Keď som bol ešte malý chlapec, počul som túto rozprávku rozprávať jedného starca, ktorý mne z neznámych dôvodov navštívil našu rodinu. Hľadal nejaké staré knihy, ktoré si pred vojnou uschoval u môjho otca.
O tých knihách som vedel, bo boli dlho ešte po vojne schované v našom dome. Spomínam si, že to bol chudý a veľký chlap s čiernou baranicou na hlave. V rukách držal vysokú, pevnú drevenú palicu, ktorá v hornom konci bola ohnutá do oblúka a ktorou sa podopieral. Nevyzeral na slabého , preto som nevedel, či palicu použije na oporu alebo sa s ňou v prípade potreby ubráni… Jeho ruky boli ešte chlapsky pevné, stále s pružnými svalmi a vystupujúcimi žilami. Jeho oči boli jasne modré, z pod čiapky mu vykúkali dlhé šedivé vlasy. Na opasku mal priviazaný kožený mešec z ktorého po večeri vytiahol jednu kocku cukru, ktorú mi ponúkol, čím si úplne získal moju priazeň.
Vtedy hotelov ešte nebolo, preto mu rodičia ponúkli nocľah v našom dome. Písal sa v tom čase rok 1953. A po spoločnej večeri som si vypočul ten príbeh, ktorý Vám teraz už len ja sám vyrozprávam. Dávno, pradávno, pred mnoho tisíc rokmi táto zem patrila do obrovskej ríše, ktorá sa rozprestierala severne od rieky Dunaj smerom na západ aj východ. Ríšu viedol a za jej úspešný chod bol zodpovedný vladyka. Až neskôr tá ríša už mala vo svojom čele kráľa. Vladyka bol obyčajne volený počas mieru na obdobie 5 až desať rokov. Ak v ríši vznikli mimoriadne udalosti, ako napríklad vojna, do svojho čela v prípade potreby vyberali toho, ktorý sa na to najviac hodil. Vladykom sa mohol stať aj človek z ľudu. Vždy to záležalo len a len na jeho schopnostiach a nie na rode. Tá obrovská ríša stála na troch pilieroch.
Prvým z nich bolo školstvo pre všetkých. Talentované deti vyberali zvláštni komisári ktorých riadili z okolia vladyku. Mimoriadne schopné deti museli vynikať v telesných skúškach, v písme aj v schopnostiach naučiť sa cudzie reči. Také deti boli sledované podľa dosahovaných výsledkov a po dvoch rokoch ich zadelili na konkrétne odbory akými bolo lekárstvo, vojenstvo, remeslá, školstvo a služba vo vedení miest a dedín včítane starostlivosti o archív.
Druhým pilierom bolo vojsko. To podliehalo priamo vladykovi, ktorému radili bývalí hodnostári všetkých oborov. Boli to obyčajne už starí, no skúsení muži. Vážne postavenie u vladyku v rade starších mal vždy vysokopostavený kňaz. Ten mal aj bohaté skúsenosti z vojenstva aj poznatky o cudzích mocnostiach. Samozrejme ovládal množstvo cudzích rečí.
Tretím pilierom bolo ich náboženstvo, ktoré viedli vzdelaní a skúsení kňazi. Na naše prekvapenie vo vedení ich náboženstva neboli len muži ale rovnocenné postavenie mali v ňom aj mimoriadne schopné ženy. Do vzdelávania vyberali najschopnejších mladých adeptov, ktorí následne boli pripravovaní počas dlhých 20 rokov mimo ich rodín v náboženských centrách výchovy. Kde tie centrá boli, ale nikto z ľudu nevedel. Takéto deti sa už nikdy nevracali nazad ku svojim rodinám, ale slúžili v iných kútoch tej veľkej ríše. Ba používali aj iné mená. Mali zvláštne oblečenie a požívali veľkú úctu. Mali schopnosť liečiť, ovládali bojové umenia, dokázali bez cudzej pomoci prežiť aj v tých najťažších prírodných podmienkach. Vedeli sa majstrovsky maskovať a dokázali celé hodiny bez pohybu pozorovať okolie tak, že iní o nich nevedeli. Mali schopnosti žiť aj medzi divou zverou v hlbokých lesoch bez toho, aby ktokoľvek o nich vedel. Dokázali realizovať aj chirurgické zákroky keď bolo treba zachrániť život po poranení šabľou, nožom či vystreleným šípom. Počas výchovy žili jedno obdobie ako úplne obyčajní ľudia v reálnom živote s ostatnými, aby sa naučili pochopiť tvrdé podmienky normálnych ľudí.
Starec, ktorý začal po večeri rozprávať, na chvíľku zmĺkol. Oči mal privreté, ako by tvrdo rozmýšľal, či má pokračovať. Na moju radosť sa opätovne rozhovoril. Spomínal o jednom z centier vtedajšej moci. Bol to mohutný, rozľahlý kamenný hrad nad sútokom rieky Morava a hraničnej rieky Dunaj. Po vzniku rímskeho impéria rieka tvorila dlhý čas prirodzenú hranicu. Treba spomenúť, že obidve rieky boli využívané aj ako obchodné cesty, veď obchod medzi rivalmi vždy prekvital. Hrad od nepamäti tvoril hrdý symbol moci národa na severnej strane rieky Dunaj. Celé tisícročia, od samotného začiatku mal rovnaký názov, ako sa mu dochoval do dnešných čias. Ten hrad dnes voláme Devín. Devín s dlhým ,, í , . Pôvodne to bol Devin hrad. Hrad DEVY. Názov bol zámerne pozmenený, aby sa zabudlo na jeho skutočnú tisícročnú históriu. Starec sa znova na chvíľku odmlčal, ako by hľadal slová. Po krátkej chvíli pokračoval v rozprávaní. Dávno, pradávno, v tom národe v celkom obyčajnej mnohodetnej rodine sa narodilo dievča. To, keď mala tri roky, chýr o nej sa už šíril široko ďaleko. Dievčatko malo nadprirodzené schopnosti. Začalo sa to jednou príhodou. Jej otec bol lodiarom na spomínanej rieke. Väčšinu času trávil na riečnej lodi, kde zastával funkciu lodivoda. Keď sa jeho čas naplnil, rozlúčil sa s manželkou aj všetkými deťmi. Samozrejme nezabudol ani na najmladšiu dcéru. Tá sa zrazu stratila, nikto ju nedokázal nájsť. Našli ju ju na konci osady ako sedí na brehu miestneho potoka. Sedela ticho, oči zatvorené. Keď rodina pristúpila s radosťou, že sa našla blízko ku nej, počuli, ako niečo jasne vyslovujúc hovorí. Nikto takej reči nerozumel. Všetci zostali prekvapene stáť, pozerajúc raz na otca, raz na malú dievčinu. Nikto sa neodvážil prerušiť jej tajomnú reč. Dievčatko nakoniec zmĺklo a otvorilo oči. Pozrela sa na otca a povedala mu znova v ich reči, že videla, čo sa stane na rieke počas plavby, na ktorú otec práve odchádza. Rodina vedela, že otec, ako lodivod má vykonať plavbu s drahocenným nákladom po úseku rieky, ktorý všetci lodivodi poznali ako krajne nebezpečný. Stroskotanie lode okrem materiálnej škody skoro vždy znamenalo aj smrť lodiarov. Dcéra otca informovala o tom, že v konkrétnom mieste rieky počas minulej noci sa zmenilo koryto rieky a miesta, ktoré on poznal ako bezpečné na plavbu lode sa stali nebezpečnými. Vytvorili sa tam plytčiny so silným vírom, čo by znamenalo stroskotanie lode. Otec zostal prekvapený, že malé trojročné dievča mu reálne popísalo nebezpečný úsek rieky. Veď ona tam nikdy nebola a ani teda nemôže nič vedieť o nástrahách plavby po rieke ťažkými loďami… Otec neveril, no predsa pri plavbe s loďou bol krajne opatrný pred príchodom na miesta, o ktorých mu dcéra hovorila. Aké bolo jeho prekvapenie, keď už z diaľky videl stroskotanie lode plávajúcej pred nimi! On stihol ešte včas nasmerovať svoju loď mimo nebezpečného miesta. Chýr o tejto udalosti sa bleskovo rozšíril a vlastne spustil jeden neuveriteľný životný príbeh jednej, vraj obyčajnej dievčinky z ľudu.
Starec potom podrobne popísal množstvo neuveriteľných príhod, ktoré sa počas detstva toho zázračného dievčatka udiali. Dievča na obrovské prekvapenie dokázalo bez akejkoľvek prípravy rozprávať s rôznymi cudzincami v ich rodnej reči. Nikto veru nechápal, ako je to možné. Dievčatko mnohokrát predpovedalo udalosti z budúcnosti, ktoré sa naozaj stali. Zachránila tak veľa hodnôt aj ľudských životov! Keď sa pozrela na človeka, vedela o jeho čase smrti. To ale nikdy nikomu nehovorila. Po čase k nej po radu prichádzalo čoraz viacej ľudí. Čas bežal a ona rástla. Jej popularita tiež. Až nakoniec sa o dievčati, deve, chýr doniesol aj ku vladykovi. Ten vyslal posla k jej rodičom a pozval ich do svojho sídla. Stretnutie, hoci to bolo stretnutie prvé pre devu s vládcom ríše, prebehlo nezvyčajne v napnutej atmosfére. Vladyka ponúkol na privítanie jej rodičov pohármi s medovinou. Vladyka v ruke držal tiež svoj pohár. Už sa chcel z neho napiť, keď naše dievča, vlastne už prekrásna deva s krikom priskočila ku vladykovi a priam mu vytrhla z ruky jeho pohár s medovinou. Zarazený vladyka aj aj ostatní členovia jeho skupiny nechápali, čo sa deje! Počuli o zázračnej deve ale takéto správanie neočakávali! Naša deva podala pohár s medovinou jednému zo sluhov, ktorý tú medovinu pred vladyku doniesol. Deva požiadala vladyku, aby dal príkaz tomu sluhovi vypiť jeho pohár! Ten jeho príkaz vyplnil, no hneď na to v strašných krčoch padol na zem a okolo úst sa mu zrobila biela pena! Medovina pre vladyku bola otrávená! Tak po tomto čine jej sláva rástla ešte rýchlejšie a veru mnohé rady boli nielen pre vládcu ríše priam požehnaním!
V rozprávke nie je miesto popísať všetko, čo sa udialo. Naša DEVA si získala takú úctu, že nakoniec bolo rozhodnuté vystavať na mieste, ktoré ona sama vybrala pevný hrad ako sídlo vladára tej spomínanej ríše! Hrad sa staval dlhé roky a pri jeho stavbe sa držali rád a pokynov našej zázračnej DEVY! Keby Slováci dnes len vedeli, aké tajomstvá on ešte stále skrýva! Nie nadarmo tam po mnohých tisícročiach boli aj vierozvestci až z Byzancie! Zvykli sme si DEVIN hrad spájať len so Svätoplukom, či spomínanými vierozvestcami. Ale jeho začiatky sú hlboko v našej minulosti! Ba niečo sa spomína aj s nepochopením tunajších, prečo po stáročiach ešte aj slávny Napoleon dal príkaz hrad vyhodiť do vzduchu a tak ho zničiť , ako sa to v poslednej dobe stalo aj v starobylej Sírii – Palmire! Napoleon ten príkaz vydal pred svojim vojenským ťažením do Ruska, kde utrpel strašnú porážku. Starec, ktorého som ja osobne počúval, keď o DEVINOM hrade rozprával povedal, že tí čo skrývajú jeho skutočnú históriu, niečo predsa len o tej našej zázračnej DEVE vedeli a vedia… Medzi obyvateľmi sa o tom hrade v časoch našej DEVY hovorilo nie ako o hrade vladára ale všetci ho nazývali DEVIN hrad! Na tých miestach bola prítomná silná energia. Ľudia jej pripisovali čary ale tí, čo poznali osobne DEVU, tí vedeli že tá energia slúži len dobru.
Naša DEVA ešte za svojho života predpovedala, že jej hrad bude raz po zrade vtedajšieho vladára zakliaty na mnohé stáročia! Príde ale doba, keď tá dobrá energia, čo DEVA sama do toho hradu vložila, znova ožije! A Hrad našej DEVY, povedzme DEVIN hrad raz znova obnoví svoju pôvodnú krásu a majestát hodný našej DEVY! A v tej dobe, tak isto ako v rozprávke, ho prestaneme volať Devín. Vrátime sa ku jeho pôvodnému názvu DEVIN hrad!
Ing. Viliam Štefanek – Karisný. V Podbieli 22.6.2019.