Raz som počul, že keď zahynie posledná včela na zemi, nastane koniec života.
Je smutné, že táto informácia umŕtveným hlavám už nič nehovorí. Spoločnosť je možné postupnými premyslenými krokmi dostať do stavu, kedy aj pud sebazáchovy prestane biť na poplach.
Raz som počul, že národy sa dajú zničiť nielen vojnou, či katastrofami, epidémiou. Národ skončí, ak mu zoberiete z pod jeho kurately jeho vlastnú mládež. Ako? Jednoducho. Tej mládeži odstrihnete ako pupočnú šnúru od matky, generačnú pamäť. To sa dá stihnúť za pomerne krátke obdobie, povedzme 40,50 rokov.
Logika nám hovorí, že ak dopustíme zničenie prírody vo svojom okolí, je to tiež cesta ku zániku tých, čo v tom prostredí žijú. Tí čo to dopúšťajú veria asi tomu, že oni takto zničenú zem opustia a usadia sa na inej planéte. Alebo stratili spomínaný pud sebazáchovy, bo ich mysle sú plne paralyzované honbou za peniazmi a dočasnou mocou.
Nechcú vidieť to, čo majú priamo pred vlastnými nosmi. Tú strašnú utečeneckú vlnu chudákov, ktorí opustili domovy vlastných otcov. Vieme že dôvodov je viac…
Keď som ešte ako malý chlapec raz kráčal za otcom do polí, tam niekde vysoko na horskú lúku zavčas rána, často som počúval čo mi vysvetľoval. Napríklad som zobral jeho sekeru a zaťal som do smreka. Len tak, z pasie. Otec na mňa okamžite zakričal aby som s tým prestal, bo ten strom to tiež, ako aj nás, bolí…
Nerozumel som, ale prestal som. Až po čase som pochopil, čo mi otec chcel povedať. Že ku všetkému z prírody sa mám chovať s ohľaduplnosťou. Bo bez prírody sme ničím.
Raz som počul, že ak dovolíme, aby bola zničená trojgeneračná rodina, nastane celkový úpadok akejkoľvek spoločnosti so všetkými dôsledkami pre život. Bo žiaden zákon, či zákaz, naopak príkaz nedá mladému človeku patričný morálny kódex do jeho charakteru či do hlavy, než toho dosiahne výchova v trojgeneračnej rodine.
Prečo model trojgeneračnej rodiny v našej minulosti prežíval celé tisícročia? Kedy začal jej úpadok? Nuž, či sa to komu páči alebo nie, úpadok začal po druhej svetovej vojne.
Paradoxne, pre mnohých čo nechápu ani dnes, proces bol spustený zvyšovaním životnej úrovne. Bola to náhoda? Nebola to náhoda? Nechám to na Vás akú odpoveď si vyberiete, ja Vás neškolím. Neskočte ale na osvedčené klišé, že za všetko zlé mohol ten, na ktorého dnes zvaľujeme všetku vinu sveta.
Keď som začal chodiť do základnej školy, už v druhej triede sme začali s drilovaním násobilky. Spomínam si, že prísny učiteľ nám neustále prízvukoval, že kto sa násobilku nenaučí, neskoršie nezvládne žiadne štúdiá. Inými slovami, povedal, že budeme hlúpi. Či negramotní? V niektorom zahraničí, ktoré nás učia obdivovať, už dávno násobilku neučia. A u nás? Proces už tiež začal. Kráčame. Kde to vlastne kráčame? Navyše, mladí aj keď násobilku neovládajú a cez to skončia aj vysoké školy. Či chytrý telefón, nebodaj stará kalkulačka? Tak to moja hlava neberie. A Vaša?
Vianoce, Vianoce prichádzajú…
Znelo v starej pesničke, čo nám pred Vianocami často v rozhlasovom vysielaní servírovali. V tej dobe Ježiša schovali za Deda Mráza odkiaľsi zo Sibírie. Tak nasmerovali hnev našich otcov proti Rusku. Bo naši predkovia si urputne trvali na vlastnej histórii. Vianoce mali u našich predkov svoj výrazný piedestál. Bol to piedestál sily rodiny vyjadrenej spolupatričnosťou troch, aj štyroch generácií žijúcich spoločne, aby prežili všetky búrky ako loď v bezpečnom prístave.
V tých časoch sa aspoň na krátky čas tých sviatkov nevracali k sebe pre to, aby dostali nejaké darčeky. Oni sa zišli pre to, aby boli spolu aspoň v tom čase. Rodina spievala, všade bolo cítiť dych vzájomnej úcty ku starším, k otcovi, dedovi, či pradedovi, ktorí aj v tom čase pre mladých boli ako ten maják na pobreží mora. Maják vždy lodiam ukazoval bezpečnú cestu…
Vianoce môjho detstva neboli spojené tak ako dnes s nákupmi , ani s prejedaním sa prevažne už len konzumnej spoločnosti.
Kupujte hamburger!
Nie obloženú žemľu, ako by naši predkovia ten vraj zázrak nepoznali.
Rýchlo zaženiete hlad aj bez varenia! Nevarte, kupujte! A plaťte! Samozrejme.
Zapite energo – nápojom, či sladkou coca- colou! A keď stlstnete, predáme Vám drahé prípravky na chudnutie? Stali ste sa chorými? Nevadí, máme na predaj drahé lieky…
Nemáte peniaze na darčeky, či dovolenky? Nevadí, sú tu pôžičky na dobrý úrok!
Vianoce prešli, dlhy zostali. Ale o to šlo?
Húfy tých, čo u nás počas vianočných sviatkov znova tú nudu v odcudzených rodinách prežili, sa znova presunú cestou nazad z rodných hniezd do miest práce. Už nevedia, čo by mali vedieť. Ukradli im ducha skutočnej rodiny a do kola im premietajú film o súčasných vzoroch.
Kdesi prezident demokratickej krajiny pred zrakmi miliónov ovečiek kradne hostiteľovi zlaté pero po podpise medzištátnej zmluvy. Namiesto aby ho položil na stôl, opatrne si ho strčí do vlastného vrecka. Národy sa bavia, iní plačú…
Vraždenie nevinných civilov v bývalej Juhoslávii jeden hodnostár nazval humanitárnym bombardovaním. Ten, čo tú myšlienku verejne vyslovil zrejme nepočítal s tým, že by raz on sám, alebo jeho najbližší mohol byť v miestach, kde tie humanitárne bomby padnú.
Eutanázia je propagovaná s konečným cieľom odstrániť nepotrebných starých a chorých.
Predstaviteľ úradu spravodlivosti a lásky s nahnevaným výrazom tváre pri stretnutí s tými ,čo mu veria, drsne uderí pred zrakom milionov jednu, ktorá prosí o pomoc.
Opitý vysoko postavený politický predstaviteľ sa potáca pred kamerami, aby ho videli miliony obyvateľov.
Z obrazoviek sa na nás potutelne usmievajú novodobí kazatelia, aby nám škodoradostne oznámili, že je lepšie byť bohatý a zdravý a nie chudobný a chorý. A chudobným je vraj len ten, čo je neschopný…
Kto si dnes spomenie na nejakého ducha Vianoc? Čo to tu táraš za nezmysly?
My sa predsa nebudeme starať o ešte vlastnú prírodu, aby sme si v pote tváre dopestovali svoje potraviny! Tie kúpne sú predsa lacnejšie.
Potraviny ťažko dorobené ale potraviny isté, zdravé. A keď v obchodnom dome zatvoria a nedovezú z druhej strany sveta tie čo dnes jeme? Čo potom? Neviete? Či poviete, že to sa nestane? Ste si tým istí? Aké tromfy držíte vo vlastných rukách?
Pozrite sa na svoje ruky! A poviem Vám, že prežiť majú šancu len tí, čo vedia predvídať a svoje ruky majú stvrdnuté od práce, bo tí si vedia sami pomôcť…
A prežijú aj tí, čo si nenechali zo svojich myslí zobrať ducha Vianoc a pravej, nefalšovanej rodiny. Bo jedinec bez rodiny je naozaj len jedinec. So všetkými dôsledkami.
A tie zlyhania,, ktoré som v predu tiež spomenul treba vidieť z nadhľadu. Veď som popísal zlyhania len ľudí. Takých, čo by nás mali zastupovať a chrániť. Ale aj tí len na čas prichádzajú a aj odchádzajú. Ako nakoniec všetci v ľudskom živote. Moc, bohatstvo a sláva sú s name tiež len do času.
Konajme tak, aby po každom z nás ostalo čo najviac dobrých skutkov. Fundamentalnou školou pre to vždy bola výchova v trojgeneračnej rodine u nás na Slovensku. A k tej vždy patrilo dodržiavanie Božích zákonov…
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. V Podbieli 5.1.2020.