Večer, po práci okolo domu som sa už preladil do pokojnej atmosféry a v duchu som ďakoval, že všetko šlo tak, ako malo.
V tom dobehla ešte z dvora manželka a cez zadné dvere domu na mňa volala, aby som rýchlo šiel pozrieť asi na zranené vtáča, ktoré zbadala učupené v kríkoch našich ozdobných kvetov. Prvá myšlienka, ktorá ma napadla bola, že asi ostrostrelec z okolia sa znova s jemu vlastnou radosťou na tom úbohom vtáčati precvičil so svojou vzduchovkou! Vtáča sme ale po tej chvíli nenašli, asi sa niekde, keďže nemalo síl lietať, učupilo. Vedel som, že mu nepomôžem keď neviem, kde sa uchýlilo. Počkáme do rána, uzavrel som to vo svojej hlave vediac, že bude tak ako byť má. Dátum ukazoval 4.10.
Ráno, ešte som si varil kávu v kuchyni, znova manželka na mňa z balkóna volala, že včerajšie vtáča prežilo a čupí pred našim vchodom do domu, zo strany záhrady. Vyšiel som na terasu a uvidel som ho schúlené a vyslabnuté, ťažko dýchajúc…
Bola to mladá hrdlička a dala sa mi chytiť ju do rúk. Prezrel som ju, či nekrváca z rany po vzduchovke, ako som si na začiatku myslel. Na moju radosť sa to nepotvrdilo. Uvažoval som, čo sa jej prihodilo, keď prestala lietať a zostala na zemi, kde ju mohli zabiť mačky, či tchor, alebo lasica pri nočnej obchádzke nášho dvora. Našťastie vtáča – hrdlička prežila. V mysli som rýchlo prebral jej možnosti. Keďže vtáča ráno čakalo pred ľudským obydlím, bral som to ako jeho výzvu o pomoc. Inú alternatívu som nakoniec ani nepripúšťal. Vedel som ešte od môjho nebohého otca, že človek nemá nič v prírode ničiť, ale naopak pomáhať. Bral som to teda za samozrejmosť. Hrdlička po tom ako som ju chytil do rúk sa upokojila, hoci stále prudko dýchala. Pomyslel som si, že určite nič po dobu od tej svojej nehody nepila, a môže byť dehydratovaná. Dostaneš napiť, rozprával som jej, hladiac ju po hlávke a krku, nebránila sa. Naplnil som misku vodou, no ona sa sama nemala k tomu, aby sa napila. Strčil som jej zobáčik do vody zo pár ráz. Videl som, ako vodu prehĺtala. To je dobre, tichým hlasom som jej neustále hovoril, hladiac ju. Neboj sa, neustále som jej duplikoval, ako keby to mala porozumieť! Vyzdravieš! Uložil som ju do hlbokého plastového vedra, dno sme vystlali látkou a okrem vody som vložil aj semienka. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi po návrate z lesa manželka oznámila, že naša chorá hrdlička odletela. Hneď som pochopil, že zmocnela a že krídla má v poriadku. Naplnilo sa moje želanie zachrániť vtáča! Na druhý deň u nás na terase sedel a vyjedal sladkosti môj starý súputnik z dôb, kedy som ešte poľoval medzi Podbieľanmi. V tom na strechu terasy prisadol vták. Pozrel som sa hore a videl že je to hrdlička. Viete, poviem Vám, ona sa mi ľudskou rečou nepredstavila, že je to tá istá ktorú sme ešte včera zachraňovali pred istou smrťou. Hrdlička ako hrdlička na prvý pohľad pre každého. Začal som pískať melódiu, ktorú som pískal tej zranenej. Môj hlas tam hore na streche kde ona sedela počula už pred tým. Ja som nevedel čo ona spraví. Na prekvapenie kamaráta hrdlička zo strechy keď počula ako pískam, zletela zo strechy rovno pred nás do trávnika. Neviem, odkiaľ sa to vo mne vzalo, postavil som sa zo stoličky a povedal som, že mu ukážem, ako sa mi dá chytiť do rúk ak budem chcieť! Že tá hrdlička neodletí ako iné vtáčatá… Pomaly som sa k nej blížil, ona schúlená sa tisla ku vysokej jedli ktorú máme vo dvore. Neustále pokojným hlasom som na ňu rozprával, aby sa nebála. To vtáča mi to dovolilo. Pochválil som ho a stiahol som moje ruky kľačiac pri ňom. Potom odskackalo . Rozlúčili sme sa.
Prišla sa hrdlička poďakovať? Môže zviera, v tomto prípade hrdlička podobná holubovi dokázať niečo podobné? Niektorí z Vás možno namietnu, že fantazírujem. Netvrdím, že na to nemajú právo. Iní ale možno po prečítaní tejto príhody budú o tom rozmýšľať inakšie. Aj tí na to majú rovnaké právo. Ja Vám nič nevnucujem, len som popísal skutočnú udalosť. No a na dôvažok po čase od tejto príhody, dnes už sa píše dátum 12.11.2023 dodám nasledovné.
Viackrát za ten čas som pozoroval kŕdeľ hrdličiek na našom dvore, Napočítal som ich aj 11. Niekedy sedia na elektrickom vedení všetky, inokedy menší počet. Ja ak chodím po dvore, si obyčajne len tak, pre seba popiskujem nejakú melódiu. Obyčajne kŕdeľ odletí ak ma zbadajú kráčať pod sebou , no jedna z nich vždy zostane sedieť na svojom mieste, ako by práve ona sa nebála. Vždy si pomyslím, že je to tá z nich, ktorej som zachránil život. Aj dnes ráno sa mi to znova prihodilo. Teraz buďte múdri!
Na konci tohto príbehu doplním, že manželka ma na konci upozornila, že to zranené vtáča ona našla večer 4. októbra, kedy v kalendári je meno Františka z Assisi. Veriaci ľudia ten príbeh s holubmi poznajú. Viete, ani po tom jej upozornení našu príhodu s hrdličkou so svätcom nespájam v žiadnom prípade. Ten príbeh ide poza môj chrbát. Ja len dodám, že všetko ide tak, ako má…
Tento príbeh venujem svojej dcére Danke v ďalekej Kanade, ktorá má v tomto dátume narodeniny .
Ing. Viliam Štefanek – Karisný. V Podbieli 6.10.2023.
www.podbielpoviedky.sk