Môj starý známy KEN.

Dlho som váhal, či popíšem tie pocity, ktoré sa neustále ku mne vracali. Niečo neznáme ma neustále nútilo vrátiť sa k predmetnej téme. Keď som bol ešte mladší, nikdy som si nemyslel, že niečo podobné budem musieť riešiť aj ja sám…

   S tým starým mužom som sa zoznámil pri mojich návštevách  mojej mladšej dcéry v ďalekej Kanade. Predstavil sa mi ako Ken.

   Bol to vysoký, chudý a  v mladosti asi svižný chlapík. Keď mi pri prvom stretnutí podal svoju už stareckú ruku, díval sa na mňa s úsmevom dobrého človeka, no cítil som, že ma zaradil ako väčšina tamojších do kategórie  neznámych  a dosť exotických cudzincov, od ktorých nevedel čo môže čakať.

       Ako  som zvyknutý, silno som mu stisol ruku. Ja tým stiskom vyjadrujem svoju úctu ku pre mňa novému človeku. Považujem to za vážny akt. Videl som na jeho výraze tváre, že bol z toho prekvapený. Pošúchal si svoju ruku po mojom stisnutí o svoju nohavicu a s úsmevom  niečo len pre seba poznamenal. Osobne  ma vždy upúta, ak  ľudia môj stisk rovnako neopätujú. Ja to cítim, ako by im na tom stretnutí nezáležalo. Videl som ho aj pred tým prvým stretnutím ako suseda mojej dcéry. To obyčajne vždy niečo porábal okolo svojho domu, napríklad kosil trávu jeho elektrickou kosačkou. Vždy si dával pozor, aby nepresekol  červený elektrický kábel, ktorý bol napojený k spomínanej kosačke. To u mňa vždy vyvolalo otázku, ktorú som pred ním ale nevyslovil, totižto, prečo nepoužíva kosačku na trávu motorovú. Osobne to považujem za praktickejšie. Do jeho hlavy som ale nevidel. Pôsobil dojmom do seba uzatvoreného starého človeka. Videl som na jeho tvári, že si ma pozorne so záujmom prezrel a snažil sa vytvoriť si o mne reálny úsudok. Vedel, že na to je treba čas, kedy okrem predstavenia je potreba všímať si moje skutky, chovanie ku okoliu, či pozorovať ma pri mojej práci, kde sa najlepšie každý vyjaví čo je zač…

    Raz, keď som na spomínanej návšteve v zadnom dvore dcéry začal kálať kláty zo smreka, som si ho všimol. Stál otočený ku mne ako by bokom, no tak, aby dobre videl ako si budem s tou ťažkou prácou počínať. Tá pomerne ťažká práca už nie je veru tam Kanade vidieť na dennom poriadku. Domácnosti kúria plynom, drevo už len niekto využíva v domoch, kde v minulosti majiteľ postavil klasický krb.

   Ken roky žil úplne sám, bol bez rodiny, aspoň on tak tvrdil. Vedel si so všetkým poradiť a nevyhľadával žiadne kontakty. Keď sa do susedstva nasťahovala moja dcéra s dvoma dievčatami, tie od samotného začiatku v ňom videli spriaznenú dušu. Vznikol medzi nimi pekný ľudský vzťah. No a práve tam všetko začalo. Trvalo roky kým obidve strany medzi sebou vytvorili pokojný ľudský vzťah. Ken s radosťou počúval mladšiu z dievčat – susediek, ako mu s vážnou tvárou vysvetľuje čo robiť. To jej mama, moja dcéra poslala po nej nejaký sladký koláčik, ktorý Ken má tak rád… Treba dodať, že Ken mal rovnako rád aj staršiu sestru tej mladšej…

   V tej krajine, ako som vypozoroval, sa stalo už pomaly normou, že ľudia sú uzatvorení, nestarajú sa o druhého. A tí starí to prijali. No povedzte, čo im nakoniec zostáva?

   V Kanade som za svojou rodinou bol do hromady 5 krát, vždy tak po dva mesiace v roku. To som sa staral o vnučky, naučil som ich prvým jazdám na bicykloch. Staršia z nich, Anička, tá to rýchlo zvládla u nás na Slovensku pred našim domom. Ak ste deti učili jazdiť na bicykli, viete čo to obnáša. Mladšiu z nich Kieru, to bol tvrdší oriešok. Tam v Kanade som ju odprevádzal na detský kurz, kde sa jej venovali profesionáli. No predsa ten výkrik detského šťastia po zdarenej prvej samostatnej jazde zažila so mnou. Stalo sa tak na detskom ihrisku blízko ich domova. Okrem toho som deti denne ráno vyprevádzal do školy, lebo ich rodičia už boli v práci. Zobudiť ich, urobiť raňajky, obliecť, pozapínať sponky do vlasov.  Pre obidve nachystať stravu do plecniaka a jednu odprevadiť ku školskému autobusu. S tou druhou  tak zo dva kilometre na bicykloch až do areálu jej školy, aby po vyučovaní som ju tam znova od učiteliek prevzal do opatery…

Do poludnia, keď som mal od nich voľno, som piekol chlieb, lekvárové buchty, palacinky, čučoriedkové či iné koláče. Vždy som odniesol na tanieri aj susedovi –  Kenovi. Vždy sa usmial a poďakoval. Vždy mi povedal, že v mojom veku ešte dobre jazdím na horskom bicykli. Náš vzťah pomaly prešiel do pokoja a vzájomnej dôvery. Vždy som mu pomohol, ak niečo potreboval, hoci nikdy o to nepožiadal. Ak ma videl niečo na dvore robiť, vždy sám od seba za mnou prišiel a ponúkol mi jeho nástroje, ktorých mal dostatok…

   Aj tam, v ďalekej krajine mojich predkov som si uvedomil, čo je to osamelosť a staroba vidiac napríklad Kena.   / Môj starý otec v Kanade za Rakúsko-Uhorska  strávil na robotách celkom asi 20 rokov svojho života. Môj otec dva krát. Raz ešte ako dieťa s oboma rodičmi cca dva roky, potom ako 17 ročný v roku 1912  odišiel za prácou a uplatnením celkom v kuse na 25 rokov/. Začínal na železnici v Revelstook. Skončil ako majiteľ usadlosti s vlastným autoservisom a ubytovaním v Gray-Creek.

   Starí ľudia ktorí dlhodobo žijú osamelo, si zvyknú na to, že žijú a konajú samostatne, pokiaľ im to zdravie dovolí. Tak roky prežil aj Ken. No potom prišiel infarkt a záchrana života. Jeho život mohol pokračovať už len trvalo napojený na kyslík. Keď som ho stretával pri poslednej návšteve Kanady, sedával na priedomí a hadička vedúca do domu napojená na kyslíkovú fľašu vždy pri jeho tele. Tak aj kosil trávu pred svojim domom. V jednej ruke držal kosačku, druhou si pridržiaval spomínanú hadičku s kyslíkom, aj kábel s elektrinou. Chvíľu som sa díval, no hneď som nechal svoju robotu a bez slov posunkom som mu ukázal, aby si sadol do tieňa. Bol rád a s úsmevom ma pozoroval, ako som pokosil celý pozemok. Obaja sme chápali,  že nie sme rozdielni, jeden Kanaďan, druhý Slovák z druhého konca sveta. Cítili sme, že sme ľudia, ktorých nerozdeľuje falošná politika, ale naopak spája ľudská spolupatričnosť aj úcta.

   Už roky pozorujem okrem iných zvlášť osudy starcov kdekoľvek sa nachádzam. Tým, že človek zostarne aj sám, mnohé pohľady sa vycibria. Myseľ sa upokojí pri postupnom poznaní, že prichádza ten čas. Čas konca. Lebo, poviem Vám, život sa začína narodením a končí sa vždy smrťou. S tou sa každý z nás vyrovnáva tak po svojom.

   Každý má svoju mieru hodnôt. Ten, kto prepadol peniazom, aj v starobe s horúčkovitosťou tieto zhŕňa, aby ich mal čo najviac. Myslí si, že množstvo peňazí oddiali príchod smrtky alebo si nebodaj kúpi zdravie. Takýto starci sú obyčajne agresívni, sebeckí a panovační. O tom by vedeli rozprávať opatrovateľky.

   Iní starí ľudia sa snažia ísť cestou samostatnosti a vlastnej hrdosti cestou, že dobrovoľne  odídu do zariadení kde dožívajú svoje konce. Sú medzi nimi aj takí, čo majú svoje žijúce deti. Práve tým nechcú byť na ťarchu .

   Náš Ken chcel svoj život aj pri svojich problémoch so zdravím dožiť vo svojom dome. Bál sa času, kedy by ho záchranka musela odviezť do nemocnice. Bol si istý, že by to už bol jeho koniec. Nikto veru nevie, ako si to predstavoval. Bol sám. Bol opustený? To neviem.

Viem ale, že nakoniec bol donútený počas noci telefónom zavolať svojich susedov / moju dcéru/. Našli ho ležať na zemi a mal odpojenú hadičku s kyslíkom. Už nedokázal veci dať do poriadku. Bol by sa zadusil, keby mu vtedy nikto nepomohol. Našťastie Ken dávno pred časom dal mojej dcére s jej manželom kľúč od svojho domu, lebo im ako jediným zrejme dôveroval, veď roky mu pomáhali s čím bolo treba. To mu zachránilo život. V nemocnici ho veru nemal kto navštíviť okrem mojej dcéry. Personál bol prekvapený, že sa vôbec našiel niekto, kto Kena prišiel pozrieť. Pýtali sa, či sú rodina. Boli prekvapení, že takýto susedia ešte existujú. Vo väčšine prípadov, s ktorými sa stretávajú. O takýchto úbožiakov sa vraj už nikto nestará a zomierajú všetkými opustení.

Podľa mňa Ken o tom dobre vedel a nemocnici sa snažil vyhnúť. Neviem o čom rozmýšľal keď ho dcéra navštívila. Jeho myseľ už bola rozháraná. Na fotografiách z telefónu ale poznal moje vnučky a hneď ako by zázrakom pookrial. Na to spoznal aj dcéru a na ten čas sa mu vrátila čistá myseľ. Logicky rozprával a povedal jej, čo považoval za potrebné jej povedať. Bol už zmierený, hoci dcéra, ktorá ho kŕmila povedala, že jej zjedol všetko. Tešil sa jej návšteve. Ona bola pre neho istotou, že nie je predsa len opustený a sám…

   Hovoria nám, že telepatia je škaredý výmysel. Hoci nevedia o čom hovoria. Alebo, na druhú stranu to vedia veľmi dobre.

Prečo o tom hovorím? Nuž poviem Vám, čo sa mne prihodilo. Niekto to uzatvorí, že je to výmysel, fantázia a podobne. A ja Vám poviem, že vyberte si z toho čo uznáte za dobré. Ja nie som zákon, som len malý človek.

Neviem, či Ken v tejto chvíli ešte žije. Ja by som mu želal, aby sa z tej opatery ešte vrátil dožiť v pokoji domov. Musím ale pripustiť, že už nie je medzi živými. V každom prípade, som na neho dosť intenzívne myslel, keď som sa od dcéry dozvedel čo sa stalo. Je možné, že Ken z nejakých dôvodov žil sám, oddelený od svojej rodiny/ brata a jeho synov/. Tie dôvody ak boli,  nepoznám. Viem len, že žil sám. Nikto z nás nevie, čo sa presne odohráva v mysliach takýchto opustených ľudí, keď prichádza ich koniec. Mnohí sa v mysliach utiekajú ku svojim rodičom, ktorých nasledujú. Iní asi myslia na svojich najbližších, s ktorými prežili svoje životy. Vtedy oni sa neboja o seba ale o tých, ktorých tu nechávajú… Kenovi sa jeho myseľ do času vyčistila, keď mu dcéra ukázala fotografiu mojich vnučiek. Práve im aj mojej dcére mohli patriť jeho myšlienky. Neviem, ja to tak len cítim. A teraz sa vrátim ku spomenutej telepatii.

   Neustále ma prenasledovala myšlienka, aby som po dlhom čase čo som nič nezavesil na moje  web. stránky – napísal tento príbeh. Ten pocit ma trvale prenasledoval. Náhoda?  Alebo za tým bola Kenova vôľa?

Pustil som sa do písania. Myšlienky nešli. Trápil som sa s písaním tohto príbehu. Šiel som spať. Obvykle sa mi nič nesníva. Tá noc bola nepokojná. Ráno som už vedel, že príbeh musí ísť von. Cítil som, že je to Kenova vôľa. Potvrdzuje to aj skutočnosť, ako Ken reagoval, keď dcéra pri jeho návšteve mu povedala, že ho tiež pozdravujem a spomínam si na naše stretnutia. S jasnou hlavou povedal, ako som mu bez slov niekedy pred rokmi zobral z ruky jeho kosačku a sám som dokončil za neho dielo.

Tá telepatia sa na mne prejavila.  Možno si Ken želal, aby som povedal mojej dcére to, čo som jej povedal. Ja si to vysvetľujem tak, že Kenove silné myšlienky ovplyvňovali aj moju myseľ, hoci sa obidvaja nachádzame na opačnom konci sveta. Možno sa myšlienky zomierajúcich stávajú silnými alebo na druhej strany ja patrím k ľuďom, čo to dokážu prijať. Neviem. Vy ste si istí, že to viete?

   V Kanade som za posledné roky na vždy stratil mne blízkych krásnych ľudí. Spomeniem  Stefinu, Frenka, Dorothy, Roseann. Prví traja mali slovenský pôvod po rodičoch. Roseann a jej rodičia boli z Ukrajiny. Zostala mi tam okrem mojich blízkych už len Lisa  / dcéra Stefiny/,  Gina  s jej otcom   / manželka Rona a nevesta Frenka/, tiež Larry, manžel zomrelej Roseann, pôvodom Švéd. Nemôžem nespomenúť ani slávne trojičky o ktoré som sa bál po ich narodení s ich rodičmi pôvodom Rumunsko…

   O mŕtvych len dobre, ako mi často hovoril môj otec. Čo sa Kena týka, pri písaní tohto príbehu mi na myseľ prišlo, aby som mu niečo odkázal. Tak som to spravil mojim odkazom myšlienky, ktorú určite tiež dostal:

,,  Milý môj Ken!

Náš život tak  ako raz začal, musí aj skončiť. Nové prichádza, aby staré odišlo. To je neustály cyklus daný nám od Boha. Ak už treba odísť, v pokoji odíď, aby Tvoja duša pokračovala v inej dimenzii. Som presvedčený, že si po sebe zanechal čistý stôl, ako sa u nás hovorí. Posielam Ti dobrú energiu a pokoj, ak sa  tak  má stať! ,,

Ing.Viliam Štefanek – Karisný                                           V Podbieli 1.7.2022.