Označené stromy nad podzemím.
Tá udalosť sa tu v Podbieli stala pred mnohými rokmi – stáročiami a odovzdávala sa z generácie na generáciu ústnym podaním. V tých dobách, v polovici 13. storočia asi Templári vybudovali, či obnovili svoje sídlo – drevený hrad, na Bielej skale. Nuž, dnes Vám už veru nikto nepovie, ako to tu v skutočnosti bolo, musíme sa oprieť len o túto povesť. Je treba poznamenať, že podľa povesti ich pobyt už v tej dobe bol opradený množstvom legiend. Vynikali ako dobre vycvičení vojaci, boli vzdelaní aj ako liečitelia, kontrolovali obchodné cesty a zaisťovali ich bezpečnosť, nakoniec boli to aj úspešní vtedajší bankári, ktorí zhromaždili neskutočné materiálne hodnoty, pretavené predovšetkým do zlata.
Nuž, verte, alebo aj nie, to už nechám len na Vás samotných.
Templári neboli prvými, ktorí sídlili na strategickom mieste vysoko nad terajšou obcou Podbiel. Kontrola bezpečnosti prekvitajúceho obchodu starej soľnej, či jantárovej cesty bola v pozornosti mocných toho sveta už aj za Veľkej Maravy za kráľa Rastislava, a aj pred ním. Aj názov obce vznikol poukázaním na skutočnosť, že táto sa nachádza pod bielym skaliskom, bralom s názvom Biela skala. Podľa povesti templársky hrad na samom vrchu Bielej skaly bola vlastne len opevnená drevená veža. Tá bola vybavená aj nádržou na zachytávanie dažďovej vody, nakoľko tam hore nikdy nebol prameň pitnej vody. Ak posádka hradiska bola početnejšia, bola lúka pod vrcholom Bielej skaly tiež osídlená a opevnená hradbami. Vodu denne na hradisko vynášali z dvoch prameňov, ktoré sa do dnešných dní nachádzajú na rovnakých miestach. Z jedného prameňa čerpali vodu v bývalom pivovare, liehovare, druhý prameň vyvieral pod terajším vodojemom a slúži na napájanie dobytka pasúceho sa za Bielym. Ja si ešte spomínam aj na iné pramene – studničky pod Bielou skalou ktoré zanikli melioráciami, či inými zásahmi.
Mnohí sa pýtajú, z akých dôvodov svetoznámi mnísi – Templári boli aj u nás hore na Bielej skale. Naši predkovia si ich pomenovali po svojom a veru ich inakšie nenazvali ako červení mnísi. To preto, že súčasť ich jednotnej uniformy bol vrchný biely plášť, na ktorom bol na hrudi mnícha – vojaka vyobrazený výrazný červený kríž. To samé mal každý z nich aj na svojom chrbte. Povesti hovoria, že títo mnísi tu na Orave mali hlavnú pevnosť na terajšom Oravskom hrade, ba aj na hrade Likava.
Ich centrum na vtedajšom Slovensku nespochybniteľne bolo na vtedajšom Liptove, v okolí terajšieho Ružomberka. No a viete, že stará spomínaná soľná, či tak zvaná jantárová cesta viedla cez Podbiel. Už len málokto ale vie, že vtedajšie karavány naložených koní, či mulíc mali cestu popod vrch Biely v terajšom Podbieli. Cesta nešla povodím Oravy smerom dole pre časté záplavy a neexistenciu mostov. V tých časoch sa využívali len vodné brody. Tá stará cesta šla u nás poza vrch Biely hore na Poľánky a smerom ponad krivskú dolinu až na terajšie Borová a hrebeňom až do terajšej Malatinej. Tam karavána priesmykom s tamojším opevneným hradom prišla na terajší Liptov! Nikto dnes už všetky tie dôvody nevymenuje, prešlo od tej doby mnoho stáročí a dokumenty, ak aj existovali, sa počas tých rokov systematicky ničili, aby už nikto pravdu o tých dobách nepoznal.
Templári v Podbieli sídlili vraj len z dôvodu ochrany kupeckej cesty, ktorá viedla až od Baltického mora smerom na juh. Títo si vrchol brala vybrali vraj aj preto, že vedeli o tom, že popod celé bralo aj s okolím vedú v podzemí mnohé jaskyne, v ktorých vraj aj čistá liečivá voda tiekla. Mnísi vraj cez jaskyne pozali aj podzemný prechod na druhú stranu popod rieku Orava smerom pod Prašivicu, či terajšiu Červenú skalu, ktoré v staroveku boli dokázateľne tiež osídľované našimi predkami. Ja sám som na vlastné oči ako malý chlapec navštívil vrchnú časť jaskyne na Červenej skale. Vchod do tej jaskyne bol zasypaný odstrelom po tom, čo sa skala brala utrhla a zasypalo železničnú koľaj!
Hlavná jaskyňa celého podzemného systému vraj bola práve pod Bielou skalou, kde mali prístup len spomínaní mnísi. Ich poklady boli hľadané po ich zániku naposledy tu v Podbieli na konci 19 storočia, no neúspešne. Ako malý chlapec som neraz počul rozprávky, či povesť o gazdovi, ktorý pri jarnej orbe za Bielym vyoral zlatú reťaz… A poslednému hľadačovi pokladov, čo zaznamenal aj kronikár, sa robotníci zo strachu rozutekali po objave jaskyne hlboko v podzemí. Z hlbín prúdil smerom hore čistý studený vzduch a bolo počuť zlovestný zvuk, ktorý robotníkov tak vyľakal, že práce ukončili!
Liečivá voda tu v Podbieli vyvierala vraj len na jednom mieste a to na Stávku…
V povestiach sa zachovalo aj to, že na vrchnej lúke na Bielej skale mnísi vraj pestovali mnohé liečivé rastlinky, ktoré v našich oblastiach nikdy pred tým nerástli. Vraj do nedávna zopár takých byliniek s pôvodom z južných krajín sa tam nachádzalo! Oni okrem toho, že boli vychýrení, dobre vycvičení vojaci, mali medzi sebou aj prepotrebných liečiteľov, lebo v tých dobách liekov ako dnes, v tabletkách veru nebolo. Mnísi vedeli majstrovsky aj ošetrovať ťažké zranenia sečných, či bodných rán a vedeli s pomocou bylín vyhnúť sa zápalom rán, čo vtedy ku istej smrti viedlo. Naša dnešná povesť o označenom smreku sa veru na tú dávnu dobu viaže. Tak si spravte pohodu a ja Vám ju vyrozprávam tak, ako som ju sám niekedy počul. To som bol ešte malým dedinským chlapcom a vyrozprávala mi ju jedna stará žena, ktorú všetci len Mara volali. Nikdy sa nevydala, bola večnou starou dievkou, no rozprávať vedela priam majstrovsky! Aj príhody o smrtkách, ktoré nám, deťom poriadny strach naháňali, sme najradšej pri mamkiných sukniach od nej počúvali!
Tam, kde dnes stojí už len ruina starej železiarne na Kúrii, ktorú poznáme pod názvom Hámer, bývali za templárskych čias kováčske kuzne. Kováči tam tiež žili vo svojich drevených zruboch, ktoré priamo susedili so spomínanou dielňou. Títo vychýrení kováči sa venovali len svojej profesii a vedeli majstrovsky pracovať so železom. Medzi ich častých zákazníkov patrili aj spomínaní mnísi.
/ Jedna takáto a prastará kuzeň v terajšom Podbieli bola pri potoku nad terajším domom Pána Pavla Vojteka, predtým rodiny De-Ris, či Deris, druhá, mladšia, no naozaj posledná v dome dnešného Ing.Jána Stareka. /
Raz jeden z mníchov, čo sídlili na pevnosti – hrade Bielej skaly, prišiel na čiernom koni s dlhou hrivou dolu ku spomínanému kováčovi. Objednal si výrobu vysokého medeného krčahu na pivo. Mnísi už v tej dobe boli preslávení aj varením kvalitného čierneho piva. Mních kováčovi tiež povedal, že vodu na to pivo berú z prameňa – teplice niekde na druhej strane rieky Orava v miestach, ktoré dnes Cickovým potokom voláme. Zlé jazyky ale tvrdili, že mnísi poznali vchod do podzemia pod Bielou skalou a tú vodu na varenie ich piva vraj práve odtiaľ brali! Navyše, ak boli obliehaní cudzím vojskom, neboli by sa dlho bez vody udržali, keby nemali spomenutú vodu z podzemia. Tá skutočnosť im tiež umožnila únik z obkľúčenia, kedy nepozorovane zmizli a cudzie vojsko našlo už len prázdnu pevnosť!
Receptúru na spomínané pivo si mnísi starostlivo strážili.
Mních u nášho kováča zároveň trval na tom, aby ten krčah bol ozdobený vytepaným zvláštnym znakom cudzokrajného tvaru. To dokázal vyrobiť len tento starý majster kováč. Zároveň mních kováčovi už priniesol drevený vrchnák, ktorý si zrejme sám vyrobil. Na tom vrchnáku bol vyrezaný taký istý znak, ako si mních objednal u kováča, aby ním ozdobil medený krčah. Kováč si pozorne prezrel ten znak na drevenom vrchnáku. Nikdy v živote nič podobné nevidel. Ani nikdy nemal v ruke také drevo, z akého ten vrchnák bol vyrobený. Mních tiež požiadal kováča, aby na drevený vrchnák upevnil striebornú ozdobnú sponu, ktorej tvar mu popísal.
Kováč svoju robotu ku spokojnosti mnícha ukončil za krátky čas. Nikdy sa ale nedozvedel čo tie čudesné znaky na medenom krčahu a jeho vrchnáku znamenali. Možno šlo o nejaký tajný znak spomínaných mníchov, ktorý mal ochraňovať kvalitu nimi vyrábaného piva. Také isté pivo dnes veru už nikto nedokáže uvariť, chýba ten znak aj stará receptúra, či spomínaná voda, ku ktorej len mnísi cestu poznali! Kto ten znak nájde, obnoví slávne podbieľanské pivo, čo tu vej dobe Templári varili!
Jedna povesť o podzemí a jaskyniach pod Podbielom hovorila, že vchod do podzemia na neznámom meste označoval označený strom. A vraj na takom strome taký istý znak ako na tom medenom krčahu bol, musí tiež byť! Stromy vyrastú, zostarnú a starobou spadnú aj so znakom. Tie znaky na stromoch museli znalí veci obnovovať počas celých generácií. Ak sa to značenie prerušilo, dnes už asi nikto tú cestu do podzemia nepozná. Povesť tiež hovorila, že ten znak vysvetľoval aj to, že takto označený strom je aj miesto, kde sídli duša jedného z tých mníchov, ktorí poznali za svojich životov vchody do podzemia, ktoré do dnešných časov okrem liečivej vody ukrýva aj nazhromaždené poklady nevýslovnej hodnoty. Veru tak, je to moc, ktorá má neobyčajnú silu aj čiernej mágie. Je nebezpečné sa motať okolo, veru mnohí pri hľadaní zabudnutej cesty navždy zmizli a nikto o nich už nepočul! Berme to ako vyrozprávaný rozprávkový príbeh, ktorí vyvolal vzrušenie pri jeho čítaní. Naozaj život je o niečom úplne inom ako o hľadaní cudzích neznámych pokladov. Lebo zmysluplná každodenná práca a zdravie v peknej rodine sú najväčšie poklady, ktoré držíme v hrsti!
Ing Viliam Štefanek – Karisný. V Podbieli 15.7.2022.