Ponáhľal som sa na dohovorené stretnutie. To sa malo konať v opustenom dome, ktorý už roky bol neobývaný. Jeden z tých, s ktorým som sa mal stretnúť, bol jeho majiteľom. O ďalších dvoch som nevedel vôbec nič. Na stretnutie som sa rozhodol odísť, nakoľko som veril, že sa dozviem všetko o svojom biologickom starom otcovi, ktorého som nikdy vo svojom živote nevidel. Prvú informáciu o neznámom predkovi som sa dozvedel, keď som mal 17 rokov. To som sa pýtal, prehrabávajúc sa v starých rodinných dokumentoch vlastnej matky, prečo na jej rodnom liste má iné meno ako jej otec, môj starý otec s ktorým som vyrastal. Ten ma mal neskutočne rád a svoje detstvo som si bez neho nevedel ani predstaviť. Matka stála pri kuchynskej peci opásaná v čistej zástere slabo modrej farby posiatej bielymi bodkami. Práve v nej moja matka vyzerala veľmi pekne. Bola rozumná, pokojná, svoju prácu si vedela vždy dobre zastať. Bola mi dobrou mamou. Práve dokončovala zápražku na cibuľke. Okolo bolo cítiť jej prenikavú vôňu. Matka bola aj vynikajúca kuchárka a aj v dobách po vojne, kedy potravín nebolo na výber, vedela aj z toho mála čo bolo, pripraviť chutné jedlo. Keď počula moju otázku, videl som, že ju to prekvapilo až tak, že jej vypadla drevená, doma robená vareška z pravej ruky. Ani sa po ňu nezohla, len sa otočila tvárou ku mne a zarazene mlčky stála. Pozorovala ma svojimi hlbokými modrými očami. Mala pekne urastenú súmernú postavu, vždy upravená pri akejkoľvek práci. Bol som na svoju matku hrdý. Videl som na nej, že horúčkovito hľadá patričnú odpoveď ako by si nebola istá, či už prišiel ten správny čas ktorého sa vždy obávala a bude musieť s pravdou von. Vedela, že tá otázka raz príde len nečakala, že tak skoro, veď som práve len pred páru dňami dovŕšil spomínaných 17. A prečo to chceš vedieť? Spýtala sa ma, neustále na mňa hľadiac. Prečo sa nevoláš tak ako môj starý otec? Spýtal som sa jej, pozorne sa dívajúc do jej očí. Dlho mlčala. Neponáhľala sa s odpoveďou. Videl som na nej, že hľadá tie správne slová, aby konečne vyjavila pravdu. Stále mlčiac, konečne sa zohla, aby zdvihla varešku, pričom ju namočila do vriacej vody v hrnci na peci. Bol to liatinový hrniec už neurčitej červenkastej farby s dvoma uškami, v ktorom mala mama vždy poruke horúcu vodu. Jeho vnútro bolo pokryté vápencovou vrstvou ktorú mama raz za čas vyčistila octom. Vodu na ohriatie mama dolievala z jedného z dvoch vedier s vodou, ktorú sme do kuchyne vynášali zo dvora a stáli na drevenej lavičke hneď pri dverách. Medzi dvoma kýbľami obyčajne vždy plnými stál aj malý plechový hrnček, z ktorého sme pili čerstvú vodu, keď sme boli smädní. Vodu sme čerpali z vlastnej ručnej pákovej studne vo dvore. Tú otec sám ručne vykopal ešte pred 2. svetovou vojnou. Vodovod v tých časoch po vojne v dedine ešte samozrejmosť nebol. Mame sa začali dolu po lícach kotúľať slzy. Videl som na nej ako ju moja náhla otázka trápi. Dívajúc sa mi do tváre vyhŕkla z nej krátka odpoveď, ktorú si pamätám po celý môj život: Lebo to nie je Tvoj skutočný starý otec! Mama sa na to rozplakala a otočila sa mi chrbtom. Počul som, ako ticho vzlyká, ako by čakala, ako zareagujem. Teraz som prekvapený zostal ja sám. Stiahlo mi hrdlom, nedokázal som ihneď reagovať. V hlave sa mi rojilo množstvo otázok. Cítil som neskutočnú ľútosť, že môj milovaný starý otec ktorý mi zomrel, keď som bol ešte malý, vlastne zrazu nebol tým, za ktorého som ho vždy považoval. V mojej hlave som sa vrátil ku svojmu detstvu, ktoré bolo spojené s ním. Bo v čase keď otec bol v práci a práce na gazdovstve ostávali len na mojej mame a mojej starej mame, sa o mňa staral len on. Bol obuvníkom a ja som celé dni s ním trávil pozorujúc jeho prácu, dávajúc mu množstvo zvedavých otázok. V tom momente mi hlavou prebehlo veľa obrazov kde som videl starého otca ako vždy, stáť na neistých nohách obyčajne pod košatou lipou u nich vo dvore, pozorujúc ľudí na ceste. Bo v mladosti prišiel pri nehode o spodok pravej nohy kúsok pod kolenom. Na tej nohe mal protézu, ktorú som mnohokrát videl, keď ako hovorieval starý otec, bolo ju treba zreparovať a namastiť ohybný kĺb, ktorý nahrádzal koleno. Pamätám si aj na typický vŕzgavý zvuk ktorý protéza vydávala pri chôdzi starého otca. Starý otec vždy v pravej ruke držal ohnutú kvaku, ktorou sa podopieral. Jednu kvaku mal na obyčajný deň, tú druhú, sviatočnú a krajšiu používal len v nedeľu a na sviatky, kedy sa nepracovalo. Starý oco ako som ho ja volal bol chudý a vysoký. Tvár mu zdobili mohutné šedivé fúzy visiace až pod bradu. Bol na ne pyšný, no stará mama ho vždy hrešila ak mu pri jedle z nich odkvaplo niečo na sveter či nebodaj na jej vždy čistý obrus! To bolo kriku! Starý otec si ale toho nikdy nevšímal. Len keď stará mama konečne od neho odišla do kuchyne zo zadnej izby kde on mal dielňu, žmurkol figliarsky na mňa a vždy niečo zahundral popod nos o utáraných ženách. A potom ako by už na to zabudol, v pokoji pokračoval vo svojej práci. Spomínam si tiež ako ho doviezli z nemocnice kde ho operovali na žalúdok. Keď sa konečne vrátil domov, pamätám si, bol oblečený v modrom pulóvri bez rukávov na páskovanej čistej košeli. Bol veľmi rád, že je po tom utrpení nazad doma medzi svojimi. Bol v tú chvíľu plný entuziazmu a trval na tom že musí dokončiť nedorobenú opravu nejakých topánok. Aj keď ho stará mama aj s mojou mamou odhovárali, nedal si povedať a posadil sa na trojnohú obuvnícku stoličku, chytiac do rúk nástroje. Mama so starou materou ho ustarostene pozorovali, stojac vedľa neho. Ako by tušili čo príde, bo starému otcovi vypadol ostrý obuvnícky nôž zo slabých rúk a on sa s bolesťou v tvári chytil za brucho. Mňa mama ihneď poslala preč a ona so starou mamou sa o starkého postarali. Keď mi konečne dovolili vstúpiť nazad do zadnej izby, starý otec už ležal celý ubolený v posteli, smutne sa na mňa dívajúc. Mama mi vysvetlila, že starý otec je zoslabnutý a veľmi chorý. Pred ním mi aj so starou mamou vysvetlili, že starý oco za krátky čas umrie a pôjde do neba, bo má rakovinu žalúdka a ani operácia nepomohla… Potom si spomínam, že pri mojich ale už len krátkych návštevách starého otca ma stará mama vždy naučila, ako mám starého otca ísť odprosiť. Nerozumel som čo to po mne vlastne chcú, no poslúchol som. Pristúpil som ku posteli, na ktorej starý otec ležal a chytil som mu pravú zoslabnutú ruku, ktorú mal vedľa tela von z pod periny. Pobozkal som mu ju a ticho, ničomu nerozumejúc som odrecitoval naučenú vetu, aby mi odpustil, ak som ho nahneval. On, s láskou sa na mňa dívajúc mi vždy niečo milé povedal. Stará mama aj po proteste starého otca ma vždy vyšikovala od neho. Ničomu, naozaj ničomu som nerozumel. Zakrátko na to, starý otec umrel. Stál som vonku vo dvore, dospelí ukladali starého otca do kúpenej truhly, ktorú postavili do sviatočnej prednej izby na dve stoličky. Povedľa postavili dva vysoké svietniky, ktoré ktosi priniesol od kostolníka z kostola. Stará mama zapálila obe sviece a začala sa konča truhly so starým otcom ticho modliť. Niekde za ňou som počul ticho plakať moju mamu. Prišiel som k nej, dívajúc sa na jej tvár. Ničomu som nerozumel, veď som mal len okolo 5 rokov. Vybehol som na dvor a zostal som stáť pod našou lipou. Presne na tom mieste, kde často stával nebohý starý otec aj so susedovým psom Punťom, ktorý mal u neho druhý domov. Lipa bola vo výške rozdvojená a v tom rozdvojení ešte roky bola zaklinená skala -žabačka ktorá tam zostala. Bo starý otec sa aj vtedy hral so psom, ktorý vždy nazad priniesol, čo starý otec pred tým popľuval a odhodil. Spomínam si, že pes sa dlho snažil zaklinenú skalu výskokom nazad získať. Nikdy sa mu to nepodarilo a postupne všetci na ňu zabudli. Len mne ešte roky pripomínala starého otca, keď som o ňu zavadil pohľadom. Ako som tam stál opustený pod tou košatou lipou, začali zvoniť zvony. Bolo presne desať hodín do obeda a vtedy umieračik oznamuje celej dedine, že niekto už nie je medzi nami. Nejaký chlap na ceste keď počul tie zvony sa spýtal, kto to zomrel. Niekto od susedov mu zakričal meno môjho starého otca. Ten chlap na ceste len smutne pokýval rukou, prežehnal sa a šiel si po svojom. Po obede mi mama povedala, že ráno šla starému otcovi ešte zaniesť repnicu- ako sme my volali zemiakové placky, ktorú mu ešte v noci upiekla, bo to bolo jeho jedno z posledných želaní. Strašne mu prišla na chuť. Keď mu ju moja mama vybrala z kompótového pohára, v ktorom mu ju doniesla, bo sme bývali skoro pol kilometra od nich, starý otec ju zobral do trasľavých rúk ale zjesť ju už nedokázal. Smrť už stála za jeho hlavou oznamujúc najbližšej rodine, že jeho chvíle s nimi už končia. Aj starý otec to vedel. Mal už len posledné želanie ktoré hľadiac smrtke do prázdnych očí vyslovil: Doveďte ešte naposledy môjho vnuka, chcem aby v túto chvíľu bol tiež pri mne! Boli to žiaľ jeho posledné slová. Smrť mala vtedy naponáhlo, čakali ju ďalší, tak som veru vtedy už pri ňom nestál. Mama mi vysvetlila, že ma zavčas ráno nechceli vytrhnúť zo spánku. Celý život som mal preto výčitku… Až keď som bol dospelý, pochopil som čo som pre starého otca znamenal. A teraz, v tejto chvíli druhý človek ktorý mi bol najbližším- moja mama, mi oznámila, že to nebol môj skutočný starý otec! Bože môj! Zakričal som voči nej. Ako že – nebol??? Vtedy som si po prvý krát v mojom živote vypočul, kto bol môj biologický starý otec. Vypočul som si smutný príbeh o mojej starej mame, ako sa musela najprv sama trápiť, po narodení mojej mamy ju zachránil človek, ktorý sa so starou mamou oženil a postaral sa o ňu aj o moju mamu. S láskou ju vychoval ako svoju. A keď som ja prišiel na svet, on bol v mojich začiatkoch tou popísanou ústrednou postavou. Bol to najláskavejší starý otec, akého mi Boh mohol zoslať. Miloval som ho tak, ako on mňa. Vždy! Pozeral som stále na mamu a povedal som tie slová: Starý otec, ktorého som poznal a prežil všetko s ním spoločne, bude mojim starým otcom na vždy! Na to sa mama upokojila. Potom mi vyrozprávala ten tajomný príbeh, ako som prišiel na svet. Skoro chuderka pri mojom narodení vykrvácala a zomrela. Babica, ktorá pri jej pôrode spolu s mamou celý čas bola a pomáhala, či ratovala, ako len vedela, si už nevedela dať rady a len odovzdane sedela vedľa mamy , držala ju za ruku a neustále jej opakovala, že len aby vydržala! No sama bola už na všetko pripravená. Veru, vyššia moc zasiahla aby moja mama prežila. Ja som sa vraj nakoniec narodil v čepci. V skutočnosti podľa vedomostí celých generácií tomu vždy pripisovali veľký význam. Babica, ktorá stála pri mojom pôrode keď videla, že mama len zázrakom prežila, vyslovila nado mnou veštbu, ktorú mi moja mama prerozprávala až teraz. Počúvaj moje slová ženo! Babica sa pozerala na mamu a potom na mňa. Taký ťažký pôrod som ešte nezažila aby to malo tento koniec. Ty si prežila ako zázrakom a ten malý špunt, čo Ťa tak strašne vytrápil sa nakoniec v čepci narodil. Pamätaj si že aj keď si to nebudeš v Tvojom živote myslieť, nakoniec len on z Tvojich detí sa o Teba postará keď Ti bude najťažšie! Ty ho dáš na koniec radu všetkých svojich detí ale on sa nakoniec postaví na prvé miesto u Teba svojimi skutkami! A pomôže mnohým počas jeho života. Toto Tvoje dieťa bude mať zvláštne schopnosti, ktoré si ono dlho vo svojom živote nebude uvedomovať. Ba bude vidieť do budúcnosti. V ťažkých životných situáciách tam, kde ostatní zahynú, on prežije zázrakom tak, ako sa to stalo Tebe pri jeho narodení! Prežije ale aj mnoho príkorí od tých, čo mu jeho schopnosti budú závidieť, tí ale vždy dostanú čo si zaslúžia… Celý jeho život bude pri ňom stáť tajomný mních s mnohými knihami na chrbte. Tu moja mama svoje rozprávanie skončila. Môj život sa ukladal ako predpovedala po mojom narodení stará babica. Teraz sa vrátim ku začiatku môjho príbehu. Kráčal som po strmej ceste, ktorá končila za vrškom pred spomínaným opusteným domom. Keď som tam nakoniec prišiel, dom bol v plameňoch. Poznal som také situácie. Taký požiar už hasiči nehasili, šlo o posledné štádium horenia. Tam už ak to bolo treba, hasiči len chránili okolie, aby nedošlo k väčším škodám. Nikto ma nečakal. Nedozvedel som sa žiadne informácie o mojom skutočnom biologickom starom otcovi. Ani spomínaných ľudí, ktorí mi mali tie informácie poskytnúť, som už viacej nestretol. Asi to tak všetko malo byť. V krátkej dobe som ale aj s mojou ženou bol na cintoríne, aby som sa pomodlil na hroboch mojich rodičov. Všimol som si vtedy, že na hrobe môjho starého otca odpadol ukrižovaný Kristus z kovového kríža. Zohol som sa a zdvihol som ho z hrobu. Spomenul som si na starého otca a hneď som vedel, čo treba. V miestnom kostole boli maliari a maľovali kostol. Poznal som sa s nimi, preto som ich popýtal o radu. Prezreli liatinovú sošku a sľúbili, že ak ju opieskujem, oni ju zreštaurujú. Na moje prekvapenie mi ju za páru dní doniesli domov. Na opieskovanú postavu Krista zlatom naniesli tŕňovú korunu a zahalili bedrá. Tak to bude najlepšie, povedali mi keď mi ho vracali. Hľadal som v tom ich konaní odkaz od starého otca? Tŕňová koruna a zahalené bedrá. Čo to znamená pre môj život? Tŕňová koruna je symbol utrpenia nielen fyzického ale aj ponižovania ducha. Tomu rozumiem. To všetko mi život niekedy bohato nadelil. V porovnaní s ukrižovaným to na druhej strane možno brať len ako výchovnú lekciu. Tie zahalené bedrá zlatom znamená aký symbolický odkaz? Aj v smrti bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť. Dôstojnosť zvýraznená zlatým rúchom. Zlato je len matéria ako naše telo. Dôstojnosť stojí nad ním. Ľudská dôstojnosť. Je to málo keď to porovnáme dnes s tou najdôležitejšou hodnotou dneška – peniazmi? Nuž na túto otázku si každý z nás musí odpovedať sám, naozaj sám! Keď som teda zrenovovanú sošku znova pripevnil na kríž starého otca kde patril, odstúpil som a rozmýšľal. Môj pohľad nakoniec skončil na jeho nohách. Bosé nohy mŕtveho. Mŕtvy s bosými nohami. Nad nimi, ľudská dôstojnosť. A na samom vrchole symbol našich životných skúšok! Môj starý otec ktorý vraj nebol skutočným starým otcom zomrel a tu je pochovaný. Všetko je ako má byť, pomyslel som si. On predsa stále žije v mojom srdci ako môj naozajstný starý otec, aj keď má bosé nohy! Bohu vďaka…
Ing. Viliam Štefanek-Karisný 2/2018.
www.podbielpoviedky.sk