Nepoviem Vám nič zvláštne, keď potvrdím, že všetci si na svojom chrbte nesieme svoj životný kríž. Pre niekoho treba dodať, že sa z nejakého dôvodu trápi. U niekoho je to špatné zdravie, niekto sa trápi pre vzťahy s rodinou, niekto sa cíti osamelý, niekto nemá žiadne peniaze, lebo stratil zamestnanie a nedokáže sa postarať o svoje deti, ženu, starých rodičov. Upozorním Vás, že ak si myslíte, že tí čo majú množstvo peňazí, že tí nemajú tiež svoje problémy tak to sa mýlite! Zvyknete sa spýtať že aké?
Poviem Vám, ak ich tiež netrápia Vám známe ťažkosti, všetci do jedného jeden problém tiež majú. Je to strach o to, aby o tie nahonobené peniaze neprišli. Lebo oni chcú mať stále viac a viac.
Aj ja mám svoje trápenia, nie vždy sa darí. Úspech vystrieda prehra, prídu situácie, kde musím sústrediť všetky svoje schopnosti a vedomosti, aby som to nejako ustál. A dodám, že aj tak sa nedarí znova a znova! Viem, že v určitých situáciách sa treba vybaviť veľkou trpezlivosťou a čakať na vhodnú dobu. A upozorním, že tá doba je niekedy dlhšia, ako by sme si želali. No vyhrajú len tí, čo to ustoja a sú vytrvalí v chôdzi za svojim cieľom…
Veru sa taktiež stáva, že v mnohých prípadoch musíme s pokorou prijať ťažkosti a naučiť sa s nimi žiť. Poznal som viacerých, ktorí po ťažkom úraze ostali ochrnutí. Mnohí to vzdajú, prestanú bojovať a odchádzajú. Mnohí ale spoznajú, že aj život na invalidnom vozíku má zmysel. Oni neprosia o pomoc, naopak sú schopní pomáhať nám zdravým! Poviem Vám, pevní ľudia!
Všetky ľudské trápenia sa ľahšie vydržia, ak s nami stoja naši najbližší z rodiny, alebo dobrí ľudia, ktorí sa neočakávane pri nás objavia v čase, keď to najviac potrebujeme.
Veru stane sa, že si neviem s niečím rady, potom ak sa dá, skoro vždy odídem do lesa čo najvyššie do blízkych vrchov. Na niektorú z horských lúk, na moje obľúbené miesta. Je tam pokoj, teraz tam vládne už jesenné počasie. Príroda hrá všetkými možnými farbami, na oblohe ani mráčika, celá sa skveje nádherne modrou. Ráno na horách býva hmla, ale ak stúpate vyššie, zrazu prídete do jesenného slnka. Vzduch tam je svieži s množstvom kyslíka, dobre sa tam dýcha. Vo výške na oblohe krúži plachtením dravý vták , ktorý bez náhlenia trpezlivo hľadá svoju korisť. V kľukatom horskom potoku zurčí čistá voda. Tam kde sa vytvorila v priehradke malá nádrž, je okolie posiate stopami zveriny, ktorá tu od nepamäti žije. Cez deň zver oddychuje v húštine na vyvýšenom mieste, kde kontroluje všetkých náhodne prichádzajúcich. Zver v noci aj cez deň nikdy neprestáva dbať o svoju bezpečnosť. Chová sa s maximálnou opatrnosťou, využívajúc všetko, čo im odovzdali staršie generácie. Oni nemajú čas učiť sa na vlastných chybách. V zvieracej ríši sa za chybu najčastejšie platí životom. Vo väčšine ľudia už stratili tú schopnosť využívať prírodu s jej zákonmi vo svoj prospech. Mnohí podľahli konzumu, ľahostajnosti, strate orientácie so všetkými dôsledkami. Prestali sa vzdelávať, učiť sa. Vtedy, ak zrazu mnohé stratia, nevedia už nájsť vlastné riešenie.
Obyčajne ak si chcem prírodu len užiť, vyhľadám suché miesto na okraji lúky, pod hustými konármi statného smreka. Ako tie zvieratá, aj ja nepozorovane pre druhých vidím všetko, čo sa okolo deje! Niekedy ale vystavím svoju tvár slnečným lúčom a mám zatvorené oči. Počúvam to rajské ticho, bo som tam široko ďaleko len sám. Príroda v mojom okolí mi vtedy rozpráva svoj príbeh! Jemné pohladenie mojej tváre teplom zohriateho vánku ten nádherný pocit len umocňuje…
Musím byť sám, aby som dokázal načerpať energiu a nabral si do mysle ten božský pokoj! Vždy v takej chvíli vyhodím zo svojej hlavy všetko, čo ma ťaží a trápi. V jeseni vše nazbieram zopár lieskových orechov a zoberiem si ich domov. Ak nájdem lesné plody ako napríklad čučoriedky, brusnice, vždy si nazbieram zopár hrstí a s chuťou zjem. No odtrhnem po náhlom vnuknutí aj nejakú neznámu bylinku, či kvet a požujem to. Verím, že to nie je náhoda, s pokorou tie signály rešpektujem.
Vtedy sa v mojej mysli zjaví môj dávno zomrelý otec. Vidím ho, ako mi donesie plnú dlaň ním nazbieraných sladkých a nádherne voňajúcich lesných jahôd. Láskavým hlasom ma osloví a pozoruje, ako mi chutí. Ak má čas, zmajstruje mi na drevenej oske točiace sa vodné koliesko. Aby sa drevené koliesko dobre v plytkej vode točilo, nikdy nezabudol vyčistiť lesnú studničku a odtok z nej. Zo studničky sme počas horúčavy vždy pili čistú studenú vodu priamo od prameňa. Vodný mlynček, ako to otec pomenoval, ma zabaví, aby on mohol urobiť svoju prácu. Nádherné spomienky!
V takej chvíli som sa vrátil do svojho detstva a cítil som sa bezpečne. Videl som tam aj moju mamu, ktorá bez slova sušila otcom nakosenú lesnú trávu, aby bolo seno na zimu pre statok.
V takýchto chvíľkach zvyknem otca aj mamu, či mojich bývalých blízkych poprosiť o radu, čo by som mal urobiť pri zvládnutí svojich ťažkostí. Nehanbím sa za to preto, že aj ja raz zomriem a už teraz viem, že by som s radosťou ako anjel strážny stál s tými, ktorých tu mám rád…
Často premýšľam, prečo my ľudia už nedokážeme využiť pomocnú ruku matky prírody, ktorú nám ona neprestajne podáva.
Počas mnohých rokov nám boli tie starobylé skúsenosti cieľavedome z našich myslí odstraňované. Vyrastal som už za komunizmu a v škole nás učili, že Boh neexistuje. Doma naši rodičia naopak tvrdili, že existuje. Každý si preto musel vybrať svoju cestu. Ja som sa začal orientovať po tom, ako v mojom živote som si stále o minulosti vypočul novú a znova novú verziu. A dodám, že to už nebolo v komunizme…
To už som vedel, že realita, či skutočnosť je len jedna. Začal som sa učiť triediť informácie, ktorými sme cielene zahlcovaní.
Pri práci so senom v mojom detstve bolo častou skúsenosťou stretnutie s jedovatým hadom, čiernou alebo hnedou vretenicou, či zmijou. Otec ma naučil, aby som nikdy neskúšal jedovatého hada usmrtiť. Vysvetlil mi, že pri trošku mojej nepozornosti ma had môže uštipnúť a ohroziť ma na živote. Otec mi vždy dôrazne vysvetľoval, aby ak hada spozorujem, aby som sa mu vyhol. Had vždy ustúpil a stratil sa z očí niekde vo svojej skrýši, ktorých na horskej lúke mal dostatok. Navždy som si zapamätal ako sa správajú zvieratá, ak ich had poštípal. Boli známe prípady, keď had napríklad poštípal kravu pasúcu sa na lúke do jej vemena, z ktorého krava niekedy tratila kvapky mlieka. A mlieko hadom vždy chutilo! Gazda večer vždy spozoroval čo sa krave prihodilo. Napuchnuté vemeno ošetrili podľa svojich skúseností. Vydojené mlieko nikdy nekonzumovali. Prastaré skúsenosti pomohli a zviera sa vyliečilo aj bez podania séra, ktoré oni veru k dispozícii nemali!
Ako chlapec som tiež porozumel, ako sa chovali po hadovom uštipnutí psy. To pes vždy začal behať po lúke a hľadal len určité bylinky, ktoré potom žral hneď na mieste. Pásol sa na tráve ako koza a nám, malým deťom, to vyzeralo smiešne. Pes, čo nežerie mäso ale pasie sa na tráve! Vtedy sme ešte nechápali, že pes využil svoje skúsenosti, či inštinkty, aby si zachoval svoj život! Matka príroda pomohla aj jemu! Vraví sa a my sme tomu uverili, že zviera ničomu nerozumie.
Vždy som rád počúval od starších ich príhody o chovaní sa zvierat voči nám ľuďom. Na dedine počas môjho detstva som počul príhody kedy malé deti vošli do maštale, kde oddychoval aj gazdov kôň. Kone spali po stojačky, ale vždy vedeli, čo sa okolo nich deje. Dobre poznali domácich, čo sa o ne starali a registrovali aj neskúsené deti. To som raz počul, že v jednej rodine malý chlapec čo ešte ani chodiť dobre nevedel, sa zatúlal bez dozoru do maštale. Namieril si to rovno pod koňa! A gazda spomínal, že keď vstúpil aj on do maštale, našiel svojho malého syna revúceho pod koňom a ich kôň tam stál so zdvihnutou nohou, aby nebodaj na ľudské mláďa nestúpil, čím mu zaratoval život. Aj to zviera registrovalo, že v prírode treba každé mláďa chrániť, nielen to vlastné! Dokážeme s istotou vec posúdiť až do tak zvaného jadra?
Aj takéto skúsenosti by nás mali vrátiť k prírode a znova sa naučiť si prírodu vážiť a chrániť ju.
Raz som mal ako majiteľ malého rodinného penziónu hosťa z Ukrajiny. Bola to ľudová liečiteľka, ktorá o sebe tvrdila, že dokáže chorým pomôcť. Keď sa raz podvečer vrátila zo svojej práce, povedala mi, že sa cíti veľmi unavená. V ten deň sa venovala mnohým chorým. Aké bolo moje prekvapenie keď som ju videl pripravujúc v kuchyni večeru cez okno. Ona bežiac do strmého svahu dobehla ku starému ovocnému stromu. Objala ho, až to vyzeralo, že s tým kmeňom splynula. Po jej návrate som sa jej spýtal, čo tam robila. Odpovedala, že si čerpala z toho stromu stratenú energiu…
Položil si niekto z Vás otázku, prečo v dnešnej dobe pri ničení pralesov na juhu Ameriky nikto oficiálne neskúma skúsenosti tej podľa nás zabudnutej civilizácie? Veď tí tiež ľudia nemajú nemocnice s vyštudovanými lekármi, nemajú chirurgické nástroje, no dokážu si pomôcť pri chorobe, alebo po zranení? Veď oni dokázali bez nás prežiť tisícky rokov? Či?
Využívajú len to, čo majú od prírody vedľa seba! Zomierajú tiež na rakovinu, alebo ju vedia liečiť? Ako je možné že sa to oficiálne neskúma? Alebo sa skúma, no verejnosť o tom nesmie vedieť, bo výrobcovia drahých liekov… ? Naozaj sa aj dnes dopustíme rovnakej chyby ako po objavení Ameriky a zničení indiánskych kultúr? Nechce sa mi tomu veriť, poviem Vám!
A poviem Vám, prečo o tom ja sám píšem.
Po mnohých mojich skúsenostiach s ľuďmi obdarenými nejakou zvláštnou schopnosťou som aj ja rozmýšľal, prečo nie aj ja? Viete, prišiel som na to, že vyššia sila nadeľuje možnosti všetkým. Len mnohí z nás tým signálom nevenujú pozornosť. Boli úspešne prevychovaní a oni si to ani neuvedomili! Aj mne dlhšie trvalo, kým som sa sám rozhodol venovať týmto javom svoju pozornosť. Lebo raz jeden povedal: Vaša viera Vás uzdravila!
Počuli ste tú vetu? Ak áno, rozumiete tomu čo tá veta vyjadruje? Upozorním Vás, ak toto budete konzultovať s vykladačom jedinej pravdy, možno sa dozviete že píšem bludy.
Prečo ale, keď tým Vašim skúmaním nikomu neublížite, nikomu nič nevnucujete, len rozmýšľate svojim rozumom, ktorý nám všetkým dal Boh na to , aby sme rozmýšľali a chránili seba aj našich blízkych? Na druhej strane sám som presvedčený o tom, že ak niekto je zvláštnou schopnosťou obdarovaný a nechá si za to zaplatiť, neverím takému človeku. Držím sa hesla, že ak som dostal zadarmo, budem aj ja dávať zadarmo!
Ak sa niekto z nás začne chovať nie podľa predpisu ktorý na nás vymysleli, vyhlásia nás za bláznov, alebo nás znemožnia iným spôsobom, aby sme aj druhých nebodaj niečomu zakázanému nenaučili!
Tak ma napadlo, že ľudia sú už tak dohlupení, že nechápu mnohému, čo sa okolo nás deje. Väčšina podľahla premyslenej technológii manipulácie s ľudským vedomím s názvom:
,, Plné ovládnutie davu . ,,
To sú naozaj prastaré techniky, ktoré dnes boli už len dobrúsené ku skoro dokonalosti. Aj internet je obojsečná zbraň ako napokon všetko, čo nás obklopuje. Ten sa dá využívať jak pre dobro, rovnako aj pre napĺňanie zla. Veď aj atómová energia sa okrem zákernej bomby dá využiť aj v ľudský prospech napríklad pre výrobu energií, ktoré potrebujeme.
Ak rozmýšľame, musíme porovnávať. Vždy v jednej ruke držíme dobro a v druhej držíme zlo. Dobro treba vo svoj prospech využiť, zlo treba zavrhnúť!
V jednej ruke držíme skúsenosti zdedené po otcoch, v druhej ruke držíme nanútené bludy, ktoré nás dovedú ku nášmu ovládnutiu! Preto tá klesajúca všeobecná úroveň vzdelávacieho systému pre mladé pokolenie. Nevzdelaný človek je ľahšie zvládnuteľný a poslušnejší, než človek vzdelaný, ktorý rozmýšľa pred tým, kým niečo spraví.
Vždy som si kládol otázky, keď som premýšľal o vojnách. Ako príklad uvediem zákopové vojny počas 1. svetovej vojny v rokoch 1914 -1918. Najviac konkrétnych príkladov ukázal západný front medzi vtedajším Nemeckom proti Francii a jej spojencom. Západ sa vždy považoval za tú najvyspelejšiu svetovú spoločnosť. Ja som doteraz nepochopil, ako bolo možné dať vojakom rozkaz do útoku proti nepriateľskej línii. Tí vojaci vedeli, že idú na istú smrť, a oni šli! Čo to bola za hrozná sila ktorá premohla ich najsilnejší pud, pud sebazáchovy? Rozmýšľali ste aj Vy nad tým, čo to bola za strašná sila že vyskočili z bezpečia vlastných zákopov a šli vo väčšine na istú smrť v paľbe guľometov protivníka, ktorý si chránil tiež svoj život? Už viete čo to bola za sila? Neviete? Ja viem!
Bol to strach! Aký musel ten im vnútený strach byť veľký, ak dokázali poslúchnuť a premohli spomínaný pud sebazáchovy? Kto po tej vojne zobral kedy na zodpovednosť tých, ktorí tých mladých chlapov hnali na istú smrť a ten strach v nich cieľavedome vyvolal? Veď tí vojaci obyčajne nemali nič proti rovnakým chudákom na druhej strane línie! Po všetkom sa rozdávali na obidvoch stranách vyznamenania za hrdinstvo, čím sa pustila hmla nad skutkami zodpovedných za to všetko zlo a utrpenie… A nikto znova nič nepochopil?
Áno, volá sa to psychológia strachu . Aké jednoduché a strašné zároveň!
V oboch našich rukách by sme mali pevne držať vedomosti získané kvalitným a namáhavým vzdelaním. Rozum mi neberie, že sa deti v základnej škole neučia už ani len tú násobilku! Znova sa vrátim k starej osvedčenej metóde zla, ktoré vie, že ak treba zničiť národ, netreba vojnu. Stačí tomu národu prevychovať jeho mladú generáciu. Stále nič necítite, nič nevidíte, nič nechápete?
Nie lacný konzum s honbou za peniazmi je naša budúcnosť. Tí, čo nestratili generačnú pamäť vedia, čo našim predkom priniesla napríklad násilná mena peňazí. Tie prestali platiť z večera do rána a život bolo treba začať znova od samého začiatku. A ako ten život od samého začiatku začnú tí, čo bývajú v mestách? Kde napríklad môže prestať tiecť aj voda, nebude elektrina, nebude plyn, prestane fungovať dovoz potravín z ďalekých krajín, na čo sme si zvykli za posledné desaťročia?
Naša tisíce rokov úrodná pôda leží neobrobená a naopak, zastaviame ju dočasnými montážnymi halami, čím si podpiľujeme ten pomyslený konár stromu, na ktorom sedíme? Tí naši spoluobčania žijúci v tých veľkomestách by mali mať istotu vo svojich blízkych, žijúcich na dedinách obklopených žičlivou prírodou. Práve oni budú schopní dopestovať potraviny pre nás všetkých, o tom som presvedčený. Čo sa to so svetom robí? Tá neúcta k matke prírode, ničenie poľnohospodárskej pôdy pre krátkodobý zisk?
Už som neraz písal, že prežijú len tí, ktorí sa budú vedieť vrátiť k vedomostiam našich predkov a budú si vedieť dopestovať aspoň základné potraviny. Takže čo keď prichádza čas, ktorý potvrdí, že ochrana prírody a rešpektovanie jej základných zákonitostí je jediná cesta do našej budúcnosti?
Ako? Vráťte sa k vedomostiam Vašich predkov. Začnite samo štúdium zberom správnych informácií z internetu, kníh, začnite sa znova učiť novým veciam! Napríklad výrobe potravín na domácej pôde! Vráťte sa ku dočasne zabudnutým receptúram! Príroda zaistila život našich predkov, zaistí aj Vaše životy! Jeden z nás urobí či vyrobí toto, druhý z Vás znova niečo iné potrebné. A všetci urobia všetko pre udržanie života !
A prišiel čas, aby som sa vrátil k nadpisu tejto úvahy!
Už som spomenul, že v jednej ruke vždy držíme dobro a v druhej zlo. Tak je to v celom našom živote! Dobro zveľaďujme, zla sa zrieknime. Okolo nás nemáme len tých, čo podporujú naše dobro, ale aj takých, čo vidia len seba. A majú to dobre premyslené, lepšie ako väčšina z nás. Preto si Vy samotní musíte, ak sa máte pohnúť vpred ku svojej záchrane, odpovedať na rébus zapísaný v tom nápise tejto úvahy. Ako vždy sa spýtate na čo si to máte odpovedať?
Nuž, napísal som v nadpise, že ak dvaja robia to isté, nikdy nerobia to isté.
Takže poprosím Vás, berte na vedomosť, že každý z nich sleduje svoj vlastný cieľ. Čo dodať?
Ak ste porozumeli, budete múdrejší. Ak nerozumiete, zbierajte informácie, vedomosti, tvrdo na sebe pracujte, aby ste nakoniec porozumeli aj Vy!
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 20.9.2020.
www.podbielpoviedky.sk