Otec spomínal, ako sa o seba v Kanade staral čo sa hygieny týka. Už z domu od matky bol zvyknutý chodiť v čistom oblečení, tiež dbal na osobnú hygienu, nikdy nesmrdel ako to je aj dnes vidieť a cítiť u tých, čo sa zanedbali. Možno si poviete, prečo to spomínal on sám a prečo sa k tomu vraciam aj ja sám. Ide o osobné životné zásady, kde človek so silnou vôľou si udržuje aj na úkor vlastného pohodlia či lenivosti svoju patričnú úroveň… Býval v robotníckych táboroch. Napríklad na železnici boli v poli, blízko stavby postavené veľké , obyčajne zrubové stany s množstvom poschodových postelí a miestnosťou na výdaj jedla. Tak ste napríklad nafasoval spodok jednej poschodovej postele a nad Vami spal človek, ktorý bol celý zavšivavený, bo ten nedbal na hygienu. Výsledok netreba popisovať. Vtedy sa nedalo odskočiť si do obchodu a kúpiť prostriedok proti všiam a vysprchovať sa v šampóne. Riešenie bolo len jedno. Zutekať od takého suseda, či miesta tam, kde bolo čisto a bez vší. Otec pravidelne v sobotu po poludní si svoje oblečenie vyvaril vo vedre nad ohňom v prírode vedľa tábora. Do vody pridal dostatok mydla. Po vyvarení prádlo vyplákal v čistej vode, ktorej v okolí bolo dostatok a čisté vyžmýkané potom porozvešiaval na kriaky. Vo vetre toto rýchlo uschlo a belelo sa ako niekedy doma, keď to samé robievala jeho mama. Ako malý chlapec som o tom často počúval, bo moja mama otca často kritizovala, ako je celý zaolejovaný, keď doma opravoval autá. Mama úzkostlivo dbala na čistotu v našej rodine a zamazaný otec ju vždy rozčuľoval. On sa bránil tým, že sa v Kanade o seba vždy vedel tiež postarať, no mama mu to neuznala… Keď som tie jeho historky ako malý počúval položil som mu aj otázku, ako sa tam v divočine dokázal odvšivaviť, ak tú pliagu nachytal od nejakého zanedbaného suseda. To otec popísal, že všetko vlastné prádlo dlho vyváral nad spomínaným ohňom, do vriacej vody okrem mydla navyše prilial aj petrolej. Petrolejom si ošetrovali aj vlasy, ktoré ale pred tým ostrihali, aby sa vší zbavili. Vždy v tábore človeka, čo medzi nich dovliekol spomínané vši z pomedzi seba vylúčili, ak sa nedokázal očistiť, to bol tvrdý nepísaný zákon.
Otec spomínal aj národnosti, s ktorými v lesných táboroch pracoval. Na jednej z jeho dochovaných fotografií pózoval s dvoma Škótmi, či s Indiánom, od ktorého sa otec veľa naučil o prírode a lesoch a prežitia v nich. Potom to boli často Ukrajinci a Bielorusi, ale aj iní. Zvlášť mu v jeho spomienkach utkvel jeden Bielorus. Bol to extrémne urastený chlapisko, priam ozruta, ktorý si veľmi otca obľúbil. Otca nevolal Janko, či Ján, ale Ivan. Ty si chorošij cholopec hovorieval otcovi, keď ten dobre splnil jeho príkaz, bo Belorus bol otcovým parťákom v lese pri dreve. On vedel, že mladý chlapec sa ešte nemal príležitosť ani čas všetkému potrebnému sa naučiť. Preto mu trpezlivo vysvetľoval, ako prácu dobre spraviť a aj uľahčiť si ťažkú, či nebezpečnú robotu. Otca si pre jeho skromnosť a učenlivosť obľúbil a vždy ho učil a aj naučil.
Otec spomínal aj na Írov, s ktorými tam tiež Slováci často pracovali. Raz jeden čas otec bol pridelený do írskej skupiny, kde bossom bol tiež Ír . Bola to tesárska partia, ktorá stavala požadované drevené stavby. Ten boss otca vždy ku sebe zavolal, aby mu vysvetlil, čo a ako a aj prečo treba robiť. Pripomenul mu, že všetko čo sa od nich naučí, raz bude v Kanade a aj inde potrebovať, keď bude musieť sám postaviť nejakú konštrukciu či stavbu. Prízvukoval mu, že ak sa v tom obore dobre priučí, nebude odkázaný na cudzích, navyše im nebude za odbornú prácu musieť zaplatiť, bo si to spraví sám. Či už to bude dom, či maštaľ aj iná stavba, všetko zvládne. Otec veľmi ľutoval tohto bossa z Írska, bo zahynul pri súťaži v splavovaní kmeňov stromov na jazere, ktorá tam v tom čase bola veľmi obľúbená. To súťažiaci stál na jednom kmeni hrubého okliesneného stromu na tečúcej vode. Ako pomôcka smela sa použiť len jedna lata kvôli balansovaniu. Vyhral ten, čo prvý priplavil do cieľa. Každý klát, ak na ňom človek stál, sa na hladine krútil a vyžadovalo si to extrémnu šikovnosť udržať sa na kmeni a nespadnúť do vody. Ten spomínaný Ír už bol blízko kraja, keď žiaľ spadol do vody a utopil sa. Veru, väčšina zo súťažiacich nevedela plávať, nenaučil ich to nikto. Plávať nevedel ani otec…
Všade kde otec v tých rokoch pracoval, šlo o ľudský prienik do divej prírody bez civilizácie. O nebezpečenstvo tam veru núdza nebola. Robotníci na železnici, keď sa budovala divočinou v skalách ponad divé rieky trať, často spomínali, že sa najviac báli jedovatých hadov- volali ich štrkáče. Ich uštipnutie skoro vždy znamenalo smrť.
Po roku 1920 otec pracoval ako šofér nákladného auta v už spomínanej drevárskej Fy. neďaleko Wasa. Pridelené mal starý model bez kabíny pre vodiča. Pendloval medzi skládkou v lesoch kde ho plne naložili kmeńmi stromov a pílnicou v doline . Auto nemalo ešte pneumatiky s dušou ale kovové kolesá boli s hladkým dezénom z gumy. Bol mesiac jún, v noci pred tým dňom popršalo, cesta bola blatistá, šiel plne naložený lesom. Nikde na okolo žiadna živá duša. Auto práve šoféroval v úseku cez opustenú farmu, kde sa zachovali ešte zbytky dreveného plota okolia farmy. Plot bol postavený zo žrdí európskym spôsobom. Aj drevený opustený dom aj so zadnými stavbami silne otcovi pripomínal gazdovstvo na Slovensku. Otec pomalou rýchlosťou práve míňal spomínaný dom a dostal sa do miest, kde cesta začínala stúpať do mierneho kopca. Kolesá jeho starého auta mali úplne zodratý dezén, preto na klzkej lesnej ceste často prešmykovali. Otec sa oprávnene obával, že auto nezvládne ten kopec plynule prekonať. V tom momente otec pred sebou spozoroval, že z pod kriaku z vrbiny povedľa spomínaného plota sa zrazu na zadné laby oproti prichádzajúcemu autu postavil mohutný medveď! Poriadna obluda! Ježišu Kriste! Pomyslel si otec. Tí čo toto teraz čítate uvedomte si, akú hrôzu v tej chvíli prežíval môj otec v tom nezakrytom aute! Medveď na zadných nohách, bol to starý kus, grizly, mohutnejší než sú naše medvede, mal do široko otvorenú papuľu s množstvom ostrých zubov. Z tej papule otec jasne videl visiaci dlhý červený jazyk! Medveď sa otcovi priamo pozeral do tváre, auto sa k nemu neúprosne blížilo. Otec si v tej chvíli želal len to, aby auto pri medveďovi nezačalo kĺzať a nezastavilo by! To by bol jeho koniec mladého života. Otec od strachu dýchal pomaly nosnými dierkami hrubých ako vlas! Nemal pri sebe žiadnu zbraň, vedel, že s takýmto nebezpečenstvom sa v kanade ešte nestretol. Jediné čo v tej chvíli mohol urobiť, že na plno stlačil plynový pedál. Motor reval na plné obrátky. Pomaly, ako slimák došiel ku miestu, kde stál medveď. Otec si uvedomoval, že keď pomaly, obaja sa na seba dívajúc, míňal ozrutu, tá mohla jedným mávnutím zdvihnutou labou otca vytiahnuť z nezakrytej kabíny a ukončiť jeho život! Jasne videl obrovské pazúry na zdvihnutých labách, ba zacítil aj dych z jeho otvorenej papule, tak bol od neho blízko! Otec bez újmy s autom vystúpil až na spomínaný vršok, kde si vydýchol a na chvíľu zastavil. Medveď s úplnou ľahkosťou akoby vážil ako pierko, ladne preskočil spomínaný plot a zmizol z otcovho dohľadu.
Veru, poviem Vám, mnohí pri podobných zážitkoch v tej divej kanadskej prírode neskončili šťastlivým koncom ako otec! Otec pracoval na rôznych miestach tam, kde jeho zamestnávateľ, stavebná Fy. práve mala zákazku. Stavali cesty, mosty a to, čo bolo tam treba. Pohyboval sa aj na západ po mesto Nelson ktoré už vtedy bolo centrom aj s bankami a príslušnou mestskou správnou štruktúrou. V okolí Nelson, kým neboli vybudované cesty a železnica, doprava bola zaisťovaná po jazere Kootenay kolesovými parníkmi. Jeden z nich môžete vidieť aj v podbieľanskom múzeu.
V roku 1927 v Amerike vznikla svetová hospodárska kríza a prácu stratili milióny ľudí, včítane otca. Jeho Fy. prepustila všetkých zamestnancov, vo Fy. zostal len jeden zamestnanec a to strážnik, aby organizoval potrebné. Otec, tak ako ostatní, márne v širokom okolí sa pokúšal predsa len nejakú prácu získať. Keď pochopil čo sa deje, začal znova premýšľať čo spraviť, ako prežiť, aby nemusel minú zarobené peniaze. V tých dobách si spočítal, že keby si zvolil pasivitu, musel by si prenajať ubytovanie a objednať si stravu. To by ho mesačne na vtedajšie ceny vyšlo minimálne na 60 až 80 dolárov. A veru za tých 1000 dolárov minutých za rok v tých časoch sa dala kúpiť už veľká hodnota! A bol by bez práce.
Čo okrem výdajov ťažko predtým zarobených peňazí by robil celé roky? Domov ešte neplánoval ísť. Otec si vtedy spomenul na človeka, ktorý mu keď robili niekde cesty pri jazere Kootenay, povedal, že má na predaj veľký kus pobrežia okolo toho jazera aj s vlastným potokom. Cesta viedla pritom okolo jazera zo 10 metrov hore. Otec spomínaného človeka skutočne našiel. Ten tie pozemky pred 20 rokmi kúpil od kanadskej vlády za 10 Can. dolárov. Ten človek spravil dobrý obchod, otcovi ich predal za 800 Can. dolárov! / Aj vtedy otec chápal, o čom to kedysi hovoril ten spomínaný Čech, keď vravieval, že treba ,, nic nedelať a moc vydelať! ,, /
Otec po kúpe toho územia sa tam presťahoval. Išlo o neobývanú divočinu, kde na obe strany cesty najbližší susedia boli míle vzdialení. Šiel tam vlastným autom značky Ford, ktoré v tej dobe už vlastnil. Na dobových fotografiách to auto môžete uvidieť. Počítam s tým, že na konci tohto rozprávania bude ako posledné pokračovanie obrazová galéria fotografií, čo osobne nafotil môj otec svojim fotoaparátom značky Kodak.
Na volnej ploche tesne nad jazerom postavil 4 drevené stojky, vzájomne ich pospájal a provizornu strechu aj steny zakryl nepremokavou celtou. Tak vlastne získal prvé bývanie, kde si niečo na ohnisku uvaril. A vo vnútri si pozbíjal drevenú pričňu, na ktorej spával. Pretože okolie bol samý les plný všakovakej zveri, zadovážil si aj na vlastnú ochranu pušku s ostrými nábojmi. Bola to americká Wincester s 12 nábojmi v zásobníku, automatické nabíjanie, ktorú mal na sebaobranu. Pušku zvlášť počas nocí, alebo pri potulkách v lese mal neustále pri sebe. Ak by ho niekto chcel prepadnúť, mal šancu sa brániť, tamojší zákon mu to dovoľoval, keď sa to stalo na jeho vyznačenom pozemku.
Otec vedel, že do najbližšej zimy musí na svojich pozemkoch postaviť kultúrne bývanie formou domu, ktorý by bol na zimu uteplený. Práve vtedy sa v spomienkach vrátil ku tomu Írovi, čo ho naučil stavať z dreva akékoľvek stavby. Aj po jeho nešťastnej smrti mu otec zostal vďačný. Jeho predpoveď aj dobrý zámer sa vyplnili. Otec si dobre vedel poradiť s náročnou úlohou. Ako prvú stavbu úplne sám postavil malú drevenú chatku ako záhradný domček s plochou tak 3×4 metre aj s pieckou, komínom, posteľou, špajzou a verandou. Tú si zariadil najnevyhnutejšie a prežil v pohode prvú zimu. Do zimy kým prišli prv snehy, stihol ešte pod strechu ďalšiu chatku.
On vedel na čo ich použije. A čas potreboval stráviť prácou a nie leňošením. Navyše v tej divočine bol úplne sám. S ľuďmi bol len keď zašiel kupovať do najbližšej osady, kde už bola aj základná ako by dedinská škola, ale kilometre vzdialená. Na jar sa pustil už do stavby typicky montovaného dreveného domu, ako sa stavali bežne na kanadskom vidieku. Stavba bola montážou z trámov ako kostra, ktorá sa z oboch strán po uteplení obíjala doskami. To už by sám nezvládol, bolo treba premiestňovať ťažšie trámy a podobne. Vyhľadal jedného Ukrajinca, s ktorým sa poznal z minulosti, kedy spolu pracovali v jednej Fy.
Tento človek sa neoženil ako aj mnohí jemu podobní, žien tam v divočine veru nebolo, preto ich životy boli bez rodiny a ich konce boli naozaj smutné. Umierali možno v dostatku, ale umierali samotní, opustení. Aj to si otec uvedomoval a vedel, že by tak nechcel aj on sám skončiť. Ukrajinec, pretože vedel, že otec sa o neho vždy postaral keď sa spolu stretli, mu rád so stavbou domu pomáhal. Keď dom bol hotový, otec zostal znova sám.
Pustil sa do klčovania svojho lesa, ktorý bol nad cestou jeho pozemku a vypílil tak zo tri akre tej plochy, ktorá bola zarastená stromami z červeného smreku. Otec úplne sám stromy ručnou pílou spiľoval, očistil a nakoniec predal. Potom musel každý peň spíleného stromu vykopať a páliť. Červený smrek má koreň ako mrkva, po odkopaní ich otec dostal vonku. Bola to ale ťažká, priam otrocká práca. Keď tá veľká plocha bola od porastu vyčistená, otec si najal páru ťažných koní a pole pooral a pôdu zabránil.
V okolí žil ukrajinský prospektor, ktorý mal k dispozícii konské povozy, ale už aj autá a iné mechanizmy. Otec s ním dobre spolupracoval. Tento ťažil v okolitých lesoch drevo, zvážal ho ku jazeru a potom pomocou techniky toto splavoval až ku pílam. Prospektor sa špecializoval predovšetkým na požadovanú bielu sosnu. Drevo z nej aj vtedy bol vyhľadávaný materiál pre výrobu luxusného nábytku. Prospektor na požiadanie otca vyslal svojho syna s párom silných koní, aby otcom vyrúbané a vyčistené pole skultivovali. To sa stalo a otec na svojej nazveme ju osadlosti, získal 3 akre úrodného poľa, ktoré vytrhol divočine po tisíckach rokoch. Pred otcom vyvstala otázka, akú plodinu do panenskej pôdy dá. Nasadol do svojej Fordky a obišiel v širokom okolí farmárov, aby sa s nimi poradil. Výsledkom pre skultúrnenie takejto panenskej horskej pôdy bola červená ďatelina.
Všade v okolí toho obrovského jazera kde otec žil, boli samé hory a breh sa rýchlo zvyšoval. Roviny v okolí jazera bolo pramálo. Starí skúsení osadníci otca upozornili, že pestovanie kultúry na takto získanom mieste znamená, že dostatok vlahy tam je na jar, v lete ale začiatkom júna všetko vyschne, bo vlahy niet. Najviac sucho so sebou prináša aj príležitosť pre rozmnoženie množstva kobyliek, ktorým polia dali príležitosť všetko úplne zničiť. Otec pochopil, že ak má dosiahnuť rekultiváciou úspech, musí tento problém nedostatku vlahy vyriešiť. Jeho územím, ako som už napísal, stekal potok z hôr až dolu do jazera na jeho pozemku, kde na ich vrchole bol večný sneh. Takže stála voda bola! Mal šťastie, že vyklčovaný úsek lesa, jeho vrchná časť bola v blízkosti spomenutého potoka. Otec len nad svojim pozemkom odviedol časť vody do predkom vykopaného zavlažovacieho kanála. Ten z vrchu systémom cik-cak tiekol zo strany na stranu a dokonale v čase sucha pole zásobil dostatkom vlahy. Otec tiež spomenul, že na rozdiel oproti podmienkam na Slovensku, tam v tej časti Kanady v noci prakticky nepadne rosa, čo má na prírodu veľký vliv. Treba vedieť, že tie časti Kanady podnebie vplyvom vetrov a morských teplých prúdov je inakšie riadená než tu doma.
Vyrástla prvá úroda otcovej ďateliny. Všetkým v okolí narástla táto plodina do obvyklej výšky, na ktorú boli zvyknutí. Tá otcova ale po tom, čo som popísal, narástla do rekordných 80 cm vo výške. Tak farmári zo širokého okolia chodili otcovu úrodu obdivovať, bo chýr sa rýchlo šíril. Neznámy Slováčik v cudzine znova ukázal svoju šikovnosť, a pracovitosť, či vynaliezavosť vyriešiť neriešiteľné…
Keď som v Gray Creek po jeho druhej návšteve komunikoval s miestnymi starými pamätníkmi na otca / 2016, 2018 / , povedali mi aj to, s čím sa otec na svojej páske nepochválil. O otcovi vyšli aj pekné články v miestnych novinách, ba žijúci kalendár pán Tom Timberly napísal aj svoju knihu o histórii tej oblasti, kde otec je viackrát spomínaný včítane jeho fotografií. Otca nenazývali Karisný, ťažko sa im to vyslovovalo. Jeho meno skomolili na taliansky znejúce Karisini. A mal aj prezývku ,, Kerosine John ,,. V preklade akoby petrolejový John. Otec rozoberal motory, opravoval autá vo svojej tamojšej garáži, predával benzín do aut idúce po ceste okolo jeho domu. Bol stále ako mechanik zamazaný a páchol benzínom olejom aj petrolejom.
Spomínaný Tom taktiež potvrdil, že otec neskôr začal na vyklčovanom poli pestovať ako prvý pestovateľ v tej časti Kanady čerešne. Do tej doby sa čerešne tam len dovážali zo sadov v USA. Otec po vysadení čerešní, ktoré si dal doviezť do Gray Creek, dokázal, že v jeho sade, v horách s tým podnebím pri jeho závlahách dosiahol rekordné úrody tohto ovocia. Tom mi potvrdil, že aj po odchode otca nazad domov noví majitelia pokračovali v pestovaní čerešní, dokonca sa tá oblasť stala veľkým producentom tohto ovocia… Spomeniem tiež prísľub Toma, že v Gray Creek na počesť otca uvažovali že jeho menom pomenujú jednu svoju ulicu.
Otec na svojom ranči čaroval, ako by počítal s tým, že sa tam už na trvalo usadí. Nebolo tomu tak. Správal sa len a len racionálne. Veď viem, že v Gray Creek mal byť okolo 7 rokov, z toho vyplýva že tam prišiel až okolo 1930. Teda až tri roky po vypuknutí svetovej hospodárskej krízy! Až tri roky dokázal byť ešte zamestnaný v krachujúcich Fy.! To značí, že musel patriť ku najcennejším zamestnancom akejkoľvek Fy! Bo tých akákoľvek Fy. prepúšťala ako posledných… Kým ostaní, jenu podobní si zvolili prežiť krízu a použiť zošporované peniaze , otec zvolil cestu prežiť zainvestovaním a rozvojom vlastných prostriedkov, kedy po ukončení krízy aj vytvoril zisk a nie stratu. Vlastnú prácu ale použil na telesný aj duševný rozvoj nie do nákladov.
A popísal ešte jeden dôvod, ktorým vysvetlil, prečo po začiatku svetovej krízy sa nevrátil nazad domov. Ihneď na začiatku tridsiatich rokov svoje ťažko zarobené peniaze uložil do kanadskej škótskej banky na terminovaný vklad, kde musel čakať na vypršanie termínu, aby kontroloval svoje peniaze priamo tam, bo z domu by to nedokázal. Nikdy totiž, hoci mu to viackrát ponúkli, sa nezriekol občianstva 1. Československej republiky a neprijal kanadské občianstvo.
Po tragickej skúsenosti so starším bratom ktorý po prijatí občianstva musel narukovať v prvej svetovej a potom padol ako kanadský občan, to otca vystrašilo až tak, že radšej tam 25 rokov žil ako cudzinec. Tým sa vyhol armáde aj po druhý raz, bo prichádzala vojna už tá druhá. Musím napísať, že otec tých malých chatiek ako bola tá prvá, postavil na brehu jazera celkom 7. Zaviedol systém prenocovania s raňajkami a chatky začal pocestným prenajímať za 2 Can. doláre za osobu a noc. Otvoril ubytovňu, ktorú nazval ,, Lake of wiev,, .
Reklama visela na jeho veľkom dome, čo dodnes dokumentujú dobové fotografie. Príjem v časoch krízy! Pred jeho domom dodnes tam stojí na tom samom mieste benzínová pumpa! To napríklad bol aj záchytný bod vyhľadávania miesta, kde on žil, keď moja dcéra Daniela tie miesta hľadala pred páru rokmi! Takže znova ďalší príjem počas krízy!
Vedľa hlavného domu otec postavil aj garáž – opravovňu pokazených aut. Dnes by sme tomu povedali autoservis. Predával teda aj opravu, či údržbu, kontrolu aut pre pocestných aj miestnych z okolia. A znova ďalší príjem počas krízy. Peniaze neodchádzali. Peniaze prichádzali. Boli to peniaze spravodlivé, bola to platba za poctivú prácu. Otec ukázal, že aj v kríze sa dá prežiť!
Keď som sám tie otcove miesta navštívil v roku 2016, to už od roku 1938 prešlo celkom neuveriteľných 78 rokov! A v potoku nad jeho obydlím som ešte našiel už nefunkčné , no pôvodné, veľké drevené koleso vodného náhonu z cédrového dreva, ktoré otec spomínal. Potok z ľadovca mal vodu po celý rok. Otec ho využil na poháňanie dynama. Dynamo vyrobilo elektrický prúd ktorým ako prvý v okolí osvetlil žiarovkou svoj dom. A elektrina mu oživila aj rádio, ktoré pre otca v tej samote a divočine spájalo s civilizáciou. A zachytil aj vysielanie z Prahy! Počul síce češtinu ale dozvedel sa aj, čo sa deje doma!
V jednom novinovom článku miestnych novín bolo spomenuté, že otec, ktorému sa darilo prežívať aj hospodársku krízu, nezabudol ani na pravidelnú návštevu miestnej základnej školy, kde pre deti vo sviatky školy vždy priniesol nejaké podarúnky. Dnes sa tomu hovorí sponzoring…
Cez to, že aj v takej dobe bol úspešný, vedel, že prišiel čas vrátiť sa domov. Spomínal na tej páske, čo on osobne nahovoril, že v tej oblasti kde zveľadil svoj ranč, mal aj konkurenciu, ktorej bol v tých časoch tŕňom v oku. Na druhej strane jazera kde sa dalo prejsť aj autom kompou, mal ubytovňu nejaký vyslúžilec, plukovník z Anglie, ktorý prenajímal posteľ s raňajkami, ale v cene 5 Can. dolárov oproti spomínaným otcovým 2 dolárom. Netreba vysvetľovať, ako sa díval na otca, cudzinca. Bo tam aj po 25 rokoch bol pre nich stále cudzincom, bo nemal kanadské občianstvo. Taktiež v otcovej oblasti žil aj nejaký ,, fiškáľ ,,. Ten vlastnil aj obchod aj poštový úrad. Teda dve miestne persony, ktoré sa potrebovali otca z tých miest zbaviť. Otec tento fakt poznal už v dobe, keď odkúpil tie pozemky. Vedel, že tí dvaja budú robiť všetko preto, by ho odkúpili a tak ho odtiaľ ako cudzinca dostali…
A tak sa jeho rozhodnutie pre návrat domov v tej nebezpečnej dobe čoraz viac dostávalo na tému dňa. Otec tiež spomenul, že tam mal páru míľ od neho suseda – samotára, ktorého otec príležitostne navštívil ak sa odniekiaľ vracal autom do jeho kanadského domu. Takýto opustení jedinci tam v tých dobách neboli žiadnou výnimkou. Napokon otec nebol tiež na tom inakšie. Raz ho šiel navštíviť , vošiel do jeho obydlia, dvere boli otvorené a otec na svoje prekvapenie počul, že jeho známy sa s niekým vo vnútri rozpráva. Otec jasne počul, ako dotyčný položil niekomu, s kým sa rozprával, otázku: ,, Varíš? Varíš? Dobre varíš! ,,
Keď sa otec v prítmí rozhľadel, prekvapene zistil, že jeho známy v tej miestnosti sa rozpráva sám so sebou! A to tiež urýchlilo jeho odchod z Kanady domov, bo aj on by podobne musel skončiť!
Keď otec končil svoje rozprávanie na tej páske, položil som mu nakoniec otázku, aby mi povedal, čo to bolo to najhlavnejšie, že sa vrátil domov na Slovensko. Aby mi vyzradil, čo ho zlomilo, že tam tak ako státisíce iných Slovákov natrvalo nezostal. Otec odpovedal:
,, Synku, špatne položená otázka! Ja som vždy vedel, že zo zaostalej domoviny do Kanady neodídem navždy. Vždy som vedel, že tam idem, aby som spoznal svet. Aby som sa učil a aj naučil! Aby som zarobil veľa peňazí a tieto aby som si ušetril a uložil! Vždy som vedel, že raz sa vrátim tam kde patrím. Domov! ,,
Poznámka autora textu.
Raz by som rád napísal dodatok tejto ,, story ,, . Nikdy ani v jednom prípade po takomto opise života slovenských emigrantov som nečítal, ani nepočul, čo bolo potom. Čo bolo, čo nasledovalo v ich životoch, keď sa vrátili po mnohých rokoch nazad domov. Ku svojim. Naozaj ku svojim???
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 13.10.2019.