Aj v tej chvíli som bol v lese na lúkach, ktoré niekedy patrili môjmu otcovi. Z domu som vyrazil zavčasu ráno a to kvôli tomu, že ten deň malo byť tu na Orave nezvyčajne horúco. Ak pracujete s drevom, isto viete, že už okolo desiatej hodiny slnko praží tak, že veru staršiemu človeku pri ťažkej práci sily rýchlo ubúdajú. Tiež viem, že v tej horúčave aj v hore sa na človeka pri práci hodí celý roj dotieravých múch. A najhoršie sú ovady ako ich my tu nazývame. Spílený smrek som následne okliesnil a vytiahol na miesto, kde som ho popílil na rovnaké klátiky. Tú mieru mám spravenú na lieskovej palici po 35 cm tak, ako ma to naučil v lese ešte môj nebohý otec. Kus roboty som už mal za sebou, preto som si sadol na peň do tieňa, reku vypijem si vody z termosky.
Najhoršie je, ak starší človek, ktorý necíti smäd v tej horúčave a nedodržuje pitný režim, následne rýchlo telesne zoslabne. Na to si veru ja dávam pozor. Vypil som preto zo dva vrchnáky z mojej termosky, ešte stále chladnejšej vody.
Niekedy, keď som do lesa ako malý chlapec ešte chodieval s otcom, ktorý ma všetkému trpezlivo učil, sme veru vodu do lesa nenosili. Všade v tých dobách boli po poli udržované lesné studničky s poriadne studenou vodou…
Ako som tam sedel na tom pni pod konármi mohutného smreka, sa to stalo. Pred tým som si nevšimol, že obďaleč ležal na zemi kus vrchovca. Zadíval som sa ku vrcholu smreka pod ktorým som bol. Až teraz som uvidel, že tento od vrchu až dolu ku zemi má na sebe poriadnu trhlinu. Dobre že ho nerozčeslo, pomyslel som si. Už som veru v lese neraz videl strom, do ktorého počas letnej búrky tu vysoko v našej hore uderil blesk. Nie vždy veru sa strom udrží a prežije tú ranu. Videl som nedávno podobný strom, ktorý po blesku ležal celý na zemi, pričom jeho kmeň bol po celej dĺžke ako by pílou rozpílený presne po jeho strede.
Čo to bolo za silu! Pomyslel som si, neuvedomujúc si zo začiatku, že sedím na poriadne exponovanom mieste. Až následne som si uvedomil, keď som si všetko vo svojej mysli zrovnal, že to vnuknutie, ktoré som tam dostal veru náhoda nebola !
V jednom okamihu som sa zadíval ku vrcholu môjho stromu, lebo ten vrcholec patril k nemu. Zrak mi oslepilo prenikavé slnko. Určite ste niečo podobné už aj Vy samotní zažili. Automaticky som od tej žiary na chvíľku zostal celkom oslepený. V očiach sa mi krútili farebné kruhy aké vidno, ak do vody hodíte kamienok. To ja v takej situácii viem, že musím vydržať so zavretými očami nejakú chvíľku. Potom sa všetko vráti do svojich koľají…
Ešte pokiaľ sa mi pred očami robili tie spomínané kruhy, mihali sa mi v zatvorených očiach aj nejaké číslice. Vnútorný hlas mi jasne hovoril o čísle 17 septembra o 7 hodine, neviem či ráno alebo po poludní. Pred očami som ale stále mal dve čísla a to 17 a 7. To len tá intuícia zároveň oznamovala, že niečo sa stane v následnom mesiaci, teda v mesiaci september. A ja som ten zážitok pod spomínaným stromom mal 25.8. Začal som čísla porovnávať, skladať, hľadať odpoveď, čo ten odkaz pre mňa znamená.
Poviete si, hlúposť? Náhoda? Ale čo ak? Mnohí z nás veru za takouto udalosťou, či nazveme to predtuchou tiež zo začiatku nevideli nič. Následne ale sa ukázalo pre tých čo vnímajú, niečo druhé…
Tak som sa pokojne vrátil k tým číslam. Zážitok sa stal 25.8. Dva a päť tvoria do hromady číslo7. Keď spočítate číslo 2,5,8, dostanete číslo 15. Ak v tej 15 spočítate1 plus 5 dostanete číslo6. Číslo 6 je dátum dňa môjho narodenia. Budete prekvapení ak sa niekto z Vás opýta v ktorom mesiaci som sa narodil? Odpoviem, narodil som sa v mesiaci september! Áno narodil som sa 6. septembra. To znamená 6, a 9, spolu 15. Spočítajte 1,5 a dostanete znova číslo 6, deň môjho narodenia.
No a do tretice, vrátim sa ešte ku tým dvom číslam, čo sa mi po tom oslepení od slnka mihali pred očami. Bolo to číslo 17 a číslo 7. Ak číslo 17 spočítame, dostávame 8. A spomínané číslo 7 spolu znova číslo 15. Spočítajte 1,5 a dostanete sa znova na číslo 6. Náhoda? Tri náhody s číslami? Neviem odpovedať.
Stále si ale kladiem otázku, čo sa stane 17 septembra o hodine pod číslom 7? Poviem Vám, že tú predpoveď nevzťahujem len na seba, čakám čo sa stane vo svete. Lebo celý svet je v pohybe.
Prípad do času odložíme ad acta. Počkáme, uvidíme. Ako mi vravievala moja nebohá stará mama, keď som bol nervózny, nedočkavý, náhliaci sa. S pokojom v hlase, ani sa na mňa nedívajúc, len utrúsila svoje obvyklé:
,, Požuj korienok, upokojíš sa! ,,
Viete, život ma naučil to, že viem, že všetko nie je určené pre všetkých. Prečo? Odpoviem Vám.
Lebo nie sme všetci rovnakí. Dalo sa vyjadriť aj zrozumiteľnejšie, viem to.
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 27.8.2023.
www.podbielpoviedky.sk