https://podbielpoviedky.sk/
Veru poviem Vám, prešlo od tej príhody dosť rokov! To veriaci z našej dediny podnikli tú cestu do mesta Rím. Navštívili sme množstvo pamiatok, no hlavným záujmom boli staré kresťanské chrámy vo večnom meste, ako sa zvyklo hovoriť.
Bolo už po poludní a veru som cítil nabehané kilometre vo vlastných nohách, nakoľko okrem zážitkov ako mali aj ostatní z nášho zájazdu, som ja naviac všetko filmoval na kameru. V poslednom navštívenom chráme toho dňa mi veru dobre padol ten príjemný chlad starobylého chrámu s jeho prítmím. Vybral som si miesto kde som mal dobrý výhľad na interiér s množstvom sôch, ktorý som sa rozhodol natočiť na kameru.
Oprel som sa ľavým bokom o vysoký, mohutný stĺp podopierajúci vysokú klenbu. Jediné svetlo do chrámu presvitalo z vysokých vstupných dverí, ktoré som mal trochu za sebou a od boku. Vtedy som si neuvedomil, že pre zraky práve vstupujúcich, kým si ich oči nezvyknú na prítmie, som sa stal neviditeľným…
Ja som sa práve venoval kamere, aby natočený záber bol v tom šere kvalitný. Pochopiteľne počas natáčania som stál úplne bez pohybu a moja postava ako keby splynula so spomínaným stĺpom. Tiež som si neuvedomil, že po svojom vstupe z vonku do chrámu, priamo blízko ku mne prišla nejaká ženská postava a meravo zostala stáť, aby si jej oči zvykli na prítmie. Keďže môj záber bol natočený, ticho som sa odlepil od spomínaného stĺpu, aby som sa premiestnil. Nuž, poviem Vám, to som veru nemal robiť! Žena, bola to členka nášho zájazdu do Ríma v ten moment šokovaná mojim pohybom ticho vykríkla. Na jej tvári som videl úžas! Ihneď zmenila miesto. Večer od mojej manželky som sa od nej dozvedel, že naša Cilka bola presvedčená, nakoľko som sa nehýbal, že som vlastne tiež socha stojaca pri spomínanom stĺpe! No a od toho už ďaleko ku strašidlu ďaleko nebolo! Tak sa začalo naše tiché priateľstvo. Vždy po tej udalosti, keď som ju náhodne niekde stretol, som sa vo svojej mysli vracal k tomu zážitku! Po pravde poviem dobre sa stalo. Neviem ako Cilka, no ten zážitok od tej doby sa stal orientačným majákom , nakoľko Cilku som si v mysli zaradil do kategórie človekov…
Aby som vyjadril úctu k nej samotnej, dovolil som si pre Vás bez jej vedomia, no verím s jej súhlasom uverejniť jej recept na starý dennodenný podbieľanský chlieb, ktorý naši predkovia kabáčom volali…
.
Kabáč zo Studenej doliny.
/ Recept podľa našej Cilky Pazúrikovej z Podbiela /
Potrebujeme nasledovné suroviny:
-1 Kg hladká múka / Použiť možno T650, alebo inú /
-3 uvarené zemiaky / môžu byť 1 deň staré /
-1/2 prášku do pečiva
-1 lyžička soli / alebo podľa svojej chuti /
-1 lyžička sóda bikarbóna
Spolu všetko zmiešame a pridávame teplú vodu, ručne vymiesime cesto, nie úplne husté ani riedke. Cesto necháme pod utierkou postáť povyše 10 minút. Cesto potom podelíme na rovnaké kúsky a vyvaľkáme do okrúhleho tvaru. Môžete vyvaľkať aj jeden kus, aby Vám vošiel na plech – pekáč. Cesto nemastíme, len posypeme múkou aj pred položením cesta na plech, tento múkou posypeme. Pečieme v predhriatej rúre na teplote 170 stupňov dobu kým kabáč nemá správnu farbu.
Kabáč sa jedol so slaninou, prípadne kým bol ešte teplý, potretý maslom.
Na záver Vám Cilka Pazúriková praje, aby sa kabáč aký piekli všetky naše staré mamy, podaril. Dobrú chuť!
Ing.Viliam Štefanek – Karisný V Podbieli 12.3.2024.
www.podbielpoviedky.sk