Tí, čo si môžu v svojich mysliach pripomenúť udalosti 2.svetovej vojny, mali vtedy, v rokoch 1941 až 1945 okolo 15 až 20 rokov. Takže dnes, v roku 2008, by mali mať od 77 do 88 rokov. Udalosti to boli prevratné, ktoré sa hlboko zaryli do myslí pamätníkov. No, musíme si uvedomiť, že tá prešlá doba je poznačená pokrivením skutočného obrazu tak, že spomínajúci majú tendenciu túto dobu popísať vo svoj prospech a odtrhnúť sa od reality. Tiež spomienky, dnes už určite starých pamätníkov, sú poznačené pohľadom dedinských ľudí, kedy nie všetci si vedeli už aj vtedy udalosti utriediť z pohľadu Slovenska, či nebodaj Európy, bo len tak sa dajú minulé udalosti posudzovať. Stalo sa mi, že keď som robil spomienkový rozhovor, môj zdroj v časti histórie, napríklad v tej najdôležitejšej časti, mi nedokázal popísať niektoré udalosti. Odpoveď je prostá. Tí pamätnici, s ktorými som robil rozhovor mali v čase vojny, povedzme v roku 1940 okolo 10 rokov. Dnes, v roku 2019 sú to už cca 90 roční svedkovia. To pre porozumenie, s akými priamymi účastníkmi som v roku 2008 mohol robiť spomienkové rozhovory s ešte žijúcimi. Popis udalostí 10 až 15 ročných má svoju vypovedajúcu hodnotu samozrejme. A dokumentov pomálo… Veď kto už dnes môže vedieť, ako to v skutočnosti vtedy, tu v Podbieli bolo? Jedinou cestou, ako sa priblížiť k realite, je vypočuť si príbehy o tom istom z viacerých zdrojov. A to nám v niektorých prípadoch chýba. Má teda zmysel písať o nejakej dobe s vedomím, že nepíšeme skutočnú, či úplnú pravdu? Áno, má. Veď keď ste si istí, že o udalostiach reálne viete viacej, nekritizujte tento článok, ale spojte sa s autorom tohto príbehu a my uverejníme v prílohe Vašu verziu, či, proste dáme na papier Váš príbeh, tak, ako ho poznáte len Vy. Druhá svetová vojna začala prepadom Poľska dňa 1.9.1939. Predtým, pod nemeckou taktovkou sa postavila asfaltová cesta hore Oravou a to nekončilo za Trstenou, ale tam, kde hranica bola ešte za Rakúsko – Uhorska. To bolo v Pekelníku, Podvlku, či Vitove. Cestu budovalo Slovensko pod nemeckou taktovkou . Keď prví nemeckí vojaci prišli tesne pred vojnou do Podbiela, miestni sa ich pýtali, či už začala vojna. Oni odpovedali, že nie, bo čakajú na jednotky SS, ktoré musia ísť prvé. Po bleskovej vojne proti Poľsku niektorí vojnoví zajatci, Poliaci, boli Nemcami sústredení aj v strede Podbiela, pri starej požiarnickej zbrojnici, niekde tam, kde je dnes autobusová zástavka oproti Krafskému bistru… Potom Nemci na dlhú dobu sa v Podbieli nezjavili. Deň pred vypuknutím povstania cez Podbiel prešlo nemecké auto z Poľska aj s guľometom, ale došlo vraj len do Podzámku, kde ho rozstrieľali. Všetko sa zmenilo po potlačení Slovenského národného povstania. Tu treba povedať, že povstanie ktoré začalo 29.8.1944 sa držalo na Slovensku cca 3 mesiace, no na Orave trvalo ani nie dva týždne… Treba ale povedať, že povstanie vlastne sa Nemcom nikdy vlastne nepodaril potlačiť, bo partizánsky boj aktívne pokračoval až do oslobodenia sovietskou armádou. Veď aj partizáni z Roháčov sa po boji na Zverovke len stiahli na druhú stranu Tatier cez Smutné sedlo a do konca vojny stále kontrolovali celé pohorie, kde zlikvidovali množstvo nemeckých vojakov, zvlášť po prechode frontu Poľskom, kedy mnoho Nemcov sa ku svojim chcelo z Poľska prebojovať práve cez Roháče, kde ale našli u partizánov svoju smrť. Cez Podbiel slovenské vojsko z posádky Dolný Kubín prepochodovalo 5 až 6. septembra 1944. Došli po Trstenú, no časť z nich sa už v prvú noc rozpŕchla do domov, veď všetci skoro boli z Oravy. Po vyhlásení mobilizácie ku povstaniu sa pridali aj Podbieľani tak, že sa hlásili v posádke v Dolnom Kubíne. Tam nafasovali výstroj a zbrane. Boli to Kováčik Jozef, Nábočík Ján, Lofaj Jozef, Sitek Florián a ďalší… Po rozprášení povstaleckej, regulárnej armády tu na Orave, sa väčšina vojakov rozpŕchla spať do domovov, len malá časť sa pridala ku partizánom v horách, kde neskôr niektorí aj padli. Išlo napr. o Jozefa Kováča, býval v drevenom dome v zadu, kde predok vlastní rodina Gráčová. Vie sa o ňom, že padol, ale nevie sa kde v povstaní… Potom Ján Kudzbeľ. Štefan Ďubjak, ten bol zajatý Nemcami v Ružomberku, odvlečený do koncentráku, kde tiež našiel svoju smrť. Podbiel bol obsadený na začiatku povstania partizánmi, medzi ktorými boli aj zmobilizovaní Podbieľani. Pri Kanderkovom dome, na uličke, smerom od Nižnej, mali partizáni osadený ťažký guľomet. Niektorí pamätnici uviedli, že tento guľomet obsluhoval jeden Cigán, pôvodom z Krivej. Vraj on začal proti prichádzajúcim Nemcom od Nižnej streľbu, ale uvidiac presilu, stiahol sa ku Krivej aj s ostatnými. Padol pred Krivou. Niektorí Podbieľani sa rýchlo vrátili do svojich domov a prezliekli sa do civilu.. V dedine velil poručík Fit, ktorý pochádzal asi z Trstenej. Ten býval v bývalej podbieľanskej pošte, na ulici, smerom na Zuberec, v Hrachárovom dome. V septembri 1944 Nemci zaútočili na Podbiel od Nižnej. Guľomet partizánov sa rýchlo odmlčal a Nemci bleskovo Podbiel obsadili. Prišli s dvoma obrnenými transportérmi- Haklami, aj so sprevádzajúcou technikou, naloženou dobre vyzbrojenými nemeckými vojakmi. Partizáni mali len ľahké ručné zbrane, takže nemali žiadne šance. Niektorí Podbieľani ale vtedy odišli tiež ku partizánom. Boli to napr. Kováčik Jozef aj Nábočík Ján. Nemci postavili mínomety pri vtedajšej bujárni a ostreľovali ustupujúcich smerom na Krivú. Ustupujúci povstalci sa zastavili pred Krivou, kde sa spojili s povstalcami z Krivej. Nemci boli zastavení pod Bielou skalou, kde im povstalci rozstrieľali obrnený transportér, bo mali malý tank a tri delá. Nemci sa stiahli nazad do Podbiela. Pri týchto bojoch pri Podbieli padla partizánka Alžbeta Csillághyová z Dolného Kubína. Nemci zajali dvoch Trstenčanov a Siteka Floriána z Podbiela. Floriana Siteka vraj zachránil Štefan Starek, pochádzajúci z Oravského Bieleho Potoka , ktorý vraj hovoril nemecky a Nemcov presvedčil, že proti nim nebojoval…. Bol to brat Alojza Stareka z ulice. Bol to vyučený pekár a pred tým bol na prácach v Nemecku, kde asi pochytil nemčinu… Florian prišiel o uniformu a hodinky , no zachránil si život. Z iného zdroja ale viem , že práve Florian Sitek nestihol pred Nemcami včas dobehnúť do vlastného domu a nemecký vojak ho chytil s puškou aj v slovenskej uniforme pred jeho domom. Vraj Nemec mu zobral pušku, hodil ju o skalu, tá sa vraj rozlomila a Floriána s nadávkami prepustil. Nuž, kde je pravda? Po zničení nemeckého transportéra pod Bielou skalou, Nemci boli zatlačení až do Trstenej, kde mali svoje veliteľstvo. Hneď ten večer partizáni začali v krčme vypočúvať Štefana Stareka, ktorý zachránil Floriana Siteka, bo ho podozrievali zo spolupráce s Nemcami. Tomu život zachránilo vraj len to, že v ten istý večer z Roháčov prišla do Podbiela partizánska spojka. Ten človek potvrdil, že Štefan Starek spolupracuje s partizánmi dislokovanými na Roháčoch a to mu zachránilo život… Po potlačení povstania Nemci často vyzývali obyvateľstvo, aby odovzdali zbrane a žiadali skrývajúcich sa vojakov slovenskej armády, aby sa vrátili domov, že sa im nič nestane. To aj po Podbieli chodilo autom s reproduktorom, čo v slovenskom jazyku hlásil nejaký Lang .Tu spomeniem jedného Nemca, bol to Ing Hellinger. Bol to projektant a stavbár, ktorý pracoval v Podbieli aj na projekcii a výstavbe našej úzkokoľajnej železnice. Býval tu, v Podbieli v prenajatom murovanom dome / stál nad terajším domom Jula Lofaja /. Žil tu aj s manželkou dlhé roky. Okolo roku 1933, po zániku železničky, odišli. To o nich sa v Podbieli začalo po vojne hovoriť, že to bol nemecký špión, bo vraj kreslil mapy. No, možno áno, možno nie. Veď kreslenie máp, to bola práca, ktorou sa živil. A po vojne sa špióni všade hľadali aj dozadu, v minulosti. Bola taká doba. Vtedy, po vojne všetko nemecké bolo len zlé. A po 1989 v tom pokračujeme. Naopak, to všetko zlé sa pripisuje len Rusku… Do 8. novembra bol Podbiel potom už bez Nemcov. Nemci mali posádku v Tstenej. V svojej právomoci mali aj ochranu pred kriminalitou. Gestapo, podľa ich vlastnej informácie z tých dôb, žiaľ vraj dostávalo veľa udaní od našich ľudí. Tak skončili aj bratia Betušťákovci, ktorých gestapo v Podbieli zatklo dňa11.11.1944. Následne boli pod Hálečkovou v Trstenej zastrelení… Traduje sa, že keď im vraj zomierala vo veľkých bolestiach ich matka tu v Podbieli, jeden z nich doprevádzaný s gestapákom sa mal možnosť ešte raz s ňou vidieť tesne pred popravou. Dňa 11.11. z Podbiela silná, dobre ozbrojená skupina Nemcov zaútočila na Oravský Biely Potok, ktorý bol ovládaný, tak, ako Habovka a Zuberec partizánmi, ktorí boli dobre vyzbrojení a vo veľkom množstve. Viackrát sa stalo, že Nemci sa prezliekli do sedliackych šiat, okolo krkov si okrútili červený šál a pobrali sa peši na prieskum. Tá červená farba okolo krkov, to bol taký partizánsky trik, aby sa poznali medzi sebou. Ale páru ľudí si aj v Podbieli spomenulo, že napríklad do krčmy u Krafských alebo do Spolku, prišli na poldecák pálenky preoblečení ruskí partizáni bez akéhokoľvek strachu a zamiešali sa medzi nemeckých vojakov… V tom čase sa veľká partizánska skupina presunula na rozkaz z oblasti Lučivnej cez Oravskú Maguru, Podbiel, do Roháčov. Išlo zrejme o partizánsky oddiel Sčors, Tichonov, Morský, Signál, Jaromov i ďalší. Bolo medzi nimi veľa parašutistov, aj slovenských, vysadených v okolí Zázrivej v septembri z Ruska, dobre vyzbrojených, aj s vysielačkami. V tom čase totiž nemecká armáda vytvorila špeciálne protiteroristické komandá, tzv. Sonderkomando 7a. To malo sídlo v Trstenej a v Námestove, včetne súdu a väznice. Partizáni sa presúvali preto, že Nemci v tom čase realizovali veľkú akciu na vyčistenie Oravskej Magury a okolia. Z počutia od Podbieľanov a preštudovaní dokumentov sa ale dá predpokladať, že známa prestrelka v Podbieli prebehla skoro naraz z dvoch strán aj dvoch, na sebe nezávislých skupín partizánov a to 8.11.1944 okolo desiatej hodiny v noci. Veď tak vysoký počet partizánov, okolo 3000, sa už na Magure rozdelil a ku Orave do doliny zišli viacerými dolinami. Je to logické, partizáni nemali najčerstvejšie správy o pohybe Nemcov počas svojho presunu, hoci určite pred nimi šiel ich prieskum. Rozdelení vždy boli pri presunoch aj z dôvodu ich bezpečnosti, ak narazili niektorá ich časť na Nemcov, ostatní prešli bez boja… Tiež mali podrobné mapy a pri presunoch počítali, že ich zastávky v odľahlých dedinách budú slúžiť na doplnenie potravín aj informácií. Dá sa predpokladať, že využili aj miestnych, aby ich našim terénom bezpečne viedli. Ak ich cieľ boli Roháče a to určite bol, pozrite si mapu a uvidíte ich logiku pri plánovaní trás… Oblasť Roháčov ale už zrejme mali pred tým určite preskúmanú a pripravenú na obsadenie svojim predvojom. Naše obyvateľstvo im pomáhalo, jedni zo strachu, druhí z presvedčenia… Dá sa predpokladať, že jedna časť zišla z Magury dlhánskou dolinou a po, alebo okolo hlavnej cesty od Dlhej, smerovali na Krivú. Druhá skupina sa z Magury spustila ku rieke Orava po podbieľanskej doline. Dolu z vrcholu Magury sa spustili po dlhánskej ceste vedúcej na naše Prípory a potom dolu Detľankou na terajšiu cestu. Je možné že pri terajšom kameňolome sa aj táto skupina rozdelila respektíve mohla rozdeliť kôli bezpečnosti. Jedna časť po furmanskej ceste cez Pálenicu priamo po moste do Podbiela. Tento fakt bol zaznamenaný ako istota. Druhá ich časť mohla od kameňolomu po ceste pokračovať až pod Prašivú a odbočiť cez Cickov potok smerom na Krivú po ešte pôvodnom moste cez rieku Orava. V Krivej mohlo dôjsť k výmene informácií so skupinou, ktorá prišla dlhánsku dolinou. Partizáni Krivú obišli, alebo prešli cez obec a šli smerom na Blato. Niekto z obce Krivá by mohol túto vec aj dnes objasniť.Jedna z tých skupín vedela o presúvajúcej sa nemeckej zásobovacej konskej kolóne smerujúcej do Trstenej. To dnes už nikto nezistí ako to bolo. Zrejme vtedy, buď v samotnej Krivej, alebo už pred Krivou zistili, že v tú noc hore Oravou a to z Dolného Kubína do Trstenej ,sa presúva nemecká zásobovacia kolóna konských povozov, ktorá Sonderkomandu do Trstenej viezla potraviny, múku, teplé topánky, zimné oblečenie a iné potrebné veci. Preto jedna časť presúvajúcich sa partizánov sledovala nemeckú kolónu už od Krivej a následne, ako prví ju v Podbieli niekde pred cintorínom prepadli. Tam, na dolnom konci bolo aj najviac zabitých Nemcov. Nemecká kolóna bola vytvorená zo záložníkov, predovšetkým z nemeckej menšiny zo Slovenska, z nich vytvorená domobrana, tzv. Heimatschutz. V tom čase už ale v Podbieli bola aj tá skupina, ktorá z Oravskej Magury prišla cez Pálenicu, potom cez most vošla do dediny Podbiel. Keďže tu vtedy žiadni Nemci neboli, rozpŕchli sa po domoch, predovšetkým na ulici, smerom na Zuberec a nad kostolom po Bobrovej rali. Potrebovali vysušiť mokré šatstvo a dplniť nejakú stravu. Túto skupinu určite videl v noci aj Ján Karisný pri moste. Keď došlo k prepadu kolóny zo zadu na Závozku, jej čelo už muselo byť niekde v strede dediny. Keď druhá skupina, rozpŕchnutá po domoch na ulici počula streľbu, zaútočili na čelo kolóny pred domom Petra Mikulášika, vtedy starostu obce a rozstrieľali prvý konský povoz aj s koňmi. Tie zatarasili cestu tak, že kolóna uviazla. Takže pravda je taká. Nikto nevie, koľko vojakov z oboch strán padlo. Rôzne zdroje udávajú veľmi odlišné počty. Zadná skupina aj s bohatou korisťou, včetne munície a zbraní, sa presunula cez Vrch, popod Bielu skalu na Poľánky. Odtiaľ sa cez Priehybu dostali veľmi rýchlo ku svojej skupine, ktorá sa, ako predpokladám, presúvala touto dolinou smerom na Blato. Tí z Podbiela ustúpili cestou na Oravský Biely Potok… Počul som príhodu, že vedúca vtedajšej pošty, pani Ľudvíková sa ocitla, určite nielen sama, v strašnej situácii. Nemecká odveta bola tak rýchla, že z nám neznámych dôvodov nie všetci partizáni stačili z Podbiela včas zmiznúť, hoci museli počuť streľbu. Tak sa stalo, že nemecký vojak ako prvé prišiel na poštu, bo tam chcel telefonovať. Partizán pritom v tej istej miestnosti ležal schovaný pod posteľou… Viete si predstaviť, v akej situácii tá dobrá biedna žena vtedy bola? Nevyzradila Nemcovi partizána. Za to bola len smrť. Nemecký veliteľ zásobovacej kolóny, nejaký podporučík, sa po prepade kolóny schoval v rodinnom dome u Ševčíka, povyše križovatky. Tam na opušťáku z ruského frontu, ako slovenský vojak práve vtedy bol mladý Štefan Ševčík, ktorý vedel aj po nemecky. V dome u Ševčíkovcov bol aj kňaz Ševčík, ktorý tiež samozrejme hovoril nemecky a bol tam tiež na návšteve. Ukrývajúci sa nemecký poručík vyčkal do príchodu nemeckej posily a jeho popis udalosti, to bol asi hlavný dôvod, prečo Nemci nakoniec za trest nikoho nezastrelili, ba ani nevypálili Podbiel, tak, ako to plánovali. Tu treba povedať, že v nemeckej kolóne vojakmi boli Nemci z nemeckej menšiny žijúcej na Slovensku, ktorí poznali samozrejme naše pomery v tej dobe a tiež hovorili slovensky. Navyše nevieme, či ich spomínaný veliteľ tiež nebol z ich radov a nerozumel slovensky. Veď ak sa k tomu nepriznal, mal z toho vtedy výhodu . Nemcom, ktorí do Podbiela dorazili ako posily, velil nemecký dôstojník Elias . / Nemal nič spoločné s českým generálom Aloisom Eliášom, 1890-1942, ktorého Nemci popravili v roku 1942! / Bol to vraj syn vplyvného nemeckého politika ktorý mal vysoké postavenie na Sudetách v Čechách. Hovoril česky samozrejme. Ten okamžite dal zajať starostu Petra Mikulášika a podrobil ho vypočúvaniu za nočné udalosti v Podbieli. Všetci chlapi z Podbiela boli sústredení pred vtedajším spolkom. Nemeckí vojaci začali prehľadávať každý dom. Začalo sa vypočúvanie. Nemci v prvom rozhodnutí po obsadení dediny, okrem zastrelenia starostu aj s chlapmi , boli rozhodnutí vypáliť Podbiel. Potom dali ultimátum všetkým Podbieľanom, aby odovzdali ukryté zbrane a muníciu, ba dokonca boli zrekvirované aj rádiá. Za neuposlúchnutie hrozil trest zastrelením. Určite ale Nemci už ráno mali aj správy od svojich, o presune partizánov z poza Magury smerom na Roháče, teda vedeli, kto ich napadol. Veď Nemci chlapov sústredili už v noci… Na túto udalosť spomínal nebohý Ján Karisný. V noci, keď sa zobudil, vstal z postele a šiel sa napiť vody. Jeho dom stál vedľa cesty z pod Pálenice na most. Za oknami videl presúvať sa partizánske vojsko na koňoch. Všimol si, že každý kôň mal kopytá okrútené handrami, aby nebolo počuť dupot. Každého koňa viedol jeden partizán, kráčajúc peši, držiac mu uzdu. Aby kone neerdžali, mali na hlavách natiahnuté vrecia. Kráčali bezhlučne, jeden za druhým. Tiež si všimol, že na koňoch sedia aj ženy, na chrbtoch mali vysielačky s dlhými anténami, ktoré sa kolembali pri chôdzi koní. Muži boli ovešaní ručnými zbraňami. Ako sa ticho zjavili, tak aj potichu zmizli. Bola tma. Len neskôr z dediny začul streľbu… Keď Nemci z posádky Nižná počuli v Podbieli streľbu, rýchlo prišli svojim na pomoc a zavolali posily aj z Trstenej, veď o presúvajúcej sa kolóne so zásobami určite vedeli. Po dedine rozostavili guľomety, jeden z nich bol niekde pri kríži, pred Hrachárovým domom… Od tej noci už Nemci v Podbieli zotrvali až do príchodu frontu. Cez noc veľkej prestrelky sa v Podbieli stala ďalšia udalosť, ktorá sa ich bytostne dotkla. V mlyne pri studenskom moste, vedľa pivovaru býval so svojou rodinou mlynár Ján Krupa, otec ešte žijúceho Antona Krupu v čase písania tejto správy. Toho v noci partizáni, ktorí prišli od Oravského Bieleho Potoka, ale pravdepodobnejšie tí z Poľánok, ktorí sa chceli vrátiť ešte raz do Podbiela, bo tam zostala pre nich bohatá korisť, zobudili Jána Krúpu okolo polnoci a prikázali mu, aby šiel pešo do Podbiela zistiť, či v Podbieli sú Nemci. Partizáni mu dali na to príkaz. Tak Krúpa sám kráčal po ceste smerom do Podbiela od pivovaru a za ním, v bezpečnej vzdialenosti, kryjúc sa potokom a za vrbinami, kráčali partizáni. Nemecká hliadka v záhradke pred domom, vidiac približujúcu sa postavu, guľometnou dávkou chudáka Krúpu zasiahla. Ten ešte dlho, až do neskorého rána, potom už mŕtvy, ležal s rozstrieľaným bruchom na zemi a nikto mu predtým nesmel pomôcť. Za zvláštne možno považovať, že nad ránom sa z tehelne v Nižnej vracal domov jeho syn Anton, ktorého stráže legitimovali a pustili ďalej. Videl na ceste ležať postavu, no nevedel, že je to jeho otec, myslel si, že je to opitý Omega. Až keď nenašiel doma otca, pochopil, kto to na tej ceste vlastne ležal… Po dedine sa ešte dlho hovorilo, že nemecký vojak pred výstrelmi kričal na Krúpu ,, HALT tiež po ukrainsky STOOJ ,, aby ostal stáť, bo to bol vojak SS Haličina z Ukrainy, ktorí tu operovali a vedel sa s našimi ľuďmi dohovoriť. Starý Krúpa bol vraj silne hluchý, možno nepočul, tiež nebol nikdy vojak, nerozumel čo sa deje. Možno. To sú už len domnienky. Ba naopak, možno vedel veľmi dobre, že ho ženú na istú smrť. Kto dnes už vie, ako to vtedy v skutočnosti bolo, pravdou je, že kráčal ďalej, aby našiel svoju smrť na ceste v svojej dedine… Bol tak rozstrieľaný guľometnou dávkou z blízka, že jeho rodina ho nemohla ani naložiť na voz, ale ho najprv museli pregúľať do plachty. Dňa 24.7.2007 vyrozprával syn zastreleného mlynára , Anton Krúpa popis týchto udalostí do farskej kroniky. Jeho rozprávanie o tých udalostiach citujem. ,, Keď šiel z mlyna zavčasu ráno na bicykli, spať do dediny hľadať otca, zobral ho v dedine veliteľ Nemcov a zatvoril ho na niekoľko hodín do pivnice na fare. V tú noc, podľa neho bolo zabitých celkom 42 Nemcov. Tri krát mali dedinu za tú noc v hrsti partizáni. Po niekoľkých hodinách ho Nemci pustili. Potom z domu zobral voz s koňom a priviezol mŕtveho oca domov, do mlyna. Nemci ho potom prišli do mlyna skontrolovať. Otec v mlyne ležal na katafalku a pod ním bola čierna plachta z kostola, siahajúca po zem. Telo zabitého bolo guľometom preťaté na poly. Pod plachtou v tom čase bol ukrytý partizán. Nemec, ktorý si uctil zosnulého, mal psa, ktorý sa trhal, lebo cítil pod katafalkom človeka. Nemec si to ale nevšimol a odišiel. Nemci podľa jeho rozprávania boli k nim slušní a aj úctiví… ,, . Počas ďalších dní Nemci nariadili vyrúbanie a vyčistenie krovísk okolo potoka, čo tečie cez Podbiel, aby mali lepší prehľad o tom, keby sa niekto nepozorovane chcel priblížiť k dedine. Taktiež od tej doby Nemci už pravidelne nasadzovali svoje sily proti partizánom, ktorí sídlili v Roháčoch. Aj z Podbiela 8.12 1944 vyslali veľkú skupinu vojska na Zverovku. Roháče vtedy stlačili z viacerých smerov a to aj z Oravíc a vraj aj z Liptovskej strany cez Smutné sedlo. To smutné sedlo sa mi ale nezdá že to tak bolo.Vtedy vypálili všetky chaty, salaše i koliby na Oraviciach, Zverovke, aj v okolitých lesoch. Povraždili aj veľa civilov, niektorých ranených partizánov za živa upálili v dreveniciach… Nemci si urobili súpis mužov v Podbieli a presne vedeli kto z nich chýba .Vyzvali všetky rodiny, ktoré nevedeli kde majú chlapov, aby ich kontaktovali a aby sa vrátili, že sa im nič nestane. Zvlášť išlo o pred tým narukovaných mladých chlapov. Toto veľakrát hlásili aj z osobného auta rozhlasom po celom Podbieli. Nemci vyzývali, aby ľudia odovzdali poskrývané zbrane, za čo hrozili vysoké tresty pri neuposlúchnutí. Napríklad vedelo sa o Jánovi Kanderkovi, ktorý svoju pušku dobre zabalil a hodil do studne, aby ju neskôr mohol použiť… Nemci, ktorí kontrolovali Podbiel, mali svoju poľnú kuchyňu vo dvore Jozefa Lofaja. U susedov Kudzbeľa Jozefa, boli ubytovaní Nemci, ale aj dezertovaní ruskí, či skôr ukrajinskí vojaci. / Zrejme išlo o divízie generála Vlasova, ktorí bojovali po boku Nemcov proti Sovietom / . Títo vojaci mali uniformy podobné nemeckým, preto si ich naši ľudia mýlili s Nemcami. U Nemcov prevažne, pretože nemali ich plnú dôveru, zabezpečovali prepravu munície na potrebné miesta frontovej línie. Zbrane od Nemcov mali len tí, čo si vydobyli ich dôveru. Medzi Podbieľanami sa roznieslo, že jeden takýto ukrajinský vojak, bojujúci po boku Nemcov odmietol strieľať na fronte proti Sovietom preto, že nemal istotu, že nebude strieľať proti vlastnému synovi, bojujúcemu v sovietskej armáde. To mu vraj Nemci uznali a preto nebol nasadený do priamych bojových operácií. Vraj. Ako sa front približoval, začali sa aj nemecké vojská v Podbieli častejšie meniť. V Podbieli sa tak objavili prví príslušníci vojsk SS. Od jedného z nich bolo známe, že keď ťahali na Poľsko, bolo ich cez 600. V dobe, keď ich presunuli do Podbiela, zostalo z nich na žive už len 257. Boli agresívni, veľa pili alkohol, dokonca dochádzalo k bitkám medzi nimi a spomínanými ukrajinskými SS Haličina vojakmi. Zabili človeka aj bez vážneho dôvodu, včetne civilov. V obchode málokedy zaplatili. To spomínal pamätník. Nebohá Jozefína Števonková spomínala, vtedy aj s mužom bývali v dome, kde potom bývala tetka Šuťáková, že v tých dobách, to už bolo pred príchodom frontu, aj u nich v maštaliach a v dome boli dočasne ubytovaní mladí nemeckí vojaci, len okolo 16-roční. Boli to skoro ešte deti. Nemci už siahali aj po najmladších ročníkoch, bo mali milióny zabitých… Títo mladíci zabezpečovali transport munície a iného materiálu konskými povozmi priamo na frontovej línii. Keď dostali rozkaz, presunúť sa na front , ku Liesku, vedeli dobre, čo ich čaká. Viacerí z nich začali plakať a kričali po nemecky mutti, mutti! / mama, mamička/. Niektorí z nich boli tak nedorastení, že nevedeli natiahnuť ani ohlávku koňovi na krk. Podbieľanom ich bolo ľúto, všetci vedeli, že idú na istú smrť. Veru, nikto ich už viacej nevidel živých… Nemci vo februári 1945, 18.2. odvliekli do Talianska 20 podbieľanských mladých chlapov. Stalo sa to tak, že dali nastúpiť všetkých chlapov. Z nich vybrali ročníky od 20 do 31 rokov. Už ich po vytriedení neprepustili. Len rodiny im mohli dať potraviny na tri dni… V ten mesiac tiež Nemci z hornej Oravy, či Poľska tiež hnali dole Oravou množstvo rožného statku, aby tak sťažili zásobovanie ruskej armáde, ktorá ich nekompromisne hnala na západ… V tých dobách už Podbieľani začali schovávať zásoby jedla, šatstva. Cenné veci zakopávali do zeme, bo sa báli že pri prechode frontu o to prídu… A nemýlili sa veru, bo mnohí o to naozaj prišli. Tesne pred príchodom frontu, boli z Podbiela Nemci odvelení a nahradili ich maďarské oddiely. Niektorí z nich hovorili aj po slovensky. Treba vedieť, že vo vtedajšej maďarskej armáde znova bojovalo spustu Slovákov, ako vždy. Boli z okolia Nových Zámkov, Komárna, Košíc. Znova boli nasadzovaní do najhorších vojnových ohnísk. Boli to Slováci, ktorí počas vojny z juhu Slovenska pripadli pod Maďarsko. Boli to samozrejme aj Slováci, ktorí žili po celom Maďarsku. Veď ešte dlho aj po vojne sa slovenčinou dalo dohovoriť po celom Maďarsku, samozrejme aj v Budapešti. Veď si pozrite telefónny zoznam Budapešti aj dnes, koľko pomaďarčených slovenských mien tam nájdete! Pred príchodom frontu aj Podbieľani museli kopať zákopy. Tie boli na Lánoch, na Vrchu, smerom ku cintorínu aj smerom ku Bielej skale, ku Hrachárskemu vršku, ba aj na Poľánkach. Zákopy boli vykopané aj na Skalkách nad Podbielom. Delá boli osadené na Dolinke a húfnice za Serekovými humnami ,pri Vrchovinovom humne, niekde na pozemku, kde teraz býva Ing. Karisný Viliam. Tieto zbrane dlho v Podbieli neboli, bo ruské vojsko ich bleskovo zameralo a začali veľmi presne ich pozície ostreľovať. Dá sa to vysvetliť len tak, že ruská armáda mala aj Podbiel pod dohľadom, alebo s nimi niekto spolupracoval a pozície nepriateľa im v súradniciach oznámil z poza chrbta Nemcov i Maďarov… Za zaujímavé možno považovať, že spomínané húfnice mali veľký dosah a z Podbiela ostreľovali ruské vojská až za Liesek. Samozrejme súradnice im Nemci oznamovali priamo z frontovej línie. Húfnice najprv naplnili pušným prachom, ktorý bol v plátenných vreckách. Podľa toho, ako ďaleko chceli strieľať, podľa toho do húfnic naložili odpovedajúce množstvo pušného prachu. Nakoniec náboj aj s hlavicou, ktorá po dopade na zem vybuchla a ničila ciele. Po rýchlom odchode obsluhy húfnic tam Maďari zanechali množstvo nábojov aj skládku pušného prachu. Ten malé deti ešte roky po vojne chodili po oraní na jar do týchto miest zbierať. Na Veľkonočný pondelok Nemci v Podbieli do vzduchu vyhodili jednu tretinu mostu cez Oravu. Podmínovaný bol celý, to značí všetky tri oblúky. Hovorilo sa, že niekto prerušil elektrické drôty na druhé a tretie pole, ba sa spomínalo, že niekomu z Podbieľanov sa podarilo Nemcov presvedčiť, aby nevyhodili všetko, ale len časť. Nemci, ktorí mali zničiť celý most, boli zastrelení. A možno to bolo všetko inakšie… Potom boli zničené aj oba mosty cez rieku Studená, preto ruské vojská do Podbiela prišli 3.4.1945 cez Hámer od Bieleho Potoka a druhá časť šla po zničenom železničnom zvršku. Koľaje totiž pri ústupe Nemcov zničili Nemci tak, že spriahli dve lokomotívy, ktoré za sebou ťahali veľký hák, ktorý trhal podvaly. Maďarskí vojaci, ktorí boli v Podbieli ubytovaní u Nabočíka Jána, sa vzdali Rusom po ich príchode vyvesením bielej zástavy. Sovieti ich zajali. Podbieľani videli, že ruskí vojaci Maďarom polámali ich pušky a potom im dali niesť ich veci… Menej šťastia v Podbieli mali Nemci, ktorí ustupovali od Nižnej po železničnej trati, bo ruskí vojaci, ktorí do Podbiela prišli cez Hámer, ich všetkých, zrejme zo Závozku postrieľali v miestach za vochterňou. Jeden maďarský, / možno Slovák / vojak bol vtedy zabitý na Príslope, kde je aj pochovaný. Niekto v Podbieli spomínal, že za studenským mostom smerom na Nižnú, na ľavej strane, kde vtedy bola oráčina, zostal ležať aj zastrelený nemecký vojak. Pred pochovaním mu vraj niekto všetko zobral, včetne oblečenia, dokonca aj spodné prádlo. Všetci slušní ľudia to ale odsúdili. Keďže bola jar, gazda nad jeho hrobom zasial ovos, ktorý vraj na mieste hrobu vyrástol oveľa vyšší… Ruská armáda sa v Podbieli páru dní zdržala, teda len časť. Bývali aj v drevených domoch pri moste. Veď sa ich vojakmi obnovila aj časť zničeného mosta na Zámostie, kde tretie pole urobili z dreva, čím sa obnovila prevádzka mosta .Nebohý Ján Karisný spomínal, že ruskí vojaci, fronťáci boli zúbožení, hladní, otrhaní. Nemali nič okrem malých brocakov na chrbte, kde si všetko nosili. Vačšinou to boli bývalí trestanci zo sibírskych gulagov, ktorých Sovieti prepustil z jedného pekla a dali im šancu očistiť svoje mená. Ale rodiny takto padlých už v Rusku neboli potom prenasledované. Nezáležalo im preto na ich živote, nebáli sa smrti, naopak, Nemci z nich mali strach a silný rešpekt. Stravu mali jednotvárnu, v poľnej kuchyni im raz za deň uvarili kašu z toho, čo práve mali. Obyčajne z prosa. Keď jeden deň dostali náhly rozkaz pokračovať, nemali už čas vydať navarenú kašu z prosa. Po ich odchode ju miestni našli vysypanú na Jasenku. Vojaci síce boli celkom zdivení, kradli všade a všetko, čo mohli uniesť. Ak ich ale ich dôstojníci pri tom prichytili, boli k nim nemilosrdní a veľa z nich na mieste zastrelili. Jánovi Karisnému, ktorý sa tesne pred vojnou vrátil z Kanady a kúpil od Fy. OFA ten veľký drevený dom a mal aj osobné auto, na ktorom prevážal turistov z Podbiela na Zverovku, toto Rusi pred odchodom z Podbiela zobrali. Pretože nemali benzín, nechali ho opustené v Cickovom potoku, ale bez kolies. Či tie kolesá zobrali Rusi, alebo niekto iný, to sa už nikdy nedozvedel. To, že jeho auto ostalo tam, sa dozvedel až po dlhšej dobe, hoci iní o tom z dediny vedeli… Ale treba povedať aj dobré veci o Rusoch. Ruský dôstojník zachránil život Štefánii Karisnej, ktorú opitý ruský vojak chcel zastreliť len preto, že kričala na svojho syna Ivana. Ruský opitý vojak , zrejme tiež Ivan si myslel, že moja mama kričí na neho. Keďže menovaná mu nedovolila predtým kradnúť v dome, chýbalo veru málo, našťastie prišiel ruský dôstojník, ktorý vec vyriešil a Štefánii sa ospravedlnil. Tiež prechádzajúci ruský vysoký dôstojník / vravelo sa, že generál ,/ keď videl chudobnú mnohopočetnú rodinu Bačovcov, ktorí bývali s 11 deťmi pred železničnou stanicou vo vochterni, sa u nich zastavil. Keď videl ich biedu, dal príkaz vydať rodine jedlo, deti vraj dostali aj nejakú sladkosť . Vážil si statočnú Slovenku, ktorá sa starala o tak vysoký počet detí. Vraj jej pri odchode pripol aj medailu za statočnosť… V Podbieli ako inde boli na čas zrekvirované kone. Niektorí Podbieľani potom svoje kone išli hľadať, boli až v Ružomberku, kde boli sústredené. Stalo sa, že niektorí si svoje kone naozaj našli.V dedine cez front bolo poškodených páru domov od delostreleckých granátov. Občania sa v tom čase poukrývali v pivniciach a iných bezpečných miestach. V okolí Podbiela po prechode frontu zostalo množstvo nevybuchnutej munície. Mladí chlapci sa naučili granáty odpaľovať, čo bolo veľmi nebezpečné. Preto dospelí čo najskôr túto likvidovali tak, že ju hádzali do akýchkoľvek jám a zasýpali len malou vrstvou zeme, aby sa k nej nedostali deti. Potom sa na to zabudlo. Za zaujímavé možno považovať, že takúto muníciu hádzali z mosta do rieky Orava, mysliac si, že sa tak problém vyriešil. Určite, ak hovorili pravdu, tá je tam dodnes a predstavuje veru nemalé nebezpečie… A tá munícia nebola len pod mostom! Už sám si pamätám, že deťom po vojne policajti chodili prednášať do našej základnej školy, čo majú spraviť, keď nájdu nevybuchnutú muníciu. Deťom bolo povedané, že sa ničoho nemajú dotýkať a nález majú ihneď ohlásiť dospelým. A veru sa stalo, že dvaja trhani, čo v škole toho veru veľa nenapočúvali , našli niekde v poli nevybuchnutú mínometnú mínu, takú s krídelkami. Pretože si len matne spomínali na prednášku, alebo vtedy neboli práve v škole, vedeli len, že to treba hlásiť. Tak naložili mínu na biedny bicykel a hrkotajúci, mínu doviezli učiteľovi priamo do školy plnej detí. Viete si určite predstaviť, čo potom nasledovalo… Po vojne sa vraj zistilo, že v Podbieli už pred vojnou Nemci mali svojho človeka. Ten býval v murovanom domčeku za Spolkom. Kreslil podrobné mapy celého okolia. Ale to sú len dohady, veď Nemci mali dobre pripravené letectvo, z ktorého podľa potrieb si vyrobili dobré vojenské mapy podľa leteckých snímkov. A veru Nemci z bývalého Východného Nemecka aj dlho po vojne ich vojenské mapy veru stále využívali. Pri tejto príležitosti treba spomenúť aj osud židovských rodín z Podbiela. Medzi najznámejších patrili Bartošovci, ktorí bývali na železničnej stanici Podbiel. Už pred vojnou sa dali prekrstiť na kresťanstvo. Dokonca ich syn Edmund, ktorý pochopiteľne vyrástol v Podbieli, sa prihlásil po maturite za katolíckeho kňaza na Spišskej Kapitule. Bol to veľký športovec. Z počutia bolo známe, že pri prijímacích pohovoroch sa ho zastal vtedajší biskup Vojtašák, ktorý aj cez poznámky, že nejde o kresťana od narodenia, presadil jeho prijatie do seminára. Nevieme s istotou, či cez vojnu doštudoval, ale vie sa, že sa dostal do koncentráku. Tam ťažko ochorel, mal vysoké horúčky a hrozila mu smrť. Aj v tejto situácii ale mal šťastie v tom, že sa ho tam ujal spoluväzeň z Podbiela, starý Betušťák. Ten sa aj v tých podmienkach vyznal pohybovať a podarilo sa mu zohnať potrebné lieky a lepšiu stravu, tým mu vlastne zachránil život, bo sa celý čas o neho staral. Po vojne pán farár Bartoš dlhé roky pôsobil v Habovke, no nikdy nezabudol na Podbiel. Na poslednej ceste vyprevadil aj spomínaného svojho záchrancu, kde ako kňaz bol na jeho pohrebe. Celý život na to spomínal s veľkým dojatím. Rodičia Edmunda sa dostali do koncentrákov tiež. Osud jeho matky bol tragický. V Podbieli sa spomínalo, že tesne pred oslobodením tábora nemeckí strážcovia, vraj SS, pustili na zoslabnuté väzenkyne špeciálne vycvičené vlčiaky, ktoré ľudí zabíjali tak, že im prehryzli hrdlo. Bolo to vraj v tábore Ravensbruck., ktorý bol známym ženským koncentrákom s neľudskými podmienkami voči väzňom, ktorí väčšinou pobyt v ňom neprežili… V Podbieli sa nevie kde je jej hrob. Osud starého pána Bartoša bol komplikovaný, ale koncentrák sa mu podarilo prežiť. O jeho osude som sa dopočul nasledovné fakty, pretože v Podbieli to málokto asi dnes už vie, rozpoviem ho, ako som ho ja sám počul. Bolo to ešte pred vojnou, keď do Podbiela neskoro večer pricestoval nemecký turista, ktorý mal za cieľ pobyt na Roháčoch. Keď vystúpil na železničnej stanici, bol veľmi rád, že výpravca stanice, ktorým bol spomínaný pán Bartoš, s ním vedel hovoriť nemeckým jazykom. Ten sa o neho postaral, dal mu nocľah a na druhý deň mu zohnal konský povoz, ktorý ho z Podbiela zaviezol na chatu na Zverovke, možno až na Tatliakovu chatu, to sa nevie. Celý čas starý Bartoš pre spomínaného Nemca organizoval všetko, čo ten potreboval. Tak isto sa o neho postaral pri jeho ceste nazad domov , do Nemecka. Keď sa starý pán Bartoš dostal do koncentračného tábora v Treblinke v Poľsku, vystúpili všetci väzni z vagónov na perón. Tam ich začali triediť podľa fyzického stavu. Starému pánovi, ktorý veru už ani vtedy na tom vzhľadom na vek nebol najlepšie, hrozilo, že bude zaradený do skupiny, ktorých pošlú na smrť. Vtom zasiahol osud, alebo, ako on sám po vojne hovorieval, Božia moc. Medzi nemeckými dôstojníkmi zrazu zbadal Nemca, ktorému pred vojnou pomohol s jeho pobytom na Roháčoch. Bežal k nemu a hodil sa pred ním na kolená a poprosil ho, aby mu pomohol, ak si pamätá… A stalo sa neuveriteľné. Nemecký dôstojník ho zaradil do inej skupiny, ktorá mala za úlohu práce v krematóriu. Títo väzni dostávali pomerne lepšiu stravu ako ostatní, hoci robili strašnú prácu. Tak sa mu podarilo prežiť až do konca vojny. Vrátil sa do Podbiela celý zúbožený, ale živý. Často na tie útrapy spomínal. Vždy so sebou nosil meštek, kde miesto tabaku mal kockový cukor, čo po vojne bola v Podbieli veľká vzácnosť a vše, podľa uváženia ním obdaroval malé deti z okolia… Pochovaný je na cintoríne v Podbieli, dole vľavo v starej časti. O osude ďalších jeho detí nič nevieme. Bartošovci mali ešte dvoch synov, Juraja a Ladislava. Po vojne boli obidvaja lekári. Ich osudy som vyrozprával tak, ako som to od vtedy žijúcich vypočul. Záver. Časť textu bol napísaný podľa spomienok starých ľudí z Podbiela tak, ako sa to zachovalo v ich pamäti a z ich rozprávania. Vieme, že o tej istej udalosti často rôzni ľudia hovoria odlišné verzie. Tento text preto nemožno považovať za faktografický dokument. Preto autor bude rád, keď tí, čo o spomínaných udalostiach niečo vedia, to dajú na papier. Radi náš text doplníme o nimi autorizovanú verziu spomínaných príbehov. My sme mali za cieľ len zachytiť postupne čoraz rýchlejšie, navždy miznúce spomienky na udalosti druhej svetovej vojny tak, ako sa oni dotkli našich predkov, tu v Podbieli… Mám za to, že z reálnych udalostí netreba vypúšťať nič, proste snažiť sa tú dobu opísať tak, ako tie udalosti plynuli a nebyť zošnurovaný nejakým politickým klišé ako vždy doteraz. Tento dokument som písal tak , aby vyjadroval náš, starootcovský pohľad na udalosti, ktoré popisuje. A žiadalo by sa veru niečo napísať aj o tej prvej svetovej vojne, aké to krvavé, bolestné stopy, v našej dedine tiež zanechala! No a na záver ešte jednu myšlienku. Naozaj nikomu v Podbieli nevadí, že nemáme jeden spoločný, dôstojný pamätník padlým z prvej aj z tej druhej svetovej vojny na našom, podbieľanskom cintoríne? A stačili by aspoň dve mramorové dosky na vhodnom mieste s ich menami! Veď miesto by sa určite našlo! A určite mnohí z nás, navštíviac hroby svojich blízkych, by k tomu pomníčku s úctou položili zopár kvetov, či zapálilo sviečku…Niečo podobné som bežne videl v Kanade, kde na tých ich spoločných pomníkoch som videl aj nejedno naše, slovenské, dokonca určite podbieľanské meno. Veď by si to tí mladí chlapci, obyvatelia obce Podbiel konečne už naozaj zaslúžili! Veď oni tiež nechceli zomierať! A prečo vlastne museli? Ďakujem za spoluprácu: Časť textov zozbieral Viliam Kudzbel s Monikou Kúrňavkovou z rozprávania pamätníkov, predovšetkým jeho otca a jej starého otca, Jána. Použil som internet na hľadanie potrebných informácií. Využil som cenné vedomosti Ondreja Krafského. Cenným zdrojom informácií boli aj zápisky Jána Krafského. Citoval som z farskej kroniky. Spracoval: Viliam Štefanek – Karisný. Január 2008.