Denne sa stretávame najčastejšie so slovami ako sú peniaze, bohatstvo, úspech jednotlivca medzi nami, prevážajúceho sa výhradne na drahých autách, čo by symbolom ich moci nad nami všetkými. Po kostole niekto oznamuje, kto práve zomrel. Správy o smrti u málokoho vyvolajú emóciu. Väčšina je presvedčená, že im sa to nemôže prihodiť… Málokto už má čas pristaviť sa pri známom a povzbudiť ho v jeho trápení. Žijeme takú, no takú zvláštnu dobu. Matéria, dovolenky v zahraničí, dobré jedlo s posedením pri grilovačkách a dobrom víne, pive, či tvrdom alkohole. Kolotoč. Strata orientácie. Výsledok dobre pripraveného dlhodobého plánu degenerácie. Je toto naozaj realita súčasnosti ? Kde je vzdelanie, kde zostali vedomosti ako cieľ, kde sú schopnosti výnimočných talentov v športe, v práci? Ľudská spolupatričnosť, nezištná pomoc slabšiemu, radosť z vykonanej práce. Kde sa podela obyčajná človečina? To všetko už vymrelo?
Vyrozprávam Vám krátky skutočný príbeh. V roku 1997 do Podbiela prišiel pôsobiť ako kňaz Donát Čarnogurský. Bol medzi nami celých 12 rokov až do roku 2009. Treba spomenúť pravdu o tom, že za jeho pôsobenia v Podbieli došlo ku najväčšiemu rozkvetu našej farnosti. Medzi miestnymi mal takú autoritu, že bez akejkoľvek finančnej pôžičky z banky, či bez jedinej nanútenej zbierky v kostole dokázal postaviť novú farskú budovu. Náklady boli ešte naviac zvýšené pri dozore pamiatkového úradu pri zachovaní starého priečelia historickej budovy.
Prebehla rekonštrukcia a vlastne záchrana starej, pôvodnej cirkevnej školy, kde sa zriadilo múzeum histórie obce Podbiel. Uskutočnila sa rekonštrukcia domu smútku na cintoríne, bol podrezaný kostol s následnou zemnou izoláciou, aj zaistené úpravy interiéru kostola, bola vynovená nová strecha medeným plechom, začalo budovanie arboréta na Stávku.
Po jeho odchode som sa s ním nestretol až do roku 2018. To už pôsobil ako správca farnosti severne nad Levočou, v malej horskej obci Vyšný Slavkov. Krajina v okolí mi pripomínala naše Huty. Podľa mapy samé lesy široko, ďaleko. Niekto by povedal, koniec slovenského sveta ako na Orave, či v Bratislave.
Obec Vyšný Slavkov má 257 obyvateľov, je situovaná v nadmorskej výške 561 m nad morom a tvorí okrajovú časť Spiša. V starých dochovaných písmach sa spomína roku 1312 pod poturčeným menom Slakendorf, zrejme pod dočasným nemeckým vplyvom panského pisára mesta s hradbami. História tejto lokality ale siaha hlboko do slovanskej minulosti o čom ja verím, že pravda vyjde raz znova na povrch. Veď už len zopár rokov neskôr v roku 1323, teda po 11 rokoch sa v písmach už Vyšný Slavkov spomína pod menom Zalouk. V roku 1347, teda celých 600 rokov pred mojim narodením sa volal už Starý Slavkov. To meno ,, Starý ,, zrejme dokumentuje jeho staršiu existenciu ako jeho nemecký a dočasný názov Slakendorf…
Pred mojou prvou návštevou tohto požehnaného kraja som dostal od nemenovaného obyvateľa našej dediny zrejme uštipačnú otázku, či náš pán farár nie je v tej neznámej obci ako by vo vyhnanstve. Ešte som Vyšný Slavkov ani nevidel, no na túto záludnú otázku som z voleja zvedavcovi – provokatérovi, odpovedal po pravde. Po mojej pravde, veď všetci ju z presvedčenia máme! Neviem, či dotyčný bol spokojný. Vysvetlil som mu, že predsa náš pán farár povýšil oproti Podbielu. Lebo Vyšný Slavkov s jeho nadmorskou výškou 561 metrov je o dva metre vyššie ako obec Podbiel so svojimi 559 metrami. Alebo s 555 metrami, rôzne zdroje iné údaje…
Po našom príchode do Vyšného Slavkova nás náš bývalý pán farár privítali chlebom a soľou v strede dediny. Na fare nás už čakala jeho matka, ktorá nás zahrnula svojou starostlivosťou. A nasledovala slávnostná omša na sviatok sv. Cyrila a Metoda v miestnom kostole patróna sv. Michala archaniela. Bola odslúžená v jazyku staroslovienčina, čo zvýraznilo slávnosť tej udalosti. Spev miestnych veriacich za doprovodu organovej hudby na profesionálnej úrovni mladého miestneho organistu Gregora. Musím Vám povedať, že večer sme boli pozvaní na krátky organový koncert, kde zopár skladieb odspieval v dobrom speváckom výkone náš pán farár. Organista v mladom vydaní, veď je ešte len gymnazista, bol tak zaujatý hrou, že si ani nevšimol, keď som potichu vystúpil na kôrus po točitých schodoch, aby som ho nafilmoval na moju kameru. Obraz, ktorý sa mi naskytol, bol jedinečný. Gregor si zanietene hral oblečený len v tričku a kraťasoch, bosý. To by ste mali vidieť: kostol, organ, chrámová hudba a bosý organista! Boh dá že sa dopracujem ku spracovaniu toho dokumentu, aby ste to aj Vy uvideli!
Viete, ak prídete do neznámeho prostredia a máte už životné skúsenosti, dokážete pochopiť, či tí ľudia sú k Vám priateľskí alebo či Vás považujú za cudzincov. Musím vyznať, že náš pán farár sa o nás predom musel zmieniť, bo naša rodina sa cítila ako medzi svojimi! To sa nám potvrdilo aj keď nás ku večeru previezli na konskom povoze hore celou dedinou. Pán farár zdravil všetkých ako svojich, oni zdravili jeho ale pokývali aj nám. Neostalo nám veru nič iné len sa všetkým z toho voza zdraviť tiež. Aby som pána farára len nechválil, treba spomenúť, že jeho kôň viacej rešpektoval toho mladého pohoniča a šikovného pomocníka, ktorý sa tej jazdy s nami účastnil. Ja len poznamenám, že aj kôň v týchto dobách asi niečo počul o tej často spomínanej demokracii.
A treba spomenúť mladých aj deti. Lakmusovým papierikom pre mňa bolo množstvo detí v okolí fary počas dňa. Majú tam množstvo atrakcií, vidia živé kačky, koňa pasúceho sa pri fare, pána farára ako večer nakosí čerstvej trávy pre zvieratá. Pútnici, ktorých na fare nikto neodmietol, ak popýtali vody či inej pomoci. Náš kňaz je tam pre každého a miestni aj cudzí to vedia. A ešte jedna vec ma potešila. Dobrá spolupráca so starostkou, podnikateľmi. Výsledok bude otvorenie miestneho múzea ktoré nám predstavili síce ešte len rozpracované ale tá pečať ľudskej tvorivosti tam už teraz žije!
Treba sa nám poďakovať aj za poskytnutie nocľahu a sprievodcovských služieb z prehliadky chotára dediny. Nechceli peniaze. Nechali sme ich na fare, aby pán farár podľa potreby pomohol tomu, čo bude potrebovať. Bohu vďaka za všetko, pán farár aj obyvatelia nášho Vyšného Slavkova! Už vieme, že aj malá dedinka svojim významom sa stáva veľkou. A ten silný prameň zdravej pitnej vody od Vás nech Vám trvale prináša pokoj v duši, zdravie a ľudskú spolupatričnosť vo viere. A ešte sme v čase našej návštevy u Vás boli odmenení tým silným živým prúdom pútnikov prevažne mladých ľudí, ktorí Vašou obcou pešky ako kedysi prechádzali do starobylej Levoče. Je to znamenie od Boha, že ako národ prežijeme.
S úctou, Rodina Karisný Vilam s manželkou Dankou
V Podbieli 15.7.2019