Autor školskej kroniky: Alois Kaššák učiteľ 1923
Je prvého marca 2018 a mne sa do rúk dostala originál rukou písaná školská kronika obce Podbiel. Školská kronika rim. kat. ľudová škola v Podbieli č.i.389. Tak som sa rozhodol zachrániť zapísané udalosti aspoň touto formou. Kronika, ako jeden z mála dochovaných dokumentov o našej dedine by si zaslúžila inakvejšiu starostlivosť a ochranu pre budúcnosť. Veď nakoniec popisuje už sto ročnú minulosť. A vypovedá vtedajším žijúcim miestnym učiteľom o udalostiach, ktoré dotyčný zaznamenal od ešte vtedy žijúcich. Kronika sa mi náhodne dostala do rúk na dva dni. Fotografie z minulosti v nej ale už chýbali…
Toto nie je jej opis, ale len citácia podľa mňa najzaujímavejších udalostí, ktoré som v nej našiel zaznamenané. Často som použil autentický opis roku 1923, čo je v rozpore s pravopisom, verím, že pochopíte. Podľa najstarších pamätníkov žijúcich v roku 1923 bola podbieľanská škola tých dôb v drevenej chatrči smerom západným na konci obce, na mieste vtedajšieho popisného čísla domu 136 na Mláke. / Poznamenávam, že to bolo asi v miestach kde dnes Jozef Krúpa má penzión Lipa./ V tej chatrnej škole vyučoval Ján Vavrečan, nediplomovaný učiteľ, ktorý bol aj rezbárskym gazdom pred 80 rokmi. Teda sa dostávame ku roku 1843. Pred touto dobou spomienok už nemáme.
Spomínaná škola nemala vlastné školské zariadenie ani školské pomôcky. Jedinou pomôckou bola len tak zvaná ,, PRINCIPIA,,. Bola to vlastne kniha, ktorá obsahovala 6 prednášok. Do školy tejto chodili žiaci len v zimušných mesiacoch i to len chto chcel – ten poslal svoje dieťa do školy za 2-3 zimy. Dietky sa učili písať – k čomu im slúžila papierová tabuľka. Môj otec spomínal nejaký ,, grífik ,, . Čítať a počtovať a hlavne náboženstvo. Učiteľ pri vyučovaní hojne užíval aj telesného trestu, ktorý pozostával: Kľačať na ostrom polienku Špera medzi zuby Korbáč- pozostával z 12 tenkých upletených prútov. Cez tieto udalosti a skúsenosti si pamätnici na vtedajšieho starého učiteľa spomínali s láskou…
Tento učiteľ za dlhé roky pôsobenia zažil jak nemecké tak i maďarské právo. Hovoril latinsky, maďarsky- učil slovensky. Bol aj poštárom a organistom. Tento učiteľ zomrel v Podbieli asi v roku 1885. Pohrabaný je na tunajšom hrobitove. Hrob jeho je označený pomníkom. Zomrel na starobu. Táto škola jestvovala do roku 1866, kedy obec postila veľká živelná pohroma- požiar. Vtedy zhorelo asi 86 domov. Príčinou požiaru bola skutočnosť, že v mesiaci januári sa ženičky schádzali na priadky. Pri tej príležitosti si dopriali tej národnej / pálenky/ , ktorú si uvarili.. Vraj priadky boli v dome u starčeka Garaja, ktorému bolo málo. Preto zapálil štiepu, bo sviečok nebolo a šiel do komôrky hľadať ďalšiu pálenku. V komôrke bola truhla so zrebami, tie sa od neopatrnosti zapálili. Plameň buchol do povaly a začalo horieť. To začalo o 10 večer. Pretože bola tuhá zima, vody nebolo. Tú nosili až z rieky Orava. Na nešťastie fúkal aj silný vietor. Požiarom týmto vraj zhorela až za riekou Orava hora vzdialená 1000 až 1200 krokov, s názvom Dolina. K tejto udalosti sa viaže nasledovná epizóda. Istý občan z Orávky / terajšie Poľsko pri Jablonke/ uvidel na oblohe obrovskú žiaru. Myslel si, že to horí Trstená. Vystriedal 2 kone kým dorazil do Podbiela. Ten po príchode do Podbiela uvidel, že na kaplici sa už začali šindle zapaľovať. Dal sa do práce. A vraj len jemu sa môže ďakovať za jej záchranu.
Pri tomto požiari za obeť padla aj stará škola na Mláke. Po požiari v jednom dvore bolo až 10-11 gazdov. Škola sa dostala do druhého domu, vtedy čísla popisného 169 Obýval ho Ján Dvoršťák. Trieda bola v zadnej izbe. Zariadenie školy žiadne. Miesto lavíc len na polienkach položené dosky. V tejto škole započal vyučovať Račkaj čo trvalo až do roku 1870. Podbiel postihla ďalšia pohroma – povodeň aj v roku 1813. Vtedy to viacej zasiahlo obec Nižná pod ktorú Podbiel aj cirkevne podliehal. Tam vraj povodeň život zobrala až 104 dušiam. Príval vody tam odniesol aj niekoľko domov. To sa stalo v noci. V roku 1872 v Podbieli na Koleru / choleru/ zomrelo 62 duší.
O vrchu Biela skala sa zachovala povesť, že kláštor na samom vrchu prekliala jedna dievčina, čo denne viackrát na samý vrch musela vynášať vodu. Tú ju vraj naberala až dolu v riečke Studená. Raz pri vynáške, čo bolo pre ňu ťažká práca sa jej šaty zachytili na tŕni a šaty si roztrhla. Vtedy v zúfalstve kláštor prekliala slovami: ,, Bodaj by ste sa pod zem prepadli! ,, Keď dievčina vystúpila na samý vrchol, našla tam už len prepadlisko… To, že tento kláštor kedysi jestvoval a stalo sa s ním to, čo povesť hovorí, sa spomína aj v správe o občanovi Podbiela menom Jozef Štefanek. Ten pri jarnej práci vyoral striebornú reťaz z kostolnej lampy na ktorej pravdepodobne visela večitá lampa v Tvrdošianskom kostole.
Na základe inej povesti taktiež sa spomína, že istý Vrana – Sládek z pivovaru podnikol aj vykopávanie na tomto mieste nálezu spomínanej reťaze. Úspech tohto bol nepatrný. Vykopané boli len nejaké črepy kuchynských nádob. Ďalšie práce boli zastavené, poneváč robotníci pri práci tejto pozorovali akési dunenie ako podzemnej dutiny. Z obavy, že sa môže to prepadnúť. Socha sv. Jozefa je tiež pamiatkou Jozefa Štefanek. On ju dal postaviť. Zákl. listina je vo farskom archíve v Nižnej.
Za dávnych časov obec kostola nemala. Bola len jednoduchá zvonica s dvoma malými zvonmi. Neskôr si veriaci pristavili k tomu malú svätinu s drevenou povalou ktorú neskoršie dali zasklepiť. Na priloženej podobizni je znázornená tá kaplica ktorá je už ale po druhý krát pristavená. V roku 1911 táto kaplica bola znova pristavovaná až dostala ráz malého kostola – terajšieho. Nielen vonkajšok, ale i celé vnútorné zariadenie si občania nové zadovážili. Pater Schelling prispel sumou 2000 k Ostatní z milodarov Stavbu viedol František Šimanek staviteľ z česka za 17000 k Organ kupený za 2000 k Oltár 2000 k. Roboty prispela obec zadarmo.
Asi 1 km železiarní smerom na O.B.Potok bola papiereň Vavrečanovská Táto tiež zanikla. Pivovar bol pôvodne zbudovaný ako pálenica na špiritus Majiteľ bol Meisel. Do pálenice vozili švábku až z Lubovice. Pri kopaní švábky / zemiakov / tu v Podbieli vše ženy zaniesli košíček , za čo dostali hoľbu pálenej. Niekedy rieka Orava mala riečište popod Pálenicu. Most bol postavený za Bystrinou. Pri rybačke pod Červenou skalou odrazili tok rieky, vychytali ryby a vrátili vodu nazad do riečišťa. Na západnej strane dediny bola rozsiahla Močaristá lúka /dnešná Sihla či už Lentilková ulica / ktorá bola pôvodne pekným lesom zarastená. V roku 1885 bola veľká povodeň rozvodnenou riekou Studená. Rieka Orava naopak záplavami prekvapila v rokoch 1902,1912,1915.
Železný most nad Oravou bol postavený v roku 1908. Ľudia pracujú ako robotníci, je rozšírené košikárstvo. V rokoch okolo 1870 až 1900 ešte Podbieľani sa živili aj pltníctvom, ktorým sa už v rokoch okolo 1922 nikto nezaoberal.
Spomínaná škola na Mláke tu v Podbieli dala základy aj úspešným občanom, ktorí dosiahli aj veľkého vzdelania. Ide o kňazov Jozef Krafský Martin Pazúrik Jozef Kandeva Rudolf Vágner František Vavrečan J. Štefanek Ján Hudec Ján Krížo Nová škola bola vystavaná v roku 1870. Vystavila ju obec s pomocou zbierok. Škola, zadné stavy a záhrada mala spolu plochu 2230 mštvorcových. Na záhradu pripadá 1396 metrov štvorcových.Škola mala dve triedy. Na druhej strane zadná izba pre druhého učiteľa a 2 izby a kuchyňa pre 1. Učiteľa. Prvým učiteľom v tejto škole bol menom Lang. Spomína sa, že v školskej záhrade vysadil prvé ovocné stromy. Nezachoval sa údaj o dĺžke jeho pôsobenia v Podbieli. Jeho nástupcom sa stal učiteľ Dutka Jozef. Ešte v roku 1925 žil v Podbieli. On zaistil, že škola nadobudla školské pomôcky. Hojne využíval telesných trestov žiakov ako boli: -státie za tabuľou -úder na spojené prsty ruky nejakým predmetom -sedenie za trest pod stolom učiteľa -iné tresty Hlavný zreteľ učiteľ Dutka kládol na náboženstvo, potom na čítanie, písanie, rátanie ktoré bolo hlavnou požiadavkou od rodičov. Spomína sa, že v Podbieli pôsobil dlhé roky. Hovoril slovensky, maďarsky, nemecky. Učil najprv slovensky, po pretlačení maďarizácie maďarsky. Bol v Podbieli aj poštárom a organistom. Učiteľ Dutka v Podbieli učil od roku 1879 až do roku 1917, teda spolu celých 38 rokov.
Vsuvka. /Text mimo spomínanej kroniky/
Spomienka na učiteľa Dutku od Márie Michalcovej. Menovaná zažila školské roky počas najtvrdšej maďarizácie. Ona spomínala, že v škole im visel obraz, kde v konskom záprahu namiesto koňa ťahal pluh pri oraní slovenský sedliak a poháňal ho vyobrazený Maďar v ruke s bičom. To bola symbolika, že byť Slovákom sa nevyplatí a lepšie je stať sa Maďarom. Deti v našom, rýdzo slovenskom prostredí sa naspamäť museli naučiť modlitby v maďarčine, aj keď tomu nerozumeli. V opačnom prípade boli tvrdo potrestané.
Spomienka na učiteľa Dutku od nebohého Jána Karisného /1894-1978/ Menovaný spomínal, že chlapci z Podbiela pri pasení kráv v okolí Červenej skaly našli v SÚTI zosýpajúcich sa skál skamenenú ľudskú hlavu. / Nespresnil, či šlo o odtlačok povedzme tváre alebo celého tvaru lebky…/Tú oni doniesli práve spomínanému učiteľovi Dutkovi do miestnej školy. Tento artefakt sa vraj postupne dostal v tom čase ešte za Rakúsko – Uhorska až do hlavného múzea v Budapešti. Od tej doby už nikto nič nepočul čo sa s nálezom stalo. Koniec vsuvky.
Po učiteľovi Dutkovi od roku 1917 nasledoval učiteľ T. Majerčák zo Zuberca, Za jeho pôsobenia kázeň / disciplína/ bola voľna a vyučovanie bolo zväčša mechanické/ mentorovanie/. Nasledoval Alois Kaššák rodom z Oravského Bieleho Potoka syn starostu obce. V roku 1920 druhú triedu učila aj Irma Maťošková, rodáčka z Tvrdošína. Učila do roku 1923. Učiteľ Kaššák založil knižnicu žiakovskú tak aj učiteľskú, ktorá pred tým nejestvovala. Rozvinul aj mimo školskú činnosť a to divadlá a spevokol. Účinkoval do roku 1924, kedy bol preložený na štátnu školu v Nesluši.
Poznámka autora.
Treba povedať, že ďalšie údaje o škole som už nedohľadával, bo mojim záujmom je čas do vzniku prvej republiky v roku 1918. Ak by sa tá spomínaná kronika nakoniec pri spomínanej opatere stratila, zostanú aspoň tieto zápisky. Vysťahovalectvo popisujem od doby môjho starého otca Imricha Karisneho-Štefanek, strávené roky v Kanade na tri, či štyri krát celkom 20 rokov a cez môjho otca Jána Karisného-štefanek mlači ako ho písali na dobových dokumentoch. Ten sa druhý krát do Kanady vysťahoval v roku 1912 / vtedy sa potopil aj Titanic/ a v Kanade bez prestávky strávil 25 rokov až do roku 1938. Vysťahovala sa skoro celá rozvetvená rodina Karisných, vačšina okolo roku 1905. Vtedy oni bývali aj na konci vtedajšieho Podbiela smerom na Roháče v troch dreveniciach, tam kde dnes býva Pavol Pazúrik. Jedna z tých dreveníc je zachránená na skanzene na Brestovej nad Zubercom.
Môj otec spomínal, že jeho bratanci a strýkovia s celými rodinami sa hromadne vysťahovali do USA aj Kanady. Stalo sa to v zime ktorá bola veľmi krutá. Oni sa živili chovom oviec, ktoré v zime mali v zadných stavoch. Keďže ich domy boli na konci dediny, svorka hladných vlkov sa dostala ku ich ovciam a skoro všetky im roztrhali .Zúfalí členovia rodín preto rozpredali celý majetok a navždy opustili Slovensko. Otec svojich bratrancov aj počas jeho pôsobenia v Kanade / 1912 až 1938/ hľadal, no nenašiel. Mne sa podarilo nájsť cez internet jeho menovca tiež Jána Karisného na jeho úmrtnom liste, nakoľko zomrel v miestnej nemocnici v Nelson B.C. na zápal pľúc. Tiež ma po revolúcii vyhľadal Louis Karisný bývajúci vtedy v štáte USA Louisiana. Prostredníctvom agenta z pomedzi Mormonov ma našiel tu v Podbieli na základe údajov z archívu v Budapešti… Musím spomenúť, že aj jeho sestra ktorá vtedy žila v Kanade, volala sa Šalková, ma kontaktovala telefonicky raz zavčas rána, kedy som ešte spal. Fázový posun času je okolo 8 hodín medzi Slovenskom a Kanadou v západnej časti. Bol som prekvapený, keď po mojom predstavení sa menom Karisný mi dotyčná neverila, že sa volám Karisný, bo ona tvrdila, že žiadny Karisný už v Podbieli nemôže žiť. Odvolala sa na informáciu jednej ženy z Podbiela, ktorú tu v Podbieli asi dva krát navštívil jej syn, tiež Šalka ako vzdialenú príbuznú s našou rodinou po ženskej, cudzej línii. Dotyčná menovaného, syna rodnej Karisný klamala zrejme, aby od rodiny z Kanady ona získala nejaký prospech. To, že my v Podbieli žijeme, zatajila a prehlásila nás za mŕtvych. Ja po návšteve Louisa aj s jeho ženou som ich tu v Podbieli prijal a staral sa o nich tri týždne. On potom presvedčil svoju sestru z Kanady, spomínanú Šálkovú, že roky verili klamstvu. Ja naopak som Louisa k uvedenej starej žene priviedol, aby sa s ňou stretol. Pripomenul som jej ale, že o jej klamstve viem. Neospravedlnila sa ale nijako. Nuž aj takí žili a aj žijú medzi nami. Spomínaný Louis Karisný roky slúžil vo vtedajšom Nemecku, jeho západnej časti, vtedajšej NSR. Bol vojakom americkej armády a slúžil ako dôstojník pri letcoch. O Slovensku vedel, no nikdy počas tej doby sa tu nemohol dostať..
. Ing. Viliam Štefanek – Karisný Podbiel 2.3.2018.