Písal sa už rok 1914, v Európe už začala 1. Svetová vojna, otec mal 19 rokov. Na Slovensku, ktoré bolo súčasťou Uhorska, by v tom čase už bol vojakom slávnej CK armády, pripravený padnúť za cisára pána. Otec pochopil, že vyššia moc zhmotnená v Bohu, znova zasiahla v jeho prospech, bo tej apokalypse unikol. Bol za morom, v krajine svojich snov, mal za sebou najťažšie začiatky pozbieral prvé skúsenosti.
Často spomínal, že keďže nemohol študovať v školách, učil sa od života ako samouk. Začal čítať anglické knihy, kde držal častejšie slovník než tú knihu. Robotníci, s ktorými býval na ubytovniach, sa mu posmievali, keď pri petrolejovej lampe do noci čítal. Pýtali sa nechápavo, prečo tým tratí čas? Oni si radšej vypili dobrej whisky, či hrali karty, prípadne si odbehli počas voľna do nevestinca… Za dva roky v tom anglickom prostredí pochytil veľa slov. Robil to cieľavedome, chápal význam ovládnutia cudzej reči. Veď kto ho lepšie obráni než on sám seba? To chytil knihu, prelistoval ju a hneď vedel, či má význam ju prelúskať alebo ju odložiť. Otcovi v hlave stále ležalo porekadlo, ktoré Slováci počúvali od robotníkov, ktorí síce v malom množstve, ale predsa len boli medzi nimi, boli to Češi. Tí tvrdili, že treba ,, nic nedelať, no moc vydelať,, . Aj otcovi sa myšlienka páčila, usmieval sa ale nad tým porekadlom, vedel, že je to len zábavná slovná hračka. Filozofia to ale predsa len bola a nebola ani najhlúpejšia keď si spomenul na otročenie, ktoré tam vykonávali Slováci. Otec pochopil, že v džungli medzi divou zverou prežívajú nielen najsilnejší, ale predovšetkým tí najchytrejší. Bolo šťastím, že on to pochopil a šiel si svojou cestou. Navyše, v detstve dostal základy chovania nie smerom podvodu, ale práce a schopnosti každého jednotlivca. Kanada v tom čase verila na ideály slobody, demokracie a príležitosti pre každého. Samozrejme imigranti, ktorí tam prišli sa delili na dve skupiny. Prvou boli tí, ktorí tam začali svoje životy na trvalo, uvedomujúc si, že ich potomkovia už budú Kanaďanmi a nie Slovákmi. Tí ale museli prijať nové občianstvo, čo znamenalo nielen prospech ale aj povinnosti. Napríklad konanie vojenskej služby v kanadskej armáde. A v Európe bola vojna!
Druhou skupinou boli tí imigranti, ktorí tam prišli len zarobiť peniaze a vrátiť sa domov ku svojim ženám a deťom, ktoré ostali na domácom gazdovstve.
Otec si uvedomoval že on stojí medzi obidvoma spomínanými skupinami. Videl okolo seba ale dosť prípadov, kedy tam chlap podľahol alkoholu a všetko, čo krvopotne zarobil, odniesol krčmárovi. Aj tam to bolo výnosné povolanie v zmysle toho spomenutého českého hesla. Otec sa alkoholu úplne zriekol, tiež hry o peniaze s kartami, či pochybným kamarátstvam. Pamätal na rady ktoré mu vštepovala do hlavy jeho matka, uvedomoval si, že je len jednoduchý slovenský chlapec bez vzdelania, ale s morálnymi zásadami z vlastnej rodiny. Preto ovládnutie angličtiny považoval za základ vlastného postupu vytrhnúť sa otrockej a slabo platenej práci v Kanade.
Po nedeliach sa stretával aj s inými ľuďmi, ktorí pracovali v jeho okolí na iných pracoviskách. Naučil sa pozorovať poučiť z druhých a aj využiť získané informácie vo svoj prospech. Počul, že práca v lesoch pri ťažbe dreva je platená vyššou mzdou ako platila železnica. Tiež robotník v lese, vzdialený od civilizácie dostával stravu mimo plat, včítane ubytovania v lesnom tábore, ktoré tiaž hradila firma.
Otec preto opustil železnicu a získal prácu v lesnom tábore vzdialenom okolo 4 km od mesta Golden B.C. V meste Golden vtedy žili aj dve rodiny pochádzajúce z Oravského Bieleho Potoka. Otec ich vždy po nedeliach navštevoval, aby si porozprával po slovensky. Otec mená nespomínal, ale v Bielom Potoku sa možno ešte aj dnes niekto nájde, čo o tých rodinách bude vedieť.. Keď otec prijal prácu v lesoch, vedúci rozhodol vzhľadom na jeho ešte stále mladý vek, že bude zamestnaný v kuchyni. V tábore varil ako šéfkuchár Číňan. Otec pomáhal pri príprave jedla, roznášal jedlo na stoly, zbieral použitý riad aj náradie. Jedla bolo dosť a bolo to jedlo kvalitné a čerstvé. V tom čase každý, kto pracoval, mal jedla dostatok. Otec pod čínskym kuchárom pracoval skoro dva roky a mnoho kuchárskych vedomostí sa od neho naučil. Peniaze si odkladal na účet v banke, nemíňal na zbytočnosti, na chybách druhých v okolí sa poučil. V tom čase sa zachovali fotografie otca ktoré ukazujú aj niektorých Podbieľanov, aj jedného človeka z Liesku, či Čimhovej. Napríklad Kanderka z domu blízko Trnovského, starý ,,Biskup,, a podobne.
Pre porovnanie, na železnici otec zarobil 2 Can. doláre za 10 hodín práce a platil si sám stravu. V lesnej kuchyni otec zarobil 3,50 dolára za tú istú dobu a stravu s ubytovaním mu hradila Fy. Z uvedeného vidno, že rozmýšľať a porovnávať sa oplatí. Otec pochopil, že sa musí na trvalo stať vlastným manažérom a nespoliehať sa na druhých.
Zachytil ponuku na inú, lepšie platenú prácu v mestečku Wasa, ktorá je východne od Kimberley, severne od Cranbrook. V tejto drevárskej – pílnici pracoval cez 4 roky. Otec spomínal, že život v Kanade sa nedal porovnať so Slovenskom. Tam ak človek do času aj stratil prácu a mal niečo ušporené, za smiešny peniaz si prenajal nejaké ubytovanie ako by v búde, v ktorej okolí sa dalo naloviť dostatok rýb, zajacov, či nachytať kuropotvy. Zajace tam bolo možné zabiť palicou, všade ich bolo plno. Spomínal, ako otec chytal ryby na jazere Kotenay, s dĺžkou okolo 50 km. Jeden potok, ktorý sa do jazera vlieval, bol tak zo 3 metre široký a hlboký okolo 15 cólov. Na jeho okrajoch sa hemžili malé pstruhy, v strede väčšie ryby. Keby počas trenia, bo vtedy to videl, bol zobral vidly na štrk, bol by na- vyhadzoval dostatok rýb, ktoré by vyúdil a mal by zásobu na dlhý čas.
Spomeniem, že v Kanade takto žili aj našinci, ktorým sa pracovať nechcelo a uživili sa bez práce lovom zvierat aj rýb. Dokonca niektorí , hoci doma boli ženatí, tam žili s indiánkami a naučili sa napríklad dobre bez chémie spracovať kože zvierat, a pochytili od Indiánov aj iné móresy. O takých dvoch rodinách z Podbiela som počul, no nebudem ich menovať, ich potomkovia by určite tvrdili, že to nie je pravda ako je u nás dobrým zvykom…
V meste Wasa bol vtedy jeden podnikateľ, ktorý sa zadlžil v banke. Nevedel splácať a istinou voči banke boli jeho lesy pri spomínanom Wasa. Banka mu ich odobrala a aby mala väčší zisk, les dala vypíliť a drevo spracovali v nimi postavenej píle a tak predali rezivo a zarobili raz toľko. Otec spomínal, že v taj Fy. bola ostrá disciplína. Ak predák nebol spokojný s nejakým robotníkom, prišiel k nemu, potľapkal ho po pleci a oznámil mu, aby si v pokladni zobral svoje peniaze a viacej sa už v ich Fy. neukazoval.
Pracovných síl tam bolo v tom čase dosť, bolo práve po 1. Svetovej vojne. USA spustili hromadnú výrobu automobilov všetkých druhov. Došlo k prechodu na nové technológie v každom odvetví. Fy. prestali používať konské povozy a všade nasadzovali autá, či iné, predovšetkým stavebné stroje. Výrobcovia aut, aby zvýšili svoj predaj, dodávali autá na mesačné splátky. Jeden náklaďák nahradil okolo 10 až 15 párov koní. Otec v tom čase už končil večernú školu angličtiny, ktorú aj s diplomom ukončil a mal oficiálne potvrdené, že ovláda anglický jazyk slovom aj písmom. Obrovský osobný úspech jednoduchého dedinského chlapca!
V tom čase pri samo štúdiu narazil na inzerát, ktorý vyzýval mladých Kanaďanov, aby sa prihlásili do škôl, kde sa vyučia za kvalifikovaných šoférov, či mechanikov, ktorí budú schopní obsluhovať a aj opravovať rôzne stroje. Otec po ukončení angličtiny vedel, že už aj ako cudzinec má dvere otvorené. Prišla jeho dlho očakávaná príležitosť. Zapísal sa do tejto školy taktiež, aby pokračoval vo svojom raste.Ukončil aj tú a stal sa vysokokvalifikovaným pracovníkom, čo v tej dobe boli prevažne len Angličani, či rodení Kanaďani. Bol schopný nielen šoferovať ale aj opravovať autá, ich motory. Získal kvalifikáciu aj na obsluhu ťažkých bygrov, na ktorom v závere pred vypuknutím hospodárskej krízy aj skutočne pracoval.
Začal ako mládenček s roznášaním vpitnej vody robotníkom na železnici. Prepracoval sa na obsluhu bagra…
Škola bola večernou formou, v USA Pfiladelphia aj s vystaveným diplomom s podpismi a pečiatkou. Druhý prenikavý úspech Slováka z dediny na Orave v cudzom svete!
Fy. u ktorej vtedy otec pracoval, vedela, že otec ukočil odbornú školu, preto mu ponúkli prácu s platom 15 Can. dolar za deň.
Otec hovorieval, že v živote netreba čakať čo prinesie nasledovný deň, ale treba svoj osud pevne chytiť do vlastných rúk a vlastnou šikovnosťou, pracovitosťou a rozumom zarobiť peniaze. Takú mzdu vtedy mali len domorodci. Otec nebol zatrpknutý, skôr naopak. Veci posudzoval bez emócii, zloby, triezvo. Cez to všetko povedal, že domorodci neradi medzi sebou videli cudzinca a o to viacej pri dobre zaplatenej práci. Dívali sa na neho z vrchu a nepodporili ho, všetko si musel vydobyť vlastnou nadprácou, ktorú mu nikto nezaplatil, aby sa medzi nimi udržal. Zo začiatku mu vedenie Fy. zásadne pridelilo len najstaršie a tým aj najporuchovejšie autá, na ktorých už Kanaďani odmietali jazdiť. Otec ale autá dokázal opraviť, ba niečo svojpomocne aj vylepšiť, bol šikovný automechanik, ktorý sa rozumel strojom a motorom. Po práci otec neodišiel domov ako ostatní, ale si pripravil auto, aby mu vydržalo na budúci deň. Tak začal dosahovať vyššie výkony prepravy ako to dokázali privilegovaní miestni na nových autách. Tak nakoniec dosiahol toho, že Fy. prestala pozerať na otca ako na cudzinca a pridelili mu najmodernejšie a výkonné stroje.
Otec spomínal, že často do Fy, všade dochádzali odborári, ktorí ich vyzývali na štrajk. Prišli po práci medzi robotníkov na baráky, zobrali nejakú truhlicu, postavili sa na ňu a začali rečniť. Ideme do štrajku! Nech zdvihne ruku každý, kto chce vyšší plat! Veru otec spomínal, že všetci zdvihli ruky za vyššie mzdy. Práca sa zastavila, podnik stál a nepracoval. Robotníci pred štrajkom zverili svoje peniaze organizátorom štrajku, aby mali z čoho prežiť bez mzdy. Po cca troch týždňoch sa peniaze minuli. Robotníci zistili po kontrole, že organizátori štrajku peniaze použili predovšetkým pre svoje osobné potreby. Inými slovami, prehajdákali im ich! Samozrejme pred týmto odhalením včas zmizli.
Vedenie Fy. po ukončení štrajku hovorilo s každým zamestnancom. Ak ten nedokázal patrične odpovedať, bol okamžite prepustený. Ostali len tí, čo sa z toho dokázali vymotať. Samozrejme Fy. si nemohla dovoliť prepustiť všetkých, kto by potom na nich robil, ale zastrašiť robotníkov museli.
POKRAČOVANIE.
Ing.Viliam Štefanek-Karisný. 6.10.2019. Podbiel.