čokoľvek ušiť, čím veľa rodine pomohla finančne. Tiež vedela zastať prácu na gazdovstve a tiež ako jeho vlastná mama, bola výborná kuchárka. Zrejme sa naučila aj anglicky, veď tam tiež žila a to boli pre otca základy, aby sa tam v tom divokom svete nestratil pri svojich začiatkoch. Otec spomínal, že s druhou matkou a nevlastnými súrodencami po odchode staršieho brata Jozefa zostal na mužskú prácu predovšetkým s dvoma koňmi, ktoré vlastnili, sám. A mal okolo 13 rokov! Otec často spomínal, že najhorším úkonom pre neho bolo ustrojiť kone do chomúta, to si musel vyliezť s tou váhou pred kone a stáť v ich válove, lebo bol malý a krky koní boli pre neho vysoko. Keďže sa o kone sám staral, tie ho poznali a boli voči malému chlapcovi poslušné a trpezlivé. Dokonca mnohé vdovy tu v Podbieli, alebo ženy čo tiež svojich mužov mali v Kanade a potreboval doviezť seno, drevo, či úrodu z polí, za nim často prichádzali s prosbou o pomoc. Otec, hoci mladík, vždy nezištne pomohol. Preto mnohé z nich mu vravievali, že je pracovitý a šikovný na svoj vek. Predpovedali mu, že práve on bude v budúcnosti úspešným mužom! Zaujímavé bolo, že sa všetko, ako tie ženičky otcovi predpovedali aj dočasne vyplnilo.
Nakoniec prišiel rok 1912. Na jar ešte niekedy v marci otec úplne sám vycestoval za splnením svojich snov. Cestu podrobne popíšem podľa spomínaných otcových spomienok na magnetofónovú pásku.
Ako je známe v roku 1912, 14. apríla, sa stala celosvetovo známou skutočnosť o tragédii potopenia sa nepotopitelnej zámorskej lode s názvom TITANIC! Otec spomenul, že keby sa v poľskom prístave bol dostal do rúk inému cestovnému agentovi, bol by za more cestoval tiež cez Angliu touto loďou. Otec poznamenal, že jeho anjel strážny aj vtedy stál pri ňom a cestoval inou trasou aj loďou… Od niektorého v tej dobe ešte žijúceho starého človeka som počul, že na lodi Titanic zahynul aj náš rodák tu z Podbiela a to starý Fraňák, ktorý v tom čase býval v murovanom dome povyše dnes bývajúceho Jula Lofaja na Bobrovej rali. Nebohá Mara Michalcová spomínala, že Fraňák nechcel opustiť kajutu, kde spal, lebo vraj Titanic sa nemôže potopiť. A neskôr vraj už bolo neskoro .Pre chudákov veru ani na tej lodi záchranných člnov nebolo…
Naopak, babka Siteková, mama Anety Veselej spomínala že ten čo zahynul na Titanicu bol vraj nejaký Vavrečan. Jeho žena, keď sa to dozvedela, prišla o rozum. Iné zdroje ale popisovali inú verziu smrti spomenutého Vavrečana.
Keď som zbieral spomienky starých ľudí, zaregistroval som aj veľmi bolestivé príbehy na vtedajší život-neživot Slovákov v bývalom Rakúsko-Uhorsku. Faktom po roku 1848 zostáva silná maďarizácia, ktorá prinášala svoje ovocie na obidvoch stranách. Ja osobne sa vyhnem hodnoteniu týchto udalostí a prenechávam to na vyštudovaných historikov. Osobne mám pocit, že v blízkej budúcnosti sa môže stať, že naše poznatky o histórii budú prehodnotené aj inakšie vysvetlené . Viem aj, že sa tak ale v blízkej budúcnosti stať nemusí. Čas ukáže ako hovoria informovanejší. Počkajme, uvidíme!
Vysťahovalecké vlny popísal tu pre Podbiel aj historik pán Huba. On cituje v akom čase Podbiel zasiahli epidémie, hladomor ,požiare, či veľké vody, po ktorých sa mnohí vysťahovali aj z Podbiela. Vydal o Podbieli svoju publikáciu, je hodnotná na Vaše prečítanie. Knihu svojho času bolo možné získať na našom obecnom úrade.
Tiež Vám musím povedať, že ešte pred dvoma rokmi existovala školská kronika našej obce, ktorú začal písať miestny učiteľ okolo roku 1920ade. Ješ to cenný dokument a vedenie obce by ho malo zachrániť, ak ešte existuje. Ja viem, že sa vtedy nachádzal v škole…
Iné zdroje z tých časov uvádzali, že až 9 desatín vysťahovalcov z Uhorska tvorili práve Slováci. Upozorňujem tých, čo nevedia, že pod pojmom Slovensko, Slovák, v čase R-U to nebolo v hraniciach terajšej slovenskej republiky! Slováci žili všade v monarchii, nielen na felvide-ku…
Tí čo sa touto problematikou zaoberali vedia, že Slováci do zámoria odchádzali pod hlavičkou Uhorska , či Hungary, čo je skresľujúci údaj. V drvivej väčšine Slováci za R-U odchádzali bez pasov, zámorskí úradníci ich teda v štatistike zapisovali podľa ich uváženia. Ten proces, aj keď si to mnohí nemyslia, bol cieľavedomo riadený a dobre organizovaný.
Krátka poznámka.
Ako teda národy akými boli Slováci, Poliaci, Ukrajinci, Bielorusi, Rusíni a mnohí ďalší vedeli, že práce niet v Európe ale je jej dostatok v Amerike? A či neexistovali cestovní agenti ktorý ten proces riadili a niekto ich aj za to platil a usmerňoval informačne napríklad cez ktoré prístavy kde v Kanade, USA, Argentíne či v Európe. Agenti pracovali medzinárodne a treba poznamenať, že patričné vlády o nich vedeli a tolerovali. Asi toľko.
Ide o proces trvajúci už stáročia, povedal mi jeden štamgast v bratislavskej krčme. Ovocie týchto realít je tiež známe. Po celom svete nájdete dnes skomolené slovenské mená, ktorých nositelia už zabudli na svoje korene a splynuli v tom taviacom kotle všetkých možných národností.
Ing.Viliam Štefanek – Karisný V Podbieli 26.2.23023.
www.podbielpoviedky.sk
