Zvieratá po prevrate a po vzore ľudí si začali tiež zakladať politické strany. Každý, kto chcel stranu založiť, musel písomne prehlásiť, že chápe rozdiel vo vetách:
,, Za bývalého režimu som mal mäkkú stranu na vtedajšiu stranu. ,,
,, Isť na stranu, bo ho to tlačí… ,,
,,Viesť stranu, bo sa nechce vyprázdniť na voliča, ale naopak naplniť vlastné bruchá… ,,
Psí úradník, ktorý tam bol dosadený, ničomu poriadne nerozumel. Jeho pani ale bola v príbuzenskom pomere s jedným starým psom zo psej rady. Úradník ale vždy po diskusii so svojou paňou rozhodol, či strana môže byť založená a všetko riadne zapísal psím písmom. Samozrejme aj on si za to nechal dobre zaplatiť v psích naturáliách. Vedelo sa o ňom, že bol pri schvaľovaná mimoriadne ústretový, ak so žiadosťou prišla mladšia fenka, čo vedela prekrásne krútiť svojim chvostíkom. Až potom nechal príslušnú informáciu vyštekať v podvečer na okrajisku lesa.
Práve tam zasadala rada starých psov, ktorých už nikto nedokáže naučiť novým kúskom. Všetko čo robili sa riadilo prísne zabehnutým spôsobom. Len oni rozhodnú koľko bude v ich lese politických strán. Taktiež oni rozhodnú ktoré zviera môže, či nemôže byť v konkrétnej politickej strane. Všetci vodcovia z každej politickej strany dostanú inštrukcie aký budú reprezentovať volebný program. Politické spektrum sa vytvorí v dvoch združeniach a celkovo sa rozdelí na dobrých politikov a tých čo budú hrať zlých.
Medzi starými psami sedeli pravnuci po dávno skapaných psoch ešte z doby mocnárstva. Tí sa od ostatných odlišovali tým, že prijímali len tepelne upravenú žranicu a mali lesklú srsť. Radi rozprávali ako ich predkovia naháňali pánovi príslušného hradu všetko, čo bežalo. Najrýchlejšie vtedy v tých dobách vraj behávali mladé devy, bo mali strach z práva prvej noci. Svoje zuby si dávali reparovať až vo Viedni. Aj keď to ešte nepotrebovali, všetci mali plnú papuľu zlatých zubov. Všetci mali pohľady panovačné.
Potomkovia starých psov z prvej republiky radi medzi sebou rozprávali vtipy o chudákoch z čias mocnárstva, ktorí im uverili, že došlo k výmene poľovnej psej svorky po rozpade spomínanej monarchie. Jediné čo zmenili, bola zmena psieho znaku na obojkoch a hromadná premena psej politickej strany. Ich hlavným heslom bolo nič nerobiť, no veľa zarobiť. Dodržiavali aj maďarské príslovie: ,, silnejší pes … . ,,Ich pohľady boli falošné.
Potom nasledovala zábavná parta potomkov starých psov ktorí slúžili po roku znárodnenia lesa. Vtedy aj všetky psie naháňačky boli do času zakázané, aby neskôr, krok za krokom boli na spôsob varenia žaby nenápadne obnovené. Ich priami potomkovia si z večera do rána obrátili vrchné kožuchy a začali brechať podľa nových nôt. Stali sa z nich robotné strážne psy, ale vedeli že len do času. Najradšej slúžili pri ochrane štátnej hranice. To bolo radosti! O všetkom mali prehľad. Ich pohľad bol vypočítavý, no niekedy naopak presvedčivo nevinný.
Posledná skupina starých psov sedela na vyvýšenom mieste, bo to boli veliaci psy. Všetci absolvovali za mlada skúšky stopárske, skúšky duričov a skúšky farbiarov. Bol medzi nimi aj najmenší vzrastom, ktorý ako jediný dokázal absolvovať aj útok v podzemnej nore bez osvetlenia. V úplnej tme! Tento pes s najlepším čuchom na prevraty zároveň prekvapujúco mal ako jediný právo veta. Jeho štekanie skoro nikto nepočul. Ostaní starí psi okrem rešpektu ktorý mu neustále prejavovali, mali z jeho tajnej hodnosti strach. Ich pohľady? Držali sa hesla, že o tej istej veci sa niečo niekomu hovorí. Niečo iné si o tej veci čo povedali ale mysleli. A do tretice úplne niečo iné vykonali, ako povedali a ako si mysleli. Tak psia baba raď! Tomu, práve tomu aj ľudia hovoria diplomacia…
V lese boli politické strany rozdelené na koaličné, ktoré momentálne zostavili nad všetkými zvieratami vládu. Potom druhú skupinu tvorili strany opozičné, ktorých úlohou bolo zásadne nesúhlasiť s prvou skupinou, aby zvieratá v lese mali dojem, že niekto predsa len chráni ich záujmy. Po dobre zahranom divadle vo zvieracom parlamente pre obyčajné zvieratá sa obe nezmieriteľné skupiny stretávali počas noci, aby ich nikto nevidel. To tam obyčajne k nim prehovoril predstaviteľ spomínaných starých psov. Stoly sa prehýbali kvalitným žrádlom ktorého doma nebolo a ktoré starí psy pravidelne dostávali od okupačnej armády spasenia ich lokálnej zvieracej kolónie. Ruská vodka bola zakázaná, bo po jej konzume sa zvieratám pri spaní príliš otvárali oči. Po whisky naopak, spali ako zabité a ani o žiadnom človečenskom svete nerozmýšľali…
O to viacej zvlášť pred voľbami do kontinentálneho zvieracieho lesného parlamentu tiekla spomínaná whisky z poza močiara. Prosím čitateľa v tejto časti, aby si nezamieňal kontinentálny s Európskym! Zvieratá boli uistené o svetlých zajtrajškoch. Zvlášť kury domáce potešilo, že ich už nebudú držať v rýchlovýkrme pre následný konzum, ale že z rýchlo výkrmných veľkochovov ich budú vypúšťať priamo a zadarmo do prírody. Tiež si vypočuli, že všetky zvieratá budú už žrať rovnaké granule ako zvieratá na strane, kde slnko už veru zachodí. A že voda bude znova zadarmo! A za vzduch bude platiť až ďalšia generácia zvierat.
Naopak mali všetky zvieratá prísny zákaz pred voľbami spievať známu zvieraciu nôtu z minulosti a to : ,, Hej, hej, slnko vychodíííí ,, Všetky si pamätali, že keď tú zakázanú pieseň zaspieval opitý hlucháň, musel verejne bojovať s oveľa vačším pštrosom. Život mu zachránilo len to, že pštros neočakávane strčil hlavu do piesku. Tá skúsenosť hlucháňa poučila, že silnejší má vždy pravdu, aj keď ju nemá. Aké to malo doživotné následky na spomínaného hlucháňa, netreba písať.
Za zmienku stojí aj poznatok, že na to divadlo sa všetky zvieratá dívali ako kedysi pri hrách vo veľkom ľudskom Ríme. Tam sa v poslušnosti voči vrchnosti dav tiež dočasne udržiaval hrami a jedlom s pitím. Až kým všetko neprejedli, nevypili, čo nikto z nich pochopiteľne nečakal. A aj tam vtedy vtrhli hordy hladných zo severu. Nie z juhu, zmenu strán treba bolo dodržiavať… Spomínate na vetu: ,,Terasky som majorom!? ,,
Každú noc si staré psy prehrali záznam z rozpravy predchádzajúceho zvieracieho parlamentu. To bolo smiechu! Bolo známe, že tie zvery, ktoré do seba v parlamente najviac útočili sa naopak v skutočnom živote mali radi, dokonca si občas vymenili navzájom aj vlastné manželky. Bolo to predsa ,, IN ,, ! Medzi zvieratami sa oproti ľuďom zatiaľ z neznámych dôvodov neuchytilo LGBT. Psia rada totiž svojho času rozhodla, že zvieratá sú ohlupnuté už dosť a vystačia si len s nadobudnutou tuposťou, veď už nejednu generáciu sa na nich vraj tajne prevádzajú aj genetické, či iné experimenty včítane plného ovládania ich inštinktov. Veď zvieratá ako nás naučili, rozum, ani dušu nemajú. O to ľahšie sú ovládateľné. To sa dá pochopiť. A už dávno podľa zákona boli všetky očípované o čom tie ani len netušia.
Vzorom všetkých vzorov a to úplne všetkých zvierat, bol po dlhej rozprave medzi starými psami vyhlásený vôl dedinský, no nesmel mať červenú srsť. Komisia starých psov trvala výhradne na bielej farbe srsti, ktorá bola vyšľachtená na južnej časti ešte lesov v tak zvanej puste. Vôl dedinský, pôvodný, totiž dokázal bez chameleónskych fígľov prežiť len na východnom okrajisku lesa . V meste sa mu smiali, keď videli že v dedinských kopytách má trčiacu slamu. Naopak volovi to hlúpô nevyzeralo. Lepšie sa predsa len po namáhavom dni cítil pri spaní na podstielke zo spomínanej slamy! Na všetkých plagátoch propagujúcich výsledok tejto voľby bol zobrazený vôl, ako ťahá veľký štvorkolesový voz. Na voze si vezenie užívala svorka vysmiatych a dobre vykŕmených starých psov. Na tom voze tiež viala vlajka na pol žrde. Na zástave bolo výraznou farbou zobrazené zapadajúce slnko do mora. Tiež text: ,, Ja, vôl, som telesne najsilnejšie zviera ! ,, Na drevenej bočnici voza, tesne pod vejúcou zástavou, nejaké nezodpovedné zviera napísalo žltou farbou : Vole, vole, Ty nie si len najsilnejší, ale si aj najsprostejší!!! Vedenie starých psov na ten hanlivý nápis nereagovalo, bo všetci boli už farboslepí zvlášť na tú žltú demonštračnú vestu v inom lese. Alebo to bolo z vypočítavosti? Veď vesty všetkých farieb už dávno tiež nosia aj bohatšie psy ! Po prehýrenej noci a po spomínaných voľbách sa život obyčajných zvierat opätovne nezmenil. Ani život starých psov.
P.S. Tento text nemá za cieľ uraziť žiadne zo zvierat. Ak som sa predsa len dotkol nejakého vola, nebol to môj úmysel a v plnej pokore sa tomu volovi ospravedlňujem. Rozprávku som vymyslel od A po Z, podobnosť s kýmkoľvek je úplná náhoda! Veď ide len a len o zvieratá. Autor. Ing.Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 23.5.2019.