Ráno som sa dnes zobudil, bolo tak 5,42 a moja prvá myšlienka bola, že som nejakú knihu vo svojich rukách držal a pozeral som sa na nadpis jednej mojej poviedky, kde stálo vytlačené tučným pozláteným písmom:
AKO SOM V NEBI CHLIEB NAŠ KAZDODENNY PIEKOL…
Hneď som vedel, že to naozaj ešte tu na zemi popri mame, Viktórii, a aj Tebe s Anabelou a Katkou napíšem za pozemského života. Včera v piatok, sme pozvali pána farára, bol u nás na obede aj priniesol do rodiny pokoj. On po pravde prišiel aj na chutné a zdravé jedlo a ja to určite viem, lebo som ja a nie len manželka pripravoval tie rybacie chuťovky. Kňaz nezabudol ale pochváliť ženu, lebo na tanier ako vždy som naservíroval aj ňou prihotovený v troj- obale karfiol, čo sme od Poliek v Trstenej kúpili. Manželke sa zdal pekne urastený so zdravou farbou a dobrou cenou. Aj na tanieri patrične chutil. Ja som na stolovanie druhého chodu vybral veľký, taký elipsovitý porcelánový tanier, lebo som naň nakládol čerstvú lístkovú a marinovanú zeleninu, čerstvo opražené paradajky na domácej slaninke, kus priúdenej rybaciny halibut čo som v Poľsku tak ako paradajky kúpil. Pekne som poukladal naše nové, bez chémie domáce zemiaky v šupke poliate zapraženým maslom, posypané nakrájanou petrželovou vňaťou ako to zvykne robiť manželka ktorá má na to recept ešte od mojej nebohej mamy. Nasledoval druhý kúsok ryby a to pekná podkova žraloka, ktorý som iným spôsobom namarinoval a posypal červenou paprikou, aby to na tanieri svietilo. Na opačnom konci sa skvel pekne do červena opečený manželkin karfiol. To pána farára tak potešilo, že sa pred jedlom, dokonca pred nealko prípitkom spýtal, či si ten servis môže na pamiatku odfotiť.
Manželka ako vždy si na tanier naložila len to, čo som ja sám nepripravoval. Ako vždy pri takej príležitosti len cudne, na svoju obranu utrúsila, že veď ona ani celý život ani mlieko nepije. Včera zabudla dodať, že neje ani kváskový chlieb čo ja pečiem, neje tiež vôbec kačku aj keď ju pečie ona sama, hus, z kurčaťa zje len krídelká…
A prišiel čas povedať to najpodstatnejšie z tej poviedky, čo ešte len budem písať. Je to samozrejme fantázia, veď som ešte neumrel, ešte tu s Vami som. No vidím do budúcnosti, lebo viem, že tá fotka posledného jedla čo som nášmu kňazovi pripravil je na nástenke aj v nebi pred mojim posledným súdom, umiestnená hneď za chrbtom svätého Petra. Veľmi mi záleží, aby popri tom mojom tanieri bola aj fotka šťastnej Anabely, Katky a Teba, dcéra moja, spoločne s Viktoriou a manželkou, kde vy všetky stojíte a ja skromne pred Vami sedím na prastarom ňaňovom očalúnenom kresle.
Všetci okoloidúci tam hore si ako prvé všimli ten pokoj, čo tá spoločná fotka vyžaruje. Tak poviem na záver, ako zvyknem pri telefonovaní s našou Viktóriou. Opatruj sa tam v tom ďalekom svete! Buď si istá že sme stále Tvoja slovenská rodina na opačnej strane tohto sveta. Otec.
P.S.
Ten čas môjho prebudenia bol 5,42. Možno to je náhoda. Ale numerologia hovorí, že číslo 42 čo sú sekundy, že to spolu dáva číslo 6. To je aj deň môjho narodenia. A neviem, či si dobre spomínam, to mi moja mama vravievala, že ten čas je aj zhodný s časom kedy som sa jej nakoniec po veľkom jej trápení s pôrodom v čepci narodil a ona nakoniec prežila. Keď tú hodinu s číslom 5 spočítame s tou číslicou 6, dostávame sa ku číslu 11. To už komentovať nebudem. To číslo 11 mi ale našeplo, že mám napísať tieto riadky.
Raz, bolo to už dávno, som sa rozprával s jedným múdrym človekom, ktorý prežil svoju klinickú smrť. To ale fantázia nie je. Je to skutočnosť! Od tej doby žil utiahnuto, ale ak za ním niekto prišiel požiadať o radu, vždy sa snažil tomuto človeku pomôcť.
Tento starý muž žil od tej udalosti skoro asketickým spôsobom vlastného života. Na svoj vek bol plný sily čo sa tela týka, aj z jeho tváre vyžarovala múdrosť s láskavosťou. V reči bol skromný, no všetko čo vyslovil malo hlavu aj pätu.
Spomínal, že pred svojou klinickou smrťou videl už len nepreniknuteľnú tmu. Zrazu ale niekde hore v tej tme začalo svietiť malá svetelná bodka, ktorá sa neustále zväčšovala. Takou, ako by špirálou sa približovala k nemu, alebo on ku nej. Svetlo neustále menilo svoju farbu až sa nakoniec ustálilo v takej mäkkej svetlo modrej. Bola tam príjemná vôňa ako by práve rozkvitnutých lúčnych kvetov. Všade ticho. Až potom začal vnímať dej okolo seba. Treba povedať, že on sa po tom zážitku tiež do života vrátil a veľmi ho to zmenilo.
Ja som sa toho múdreho človeka opýtal, či tam, na tom druhom svete stretnem svojich rodičov aj všetkých svojich predkov. On sa na mňa pozrel svojim prenikavým pohľadom a položil mi otázku, prečo to chcem vedieť.
Odpovedal som, že môj nebohý otec, ktorého som mal veľmi rád a ktorého som si vážil, mi ešte kým žil viackrát spomenul, že mŕtvych by som nemal vyrušovať v ich pokoji. On potvrdil stanovisko môjho nebohého otca s tým, že ale si môžem predstavovať, ako by to bolo, keby som sa so svojimi zomrelými predkami znova stretol. Tak si pohodlne posadajte a ja vyrozprávam svoj ďalší príbeh o tom chlebe, ale aj o iných veciach.
Viete, neviem ako Vy, ale ja keď niekto povie niečo o chlebe, v mojej hlave sa vynorí moja vlastná predstava. V základnej modlitbe otčenáša sa predsa hovorí o našej prosbe, aby nám Boh dal chlieb náš každodenný…
Chlieb v mojej hlave zobrazuje môjho otca a mamu, ako spoločne obrábajúc svoju zem ku tomu chlebu vytrvale kráčajú. Tú zem, ktorú zdedili po svojich predkoch alebo tvrdou prácou si prikúpili tu v Podbieli. To najprv zasiali v pote tváre zrno do zeme, aby ono vzišlo a znásobilo sa v úrode. Až z neho vznikla múka z ktorej matka upiekla ten voňavý domáci chlieb, aby sme prežili. Pre mňa chlieb znamená úctu a poďakovanie Bohu navzájom.
Poviem Vám odľahlo mi na duši po tej rade múdreho starca. Moja predstavivosť zapracovala na plné obrátky. Konečne, predstavoval som si, že som znova stretol môjho otca, mamu i ďalších, čo už dávno z tohto sveta odišli. Keď som tam prišiel, musel som najprv stáť pred tou známou už tu na zemi vysokou bránou, lebo ona bola v tie chvíle zatvorená. Brána stála na obrovskej skale ktorá bola obklopená celým pohorím. My, čo trvale pozemské životy prežívame v podobnom prostredí sa tam cítime ako doma.
Neviem, či iní, čo svoj čas prežijú v nížinách, sa po smrti dostanú ku tej istej bráne ako ja… Alebo sa každý z nás dostane po prežitom tam, kde patrí? To neviem, to naozaj neviem!
Viete, tam čas nebeží ako tu na zemi, kde každú chvíľu pozeráme na hodiny, aby sme niečo neomeškali. Tam čas nikto nemeria tak ako u nás, kde mnohí vedia, že minulý čas odišiel do nenávratna, cítime súčasnosť, nič nevieme o budúcnosti! Teda, väčšina z nás dodávam!
Bol som pred tou bránou stále sám. Nakoniec sa tá pomaly otvorila len tak, aby som vošiel dnu. Brána sa za mnou znova zatvorila. Na moje obrovské prekvapenie som bol pod tou istou skalou v Skalnom meste pod Sivým vrchom, kde som vtedy stretol toho záhadného starca. Niektorí o tom už viete z mojej poviedky o Atlantíde. Nuž a On, ten popisovaný, záhadný starec tam znova stál! Vtedy, ešte na zemi som si neuvedomil, že vekovo sa zhodujeme, tam hore mi to už bolo jasné. My sme sa nerozprávali ako sme zvyknutí tu dole na zemi. Tam si vymieňate myšlienky bez reči, partner reaguje ako aj Vy bez slov. Dokážete sa v okamihu premiestniť v ľubovoľnom čase kdekoľvek na zem, smerom do minulosti aj do budúceho času. A poviem Vám nielen na našej zemi! Až tam každý z nás porozumie zákonu času aj zákonu hodnôt. Veľmi striktne vidno rozdiel medi dobrom a zlom. U každého, podotýkam…
V tom prostredí som sa úplne prirodzene opýtal tej mne známej bytosti stojacej blízko mňa, prečo práve on? Ešte musím napísať, že tam oblečenie nehrá rolu ako sme zvyknutí tu dolu. Ani telo tam nie je také ako tu! Vaša duša nemá šaty ani ľudské potreby, svoj vzhľad dokážete prispôsobiť okolnostiam, tak isto ako komunikáciu. Problém jazykov sa stratí, lebo myšlienkou komunikujete všetci bez rozdielu, jazyková bariéra tam neexistuje. Všetky Vaše zmysly máte dokonalé. Poznamenám, že každá duša má svoju hodnotu ktorú si vybudovala v živote na zemi. Vážnosť, či sila duše je posudzovaná váhou Vašich dobrých skutkov za života. Opakujem, skutkov! Z hodnoty dobra ktoré ste vykonal, sa odráta hodnota Vašich omylov, či zlých skutkov. každá duša tam vyžaruje svoju skutočnú hodnotu, ktorá sa prejavuje Vašim osvietením, či vyžarovaním tamojšej energie. Čím duša disponuje väčšou energiou, tým väčšie možnosti má.. Môj partner stál, díval sa s pokojom na mňa. Oči sa mu usmievali. Sálala na mňa z neho dobrá energia. Oznámil mi, že to stretnutie v Skalnom meste pod Sivým vrchom sa ešte neskončilo. Ja sa po čase ešte tiež vrátim dole, aby som vykonal potrebné. Dodal, že za života tam dolu na zemi bol v skutočnosti mojim biologickým starým otcom. To že opustil moju starú mamu keď čakala s ním moju mamu, stále ľutuje a preto to stretnutie s ním v Skalnom meste! Viacej mi už nepovedal. Len dodal, že ak prídem hore na trvalo, pochopím všetky súvislosti.
Okamžite som si uvedomil, že o mojom návrate bolo práve rozhodnuté. V hlave mi vírilo množstvo otázok. Cez to všetko som dokázal položiť jedinú otázku: ,, Aký je dôvod že sa musím vrátiť, keď už som tu??? ,,
,, Vrátiš sa, aby si im odovzdal odkaz o tom, čo ich všetkých čaká! ,,
Čakal som, že môj pobyt tam hore sa skončil. No na moje prekvapenie spoločník mi gestom naznačil, aby som ho ešte pred svojim návratom nasledoval. Prišli sme ku vysokému purpurovému závesu. Muž ho odhrnul a vošli sme do svetlej miestnosti. Tam stáli všetky: moja mama, matka mojej mamy, jej staré mamy, prastaré matky… Ich tváre vyžarovali láskavosť aj radosť. Okrem dvoch z nich som žiadnu nikdy nevidel. Stáli tam aj ženy po mojom zomrelom otcovi. Nemuseli sa predstavovať. Už som vysvetlil, že tam je to všetko inak ako tu na zemi. Matka môjho otca mi ale povedala, že okrem odkazu, ktorý mám odovzdať dolu, po svojom návrate do pozemského života znova všetko o minulosti zabudnem. Ďalej mi dala množstvo skúseností ako mám tam dolu piecť kváskový chlieb, a aby som sa vyhol chybám v mojich postupoch. Bol som nadšený, všetkému som zrazu rozumel. To sa tam dolu blysknem svojimi vedomosťami, radoval som sa. V tej chvíli som si ešte neuvedomil, že mi už bolo povedané, že po návrate tam dolu na všetko okrem odkazu pre Vás znova zabudnem. Veru, až následne som pochopil, že nič tu dolu v životoch nedostaneme na trvalo bez námahy, učenia sa a tvrdej práce zadarmo. Ak niečo získame podvodom, nikdy to neostane bez následkov!
Po prebudení som sa cítil ako po ťažkom sne, kde sa nám snívalo o nejakom nebezpečí. Až po chvíli som si usporiadal myšlienky. Pochopil som že nemôžem predstúpiť v malej dedinke pred miestnych a oznámiť im odkaz, ktorý im vraj nesiem z iného sveta. Už som nebol tam hore, ale v realite tu s Vami. Vedel som čo by ma čakalo. Preto som sa rozhodol napísať ten odkaz ako jednu z mojich poviedok a tvrdiť Vám, že je to len výmysel na pobavenie. Veď aj teraz Vám napíšem tú bláznivú formulku, ktorú mnohí radi používajú. Verte alebo neverte! Možno sa tak stalo, ale možno to bolo úplne inakšie!
Vojna nezačína aby po čase skončila!
Vojna je trvalý neustály proces, ktorý ale neustále mení svoju podobu. Raz prebieha otvorene, inokedy skrytou formou. Pokiaľ na svete bude existovať dobro aj zlo, vždy tomu tak aj bude! Vojna vždy bola a aj vždy bude, pokiaľ sa svet nezmení! Každá vojna slúži na to, aby postavila nevinných ľudí na jednej strane proti nevinným na strane druhej so všetkými následkami. Dobrí aj zlí sú ale v každej krajine! Cesta von zo začarovaného kruhu vedie len cez schopnosť dobra zvíťaziť nad zlom…
Moja posledná poznámka. Keby som bol ešte tam, hore, určite by som sa ich opýtal, ako vlastne dobro na zemi môže zvíťaziť nad zlom bez vojny???
Ing.Viliam Štefanek – Karisný Podbiel 17.7.2023.
WWW.podbielpoviedky.sk