Kým oni vlastne boli – tí, čo odchádzali z rodnej zeme? Vysťahovalci? Emigranti? Vyhnanci? Utečenci? Schopní ale bez domácej podpory? A odchádzali dobrovoľne, či z donútenia alebo nevyhnutnosti? Bolo vysťahovalectvo ich osudom, či to bol a aj je to program? Program, ktorý spoľahlivo a brilantne s potrebným predstihom vo svete funguje už celé stáročia? A všetko do seba zapadá ako ozubené kolesá. Bo vysťahovalectvu neporozumieme, keď sa pokúsime ho hodnotiť z pohľadu jedného národa. Dokonca len oblasti akou je Orava, či Liptov, dokonca z pohľadu akejkoľvek dediny. Prečo? Pretože ak vznikla potreba po lacnej pracovnej sile niekde vo svete, napríklad najčastejšie spomínaná emigrácia do Ameriky , neemigrovali tam len Slováci. Emigrovali tam tiež mnohé iné národnosti, no neboli si ani tam seberovní. Bo všetci boli pripravení, no na rôzne úlohy a mali aj rozdielnu úroveň v oblasti vedomostí a tým aj schopností. Rozdiel je proces riadiť, rozdiel je proces naplňovať podľa príkazu. Veď vysťahovalectvo nezačalo až v 19 storočí, kde sme si zvykli sústrediť sa do obdobia po roku 1848 a všetko zlé sa sústredilo práve tam . Vysťahovalecký guľáš sa nevaril výhradne zo Slovákov preto ,že by niekto nemal rád špeciálne Slovákov. To do toho kotla pridali z Európy časti z mnohých národov. Aj z Ázie tam pridali jedných z najchudobnejších na tiež otrocké práce a to Číňanov! A nesmieme zabudnúť na ešte horšiu kategóriu ľudí, ktorí okrem spomínaných chudákov do Ameriky boli hromadne expedovaní. Boli to po celé stáročia čierni otroci z Afriky! Síce z pohľadu Slovákov sa naozaj javí, že práve po roku 1848 prebehli najpočetnejšie vysťahovalecké vlny. Ale čo bolo smerom do minulosti po celé stáročia? Mám na mysli vysťahovalcov aj do Čiech a na Moravu, terajšieho Rakúska, kde predsa existovala silná česká a určite aj slovenská vlna po celú dobu, tiež na Balkán / terajšie Rumunsko, terajšie Srbsko, Chorvátsko atď. /, do terajšieho Maďarska, kde vtedy žili celé slovenské oblasti určite v lepších podmienkach ako napríklad na Orave, Kysuciach, ale aj do Poľska, či južnej Ameriky. Napríklad. Veď kto pred 19. storočím robil nejakú štatistiku o vtedajšom vysťahovalectve? Ten program vystriedal množstvo spôsobov, aby došiel až ku svojej skoro dokonalosti. Kto vidí, vidí. Kto nevidí, ani vidieť nebude. Bo ak chceme vysťahovalectvo pochopiť komplexnejšie, musíme porozumieť aj druhému kroku. A to je porozumieť, čo sa stalo s tými vysťahovalcami ktorí tam zostali v tých krajinách po dvoch až štyroch generáciách. A brať na vedomie, čo sa po návrate tých, čo sa z emigrácie vrátili domov stalo. A aké z toho vyplynuli dôsledky. Aj to bol zmysel emigrácie. Verte, nikdy nešlo o náhodný proces. So všetkými dôsledkami sa včas počítalo. Ak chceme pochopiť, čo sa stalo v minulosti, poučme sa aspoň zo súčasnosti. Ak rozumieme vlastnej histórii, chápeme prečo sa dejú súčasné udalosti. Ak chápeme príčinnosť súčasných udalostí, dokážeme reálnejšie predvídať budúce udalosti. Tie závisia aj od náhodných vplyvov, ktoré môžu systém vychýliť, no obyčajne len dočasne. Množstvo odpovedí nám dáva stav civilizácie dnešných dní. Napríklad v západnej kultúre bol a aj je dlhodobo podporovaný individualizmus a to individualizmus sebecký. Individualizmus stojí v opozícii národnej generačnej pamäti. Individualizmus je program. Generačná pamäť áno, no nesmie byť národná, bo sa postaví proti individualizmu. Poučme sa na životných príbehoch individualít. Individualita má svoje vrcholy, ktoré vždy predchádzajú pádom. Výnimka len potvrdzuje pravidlo. Je individualizmus svätojánskou muškou, opiátom pre najschopnejších? Alebo je to možné porovnať s užitočným idiotom? Individualizmus je slepou ulicou , bo nevytvára rešpektovanú spojeneckú silu. Národná generačná pamäť ju vytvára. Nemožno miešať jablká s hruškami. Preto uvediem, že spomínaný individualizmus nie je možné stotožňovať s pojmom VODCA! Pojem vodcu to je úplne iná kapitola ako nás učí história. Prečo vysťahovalectvo z Rakúsko Uhorska bolo realitou ktoré sa viac menej bralo na vedomie celé stáročia? Na jednej strane mocnárstvo bránilo vysťahovalcom bez dokumentov opustiť krajinu ochranou hranice, na druhej strane jeho banky legálne poskytli hypotéku na pokrytie cestovných nákladov. Bolo tomu tak preto, že to vyhovovalo všetkým zúčastneným stranám. Miera rizika pre všetky strany bola ale odlišná. Aj miera konečného zisku. Vypočul som si veľa individuálnych životných príbehov zvlášť spomínaných vysťahovalcov, na ktorých som sa zameral. V tejto oblasti by som chcel vyslať čo najvernejší popis prežitého z pohľadu tých slabších, ktorý by sa mal čo najviac priblížiť realite. Moje hodnotenie javov by som rád oslobodil od zloby, nenávisti voči komukoľvek osobne. Som len malá súčasť masy, ktorá neriadi, ale je riadená. Nedá mi odsudzovať žiaden štát, žiadnu národnosť a robiť ich zodpovednými za krivdy, ktoré popisujem. Realitou na druhej strane však bolo povyšovanie sa jedných nad druhých. Mlčať o tom považujem za nesprávne. Nesúdim, nerozhodujem, popisujem, ako našich predkov tá dômyselná mašinéria využila vo svoj prospech. A dávam tomu patričnú nálepku. Opakujem, nesúdim. Pýtate sa prečo v tomto prípade tí vysťahovalci, tí emigranti, tí utečenci, či doma neuznané individuality? Odpoveď je jednoduchá. Narodil som sa v rodine emigrantov. Množné číslo som použil preto, že v mojom prípade nejde len o jednogeneračný problém. Nielen moji priami predkovia boli emigranti. Boli nimi aj ich príbuzní. Sám som sa tiež emigrantom nestal, hoci som už v živote pred tým rozhodnutím stál skoro pripravený tak urobiť, ako sa hovorí na ostrí hrany. Bolo to vo Veľkej Británii, Škótsku v roku 1969. Na konci medzinárodného mládežníckeho kempu hore nad Edinburgom, ktorého som bol účastník /camp/, mi 21 českých vysokoškolákov ponúklo, že ma priberú ku svojej skupine, ktorá mala už všetko vybavené emigrovať do Kanady. Ich pozornosť ako Slovák som si asi získal tým, že po otvorení kempu som ako jediný neprijal podmienky vedenia kempu. S vedúcim táboru som sa dohodol, že mi ale uschová môj kufor. S minimálnou osobnou výbavou a bez peňazí som dal prednosť na vlastnú päsť stopom precestovať Škótsko. Ako samotárovi sa mi to podarilo. Do kempu som sa vychudnutý ale zmenený vrátil po troch týždňoch. To čo som za takú dobu videl a skúsil, ma vrátilo domov s otvorenými očami. Bohu vďaka! Všetci predo mnou z rodiny boli emigranti. Vyššia moc v mojom prípade zaúradovala a určila moje miesto pre život doma. Moja dcéra , ach, moja dcéra, aj moje dve vnučky sú občianky Kanady a hovoria len anglicky. Nie je to ani dnes zvláštnosť. Tá emigrácia aj na mne visí vo vlastnej rodine po mnoho generácií. A poviem Vám aj v minulosti aj dnes sa to spája so smútkom, bolesťou, ponižovaním. No treba priznať aj s radosťou nad dosiahnutým výsledkom. V Kanade ako krajine kde moji predkovia mnoho rokov pracovali a mnohí tam na trvalo zostali, som bol už aj ja sám. Moji predkovia, ktorí sa vrátili domov z tamojších robôt, nikdy z tej krajiny nedostali žiaden dôchodok. Aj preto ide o bohatú krajinu. Do kopy som Kanadu navštívil 5 krát. Poznamenávam, že nemám na mysli pochopiteľne celú tú obrovskú krajinu od Atlantiku po Tichý oceán. Trochu som spoznal Albertu a Britskú Columbiu. Cieľavedome som tam získaval informácie o 25 ročnom pôsobení môjho otca a o tých, čo tam zostali na trvalo a dnes z nich už sú Kanaďani. Po troch generáciách! Už nehovoria rečou svojich predkov a väčšina z nich sa na nás díva ako na stále zaostávajúcu exotiku. Ich generačná pamäť bola vygumovaná. Aby som aj s úsmevom dokumentoval, vytiahnem z rukáva vlastnú skúsenosť. Bol som 11 rokov majiteľom malého rodinného penziónu a staral som sa o mnohých hostí z celého sveta. Raz ma oslovili štyri staršie dámy z Kanady, jedna pôvodom z Ukrajiny. Chceli sa ubytovať na dva týždne. Vysvitlo, že ich predkovia boli aj zo Slovenska. Komunikovali zásadne anglicky mailom aj telefonicky. Keď som im potvrdil, že samozrejme máme v zariadení splachovací záchod a aj sprchy, to som ešte netušil, že to bude pre ne zásadná otázka a sústavne , neveriacky si overovali moje slová. Keď sa po príchode ubytovali, boli šokované z toho čo videli. A počúvajúc slovenčinu, vrátili sa im spomienky z detstva. Aké bolo moje prekvapenie nad dámami z Kanady, ktoré spokojne sediac za stolom v jedálni po dobrom jedle si užívali našu pohostinnosť! Správali sa naozaj ako skutočné dámy dodržiavajúce spoločenský bontón a aj tak vyzerali! Jedna z nich sa náhle postavila, usmiala sa na mňa a povedala po slovensky: ,,Idem sa vyšťať! ,, Chcela mi urobiť radosť, že si spomenula na slovenčinu z detstva… Keď sa ma prekvapená spýtala, prečo sa tak z chuti smejem, vysvetlil som jej, že slovenčina jej slová pozná, no dámy, predsa už ani na Slovensku takú hantírku nepoužívajú. Pred odchodom domov mi povedali, že si mysleli, že sa do kraja svojich predkov vybrali na misie. Priznali, že naopak, misiu na nich som urobil ja aj s mojou rodinou. Naše priateľstvo sa stalo trvalým. Vždy keď som navštívil Kanadu sme sa stretli aby sme sa spoločne smiali na nepravdivej propagande… Oni už tam nie sú Slováci, nie Ukrajinci, nie Rusi, nie Poliaci, nie Chorváti, nie Srbi a ďalší tiež nie. Alebo sa aspoň čiastočne mýlim? V ich srdciach, ako som sa sám presvedčil, niečo zo starej vlasti zostalo, áno! Výnimku z tohto pravidla čo sa Slovákov týka sú našinci, ktorý si dodnes, aj po 200 rokoch po vysťahovaní zachovali reč, zvyky aj našu slovenskú kultúru napríklad v Srbsku aj v Rumunsku. Niečo iné je to na Zakarpatskej Rusi, niečo dosť dlho vydržalo v Poľsku a Maďarsku. Zvláštnosťou zostáva Česko. V Kanade v mestečku Kaslo som navštívil cintoríny z 1. svetovej vojny s mnohými slovenskými menami aj s rovnakými, ktoré do teraz máme aj v Podbieli. Našiel som tam pochovaného aj jedného z mojich predkov, bratranca otca Jána Karisného, jeho menovca, ktorý ako baník umrel asi ako 21 ročný na zápal pľúc v tamojšej nemocnici . Na internete ak zaplatíte poplatok, sa dal vyhľadať o menovanom úmrtný list… Slovák, Oravec, Podbieľan a on umrel v ďalekej Kanade ako baník! Čo ten život tak rýchlo premenil jednoduchých, nevzdelaných našich predkov vytrhnutých zo zaostalého poľnohospodárstva? Premenil ich ako šibnutím zázračného prútika z chlapcov oblečených v súkenných halenách, zamatových nohaviciach do rifľových nohavíc, kockovaných flanelových košieľ so šviháckou šiltovou čiapkou a pevných pracovných topánok? A potom s chabým zárobkom, no s neporovnateľne vyšším ako doma, hynuli ako muchy znova v otrockej práci v baniach bez akejkoľvek ochrany? Aj dnes ešte tam nájdete pozostatky tých banských diel na ťažbu drahých kovov ako je zlato, striebro, meď, cín. Tam kde boli uholné bane, všade Slováci pracovali. O spuste mŕtvych pri rôznych banských nešťastiach sa v štatistike stratili ako občania Uhorska, alebo pôvod neznámy… Slováci ktorí prišli za prácou do Kanady sa rozdelili nakoniec len do dvoch skupín. Jedna skupina to boli tí, čo si prišli len zarobiť, zošporovať nejaký peniaz a vrátiť sa domov. To boli väčšinou takí, čo doma už mali ženy aj deti . Tí obyčajne boli v Kanade viackrát za svoje životy. Aj preto dostali prezývku ,, Vtáci mora ,, . Obyčajne sa nikdy okrem páru slov anglicky nenaučili. Donesenými peniazmi poplatili dlhy, prikúpili roličiek, investovali do gazdovstva, ktoré ich živilo. Máloktorý z nich dokázal postaviť murovaný dom. Po minutí peňazí ak zdravie a vek dovolili, sa do Kanady vyberali znova. Začarovaný kruh. Robili na seba ale aj na druhých tu doma. O všetky krvopotne nadobudnuté roličky počas celých generácií prišli po druhej svetovej vojne. Len ich potomkovia ešte stále o tom nevedia, bo nedokážu predvídať. Družstevníctvo okrem veľkovýroby a potravinovej sebestačnosti v tých časoch, čo bol nesporne pokrok, prinieslo aj ďalší dopredu plánovaný efekt. Komunizmus spojil majetky, ale nezrušil ešte vlastnícke právo k tejto pôde. Komunizmus za dve generácie dosiahol ten spomínaný vedľajší efekt. A o ten efekt od začiatku plánovite šlo. Bol to efekt dlhodobý. Dedičia pôdy v druhej, tretej generácii stratili záujem o pôdu. A nie je ďaleko doba, kedy sa vytvoria také podmienky, že sa aj oficiálne tej pôdy s radosťou vzdajú. Predajom za smiešny peniaz. To sa dá zariadiť jednoducho. Nasadením daní na vlastníka pôdy, ktorý nie je pripravený na dorábanie potravín so ziskom… A toto veru nikto na Slovensku nedokázal za celé tisícročia! Klobúk dole!
Takže na Slovensku vlastníci pôdu stratia po slovensky. Sú teda Slováci nerozumní? Pozrime sa na Kanadu, kde nielen Slováci boli farmármi na americký spôsob. To neboli roličky ako doma. V tom americkom svete boli iné záujmy. Naši predkovia tam z divočiny tiež krvopotnou usilovnou prácou skultivovali prériu a zmenili ju na obilnicu. To existovalo ešte po druhej svetovej vojne. Chodte tam dnes. Uvidíte opustené pôvodné súkromné farmy. Pestuje sa systémom veľkovýroby, čo mne silne pripomenulo náš socializmus s družstevníctvom čo do organizácie, nie vlastníckych vzťahov pochopitelne. Ale podobnosť čisto náhodná je v tom, že aj tam pôvodných vlastníkov pôdy nahradí veľkokapitál. Posudok si urobte Vy samotní…
Čo sa s pôdou deje dnes, tí bystrejší chápu. Národ bez vlastníctva svojej pôdy prestáva byť národom. Stáva sa len lacnou pracovnou silou bez možnosti voľby alternatívy svojej existencie. Je to návrat ku nevoľníctvu a šľachte v stredoveku. Všetko to sa potichu deje tak zvanou salámovou metódou. Alebo ak chcete metódou varenia žaby. Z národa bez vlastnej zeme sa rýchlo stane len ľudská masa, ktorá sa dá naformátovať podľa potreby. Neveríte? Pozrite sa, čo sa stalo a deje s pitnou vodou. Tam to prebieha rýchlejšie, s väčšou nedočkavosťou po zisku… Lenže! Plán sa akosi narušil tým, že Rusko. No veď viete ktoré Rusko mám na mysli? Či pôjde len o výkyv naplánovaného systému alebo trvalú zmenu v globálnej forme, ukáže len čas… Je prekvapením, že tých chápavých je tak žalostne málo?
Mašinéria naštartovaná dávno v minulosti dosahuje vytýčených cieľov. A tak ako v rozprávke dodám, že možno sa tak stane alebo aj nestane? Dá sa čakať, že veru sa budú diať veľké veci v našej budúcnosti! Pýtate sa aké? Odpoviem po pravde: Neviem, neviem, naozaj neviem! Druhá skupina to boli takí emigranti, čo svoju budúcnosť videli v práci na poli v Kanade. Lákal ich život na vlastnej farme s dostatkom pôdy a ešte k tomu v jednom kuse. Bola to práca, ktorej rozumeli a mali ju radi. To malo ale jeden háčik. Cudzinec od štátu dostal výmeru pôdy pod farmu aj dotácie na začiatok. Podmienkou bolo prijať občianstvo štátu, v tomto prípade občianstvo Kanadské, kedy žiadateľ musel splniť všetky náležitosti stanovené ich zákonom. S tým občianstvom okrem výhod sa spájali aj povinnosti a tou bola napríklad branná povinnosť. A zrieknutie sa svojho pôvodu včítane rodnej reči. Angličtina first! To síce nebolo napísané, no platilo v plnom rozsahu. Otec spomínal, že za vlastných by tam, v cudzine reálne prijali za seberovných až jeho vnúčatá!Poukazujem na stav, ktorý platil vtedy. V prípade vojny povinnosť narukovať a ísť za Kanadu bojovať kde bolo treba. A položiť aj svoj život! Už som nestihol navštíviť Fort Wiliam, kde bezdetný strýko môjho otca ku sebe pozval brata môjho otca, Jozefa, ktorý bol starší od otca o 3 roky. Ten sa tiež stal občanom Kanady a v 1. Svetovej narukoval. Dal sa naverbovať v Britskej Columbii, niekde na tichomorskom pobreží, kde pracoval už ako kvalifikovaný kurič na lokomotíve štátneho železničného prepravcu Canadian Pacific Railway . Zahynul údajne pod Verdunom vo Francii ako mnohí ďalší Kanaďani. Možno by som v spomínanom Fort Wiliam na nejakom centrálnom pomníku našiel jeho meno alebo je v zoznamoch padlých vo Verdune. A možno mu zmenili – prispôsobili jeho meno, aby im lepšie znelo, čo sa často robilo. Veď aj môjho otca tam často skomolili na Karisini miesto Karisný… Na mnohých pomníkoch prvej svetovej vojny som ale tie ich typické mená videl. Napríklad v starom baníckom mestečku pri jazere Kootenay, v Kaslo. Mestečko ktorého história bola so Slovákmi úzko spojená. V tých kopcoch tam baníkov totižto živili slovenskí farmári. Len oni, obrazne povedané podopierajúc koňa v strmom svahu dokázali v tých podmienkach dopestovať výživu. V tom čase patrili ku váženej spoločenskej vrstve ešte na národnom princípe. Nestratili sa hneď v tom taviacom kotle všetkých možných národností. Veru mi stislo srdcom keď som tam našiel opustenú farmu s drevenicami ako u nás na Orave, Kysuciach, či Liptove! Kaslo je bývalé banícke mestečko na breho obrovského jazera Kotenay, nad mestom Nelson, kde posledné roky na druhej strane jazera a za pohorím na svojom lesnom ranči prežil aj môj otec / cca 7 až 8 rokov / . To miesto má názov Gray Creek. Našiel som tam ešte v roku 2016 pamätníka, čo si vtedy ešte ako malý chlapec na otca spomínal. Ten muž má meno Tom Timberly a bol majiteľom obchodu v tej oblasti. A chodiaca história. Napísal aj knihu o Gray Creek. Môjho otca tam popisuje asi tri krát ako pioniera a nositeľa pokroku medzi domorodcami. Ako prvý ovocinár tam založil pestovanie čerešní na vyklčovanej pôde. Dovtedy sa čerešne dovážali z USA. Po otcovi sa tam dnes pestuje táto plodina vo veľkom a zásobujú široké okolie. Otec tam bol aj prvým osadníkom, čo postavil vodné koleso ako pohon výroby elektrickej energie. Mal tam prvý svetlo zo žiarovky a elektrinu pre prevádzku rádia. Postavil si vlastnými rukami typický kanadský drevený dom aj druhú stavbu s dielňou na opravu motorov, či servis aut. V tej oblasti vybudoval aj prvú čerpačku pohonných hmôt, ktorá mala ešte ručnú pumpu na benzín. Tak počas hospodárskej krízy nemíňal svoje úspory, ale nakoniec, aj v tej všeobecnej biede naopak, zarábal. A mal ako jediný vtedajšiu fordku nie vo farbe čiernej, ale vo farbe červenej! / Ford v tých dobách zásadne vyrábal autá len v čiernej farbe. / Dodnes sa spomína jeho výrok, ako odpoveď na otázku novinára. Ten sa ho spýtal, prečo vyrába všetky autá len v čiernej farbe. Na to H.Ford odpovedal, že môže mať akúkoľvek farbu, ak si vyberie farbu čiernu… Dokonca keď moja dcéra Danka ten kraj prvý krát navštívila, spomínaný Tom jej povedal, že vedenie mestečka sa zaoberalo návrhom pomenovať jednu svoju časť menom otca. Okrem vydanej knihy ktorú vlastním, Tom uverejnil aj pekný článok o otcovi v miestnych novinách. Nazývali ho kerosin John / benzínový Ján /, pretože otec robil s olejom, benzínom a petrolejom pri servise aut. Jeho meno s dlhou koncovkou pre Kanaďanov bolo ťažko vysloviť, preto si ho premenovali namiesto Karisný na Karisini, ako by bol Talian…To drevené koleso z nehnijúceho cédrového dreva som tam na otcovom pozemku našiel. A to od tej doby / 1933 / prešlo dlhých 86 rokov! Pri diskusiách doma na Slovensku v miestnej krčme, sa ešte niekedy vysťahovalci, naši predkovia spomínajú. Nenájdete tam ale nič fundovaného, ani porozumenie toho, čo sa vlastne niekedy dialo. Oni väčšinovo nerozumejú ani súčasnej emigrácii. Kolotoč pokračuje v iných farbách. Aktéri majú iné šaty a zabudli spievať pôvodný folklór. Do sveta už odchádzajú aspoň čiastočne, alebo dobre pripravení v jazyku anglickom. Cudzí svet ich znova niekde potrebuje na prácu. Ako krásne znie, keď robotníka predavača v jeho rovnako otrockej práci premenovali na shop asistenta a menovku s tou slávnou hodnosťou musí nosiť na viditeľnom mieste pracovnej uniformy! A idú tam do toho cudzieho biznisu dobrovoľne ako kedysi. Dôvod zostal rovnaký ako pred mnohými rokmi. Vyššia mzda v cudzine ako doma. A aby sme nehanobili len Slovensko, treba povedať, že podobne na tom sú aj Poliaci, znova Ukrajinci, pobaltské štáty, balkánske štáty. A znova a je to určite len náhoda, sa čoraz častejšie spomína obnova tej vraj aj našej stredoeurópskej ríše? Už veľmajster propagandy Goebbels raz povedal, že sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou. A naozaj mal pravdu… Nech žije cisár pán! Veď mladí už zabudli hrôzy 1. svetovej vojny, tie pomníky v Kanade ani tu na Slovensku nie je moderné navštevovať. Škoda času, vravia im! Veď minulosť odišla! Tešme sa z prítomnosti! Prečo o tom zmieňujem? Stredomorie, pás medzi Ruskom a západnou Európou o ktorom sa nielen hovorí ale aj postupne naplňuje? Podobnosť čisto náhodná? Stane sa realitou aj s tou korunou zastrešujúcou nevoľníctvo, nedaj Boh dokonca moderné otroctvo? Nuž, keď sa vrátime ku tomu spomínanému majstrovi propagandy Goebbelsovi, doba napreduje takou rýchlosťou, že už tých 100 opakovaní lži je zbytočné. Stačí dnes oveľa menej a výsledok je v kapse. Keď som v roku 1972 pochopil, že autentické spomienky môjho otca je treba zapísať, či natočiť na magnetofónovú pásku, našťastie som tak spravil. Vrátil som sa k téme po 47 rokoch. Je náhoda že som sa narodil v roku 19 47? A otec popisuje svoje zážitky od roku 1912, čo bol rok potopeného Titanicu. To už ubehlo 107 rokov. V jednej pasáži svojich spomienok otec lakonicky poznamenal, že cudzina jeho aj ostaných emigrantov len použila ako masu na najťažšie práce. Potrebovali ľudí telesne silných no duševne chybných! Tak to vtedy videl on sám. A keď sa vrátim k tomu spomínanému individualizmu zo začiatku tejto správy. Aj u otca sa potvrdilo že vrcholný úspech jeho individuálnej cesty tiež predchádzal pádu na samé dno, aby ak chcel prežiť, musel začať od nuly, s holým zadkom, ako on spomínal. Aby som vysvetlil. Vrátil sa ako bohatý Amerikán po 25 rokoch tvrdej práce plnej odriekania v cudzom svete. Tá mašinéria tam aj tu doma bola prepojená a perfektne fungujúca. Vojna ho pripravila o veľkú časť úspor. Závistlivci doma, ktorí videli len jeho peniaze, sa nezamýšľali ako k nim prišiel. Tí rôznymi podvodmi ho tiež pripravili o nemalé čiastky. Otec sa vrátil ako baránok veriaci na nejakú pravdu a čestnosť, rovno do stáda vlčej svorky. Dielo skazy dokončil rok 1948 so znárodnením, kedy ho pripravili o posledný zvyšok úspor aj majetku. Hoci predložil potvrdenia o odpracovaných rokoch z Kanady aj na Slovensku, Kanada mu nedala nič, a navyše mu tak isto ako komunizmus, ktorý znárodnil kanadské majetky na Slovensku, tiež oni zhabali- zamrazili úspory, ktoré si prezieravo tam v Kanade nechal. Nikto mu ich ani odtiaľ nevrátil! Doma začal od spomínanej nuly po pridelení minimálneho starobného dôchodku, nie penzie, ako by neodpracoval ani rok oficiálne v zamestnaní. Zomrel na Slovensku v roku 1978 ako človek bez peňazí, hoci si ich poctivo dokázal v cudzom svete zarobiť. Chudobný na peniaze, no ako boháč ducha. Dobre vymyslený a fungujúci scenár sa naplnil do bodky. Ovca bola vždy, keď jej dorástla vlna, ostrihaná. Z hliny si povstal a do hliny sa vrátiš! Nakoniec povedzme si, aký je rozdiel medzi bohatou a chudobnou – hlinou???
To pritom aj otec kedysi uveril, že je možné zmeniť svoj život! A aj on mal ten svoj americký sen! Och, Bože, ten americký! A sen! Nám, svojim deťom aj v tej situácii dal aj z toho posledného to najcennejšie popri zdraví, čo môžeme mať. Vzdelanie. Často som ho ešte ako dieťa počul hovoriť: V živote Ti všetko zoberú. Ak Ti nechajú život, nedokážu Ti zobrať Tvoje vedomosti. Česť jeho pamiatke!
V Podbieli 5/2019 .Ing.Viliam Štefanek – Karisný