https://podbielpoviedky.sk/

bieda dedičstva. či dedičstvo biedy?

Ten obraz sa mi neustále vracia. Sedela schúlená, celá prestrašená na svojom gauči v kuchyni. V starobe na tomto mieste úplne sama trávila väčšinu svojho času počas dlhých dní. Pred páru hodinami ju prepustili z nemocnice.

Pred mesiacom nešťastne spadla v chodbe, zakopnúc boľavou nohou o koberec. Jedna z dcér ju našla ležať bolestivo stenkajúc v kúpeľni, kde sa nakoniec predsa len dostala. V nemocnici zistili zlomený chrbtový stavec. 

  Pred úrazom roky po smrti svojho muža žila v rodinnom dome už len sama. Dívala sa na mňa svojimi do široko otvorenými a prestrašenými očami. Ako by sa ma chcela opýtať, čo to len s ňou bude. Bolo jej zima v teplej kuchyni, jedna z dcér ju zakrútila do teplej deky. Sťažovala si na svoju ľavú nohu, ktorá ju neustále mučila bolesťou a slabosťou zároveň. Po vyšetrení pred prepustením z nemocnice lekár aj voči jej vysokému veku skonštatoval dobrý priebeh hojenia zlomeniny. Dostala korzet na spevnenie chrbtice. Ostatné vyšetrenie preukázalo dobré parametre jej vnútorných orgánov. Celý život prežila v tvrdej práci, nikdy nezaháľajúc. Vyrástla ako jedináčik na veľkom dedinskom gazdovstve. Otec ju zaučil prevažne do mužskej práce, bo syna nemal a roboty vždy bolo dosť počas celého roku. To zužitkovala aj pri výchove svojich šiestich detí, ktorým s manželom poskytli všetko po materiálnej stránke. Na pohladenie, pofúkanie detských boliestok ale času nezostalo. Deti každé samostatne sa do života postavili ako kto dokázal. Ten nedostatok rodičovskej láskavosti ich ale všetkých poznačil, jedného viacej, druhého menej… Výchovu detí zavŕšila veľmi zlým vlastným rozhodnutím. Prepísala za svojho života skoro celý svoj gazdovský majetok včítane starorodičovského domu svojmu prvorodenému synovi. Jej nebohý manžel ktorý sa na bohaté gazdovstvo len priženil a nič nemal, ju na tú chybu za svojho života neustále upozorňoval. Ona ale na nič nebrala ohľadu a svoje si presadila, veď ona bola vlastníkom všetkého. Vo svojej hlave mala už dávno rozhodnuté. Veď jej prvorodený bol po jej jedináčkovskom čase konečne chlapec, budúci muž, po ktorom jej otec tak túžil! Nebrala do úvahy jeho charakteru, sebeckosti, necítila, že tak poškodí ostatné svoje deti. Dosiahla logicky rozhádanie celej rodiny do budúcnosti. Nuž a práve toto nespravodlivé delenie majetku roztrhalo všetky jej deti ako rodinu od nej samotnej. Vtedy ešte žiaden pocit viny nemala. Pokiaľ bola pri sile, chovala sa ako plne istá svojou pravdou. Nechcela na vedomosť zobrať realitu.

A aj jej vyvolený synáčik na ňu ohľadu veru nebral, o vďačnosti ani nehovoriac. Ten, ako ona sama, sa choval ako sebec, vidiac len vlastné záujmy, cítil sa oprávneným vlastníkom skoro všetkého. A on, ako rád hovorieval, za to nemohol. Ani mu len v mysli nenapadlo, že by krivdu voči súrodencom mohol odčiniť novým prerozdelením medzi všetkých rovnakým dielom. No ani sa nikdy neusiloval svojich súrodencov uistiť, že on sám si považuje za samozrejmosť postarať sa o svoju matku v jej starobe.

A tak vlastne začalo v jej rodine dielo skazy a vzájomného odcudzenia sa.

Ako sa hovorí, ,, karma je sviňa. ,, Za všetko vystaví v živote účet.

Platíme naozaj za dobré aj za zlé. Ona si to teraz, v poslednej fáze svojho života plne uvedomila. Neúprosná myšlienka sa jej noc pred prepustením z nemocnice priam zákerne usadila do hlavy. Stále myslela na to, či a kto z jej detí ju bude doma čakať. Až v tých chvíľach si zrazu uvedomila obrovskú životnú chybu, že pri prepise majetku nezaviazala vyvoleného syna povinnosťou sa o ňu až do smrti postarať.

Vlastne sa teraz ocitla v situácii, že ostatná jej rodina, ktorej svojim nespravodlivým rozhodnutím ublížila, sa o ňu nepostará tak isto, ako jej syn… Keď prišla sanitkou domov, v dome ju už čakali jej dve dcéry, ktoré pomáhali s jej vystúpením do domu a postarali sa o potrebné. Jej syn samozrejme tam nebol. Veď prečo aj? Dôvodov na to mu nechýbalo…

Odľahlo jej, že neostala sama, no stále ešte nevedela, ako to s ňou ďalej bude, či nakoniec na noc ju nenechajú v dome samotnú, ako to bolo pred tým nešťastným úrazom. A tu by som mohol svoje vyprávanie, tak typické na dnešné časy ukončiť.

Ale treba dopísať pre čitateľa aspoň poučenie. Bo tak sa to má?

Bieda dedičstva. Má dedičstvo biedu? Čo je to za nezmysel na prvý pohľad? Veď dedičstvo ktoré prijmeme sú vždy majetky, peniaze, domy. A z večera do rána nám do rúk spadne hodnota! Tak o akej biede to píšem? Písané je o biede charakteru tých, čo nespravodlivo delia. Písané je o biede a sebeckosti tých, čo nespravodlivo, na úkor svojich najbližších toto prijímajú.

Popísal som príbeh, ktorý sa ešte len začal vyvíjať. Neviem ako on nakoniec pre tú starenku skončí. Jej syn totižto stále má možnosť sa k celej veci postaviť. Vieme, čo doteraz spravil. Nevieme, čo spraví. Je to v jeho rukách…

Dedičstvo biedy netreba vysvetľovať. Bieda plodí len biedu. Naopak, dobro plodí dobro. Peniaze ale, neplodia vždy znova len peniaze. Peniaze plodia vždy aj závisť, ktorá má len malý krôčik ku nenávisti. Nespravodlivé rozdelenie dedičstva tak, ako spomínané peniaze, má k tej nenávisti blízko tiež. Peniaze, peniaze, peniaze.

Raz mi jeden rýchlokvasený zbohatlík hovoril, ako sa on musí s tým všetkým bohatstvom trápiť. Vedel som ale, že pravdu nehovorí. Aké on má vraj starosti, ktoré ja vraj nemám. Jeho hlava veru nebrala do úvahy, že aj ja mám svoje trápenia. On videl len svoje peniaze. Vravieval, že peniaze mu priniesli vážnosť v spoločnosti. A ten nádherný pocit, keď sa ukazoval všetkým na najdrahších autách, ktoré si mohol dovoliť len on! A bol to konečne pocit vlastnej moci a jedinečného úspechu. On, on, on! Stále a do kola len jeho úspech. A s bohatstvom sa mu do jeho hlavy dostalo aj presvedčenie o jeho chytrosti, rozume.

Len to vzdelanie opatrne nespomínal. Naopak, vždy dodal, že on zbohatol a ku peniazom prišiel vďaka svojej výnimočnosti. Vzdelanie je zbytočné. Podvod nespomenul.

Pár krát som ho zo slušnosti vypočul. Potom som mu pár krát povedal, že za všetko sa v živote platí. Platí sa aj za bohatstvo. Dlho, veru naozaj dlho tomu nerozumel.

Tento druhý príbeh naznačuje, že dedičstvo veľkých peňazí aj spravodlivým spôsobom rozdelené, zvykne dedičom zlámať chrbtovú kosť. To už ale vysvetľovať nebudem. Veď máte svoj rozum…

P.S.

Dedičstvo, ak nejaké je, by mali rodičia rozdeliť spravodlivo a po dohode všetkých. Nepôjde o delenie rovnakým dielom vtedy, keď jeden z dedičov sa o svojich rodičov dobre postará až do ich smrti. Ešte pri plnej životnej sile by mali rodičia vedieť, kto ich doopatruje v ich starobe. Ako to dosiahnuť? Na Slovensku tento problém bol celé stáročia vyriešený ku spokojnosti. Naši predkovia žili trojgeneračne. S celou radou časom potvrdených výhod.

Dnes svoju históriu a jej skúsenosti nespomíname. A aj za to samozrejme zaplatíme.

Čo bolo, bolo! Terazky som majorom! Povedal jeden hlupák v známom kultovom českom filme…

Poznámka na koniec.

Ak sa niekto v tomto príbehu našiel, bude to len jeho názor. Ja som mená zámerne nespomínal, bo viem, že do osieho hniezda sa pichať holou rukou nemá. Tiež budem citovať môjho nebohého otca, ktorý rád hovorieval, že vtáci do vlastného hniezda neserú?

Ing. Viliam Štefanek – Karisný V Podbieli 16.12.2019.