V našich životoch sa stretávame s rôznymi ľudskými príbehmi. Z niektorých si rozumný človek zoberie pre svoje obohatenie poučenie. Nuž, ľahko sa to povie, oveľa ťažšie uskutoční. Už som v zrelom veku a dnes si veru spomínam na rady môjho dávno zomrelého otca. Ten ma vystríhal na základe jeho vlastných skúseností pred niektorými zlými ľuďmi. Veď aj on sám mal s nimi zlé skúsenosti. Ja ale ako mládenec som si jeho radu nezobral ku srdcu a urobil som si po svojom. Tých, pred ktorými ma otec vystríhal, som si pripustil ku telu a dôveroval som im. Pomohol som nezištne, ak potrebovali pomoc. Odovzdal som im vlastné skúsenosti a často som ich odvrátil od ich chybných krokov. Po rokoch, keď som tú pomoc potreboval ja sám, ma ale oni odmietli. Nepomohli, zradili, opustili ma v mojej najväčšej biede. Vtedy, až vtedy som si spomenul na rady môjho nebohého otca.
Treba ale spomenúť, že rady otca sa netýkali len toho, ako sa mám vyhnúť zlu. Otec rovnako často spomínal aj konanie dobra. Sám svojim životom mi ukazoval cestu k rozvahe a spravodlivosti. Povedal mi, že tí zlí sa mi budú za to aj smiať. Ja si ale mám hľadať cestu pravdy, Pomáhať aj druhým, slabším. Prízvukoval mi, že bez práce nie sú koláče! Opakoval, že sa treba vzdelávať po celý život. On prišiel po návrate domov po 25 rokoch v Kanade o všetky peniaze. Začínal od nuly a to mal už ženu a tri male deti. On mi svojim životom ukázal, že peniaze a honba za nimi je cestovanie do slepej ulice. Často som od neho počul vetu, že peniaze boli, peniaze sú a peniaze b udú, no nás nebude. Spomenul, že aj tí najbohatší na svet prichádzajú nahí a nahí aj z neho odchádzajú…
Pochopil som, čo znamená ak nepreberáme skúsenosti od staršej generácie. Generačná pamäť! Áno nechali sme si zobrať jednu z najcennejších vecí pre svoje životy, ktorou je spomínaná generačná pamäť, ktorá v každom národe siaha dlho do minulosti až k pradávnym dobám.
Ak máte pochopiť, o čo mi ide, musím napísať čo znamená využívať vo svoj prospech generačnú pamäť, či ako sa k nej dopracovať. Spadne nám ona sama od seba do našich hláv? Nie, nespadne. To nám ju tam musia uložiť naši rodičia, starí rodičia, múdri ľudia okolo nás a pochopiteľne škola. Samozrejme to súvisí s našou usilovnosťou učiť sa pravdivým dejinám svojho národa s plnou úctou k histórii iných národov. Aj pri histórii a jej štúdiu platí, že je to nekonečná studnica poučenia pre každého a v každej situácii. Niekto múdry už napísal, že ak poznáme históriu, dokážeme sa vyhnúť chybám našich predkov a prejdeme ťažkou dobou či skúškou úspešne pre vlastný prospech a prospech našich blízkych…
No a toto si veru žiada sebadisciplínu každého z nás. Prišiel som ku vážnemu záveru a to k tomu, že formovať tieto vedomosti musia začať rodičia v čo najrannejšom veku a potom už aj dobrá škola s vynikajúcimi učiteľmi a premysleným študijným programom. Pozor treba dať na to, aby sme deti učili pravdivej histórii. To ale je skutočný problém. Ten vysvetlím niekedy v budúcnosti. Viem že moje články sa čítajú aj v cudzích štátoch . Nechcem politizovať, no vysvetlenie treba každému. Nie všetci sú ale pripravení na otváranie očí. Viete, v krátkosti poviem, že ja som vyrástol výchovou vlastne viacerých politických systémov. Môj otec utekal v roku 1912 ako sedemnásťročný za zmysluplným a perspektívnym životom do Kanady zo slávneho Rakúsko-Uhorska. Ten jeho život v tom čase som popísal v článku: ,,Slovák v Amerike 1912 – 1938 ,, čiže životné podmienky vtedajšej habsburskej monarchie v strednej Európe. Otec svoje najplodnejšie roky prežil v novom svete ako aj milióny tamojších imigrantov. Bol to čas v Novom svete s inou kultúrou a nebývalým technologickým rozvojom, kde tempo diktoval úspešný Henry Ford s jeho rozbiehajúcou sa hromadnou priemyslovou výrobou aut. Kanada žila v tej dobe svoju vtedajšiu demokraciu v rozvíjajúcom sa kapitalizme. Ja som sa narodil po druhej svetovej vojne do povojnového Československa, ktoré v roku 1947 už končilo svoje prvo – republikové časy, aby v roku 1948 nastúpilo cestu svojej komunistickej doby. V tom zriadení som prežil až do roku 1989. Vtedy sa položil Sovietsky zväz a k nám sa znova vrátil kapitalizmus vo svojej súčasnej podobe. A sme už v 21 storočí. A znova sme v pohybe, kde málokto vie, ako sa všetko skončí… No niektorí to vedia.
Takže pochopíte, že otec po jeho 25 rokoch v Kanade ma vychovával v tomto duchu, hoci sme žili mimo kapitalizmu, v socializme. V tom režime som znova ja sám prežil najplodnejšie roky. Vyštudoval som 9 rokov základnej školy, 4 roky vysoko odbornej technickej strojárskej strednej školy pri známej československej zbrojovke v Dubnici nad Váhom. V štúdiu som pokračoval na dopravnej univerzite v Žiline, kde po 5 rokoch tvrdého a treba povedať aj vysoko odborného štúdia som skončil ako strojný inžinier. Tým to neskončilo, učil som sa celý svoj život. Ja som tú dobu prežil v tvrdej a zmysluplnej práci, bol to môj život. Na ten predsa nebudem špiniť. Boli veci dobré, boli veci aj nedobré.
Po páde komunizmu , som sa prispôsobil novým podmienkam, aj tým zložitým, nestal som sa nezamestnaným. Už na Slovensku som bol asi prvým absolventom učňovskej školy po rozpade komunizmu a získal som výučný list v profesii kuchár-čašník. V tej dobe som sa živil ako majiteľ malého súkromného penziónu kde som ubytovával a kŕmil svojich hostí. A na to som potreboval splniť zákonom stanovenú podmienku špeciálneho vzdelania v odbore stravovania. Preto ten kuchár-čašník. Spýtate sa ako môže človek s vysokoškolským diplomom a mnohoročnými skúsenosťami z praxe vo veľkej fabrike klesnúť tak hlboko? Ja som to v pokore prešiel, aby som pochopil čo je skutočný život. Keď mi bolo ťažko, spomenul som si na život svojho otca aj na životy tých, ktorí umierali v oboch svetových vojnách. Aj takých máme v našej rodine. A ja žijem…
Nuž, celé tieto riadky som napísal preto, že som na vlastnej koži prežil viaceré režimy a viem reálne porovnať čo je lepšie a čo naopak horšie. Verím, že moji čitatelia zo západných zemí to zoberú na vedomosť. Oni svoje životy prežili prevažne len v jednom spoločenskom systéme. Niet teda dôvodu na to, aby ma oni poučovali. Naopak. Veru naopak…
Vrátim sa k tej spomínanej generačnej pamäti, ktorá je ako svetlo, ktoré vidíme na konci tmavého tunela. A to je aj dôvod, prečo píšem. V dnešnej dobe prežijú len tí, čo budú mať dostatok informácií. Rozkódujte si to Vy samotní. Boh nám dal rozum na to, aby sme ho používali. Nedal nám rozum na to, aby sme sa podriadili akejkoľvek propagande, asi tak. A upadli do strachu, priamo hrôzy. Poviem Vám, že život nie je v honobení peňazí, ani v zisku spoločenského postavenia. Spýtate sa ma, o čom je teda život? Odpoveď je stará ako ľudstvo samo.
Naše životy sú o dobrej a láskavej rodine, ktorá drží pospolu a pomáha si jeden druhému ak je to treba. A veru často je to treba! Pre každého z nás je požehnaním, ak sme mali šťastie a mali sme dobrých rodičov, ktorí nám vštepili do našich hláv všetky tie múdrosti našich predkov. A naučili nás pracovať, živiť sa vlastnými rukami a rozumom. Naučili nás, aby sme vždy pomáhali slabším a odkázaným. Naučili nás, ako prežiť mimoriadne doby. Jedni zostanú neschopní konania stáť a čakajú na povely. No povely, mám na mysli dobré povely niekedy neprídu a musíme si pomôcť sami. A sme doma. Už chápete o čom píšem?
Naše životy sú o sústavnom zisku vzdelania. Zbieraní potrebných informácií ku samostatnému prežitiu. Vždy ak je to možné, by sme mali mať záložnú alternatívu, ktorou ak ju máme, sa zachránime. Môj otec mi vždy hovorieval, že v živote nám môžu zobrať všetko ako sú peniaze, bohatstvo v materiálnej podobe, spoločenské postavenie s prípadnou mocou, dokonca nám môžu zobrať aj život ako taký. Jednu vec za našich životov, ktorú nám nemôžu zobrať je náš rozum, schopnosti, skúsenosti. To by nás museli očipovať a pretvoriť nás na robotov. Len tak!
Naše životy sú o pokračovaní a odovzdávaní generačnej pamäte svojho národa mladej generácii. Tú sme povinní odovzdať našim deťom a ak máme šťastie, aj našim vnúčatám, na ktoré už máme oveľa viacej času… Bo niekto múdry už vyslovil, že ak niekto chce zničiť akýkoľvek národ, stačí mu zobrať a prevychovať jeho mládež…
Tak a dostávam sa ku záveru. Vrátim sa k názvu článku o pokoji vo vlastnej duši. Ak máme zvládnuť všetky tie úskalia ktoré stoja pred nami v našich životoch, treba sa na to sústrediť. To si vyžaduje mať pokoj v duši.
Však je zaujímavé doporučenie v názve tohto článku? Ak niečo chcem, musím to dopriať aj iným, nielen sebe. Nie, nie je to nič neobyčajné. Pozrite sa do prírody! Zrno najprv zasejeme do zeme, aby sme získali nazad oveľa viac! Ba zostane aj pre druhých… Aj s tým pokojom je to nejak podobne.
Len človek s pokojnou mysľou nájde v čase svojho ohrozenia dobré riešenie ako z toho všetkého von. Aby sme dobehli ku tomu svetielku na konci tunela, v ktorom sa nachádzame. Po tom, čo sa nám to podarí sa nadýchneme čerstvého vzduchu a privrieme svoje oči, ktoré si zvykli na tmu a oni už budú pozorovať jasnú oblohu. Prajem Vám pokojný deň priatelia!
…
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 7.8.2020.
www.podbielpoviedky.sk
.
…