Kanadu som za posledných 15 rokov navštívil celkom 5 krát. Ku Kanade mám výnimočný vzťah, pretože môj starý otec tam a aj v USA zo svojho ťažkého života celkovo na tri krát strávil skoro 15 rokov v tvrdej práci, aby jeho rodina v bývalom Rakúsko – Uhorsku dokázala na Orave vôbec prežiť. Otec na druhý krát tam žil v jednom kuse 25 rokov a mne veru dlho trvalo, kým som z čriepkov spomienok aj správ poskladal jeho pohyb v cudzom svete. Otec mi často hovoril, že tam v tom cudzom svete boli cudzinci len trpení. Pokiaľ sa títo nenaučili anglicky, brali ich ako menejcenných, odsúdených na tie najťažšie a zle platené práce. A aj ak zvládli angličtinu, bolo tiež zle, ak miestni vycítili cudzí akcent. Otec spomínal, že Kanaďani prišelcov medzi svojich prijali až v tretej či štvrtej generácii. Preto Slováci, ktorí sa tam usadili, prestali svoje deti učiť rodnú reč, aby deti nemali žiaden cudzí akcent. Toto som pri komunikácii s ich potomkami tam v Kanade zistil aj ja. Za zaujímavé môžeme považovať napríklad Slovákov, ktorí sa po porážke Turkov zo Slovenska presťahovali pred vyše dvesto rokmi na Dolnú zem do Srbska aj Rumunska. Títo dodnes si tam v cudzom prostredí svoju reč udržali, hoci pochopiteľne plynule a bez chýb hovoria aj rečou krajiny, kde žijú. Rozhodol som sa popísať moje skúsenosti s touto problematikou ako som ju videl sám v tejto dobe.
Tak si urobte pohodlie a čítajte! Skoro všetci moji známi z Kanady ktorých som za tie roky spoznal, sedeli v tej miestnosti na stoličkách ako niekde v škole deti oproti katedre s ich učiteľom. Boli tam všetci, muži, ženy, manželské páry aj ich deti včítane jedincov. Sedel tam aj môj najväčší priateľ Larry s jeho ženou Roseann. Všetci boli oblečení v bielom.
Bol to totiž len sen.
Boli medzi nimi ľudia všelijakí, tak ako nakoniec všade v celom svete. Radosť som mal z tých dobrých a poviem pravdu, tých bola väčšina. Na moje šťastie. A poviem Vám, veľmi mi chýbajú.
Zrazu som si spomenul kde to vlastne bolo, keď som si porovnal tie do očí bijúce detaily! Bola to tá istá trieda základnej školy, ktorú niekedy navštevovala moja vnučka. V mysli mi prebehli spomienky na ten zážitok. Ráno mi oznámil Anin otec, že som pozvaný na návštevu jej základnej školy, kde by ma rada predstavila ako svojho často spomínaného starého otca z neznámej krajiny.
Nikto z jej spolužiakov nič ani len o tej krajine netušil čo sa reálií týkalo, no všetci boli presvedčení, že to bude určite krajina kde doteraz panuje bieda a zaostalosť. Títo sa od svojich rodičov dopočuli, že pochádzam z nejakých vzdialených, málo civilizovaných krajov východnej Európy. Tiež, že sa živím lovom divokých zvierat a že často celé noci trávim čakaním na divú zver, striehnuc pritom na strome. A že mäso z ulovených zvierat je mojou hlavnou zložkou dennej potravy. Peniaze získavam hlavne predajom kožušín.
Deti v Kanade majú aspoň čiastočné informácie o už skoro vyhynutých Indiánoch, ktorých tam dávno nikto neobdivuje. Tých čo prežili môžete stretnúť v oblastiach na okraji ich civilizácie a to v tak zvaných rezerváciách a žijú z podpory štátu. Odbočiť z cesty a osobne zavítať medzi nich sa nedoporučuje.Túto časť vyspelej demokracie sme žiaľ prebrali od nich aj my, hoci žiadnych Indiánov nemáme. V mestách som Indiánov tam videl žobrať na ulici alebo v obchodnom dome, O prácu a vzdelanie záujem nemali.
Predsa len cudzokrajná európska divočina pre školské deti predo mnou má tam pre nich také zvláštne, vzrušujúce čaro. Aniny spolužiaci, mám na mysli chlapcov, sa vtedy v tej triede zhŕkli do kopy a šuškali si medzi sebou, neustále ma sledujúc.
Keď som videl tie ich vzrušené tváre, vrátil som sa do svojich detských časov dedinskej školy v Podbieli. Vtedy sme ako chlapci za hlavnú náplň svojej prítomnosti v škole nepovažovali učivo, ale čo znova zlého spraviť dievčatám, ako našim spolužiačkam, prípadne sa vždy pritrafila aj iná obeť. Pretože mám za to, že tieto riadky čítajú predovšetkým ľudia na úrovni, vyhnem sa konkretizácii, aby som úplne nestratil aj ten posledný kúsok slušného človeka pred Vami. Spomínam si, že tí chlapci tak ako aj ja sám v ich veku čakali predovšetkým na to, aký trapas tam pred nimi vyvediem. Boli prekvapení mojim obvyklým oblečením, hoci moja chatrná angličtina im aspoň čiastočne nahradila pocit premárneného času. Jeden z nich bol prekvapený, keď na mojich nohách neuvidel kožušinové čižmy, druhému zase chýbal dlhý ostrý nôž v puzdre za pásom, kde som nemal žiaden opasok. Oni nečakali, že na mojom chrbte uvidia známu pušku značky Winčester, oni boli presvedčení, že tam donesiem luk a páru šípov s ostrými kamennými hrotmi. Ich predstavy sa vyplnili aspoň v mojich fúzoch, ktoré si pozorní chlapci všimli ako prvé na mojom vzhľade a pasovalo im to ku ich vytvorenej predstave o divochovi z neznámej krajiny. Z ich výrazov tváre som ale pochopil, že si ma predstavovali s dlhou šedivou bradou, s čiernou páskou na jednom oku, na hlave kožušinová čiapka s dlhým chvostom z bobra. Nakoľko v divočine sa brada nestrihá ani neholí, mala byť dlhšia a strapatá so zbytkami prilepeného mastného jedla.
Keď som im vysvetlil, že aj môj otec kedysi dávno celých 25 rokov pomáhal budovať ich Kanadu , nevedeli pochopiť skutočnosť, že ten po toľkých rokoch ktoré prežil medzi nimi, sa vrátil domov na Slovensko a neostal navždy v ich zasľúbenej krajine. Naopak, vrátil sa tam, kde sa narodil a odkiaľ som stál pre nimi aj ja sám. Fakt, že Kanada navždy zadržala výplatu otcových peňazí z ich banky po jeho návrate domov, som tým deťom neoznámil. Tiež som im nepovedal, že ich krajina zabudla môjmu otcovi poslať aspoň jeden jediný dolár ako penziu za odpracovaných 25 rokov…
Celé moje vystúpenie pred spolužiakmi mojej vnučky s veľkou pozornosťou sledovali na moje prekvapenie aj zo štyri učiteľky. Tiež si ma pozorne ich prenikavými zrakmi prezreli ako žiaci, no predsa som na ich strane uvidel viacej pochopenia ako u spomínaných všetečných chlapcov. A aby som nebol zaujatý, musím poznamenať, že na konci môjho výstupu tieto s veľkou srdečnosťou zatlieskali a tak mi poďakovali za dobrú vsuvku v ich výchovnom procese. Moja vnučka aj jej otec boli tiež spokojní.
Poviem Vám, cítil som sa v tej atmosfére veľmi zvláštne, bo som pochopil, že som pre nich stále len nejaký exot. Tak takúto presne atmosféru som znova cítil pred tým zhromaždením mojich známych z Kanady, pred ktorými som sa v tom sne ocitol. Lebo som ju, tú nesympatickú osobu tam medzi nimi tiež videl. Oni všetci sedeli, len ja som pred nimi stál otočený oproti nim.
Zrazu sa postavila tá stará žena . Bola to granma mojej vnučky a matka manžela mojej dcéry. Mala už veru požehnaný vek, ale pred zhromaždením som ju videl, ako svižne vystúpila ako šofér ešte z vlastného auta. Stála tam stojac na svojich už slabých nohách , oblečená v starodávnych šatoch bývalej dámy. Jej zvráskavená tvár veru pri pohľade na mňa neveštila nič dobrého. Mysľou mi prebehol jej životný príbeh. Ona, pôvodom z Anglie sa vydala za muža s francúzskymi koreňmi. A to jej manžel nemal spraviť, bo jeho otec si v svojej hlave ako bohatý a vážený občan Kanady nosil historickú nenávisť. Tá nenávisť medzi Francúzmi a Angličanmi pretrváva stáročia. Tá nenávisť spôsobila, že otec vydedil svojho syna a neprijal ho na milosť až do svojej smrti. Zmiešané manželstvo je v Kanade úplne bežné, veď všetci tam žijúci majú svojich predkov z celého terajšieho sveta, predovšetkým zo všetkých kútov starej Európy. No stále tam zostal ten tieň toho, že všetci sú na papieri rovní, no niektorí z nich sú, keď prídeme k nim bližšie, predsa len rovnejší od tých z východnej Európy.
Na začiatku životného príbehu tej spomínanej anglo – francúzskej dvojice to vyzeralo sľubne. Veď dvojica v tých starých časoch si sama vybrala svoju životnú cestu a historické predsudky zahodili za vlastné hlavy. No kontinuita zla medzi generáciami sa narušila len dočasne. Oni si vtedy ešte neuvedomili, že život im to vráti v ich starobe a ich deťom následne, každému z nich vo svojej nemilosrdnej miere. Šlo to s nimi ako ten čudesný zázračný Džin vypustený z fľaše. Narodili sa im dve dcéry. Až po dosť dlhom čase na svet prišlo ešte posledné ich dieťa, už asi neočakávaný syn. Ten syn určite bol nechcený pre jeho dve staršie sestry. Tie ho do rodiny neprijali s láskou ale zlo mu robili kde sa len dalo. To chlapča vyrastalo odstrčené bez lásky a pohladenia, bez podpory na vlastnom duchu, kde zlo vyformovalo jeho dušu, na trvalo tými skutočnosťami poznačenú.
Otec a manžel začal východisko zo svojej situácie v ktorej sa jeho rodina nakoniec ocitla a ktorú nedokázal zvládnuť, riešiť pri alkohole. Najskôr, tak ako to chodí, nebadane, príležitostne. Potom už bez neho nedokázal existovať. Pil čoraz viac, hoci sa ešte snažil udržať rodinu nad vodou tým, že aj počas času, kedy bol na starobnom dôchodku, prijal prácu nočného vartáša v blízkej firme od domu. Nakoniec ochorel na nevyliečiteľnú chorobu a jeho čas sa začal odpočítavať v starobinci, opustený všetkými a úplne bez peňazí. Svoju situáciu v svojej strašnej polohe sa ešte pokúsil aspoň jednorazovo vyriešiť tým, že ponúkol svoje telo na vedecké účely. Ušetril rodine náklady za pohreb? Nevieme. Bol by tak ešte na koniec získal nejaké peniaze aj pre seba? Nevieme. Vieme, že zomrel. Nevieme aký a či vôbec mal nejaký pohreb, ak jeho telo na tie vedecké účely po smrti šlo? Nevieme, nič nevieme, pravdu sme sa nedozvedeli. Poviem Vám v mojej hlave na trvalo zostala nad tým človekom a jeho koncom veľká ľútosť. Zvlášť ľútosť nad tou strašnou opustenosťou a beznádejou, ktorú musel pociťovať pred svojim koncom. Veru tiež neviem či veril v Boha alebo aké náboženstvo, ak vôbec, vyznával.
Jedna z jeho dcér podľa kusých informácií žije svojim životom. Nič o nej neviem ani v dobrom, ani v zlom.
Tá druhá dcéra ale svoju výraznú životnú brázdu vyorala na zlom poli. Množstvo rozpadnutých vzťahov s mužmi. Porodila jedinú dcéru o ktorú sa po jej narodení prestal jej manžel starať a zmizol do nenávratna po svojej ceste plnej nezodpovednosti, alkoholu a aj drog a nevieme čoho ešte navyše. Jej ďalší partner ju v tej situácii prijal, veď bola za mlada krásavica. Postaral sa o jej dcéru a dal im obidvom domov. Po čase sa jej rozpadol aj tento vzťah, no dobrosrdečný partner jej nechal malý drevený domček v Nelson a pokračoval v starostlivosti o jej dcéru, ktorú si obľúbil ako vlastnú, platil jej školy a podporoval ju, bo jej matka padla na samé dno. Jej skutočná povaha aj s jej vlastnosťami sa naplno prejavili. Podľahla alkoholu, drogám a skončila na na ulici ako posledný bezdomovec, všetkými tiež opustená. Prežívala zo dňa na deň v nepredstaviteľnej biede, špine a beznádeji. Veru nič o jej ďalšom osude nevieme.
Takto som popísal osudy tých starších dcér z toho nešťastného manželstva. Nuž a teraz sa vrátime k tej starene, ktorá tam stála oproti, aby vyslovila svoj súd nado mnou. Vo všetkom cítila podporu svojho syna, ktorý stál opodiaľ v tej istej miestnosti. Obidvaja boli tí praví na to, aby ma súdili. Oni, pozerajúc na mňa, boli presvedčení o tom, že len Oni sú tí dôležitejší, tí na úrovni oproti nejakému cudzincovi z neznámej krajiny. V svojej nadutosti ich ani nenapadlo aby porovnali moje vzdelanie s tým ich, včítane rozdielnych čo do úrovne prežitých životných skúseností. Ich krajina nikdy nezažila vojnové udalosti ako my tu v Európe s miliónmi mŕtvych vojakov aj civilistov. Nič nevedeli, že po oboch svetových vojnách u nás bolo treba znova začínať od samého začiatku.
Ten náš vzájomný spor naplno prepukol po tom, čo sme videli, že otec malých dievčat rozhodol, že sa tieto nebudú učiť reč svojej matky. Reč nejakého podľa nich bezvýznamného etnika z tej zaostalej časti Európy. To prepuklo až keď sa túto druhú reč po rodnej angličtine mala začať učiť ich mladšia dcéra. Načo robiť z toho problém, či z komára urobiť somára, povedali by druhí. No nie je to tak. Vysvetlenie Vám podám tak, ako to vidím sám.
V mojej mysli som zalistoval do spomienok z minulosti a uvediem zopár príkladov, ktoré odhalia skutočnosť, že nejde z našej strany len o maličkosť či nebodaj len o nejaký kapric…
Prvý príklad.
Pavol Országh Hviezdoslav je pre každého vzdelaného Slováka náš najvýznamnejší básnik. Rodičia ho vo svojom čase poslali na štúdiá do gymnázia do vtedajšieho prevažne maďarského Miškolca. Musel sa doučiť maďarský jazyk a zvládol to tak dobre, že jeho prvé básne boli napísané v tomto jazyku. Raz pri návšteve svojej mame, aby sa pochválil, prečítal jej svoju báseň ktorou si získal v Miškolci na škole úspech a ktorú napísal v maďarčine. Keď mame svoju báseň dočítal, uvidel, že táto miesto hrdosti a radosti nad svojim synom naopak plače. Jeho mama nerozumela tomu jazyku ani nerozumela jeho básni, nemohla sa preto tomu radovať. Toto podľa mojich spomienok mal byť ten zlom, kedy si mladý básnik uvedomil, že básne bude písať v reči svojej matky a vrátil sa ku slovenčine. Veru ho ani nenapadlo, aby poučoval svoju matku, že ona má za povinnosť ovládať maďarčinu… Aké poučenie pre nás? Nuž ak vnúčatá z ďalekej Kanady sa reč svojej matky nenaučia, ich stará mama im nedokáže rozumieť, nedokáže im láskavo čokoľvek vysvetľovať, pochváliť ich, vysvetliť, pofúkať obrazne povedané ich detskú boľačku. Ba si nedokážu navzájom uchovať medzi sebou ani žiadne ľudské tajomstvá, ktoré ku výchove malého človiečika patria. Poviem Vám, zo strany každej starej matere strašný stav spojený s ponížením a beznádejou.
Druhý príklad.
V našej histórii z dejepisu poznáme doby tak zvaných tureckých vpádov na Slovensko na začiatku 16. aj 17. storočia. Turci tu rabovali, vraždili, no mladých a zdravých vždy odvliekli do zajatia. Z detí, malých chlapcov cieľavedomou prevýchovou získali svojich najtvrdších a najlepších vojakov. Od tej doby sa na Slovensku po tejto skúsenosti nie nadarmo hovorieva, že veru je horším poturčenec ako Turek! Prekrásne popísal Samo Chalúpka vo svojej zveršovanej povesti o Turčinovi Poničanovi. Prečítajte a aj Vy pochopíte, že píšem o tom, že tieto myšlienky majú trvalú platnosť. Ako poučenie po tak strašných skúsenostiach našich predkov vieme, že musíme našim vnúčatám umožniť, aby ovládali aj náš jazyk, aby si potomkovia vo svojom živote mali možnosť čerpať kultúru svojich predkov z obidvoch vetiev svojho rodu jak po matke tak aj po otcovi. V opačnom prípade to pre nich bude znamenať už spomenutý osud na začiatku popísanej nešťastnej rodiny . Veď v tej rodine otec okrem angličtiny tiež zabudol svojho syna naučiť aj francúzsky, reč jeho predkov! Aká škoda, veď v Kanade každý aspoň priemerne vzdelaný občan týmito jazykmi bežne ovláda. Veď veľká časť tej ohromnej krajiny je frankofónna…
Má zmysel, aby som teraz rozoberal a odsudzoval z môjho pohľadu otca tých detí?
Bo ich otec vo svojej neoprávnenej nafúkanosti a aj hlúposti tak despoticky rozhodol. Nebral ohľadu na moju žiadosť, že deti sa naučili angličtinu ako reč prvú. A ak niekedy budú mať nechcený akcent, tak to bude už len akcent anglický v ich možnej slovenčine. Ktorú sa ale už s veľkou námahou budú učiť ako už dospelí. Navyše im ich otec tlačí kaleráby do ich hlávok, že starých rodičov majú len v Kanade??? Nemá to zmysel. Len ich rodičia totižto rozhodujú o ich výchove a budú za svoje rozhodnutia niesť aj plnú zodpovednosť. Po určitom čase aj pred svojimi deťmi, ktoré sa už ako dospelí svojej matky aj otca raz určite opýtajú, prečo ich do života nepripravili osvojením reči ich vlastnej matky.
Ak niekedy v budúcnosti vnučky znova prídu nazrieť na exotického deda aj slovenskú starkú s tetou, už teraz sa bojím tých otázok našich známych, prečo vnučky nehovoria rečou svojej matky. A v ušiach mi stále znie plač staršej vnučky, ktorá pri poslednej návšteve pred vyše dvoma rokmi celá nešťastná prišla za mnou , že slováčatá sa s ňou nechcú hrať.
Ťažko sa mi jej dalo vysvetliť, že problem nie je v tom, že naše deti ich nechcú. Nehrajú sa s nimi preto, že si navzájom nerozumejú , bo obe strany hovoria iným jazykom . Malé Slováčatá si žiaľ tiež všimli toho, že deti z Kanady sa nedokážu dohovoriť ani so svojou starou mamou. a stará mama s nimi! Všetci čo tu žijú pritom vedia, že mnohé iné, tiež zmiešané manželstvá svoje deti slovenčine naučili.
Ten, kto to sám neprežil, neuverí čo je to za trápenie… Tak to Vám poviem, to bol ale ťažký sen!
Ing.Viliam Štefanek ¬– Karisný. Podbiel 9.3.2020.