.
Po robote okolo domu som oddychoval v prítomnosti malého štvorročného chlapca, čo sa vše ku nám príde pohrať, niečo sladké vypiť , pozrieť kožu z vlka a popočúvať starú generáciu s jej múdrosťami. Naše rozhovory obvykle začínali takto:
Nie je tam žiadne strašidlo? Spýtal sa a ukazoval za roh susedovho humna.
V túto chvíľu tam žiadne strašidlo nevidím. Odpovedal som po pravde.
Okamžite ožil a začal už zobutý skákať ako posadnutý, pritom kričal, že on ho ihneď zastrelí ak sa tam zjaví. Pri skákaní mu skoro vždy z hlavy spadla jeho smiešna čiapka s veľkým brmbolcom, ktorú potom u nás skoro vždy zabudne…
Ja sa nebojím!
Smelo dodal, v tvári s vlasmi úplne spotenými, dívajúc sa s dôverou do mojej tváre, čakajúc, že mu podám nabitú guľovnicu. Pritom už z hlboka dýchal, čakajúc zrejme moju pochvalu. Vždy v takejto situácii si ale s veľkou opatrnosťou dával pozor, aby nebol odo mňa ďalej ako na jeden doskok..
Zo skúsenosti som vedel , že sa to bude len a len zhoršovať.
Aby som tomu zabránil, zohol som sa priam pokľaknúc, ako že niečo pozorujem smerom ku humnu, aby som upútal jeho pozornosť. Svoju starú , šedivú hlavu s nakrátko ostrihanými vlasmi som skoro bokom položil na zem.
Nasadil som opatrný, až prestrašený výraz tváre s ovisnutými fúzami. V mojom veku, keďže som sa skoro položil v náročnej polohe na zem, mi krv stúpla do tváre, čo on pochopil že sa aj ja už bojím rovnako ako on.
Pravou rukou som začal triasť, aby som zvýšil účinok môjho predstierania blížiaceho sa nebezpečenstva. Môj hlas bol zrazu bojazlivý a tichý, oči som mal prižmúrené.
Pozrel som na neho úchytkom a poznamenal som:
Tak sa mi zdá,
… že som čosi predsa len zazrel ako sa mihlo za tým rohom! Niečo sa tam pohlo! Chvost, či malé oči ?…
Úprimne, teraz už s úplne s nasprostalým výrazom tváre som sa mu díval do jeho prestrašených , do široko otvorených sivých očí.
Rukou mi už triaslo čoraz viac.
Výraz jeho tváre jasne hlásal, že cíti svoje ohrozenie, preto skok z vrchného schodku smerom na môj chrbát bolo to najmúdrejšie, čo sa v danej chvíli rozhodol spraviť.
Bol to manéver priam nad jeho sily. Dopadol s krikom na mňa, samozrejme som mu pomohol pristáť, aby si neublížil.
V ten moment ešte pred skokom odhodil čokoládu ktorú nestihol zjesť a tými jeho zalepenými rukami pristál v mojich vlasoch. Kričal piskľavým hlasom z ktorého som len tak tak vyrozumel, že aj on zbadal toho čierneho kocmrda s chvostom!
A cítil, ako sa tento na neho chcel hodiť!
Uvedomil som si, že si budem musieť znova po rozlúčke umyť hlavu.
Neboj sa!
Zreval som teraz už aj ja, bo po jeho dopade som skoro stratil rovnováhu, pritom som myslel len na svoju polepenú hlavu jeho čokoládou.
Bože, odpusť mi moje klamstvá! Stihol som si v tej chvíli ešte pomyslieť. Môj vnútorný hlas ma ale ihneď upozornil, že to starecké trasenie rukou som si mal odpustiť…
Čoho sa bojíš, keď sme obaja tu?
Spýtal som sa ho už pokojnejším hlasom.
Veď vieš že strašiť dokážem len ja, Tvoj oco aj s mamou a niekedy aj babka, keď si s Tebou nevie rady!
Ako vždy, pritlačený na mňa, držiac sa ma ako kliešť, pár krát zopakoval:
Si si istý? Si si naozaj istý? Jeho hlások sa ešte stále chvel.
Nepúšťajúc sa ma ani náhodou, s očami do široko otvorenými, pozoroval moje pery, čo poviem.
Som si úplne istý!
Presvedčivo pokojným hlasom som mu odpovedal. No!
Vieš čo?
Spýtal som sa ho, nenápadne ho pozorujúc. Videl som cítiac sa už lepšie a s výhľadom na lepšie časy, že jeho strach už začína opadávať.
Čo?
Odpovedal, neustále na mňa hľadiac. Bol úplne a neobvykle v tú chvíľku, žiaľ len do času, ticho.
Čakal na odpoveď a ešte silnejšie sa pritlačil na mňa. Jeho hrdinstvo sa stratilo tak rýchlo, ako prišlo.
Bol som si istý, že mám len dve možnosti.
Tou prvou bolo ho naďalej udržovať v strachu.
Síce by nerobil v ten čas nič zlé, na druhej strane by sa ma neustále držal ako kliešť a šlo by to až tak ďaleko, že keby po vidne musel zájsť po niečo do druhej izby v našom dome, musel by som ísť s ním…
Upokojovanie v takom stave totiž na neho nijako nezaberalo. Bol krajne až úzkostlivo opatrný.
Druhou možnosťou ho bolo upokojiť a spýtať sa ho, akú rozprávku by si rád dnes vypočul. A na to zareagoval vždy s veľkým porozumením, dívajúc sa mi úprimne do očí odpoveďou, ktorú som už predom poznal:
Tú o smrtke!
Na jeho tvári som videl spiklenecký, no zároveň aj falošný výraz, ústa mal pootvorené s hornou sánkou bez mliečnych zubov.
V skutočnosti, pretože horné zuby mu všetky chýbali, nevyslovil R ale ako to poznáme u malých detí, zašušlal na miesto smrtka len jeho obvyklé smutka.
To som sa vždy musel premáhať a nezačať sa smiať, aby som mu to ani najmenej nedal na javo, bo na to by nasledovalo jeho urazené:
Už musím ísť domov!
Keďže bolo zvykom, že u nás pobudne dlhšie, v prípade že by sa predsa len pobral, mohlo by to vzbudiť zbytočné otázky jeho babky, ktorá by sa ho vypytovala prečo tak rýchlo skončil návštevu. A či som ho nebodaj nestrašil, bo vedela, že jeho rodičia ho naopak strašia neustále, nakoľko v opačnom prípade ani náhodou neposlúchol ak niečo po ňom chceli .
Posmech nad jeho výslovnosťou sa teda nekonal a ja som sa ho pre istotu a poriadok, či v rámci zodpovednosti voči jeho babke spýtal, či to naozaj musí byť len o tej smrtke. Trval na svojom…
Ako malý chlapec, už som to spomínal, som tiež mal najradšej rozprávky starej Mary na podbieľanských priadkach pri rozpálenej peci na drevo počas zimných večerov. A až ako dospelý som pochopil, prečo aj ona tak často tie svoje príbehy o smrtkách nám deťom rozprávala…
Aké to boli krásne časy, keď nás dospelí pri páračkách rozprávaním podobných príbehov upokojili až do takej miery, že sme počúvali na slovo! A v izbe bolo ticho ako v hrobe! Aj padnutý vlas by všetci počuli…
Je nutné poznamenať, že vôbec nešlo o o to, že sme sa stali konečne lepšími, šlo len a len o obyčajný strach. Ale zaberalo to na nás do času, to treba priznať. A naši rodičia to tiež vedeli…
Ja aj náš malý chlap sme vedeli, že on sa smrtky bojí viacej ako umierajúci, ktorý ale, povedzme si to na rovinu, už ani inej možnosti nemá…
Dívajúc sa na ten malý ľudský batôžtek, schúlený vedľa mňa, pozorujúc ma svojimi dôverčivými očami, veriaci každému môjmu aj vymyslenému slovu, vedel som, že inej možnosti už niet.
Pritom som tej jeho téme o smrtke mal porozumenie aj preto, bo nie tak dávno malý stál pri mne na cintoríne spolu s jeho otcom, keď sme pochovávali , tak, ako ho on nazval, pána Kopu. Bolo mu tam počas cirkevného obradu pochopiteľne dlho.
Striedal neustále svoju polohu, raz z výšky na otcových rukách si obzerajúc smútiacich, aby po chvíľke už stojac na zemi, držiac otca stále jednou rukou sa mu pokúsil rozviazať šnúrky na jeho topánkach… Proste potreboval zahnať čas nechápajúc, prečo to trvá tak dlho.
Aj sám som mal čo robiť, bo časom si krátil dlhú chvíľu tým, že ma od otcových nôh uprene pozoroval, dívajúc sa s nádejou na mňa, že ako obvykle vymyslím lepší druh zábavy. Nechápal, že pri takej príležitosti si dospelí považujú za povinnosť vypadať skormútene so zloženými rukami ako v kostole, nemysliac na nič dobrého. Vyhýbal som sa jeho očnému kontaktu a nechal som ho zámerne na pospas jeho otcovi.
Veru, do druhého dňa mi to nezabudol a neodpustil. Nasledujúci deň ale po mne žiadal vysvetlenie tej udalosti, bo problematiku smrti mu nikto neuviedol na poriadok v jeho hlave, hoci otázok na otca a predpokladám aj na mamu a babku mal neúrekom.
Išiel na mňa celou sériou otázok:
Pán Kopa umrel?
Umrel, veru umrel, odpovedal som vediac že všetko sa len začína.
A prečo umrel?
Lebo bol starý, pohotovo som sa počul odpovedať.
Aj Ty si starý? On tiež na to pohotovo.
Aj ja som starý so smútkom v hlase som musel priznať, šípiac jeho nasledovnú otázku.
Aj Ty umrieš?
Položil mi ďalšiu otázku, nezaoberajúc sa mojimi pocitmi . Bol si istý že ak sa pritrafí umrieť aj mne, tak sa druhý deň znova stretneme aby pokračoval v diskusii. Môj eventuálny návrat z druhého sveta bral ako samozrejmosť.
Bavíme sa o mojej smrti alebo prečo umrel pán Kopa?
Odrazil som jeho útok.
Keď zomrieš, aj Teba dajú do jamy?
Spýtal sa ma nezúčastnene, ako by sme boli spolu na rybách a jeho by zaujímalo, či ich nechytíme príliš veľa. Pritom si začal dľubať už v druhej dierke nosa, uprene ma pozorujúc.
Každého dajú do jamy? Rozšíril okruh otázky.
Každého! Odpovedal som stále pokojne.
Aj babku? Vyhŕklo z neho vôbec nerozumejúc tomu, čo to znamená. Všetkých, odpovedal som nezúčastnene.
A kde pán Kopa odišiel keď umrel? On na to.
Do neba!
Do neba, odpovedal som, vylúčiac aj tú druhú možnosť o pekle. Vedel som, že spomenúť mu peklo, roztrhlo by sa vrece s jeho ďalšími otázkami o tomto zariadení, čertoch samotných, či aj oni zomrú keď zostarnú, kotlíkoch kde sa varia duše, či je možné používať na rozkurovanie ohňa okrem uhlia aj drevo, plyn, či elektrinu ktorú majú oni v kuchyni zavedenú, bo rodičia nedávno kúpili nový elektrický sporák.
Tiež by som musel zodpovedať celú radu jeho otázok čo čerti jedávajú, prečo majú rohy na hlave, prečo majú srsť a kopytá s chvostmi a prečo sú stále zamazaní. A prečo čerti behajú po svete bez nohavíc, či sa nehanbia? A kto ich naučil lietať cez komín a či sa tam zmestia. Či sú čerti bohatí, či v pekle sú všetci šéfmi ako jeho oco. A či všetci starší čerti po jedení tiež prdia ako oco a či aj pani čertová sa na to vždy hnevá?
To by mi tak chýbalo ešte mu povedať, čo všetko navyše čerti dokážu pre človeka spraviť keď ho potrebujú na svojej strane! To by bolo otázok ako byť zdravým a bohatým a nie chudobným a chorým! Pomyslel som si.
A či čerti majú tiež deti a či aj malé čertíčatá musia chodiť do škôlky a tiež si vŕtajú v nosoch ako on? Pokračoval by vo svojich otázkach. A prečo čerti robia len zlé veci? Nakoniec by vraj aj on rád okúsil aké je to byť naozajstným čertom, aby nemusel byť stále podľa babky len dobrý!
A prečo sú všetci čerti len zlí, či aspoň jeden nie je dobrý, s ktorým by sa skamarátil? Mal na mysli toho menšieho čertíka ale zásadne bez náušníc aké nosia len dievčatá. Vraj by sa mu to veľmi hodilo pochváliť sa v škôlke s touto jeho známosťou. A aj malá Anička so svojim pehavým noštekom by sa potom dala bez zbytočného odporu ťahať za vrkôčiky, zamilovane na neho hľadiac…
A kde je to nebo?
Spýtal sa ma prerušiac tak moje myšlienky o pekle, vôbec si nemysliac, že tých otázok je už veľa.
Hore!
Tam hore a ukázal som na oblohu, ako ma to, keď som sám bol ešte malý, naučili. Istý som si ovšem nebol, ale nemohol som mu to priznať, bo by nasledoval vodopád ďalších otázok, úplne vedľa od veci o ktorej sme sa začali baviť.
A čo sa robí v nebi?
Tu som už pochopil, že sa takto nikde nedopracujeme, a je čas usmerniť tému a iniciatívu presunúť do mojich rúk.
A ako umrel? Skočiac mi ešte do reči.
Tak to Ti musím rozpovedať podrobne, odpovedal som mu, preberajúc iniciatívu.
Sadni si tamto na stoličku a počúvaj!
Na to som urobil márny pokus aby sa ma nedržal ako kliešť.
Budem pri Tebe!
Zakričal mi do ucha a rozhorčene na mňa hľadiac.
Tak Ti teraz vyrozprávam, ako ten pán Kopa zomrel a čo vlastne robil, povedal som mu rezignujúc a presunul som ho do inej polohy, bo mi už začala tŕpnuť pravá noha na ktorej mi sedel. Stále sa ma tuho držal oboma rukami.
Bolo ku večeru a pán Kopa doma býval sám, preto sa rozhodol, že si uvarí šálku čaju. Našiel bylinky čo si ešte v lete na záhradke nazbieral a nasušil a mal ich uložené v sklenej fľaši od uhoriek s papierovým záverom, previazané motúzom.
Keď už mal čaj na stole, sadol si a začal pomaly uchlipkávať, bo čaj bol horúci. Pozeral pritom na svoje staré žilnaté, kedysi silné ruky, ktorými držal šálku. Ani nezačal piť, keď niekto zazvonil zvončekom pred vchodom do jeho domu. Pomaly vstal, bo bol už starý a nohy ho čoraz viacej boleli. Zvlášť rána boli pre neho ťažké, kým sa nerozhýbal, potom už bolo lepšie. Ktože to tu ide, pomyslel si, spomenúc si na to, že do čaju zabudol pridať včelí med. Pomaly vstal, odkráčal šuchtajúc na boľavých nohách ku dverám, aby otvoril. Ani sa nespýtal kto to tam je. Dvere pomaly otvoril a na jeho prekvapenie tam nikto nestál.
Čo som zle počul? Či sa mi to marí?
Pomyslel si a znova zatvoril dvere. Potom sa posadil ku svojmu čaju a pritom na med znova zabudol. Nestačil si odpiť ani dva hlty, zvonček sa ozval opäť teraz už hlasnejšie a dlhšie. Hundrúc opäť prišiel ku dverám a pomaly ich otvoril. Ani teraz však tam nikoho nevidel. Čo sa to so mnou deje? Pomyslel si rozmýšľajúc a opäť sa vrátiac ku šálke nedopitého čaju.
Nestačil ju ani znova priložiť ku ústam, keď zvonček začal naliehavo vyzváňať po tretí krát!
Pritom jasne počul pred dverami aj kroky, ako by to nejaký veľký človek tam prišiel.
Teraz už trochu znepokojený čo sa to tu deje, pristúpil znova ku vchodovým dverám, aby ich otvoril.
Vonku stála Ona… Veď viete!
Celá v čiernom rubáši, zahalená od vrchu hlavy až po konce nôh , nebolo jej vidno ani čo má obuté. Namiesto hlavy zo zahalenej tváre na neho civela len tmavá diera. Pohľadom skĺzol po tej strašidelnej postave a videl len ako by sa v miernom vánku hýbal čierny plášť v ktorom bola celá zahalená.
V kostnatej, modrými žilami poprepletanej bledej pravej ruke, ktorú jasne bolo vidieť z pod rubáša, držala vztýčenú kosu, ktorej odblesk zbadal svietiť vo vychádzajúcom mesiaci. Ten na okamih osvetlil aj tú spomínanú čiernu dieru namiesto tváre. Len na krátky okamih zbadal v odraze mesiaca ľudskú lebku s radou krásne bielych a zdravých zubov, ako by v úsmeve…
Jeho vystrašený pohľad zamrzol na smrtkinej kose. Ihneď si uvedomil, že také kosy tu v Podbieli vie urobiť len jeden stolár a to Ľ. Tamaťa.
Podlomili sa mu nohy ale zostal stáť. Držal sa chudák statočne. Meravo sa na seba dívali. Pochopil.
Ani som si nedal med do čaju, zrazu zvolal a myslel si, že to ešte stihne. Ako mladík skočil od dverí nazad ku stolu a rýchlo sa posadil. Chcel práve chytiť do ruky spomínaný pohár so včelím medom, keď sa na ňu znova nevdojak pozrel.
Tá len pokojne pokývala hlavou a ešte počul ako skoro šeptom, uprene sa mu dívajúc do očí povedala:
Tvoj čas sa naplnil!
Jeho hlava aj ruky zostali na stole hneď vedľa tej nedopitej šálky s čajom bez medu. Ako by len spal.
Jeho duša opustila telo ktoré si videl, ako ho pochovávali a dávali do hrobu, povedal som malému hrdinovi.
Malý ani nedýchal. Už si skoro pomyslel, že s rozprávaním končím, preto z neho nástojčivo vyhŕkla ďalšia otázka:
A čo sa stalo s tou jeho dušou? Má duša aj nohy? A prečo vie duša lietať? Čo tam hore robí?
Počkaj! Hlasnejšie som mu odpovedal, že všetko porozprávam postupne, aby bol trpezlivý.
Keď teda pán Kopa, vlastne jeho duša opustila jeho telo, začala letieť strmo do hora ku oblakom a mierila rovno ku mesiacu, ktorý naposledy videl na oblohe, keď tretí raz otvoril dvere ešte ako živý, tam dolu v jeho dome kde pred tým ako zomrel býval.
Bol už hodne vysoko nad zemou keď si uvedomil že letieť ku mesiacu by nemal a náhle zmenil smer letu. Bol prekvapený akou rýchlosťou letí a pritom nepociťoval žiaden vietor okolo seba. Len prenikavé ticho a cítil úžasný pokoj. Na všetko sa díval z veľkej výšky vzďaľujúc sa od zeme. Všade okolo počul jemný zvuk ako by žblnkajúcej vody. Také ticho ešte doteraz nikdy nepočul! V obrovskej diaľke zbadal malé svetielko.
Zamieril tým smerom. Bol prekvapený ako rýchlo tam prišiel. Svetla bolo čoraz viacej, keď si uvedomil, že stojí pred obrovskou bránou. Tá bola zatvorená, všade okolo vysoký plot, aký na zemi vídaval v Bratislave okolo veľkých domov zbohatlíkov. Len kamery tu chýbali a nikde nevidel na vrchu plota ani ostnatý drôt ako dole v spomínaných domoch. A neboli tam ani zúrivé psiská ani žiadni strážcovia. Všade poriadok, čistota, žiadni ľudia. Bol tam sám.
Zrazu povedľa spozoroval lavičku. Po tom strmom lete stále hore mu dobre padlo oddýchnuť si ešte po svetsky ako si zvykol keď ešte žil a trošku porozmýšľať. Z tej výšky kde sa práve nachádzal, naša zem vyzerala ako malá modrá guľôčka, presne taká istá ako videl na fotografiách čo uverejnili ruskí kozmonauti. Kosák s kladivom, ale ani inú hviezdu s nápisom o demokracii tam nikde nevidel.
Ako tak oddychoval na tej lavičke, všimol si, že sa nestihol preobliecť do nedeľných, sviatočných šiat. Jeho pohľad zavadil k nohám. S prekvapením si uvedomil, že je oblečený len v čistej dlhej bielej košeli siahajúcej tesne pod kolená a že je bosý. S hrôzou pozoroval svoje dlhé, tmavožlté a zhrubnuté, dávno nestrihané nechty a tiež chudé ale zarastené nohy. Keby bolo za lavór teplej vody a kúsok mydla! Pomyslel si. A nožničky aj s pilníkom na tvrdé nechty!
Na jeho veľké prekvapenie sa v tom momente pred ním zjavil lavór naozaj teplej vody z ktorej sa aj tam hore ešte parilo. Voda bola taká, akú vídaval len v bývalej Juhoslávii pri jadranskom mori. Lavór sa mu tiež páčil, bo bol celý posiaty modrými kvietkami s bielym stredom a krátkou stonkou, ako to mal rád tam dolu na zemi. Bolo cítiť, že do vody niekto s láskou nalial aj vonný olej.
Celé okolie lavóra výrazne voňalo po levanduli. Vedľa na stolčeku bolo položené ružové mydlo a nožničky na nechty, dokonca tam zbadal aj svoj obľúbený pilník na nechty spolu s froté uterákom zelenkavej farby. Už sa chcel pustiť do roboty, keď počul ako by lusknutie prstami.
V ten moment mal nohy čisté, nechty boli pekne zastrihnuté a zabrúsené a on sedel na lavičke a spokojne nimi kývajúc, bo lavička bola dosť vysoká na jeho postavu. Lavór aj s uterákom a mydlom zmizli. Necítil žiaden chlad. Bolo mu príjemne, nič ho nebolelo, dokonca necítil ani záhu, ktorá ho tam dolu neustále po celý čas sužovala. Ba si stačil uvedomiť, že mu už nechýba ani utrhnutý malíček na pravej nohe a aj že znova má všetky svoje zuby, úplne zdravé. Odľahlo mu, že si už nebude musieť v čistote držať umelý chrup…
Košeľu mal zapnutú až ku krku, voľný zostal len jeden gombík. To ho pravdu povediac trochu znervózňovalo, bo za života tam dolu chodieval vždy rozopnutý, aby sa mohol poškrabkávať po tiež zarastenej hrudi. Tu ho ale už nič nesvrbelo. Zrazu počul zvuk otvárajúcich sa dverí. Vo dverách ale nikoho nevidel. Len počul, že tam niekde za bránou bijú nejaké hodiny. Stačil si uvedomiť, že práve odbila jedenásta v noci.
Pochopil, že má vstúpiť dnu. Zarazilo ho, že ho nikto osobne nevítal. Ba ani tam nebolo na stene žiadne heslo ako každý deň vídaval v televíznych správach z Nemecka. Nikomu sa neunúvalo ho privítať, alebo ho požiadať o nejaký doklad totožnosti. Nerozumel tomu!
Keď tam už bol, zacítil prenikavú vôňu mnohých lesných kvetov a dvere sa za ním ticho samé zatvorili. Zo 20 metrov pred sebou videl veľké pódium, na ktorom bol osadený mohutný akoby mahagónový, rezbou zdobený stôl.
Ten rezbársky fortieľ mu pripomínal prácu R. Veseličku tam dolu z dediny, odkiaľ tu práve prišiel. Nohy stola boli nahradené postavami svalnatých silákov, ktorí držali dosku stola nad sebou, ako by symboliku zemegule čo vídaval na obrazoch dolu na zemi. Pritom jedna ľudská postava bola biela, druhá žltá, tretia čierna a posledná červená.
Že by zem predsa len bola plochá? Pomyslel si pán Kopa hľadajúc vo všetkom novom pozemskú symboliku.
Okolo neho prechádzalo množstvo mužov oblečených podobne ako on, všetci v čistých bielych košeliach. Okuliare ale nemal ani jeden z nich…
Len ženy ktorých tam bolo výrazne menej ako mužov, mali košele až skoro po zem so slabomodrým lemovaním úplne na spodku. Vo vlasoch mali všetky pekne zapletené venčeky z kvietia uvitých tam dolu v Podbieli počas práce so senom na horských lúkach. Stačil si uvedomiť, že sa všetky podobajú výzorom na obrázky z mladosti dievčat na prvom prijímaní. Toľko ľudskej nevinnosti pokope, pomyslel si nevdojak!
Chýba im už len sviečka v rukách, pomyslel si uštipačne. Hneď na to ale svoju škodoradosť úprimne oľutoval. Ten ich malý počet tam hore mu dával priamu súvislosť naopak s ich prevahou voči mužom pri nedeľnom východe z kostola!
Všimol si ešte jednej zvláštnosti. Nikto okolo neho nehovoril po slovensky. Počul mnoho cudzích rečí ktorým ale nerozumel. Uvedomil si akú chybu za života spravil, keď okrem slovenčiny sa naučil len po nemecky aj to vo vyššom veku a bol na to patrične do konca života hrdý. No žiadneho nemecky hovoriaceho okolo seba tiež nepočul!
Začal sa trápiť a kládol si zrejme zbytočnú otázku, či Nemci vôbec tiež umierajú.
Nevedel veru ako sa dohovorí keď ho predvolajú na posúdenie jeho skutkov. Treba povedať, že hoci iným nerozumel o čom medzi sebou hovoria, pochopil, že aj oni sa toho záverečného rozhovoru obávajú.
Najviac nervóznych ale videl medzi chlapmi, ktorí mali dlhé čierne brady. Bolo to zrejmé z ich neustáleho pobehovania sem a tam, či stálej gestikulácie.
Asi musulmani, pomyslel si. Alebo tradiční ruskí staroverci ? Hádal.
Tí budú asi čakať pred inými schodmi ako chybne usúdil, bo nakoniec v rade tak ako prišli hore, na pódium vychádzali všetci bez rozdielu!
Na prekvapenie pána Kopu sa aj on veľmi rýchlo dostal z konca radu až pred ten spomínaný vyrezávaný stôl tam hore na pódiu.
Na jednoduchej drevenej stoličke s mäkkou podložkou so striebornými strapcami skoro až po zem tam sedel strážca kľúčov od spomínanej brány. Jeho výzor presne odpovedal obrázkom, ktoré si pamätal ešte ako malý chlapec keď chodil na náboženstvo. Ba dokonca podobný obrázok dostal aj pri prvom prijímaní.
Sediaci za vrch stolom sa na neho pozorne zadíval. Mal dlhé kučeravé šedivé vlasy, ktoré mu splývali s hustou bradou. Uši mu nebolo vidno. Obzeral si ho s pokojom jeho prenikavo modrými očami. Nebohý Kopa si ale dokázal všimnúť jeho potuteľný úsmev, ktorý dobre skrýval pod hustými šedivými fúzami.
V ruke držal dlhé husacie brko ktoré bolo na konci zrezané do ostrého uhla, aby sa s ním krajšie písalo, ktoré pomalým pohybom namočil do fľaštičky so zeleným atramentom tak, aby mu z neho neodkvaplo. Pán Kopa videl vedľa tej fľaštičky aj druhú, podobnú, ale v tej bol atrament červený. Okamžite mu padlo do očí, že fľaštička s červeným atramentom bola omnoho väčšia ako tá jeho s atramentom zeleným. Hneď pochopil, prečo je tomu tak…
Ovládajúc pozemskú symboliku, odľahlo mu, že jeho zápis nebude zapísaný červene… Veď predsa aj tu určite vedia že bývalá sovietska zástava ale aj terajšia čínska má farbu červenú!
Pán Kopa si tiež pomyslel, že keď prehovorí nemecky, budú viacej rešpektovať jeho prítomnosť, ako keď to isté povie po slovensky. Počul sa ako vyslovil, ba priam zakričal čo najčistejšou nemčinou, v ktorej ale bolo cítiť slovenský akcent:
,, Pane Bože daj že dobrý deň! ,,
Ako by ten, čo za chvíľku rozhodne o jeho osude nevedel, že pán Kopa celý svoj život do kostola okrem rannej mladosti nechodil!
Ba ostatným čo chodili, sa vždy pri stole v miestnej krčme posmieval! Strata času! Bobony!
S obľubou, zvlášť keď už mal viacej vypité, sa vystatoval, že po smrti už nič nie je, len samá tma!
Dokonca vždy spomínal, že keď umrel jemu podobný, ale veľmi bohatý sused s titulom pred menom aj za ním, ten si vraj kázal do truhly okrem papierových dolárov vložiť aj baterku s veľkou výdržou proti tej spomínanej tme…
Prísediaci za vrch stolom na prekvapenie pána Kopu vôbec pochvalne nezareagoval na jeho nemčinu.
Naopak, čistou slovenčinou poznamenal, už sa na neho nedívajúc, či nie je pre neho výhodnejšie s nim komunikovať aj v niektorom zo slovenských nárečí, môže si vraj vybrať. Taktiež dodal, že on preferuje oravskú guraľštinu z okolia Suchej Hory na rodnej Orave!
To pána Kopu tak vyviedlo z duševnej rovnováhy, že predstaveného upozornil na to, že pred príchodom tu hore sa ešte tam dole zabudol poumývať, že sa modlil len na verejnosti, prísne sa držal zásady kde o jednej a tej istej veci inakšia hovoril, inakšia ale myslel a už úplne inakšie konal…
Pravidelne sa o všetko hádal s manželkou a často popíjal alkohol a používal oplzlé výrazy doma tak, aby nikto o tom nevedel. A spomenul všetky neprístojnosti, ktorých sa za života dopustil. Ba že do konca viackrát za života zmenil politickú stranu, kde im zakaždým vždy prisahal svoju vernosť na večné veky a nikdy inak. Skončil vetou, že viacej si už nepamätá.
Zabudol pritom ale dodať, že po stretnutí so smrtkou sa jej neúspešne pokúsil utiecť…
Tomuto všetkému naopak druhá strana nevenovala žiadnu pozornosť a pán Kopa bol vyzvaný, aby si vstúpil na dvojramennú váhu, na jej ľavú stranu, ktorá stála vedľa stola a mala dve lesklé bronzové misky na oboch stranách. Bol upozornený, aby sa postavil do jednej z nich, presne do jej stredu, čelom ku druhej miske. Hrdinsky sa veru nedokázal chovať a viditeľne sa triasol od strachu, keď vstupoval na spomínanú váhu konečného zúčtovania.
Keď sa tak stalo, pristúpil ku miske na druhej strane váhy anjel aj čert. Pán Kopa až teraz pochopil, že tieto skutočnosti tam dolu na zemi odhadol úplne nesprávne.
Každý z nich mal v rukách ľanové vrece a anjel sypal na druhú misku dobré skutky, čo pán Kopa za života učinil. Keď bolo anjelovo vrece prázdne a všetky dobré skutky na druhom ramene váhy, anjel pošepol údaj predstavenému.
To samé sa potom zopakovalo aj s čertom. Ten mal svoje vrece rovnako čierne ako aj svedomie. Každý zlý skutok mal zapísaný svoj čas kedy sa stal a svoju váhu.
Pán Kopa nedokázal svojim rozumom pochopiť princíp merania. Váženie po násype skutkov dobrých aj zlých skončilo a menovaný zostúpil z váhy.
Stále mu v hlave vŕtala otázka, ako bude posúdený čo sa tých skutkov týka a kde nakoniec skončí. Keď opúšťal pódium, dostal do ruky ružový lístok, kde bol pre neho neznámou rečou s radou číslic spomínaným zeleným atramentom zrejme zapísaný verdikt. Ničomu nerozumel.
Neprebehlo to veru tak, ako často počúval dole na zemi vo všetkých politických stranách a treba poznamenať, že na omyle boli svetské informačné zdroje s ktorými sa on za života stretával.
Hlad ani smäd tam ,, hore ,, ale naozaj už nemal.
Vzduch tam bol tak voňavý, že tie pozemské pocity sa vyparili. Ba za krátky čas po vážení začal pociťovať neodbytnú túžbu spraviť pre okolie niečo pekné. To už sa pohyboval v priestore za spomínaným pódiom. Všetci čo tam boli vyzerali na prvý pohľad pokojnejší. Nikto sa nikomu nevyhrážal, nepočul žiadnu streľbu miestnych poľovníkov, ani miestny rozhlas s hlásením o podomovom predaji poľského mäsa. Všetci pozorne držali v rukách svoje lístky rôznych bariev.
Vo vzduchu priam visela atmosféra rovnosti, pravdy a spravodlivosti. Všetci sa na seba usmievali. To si uvedomoval každý kto tam bol včítane žien ktoré ako obvykle už neklebetili, ale na úžas všetkých čo ich pozorovali stáli v pokore a mlčali! Oni naozaj mlčali! To videl len tam…
Tento fakt u žien ešte znásobovala tá skutočnosť, že po súde sa už všetci navzájom rozumeli, nech už za života hovorili akoukoľvek rečou!
Zrazu sa pri pánovi Kopovi zjavil malý anjel celý v bielom, ktorý mal na košieľke ružovou farbou vyšité srdiečko rovnakého odtieňa ako jeho lístok čo držal v ruke.
Bol to ten istý, čo bol pri vážení jeho dobrých skutkov. Pánovi Kopovi odľahlo, že za ním neprišiel jemu pridelený čert. Anjel mu láskavým a pokojným detským hláskom oznámil, že má pre neho prvú úlohu.
Tam dolu v Podbieli až do doby kedy tu hore vzlietne ďalší nebožtík, bude musieť pán Kopa dozerať na podbieľanské zvony a to vždy ráno, na obed aj večer.
Za povšimnutie stojí skutočnosť, že anjel utrúsil poznámku o bití elektrických hodín na podbieľanskej veži, ktoré bolo dočasne tam dolu neprávom zastavené a na patričnom nebeskom referáte to vyvolalo silne nepriaznivú reakciu. To samé sa týkalo aj faktu, že naša dedina nemá namontované klasické ciferníky hodín na kostolnej veži ako všade inde na hornej Orave…
Pánovi Kopovi ale naopak odľahlo, bo bude mať menej práce popri zvonení. A odpočítavanie správneho času by ho oberalo o kus dňa. Ešte stále mu nedošlo, že tam hore je už riadený zákonom večnosti a čas už nehrá žiadnu rolu. A že vypočítavosť či akákoľvek zloba a honba za peniazmi tam už nemá žiadneho významu.
Ten svet tam hore o ktorom som hovoril a nič o ňom nevieme a nechápeme našim nedokonaným poznaním, je možné začať odkrývať možno práve cez ten zastavený čas. Alebo cestovaním v ňom? Uvedomil som si, že tejto mojej zmienke malý anjel ale nebude chcieť porozumieť.
V tej chvíli som si ale tiež uvedomil, že túto problematiku by bolo treba popísať oveľa podrobnejšie v ďalšej poviedke. No ako to spraviť aby ovca zostala celá a vlk bol sýty?
Nechcel by som veru skončiť ako tie bosorky na hranici!
A preto ma nesúďte za tie slová!
Veď skúste malému štvorročnému dieťaťu vysvetliť pojem definitívnej večnosti…
Keď som skončil vyprávanie, pozrel som na nášho malého zvedavca, ktorý momentálne už zalezený pod stolom v kuchyni sa uložil na svojom obľúbenom mieste. Ani som nezaregistroval, že už na mne nevisel… Spal. Darmo, zákon času zapôsobil aj naň. Pozrel som na hodiny, bol práve obed. Všetci vieme že hoci malý nie je Španiel ani Mexičan, vie čo je siesta.
Povedzme si, čo by tento malý chlap rozmýšľal o konci, keď práve on je ešte len na svojom životnom začiatku?
Má naozaj celý život pred sebou a určite sa dopustí množstva len jemu odpovedajúcich omylov, ako nakoniec aj my všetci. Ale verme, že dobrých skutkov bude prevyšovať.
Pochopil som, že jeho otázku či duša má aj nohy už nezodpoviem. Nakoniec si dovolím napísať len malú poznámku.
Zomrelého pána Kopu som mal v živote rád. Nikdy, opakujem nikdy sa voči mne nezachoval zákerne, či so zlým zámerom. Žil si svoj život a navzájom sme sa rešpektovali. Na príbehu konca jeho života som malému človiečikovi chcel vysvetliť nekonečný kolobeh začiatku a konca.
Vysvetliť mu, že život na zemi začína, beží a končí. Je ako sladký vánok vetra. Tak ako priletí, aj odletí. Ale to platí len o jednotlivcovi. Jeden život končí a druhý už práve začal! Celkovo ale život je nesmrteľný, je večný.
Vidiac malého po dlhom rozprávaní spiaceho pod stolom poučilo aj mňa. Každému len toľko, čo unesie. Zákon času sa prejavil neberúc do úvahy môj zámer. Jeho čas ešte len príde!
Ako by poukázaním na známe alfa a omega. Pochopiť okolnosti do ktorých patrí aj naša smrť, ktorá je len malinkou čiastočkou nekonečna. Ale aj tá malá čiastočka by mala po sebe zanechať veľký odkaz .
Niekto sa z Vás opýta že aký?
Nuž, spomeňte si na toho anjela ale aj na čerta pri tej váhe!
Ing. Viliam Štefanek-Karisný V Podbieli 1/2018.
Po robote okolo domu som oddychoval v prítomnosti malého štvorročného chlapca, čo sa vše ku nám príde pohrať, niečo sladké vypiť , pozrieť kožu z vlka a popočúvať starú generáciu s jej múdrosťami. Naše rozhovory obvykle začínali takto:
Nie je tam žiadne strašidlo? Spýtal sa a ukazoval za roh susedovho humna.
V túto chvíľu tam žiadne strašidlo nevidím. Odpovedal som po pravde.
Okamžite ožil a začal už zobutý skákať ako posadnutý, pritom kričal, že on ho ihneď zastrelí ak sa tam zjaví. Pri skákaní mu skoro vždy z hlavy spadla jeho smiešna čiapka s veľkým brmbolcom, ktorú potom u nás skoro vždy zabudne…
Ja sa nebojím!
Smelo dodal, v tvári s vlasmi úplne spotenými, dívajúc sa s dôverou do mojej tváre, čakajúc, že mu podám nabitú guľovnicu. Pritom už z hlboka dýchal, čakajúc zrejme moju pochvalu. Vždy v takejto situácii si ale s veľkou opatrnosťou dával pozor, aby nebol odo mňa ďalej ako na jeden doskok..
Zo skúsenosti som vedel , že sa to bude len a len zhoršovať.
Aby som tomu zabránil, zohol som sa priam pokľaknúc, ako že niečo pozorujem smerom ku humnu, aby som upútal jeho pozornosť. Svoju starú , šedivú hlavu s nakrátko ostrihanými vlasmi som skoro bokom položil na zem.
Nasadil som opatrný, až prestrašený výraz tváre s ovisnutými fúzami. V mojom veku, keďže som sa skoro položil v náročnej polohe na zem, mi krv stúpla do tváre, čo on pochopil že sa aj ja už bojím rovnako ako on.
Pravou rukou som začal triasť, aby som zvýšil účinok môjho predstierania blížiaceho sa nebezpečenstva. Môj hlas bol zrazu bojazlivý a tichý, oči som mal prižmúrené.
Pozrel som na neho úchytkom a poznamenal som:
Tak sa mi zdá,
… že som čosi predsa len zazrel ako sa mihlo za tým rohom! Niečo sa tam pohlo! Chvost, či malé oči ?…
Úprimne, teraz už s úplne s nasprostalým výrazom tváre som sa mu díval do jeho prestrašených , do široko otvorených sivých očí.
Rukou mi už triaslo čoraz viac.
Výraz jeho tváre jasne hlásal, že cíti svoje ohrozenie, preto skok z vrchného schodku smerom na môj chrbát bolo to najmúdrejšie, čo sa v danej chvíli rozhodol spraviť.
Bol to manéver priam nad jeho sily. Dopadol s krikom na mňa, samozrejme som mu pomohol pristáť, aby si neublížil.
V ten moment ešte pred skokom odhodil čokoládu ktorú nestihol zjesť a tými jeho zalepenými rukami pristál v mojich vlasoch. Kričal piskľavým hlasom z ktorého som len tak tak vyrozumel, že aj on zbadal toho čierneho kocmrda s chvostom!
A cítil, ako sa tento na neho chcel hodiť!
Uvedomil som si, že si budem musieť znova po rozlúčke umyť hlavu.
Neboj sa!
Zreval som teraz už aj ja, bo po jeho dopade som skoro stratil rovnováhu, pritom som myslel len na svoju polepenú hlavu jeho čokoládou.
Bože, odpusť mi moje klamstvá! Stihol som si v tej chvíli ešte pomyslieť. Môj vnútorný hlas ma ale ihneď upozornil, že to starecké trasenie rukou som si mal odpustiť…
Čoho sa bojíš, keď sme obaja tu?
Spýtal som sa ho už pokojnejším hlasom.
Veď vieš že strašiť dokážem len ja, Tvoj oco aj s mamou a niekedy aj babka, keď si s Tebou nevie rady!
Ako vždy, pritlačený na mňa, držiac sa ma ako kliešť, pár krát zopakoval:
Si si istý? Si si naozaj istý? Jeho hlások sa ešte stále chvel.
Nepúšťajúc sa ma ani náhodou, s očami do široko otvorenými, pozoroval moje pery, čo poviem.
Som si úplne istý!
Presvedčivo pokojným hlasom som mu odpovedal. No!
Vieš čo?
Spýtal som sa ho, nenápadne ho pozorujúc. Videl som cítiac sa už lepšie a s výhľadom na lepšie časy, že jeho strach už začína opadávať.
Čo?
Odpovedal, neustále na mňa hľadiac. Bol úplne a neobvykle v tú chvíľku, žiaľ len do času, ticho.
Čakal na odpoveď a ešte silnejšie sa pritlačil na mňa. Jeho hrdinstvo sa stratilo tak rýchlo, ako prišlo.
Bol som si istý, že mám len dve možnosti.
Tou prvou bolo ho naďalej udržovať v strachu.
Síce by nerobil v ten čas nič zlé, na druhej strane by sa ma neustále držal ako kliešť a šlo by to až tak ďaleko, že keby po vidne musel zájsť po niečo do druhej izby v našom dome, musel by som ísť s ním…
Upokojovanie v takom stave totiž na neho nijako nezaberalo. Bol krajne až úzkostlivo opatrný.
Druhou možnosťou ho bolo upokojiť a spýtať sa ho, akú rozprávku by si rád dnes vypočul. A na to zareagoval vždy s veľkým porozumením, dívajúc sa mi úprimne do očí odpoveďou, ktorú som už predom poznal:
Tú o smrtke!
Na jeho tvári som videl spiklenecký, no zároveň aj falošný výraz, ústa mal pootvorené s hornou sánkou bez mliečnych zubov.
V skutočnosti, pretože horné zuby mu všetky chýbali, nevyslovil R ale ako to poznáme u malých detí, zašušlal na miesto smrtka len jeho obvyklé smutka.
To som sa vždy musel premáhať a nezačať sa smiať, aby som mu to ani najmenej nedal na javo, bo na to by nasledovalo jeho urazené:
Už musím ísť domov!
Keďže bolo zvykom, že u nás pobudne dlhšie, v prípade že by sa predsa len pobral, mohlo by to vzbudiť zbytočné otázky jeho babky, ktorá by sa ho vypytovala prečo tak rýchlo skončil návštevu. A či som ho nebodaj nestrašil, bo vedela, že jeho rodičia ho naopak strašia neustále, nakoľko v opačnom prípade ani náhodou neposlúchol ak niečo po ňom chceli .
Posmech nad jeho výslovnosťou sa teda nekonal a ja som sa ho pre istotu a poriadok, či v rámci zodpovednosti voči jeho babke spýtal, či to naozaj musí byť len o tej smrtke. Trval na svojom…
Ako malý chlapec, už som to spomínal, som tiež mal najradšej rozprávky starej Mary na podbieľanských priadkach pri rozpálenej peci na drevo počas zimných večerov. A až ako dospelý som pochopil, prečo aj ona tak často tie svoje príbehy o smrtkách nám deťom rozprávala…
Aké to boli krásne časy, keď nás dospelí pri páračkách rozprávaním podobných príbehov upokojili až do takej miery, že sme počúvali na slovo! A v izbe bolo ticho ako v hrobe! Aj padnutý vlas by všetci počuli…
Je nutné poznamenať, že vôbec nešlo o o to, že sme sa stali konečne lepšími, šlo len a len o obyčajný strach. Ale zaberalo to na nás do času, to treba priznať. A naši rodičia to tiež vedeli…
Ja aj náš malý chlap sme vedeli, že on sa smrtky bojí viacej ako umierajúci, ktorý ale, povedzme si to na rovinu, už ani inej možnosti nemá…
Dívajúc sa na ten malý ľudský batôžtek, schúlený vedľa mňa, pozorujúc ma svojimi dôverčivými očami, veriaci každému môjmu aj vymyslenému slovu, vedel som, že inej možnosti už niet.
Pritom som tej jeho téme o smrtke mal porozumenie aj preto, bo nie tak dávno malý stál pri mne na cintoríne spolu s jeho otcom, keď sme pochovávali , tak, ako ho on nazval, pána Kopu. Bolo mu tam počas cirkevného obradu pochopiteľne dlho.
Striedal neustále svoju polohu, raz z výšky na otcových rukách si obzerajúc smútiacich, aby po chvíľke už stojac na zemi, držiac otca stále jednou rukou sa mu pokúsil rozviazať šnúrky na jeho topánkach… Proste potreboval zahnať čas nechápajúc, prečo to trvá tak dlho.
Aj sám som mal čo robiť, bo časom si krátil dlhú chvíľu tým, že ma od otcových nôh uprene pozoroval, dívajúc sa s nádejou na mňa, že ako obvykle vymyslím lepší druh zábavy. Nechápal, že pri takej príležitosti si dospelí považujú za povinnosť vypadať skormútene so zloženými rukami ako v kostole, nemysliac na nič dobrého. Vyhýbal som sa jeho očnému kontaktu a nechal som ho zámerne na pospas jeho otcovi.
Veru, do druhého dňa mi to nezabudol a neodpustil. Nasledujúci deň ale po mne žiadal vysvetlenie tej udalosti, bo problematiku smrti mu nikto neuviedol na poriadok v jeho hlave, hoci otázok na otca a predpokladám aj na mamu a babku mal neúrekom.
Išiel na mňa celou sériou otázok:
Pán Kopa umrel?
Umrel, veru umrel, odpovedal som vediac že všetko sa len začína.
A prečo umrel?
Lebo bol starý, pohotovo som sa počul odpovedať.
Aj Ty si starý? On tiež na to pohotovo.
Aj ja som starý so smútkom v hlase som musel priznať, šípiac jeho nasledovnú otázku.
Aj Ty umrieš?
Položil mi ďalšiu otázku, nezaoberajúc sa mojimi pocitmi . Bol si istý že ak sa pritrafí umrieť aj mne, tak sa druhý deň znova stretneme aby pokračoval v diskusii. Môj eventuálny návrat z druhého sveta bral ako samozrejmosť.
Bavíme sa o mojej smrti alebo prečo umrel pán Kopa?
Odrazil som jeho útok.
Keď zomrieš, aj Teba dajú do jamy?
Spýtal sa ma nezúčastnene, ako by sme boli spolu na rybách a jeho by zaujímalo, či ich nechytíme príliš veľa. Pritom si začal dľubať už v druhej dierke nosa, uprene ma pozorujúc.
Každého dajú do jamy? Rozšíril okruh otázky.
Každého! Odpovedal som stále pokojne.
Aj babku? Vyhŕklo z neho vôbec nerozumejúc tomu, čo to znamená. Všetkých, odpovedal som nezúčastnene.
A kde pán Kopa odišiel keď umrel? On na to.
Do neba!
Do neba, odpovedal som, vylúčiac aj tú druhú možnosť o pekle. Vedel som, že spomenúť mu peklo, roztrhlo by sa vrece s jeho ďalšími otázkami o tomto zariadení, čertoch samotných, či aj oni zomrú keď zostarnú, kotlíkoch kde sa varia duše, či je možné používať na rozkurovanie ohňa okrem uhlia aj drevo, plyn, či elektrinu ktorú majú oni v kuchyni zavedenú, bo rodičia nedávno kúpili nový elektrický sporák.
Tiež by som musel zodpovedať celú radu jeho otázok čo čerti jedávajú, prečo majú rohy na hlave, prečo majú srsť a kopytá s chvostmi a prečo sú stále zamazaní. A prečo čerti behajú po svete bez nohavíc, či sa nehanbia? A kto ich naučil lietať cez komín a či sa tam zmestia. Či sú čerti bohatí, či v pekle sú všetci šéfmi ako jeho oco. A či všetci starší čerti po jedení tiež prdia ako oco a či aj pani čertová sa na to vždy hnevá?
To by mi tak chýbalo ešte mu povedať, čo všetko navyše čerti dokážu pre človeka spraviť keď ho potrebujú na svojej strane! To by bolo otázok ako byť zdravým a bohatým a nie chudobným a chorým! Pomyslel som si.
A či čerti majú tiež deti a či aj malé čertíčatá musia chodiť do škôlky a tiež si vŕtajú v nosoch ako on? Pokračoval by vo svojich otázkach. A prečo čerti robia len zlé veci? Nakoniec by vraj aj on rád okúsil aké je to byť naozajstným čertom, aby nemusel byť stále podľa babky len dobrý!
A prečo sú všetci čerti len zlí, či aspoň jeden nie je dobrý, s ktorým by sa skamarátil? Mal na mysli toho menšieho čertíka ale zásadne bez náušníc aké nosia len dievčatá. Vraj by sa mu to veľmi hodilo pochváliť sa v škôlke s touto jeho známosťou. A aj malá Anička so svojim pehavým noštekom by sa potom dala bez zbytočného odporu ťahať za vrkôčiky, zamilovane na neho hľadiac…
A kde je to nebo?
Spýtal sa ma prerušiac tak moje myšlienky o pekle, vôbec si nemysliac, že tých otázok je už veľa.
Hore!
Tam hore a ukázal som na oblohu, ako ma to, keď som sám bol ešte malý, naučili. Istý som si ovšem nebol, ale nemohol som mu to priznať, bo by nasledoval vodopád ďalších otázok, úplne vedľa od veci o ktorej sme sa začali baviť.
A čo sa robí v nebi?
Tu som už pochopil, že sa takto nikde nedopracujeme, a je čas usmerniť tému a iniciatívu presunúť do mojich rúk.
A ako umrel? Skočiac mi ešte do reči.
Tak to Ti musím rozpovedať podrobne, odpovedal som mu, preberajúc iniciatívu.
Sadni si tamto na stoličku a počúvaj!
Na to som urobil márny pokus aby sa ma nedržal ako kliešť.
Budem pri Tebe!
Zakričal mi do ucha a rozhorčene na mňa hľadiac.
Tak Ti teraz vyrozprávam, ako ten pán Kopa zomrel a čo vlastne robil, povedal som mu rezignujúc a presunul som ho do inej polohy, bo mi už začala tŕpnuť pravá noha na ktorej mi sedel. Stále sa ma tuho držal oboma rukami.
Bolo ku večeru a pán Kopa doma býval sám, preto sa rozhodol, že si uvarí šálku čaju. Našiel bylinky čo si ešte v lete na záhradke nazbieral a nasušil a mal ich uložené v sklenej fľaši od uhoriek s papierovým záverom, previazané motúzom.
Keď už mal čaj na stole, sadol si a začal pomaly uchlipkávať, bo čaj bol horúci. Pozeral pritom na svoje staré žilnaté, kedysi silné ruky, ktorými držal šálku. Ani nezačal piť, keď niekto zazvonil zvončekom pred vchodom do jeho domu. Pomaly vstal, bo bol už starý a nohy ho čoraz viacej boleli. Zvlášť rána boli pre neho ťažké, kým sa nerozhýbal, potom už bolo lepšie. Ktože to tu ide, pomyslel si, spomenúc si na to, že do čaju zabudol pridať včelí med. Pomaly vstal, odkráčal šuchtajúc na boľavých nohách ku dverám, aby otvoril. Ani sa nespýtal kto to tam je. Dvere pomaly otvoril a na jeho prekvapenie tam nikto nestál.
Čo som zle počul? Či sa mi to marí?
Pomyslel si a znova zatvoril dvere. Potom sa posadil ku svojmu čaju a pritom na med znova zabudol. Nestačil si odpiť ani dva hlty, zvonček sa ozval opäť teraz už hlasnejšie a dlhšie. Hundrúc opäť prišiel ku dverám a pomaly ich otvoril. Ani teraz však tam nikoho nevidel. Čo sa to so mnou deje? Pomyslel si rozmýšľajúc a opäť sa vrátiac ku šálke nedopitého čaju.
Nestačil ju ani znova priložiť ku ústam, keď zvonček začal naliehavo vyzváňať po tretí krát!
Pritom jasne počul pred dverami aj kroky, ako by to nejaký veľký človek tam prišiel.
Teraz už trochu znepokojený čo sa to tu deje, pristúpil znova ku vchodovým dverám, aby ich otvoril.
Vonku stála Ona… Veď viete!
Celá v čiernom rubáši, zahalená od vrchu hlavy až po konce nôh , nebolo jej vidno ani čo má obuté. Namiesto hlavy zo zahalenej tváre na neho civela len tmavá diera. Pohľadom skĺzol po tej strašidelnej postave a videl len ako by sa v miernom vánku hýbal čierny plášť v ktorom bola celá zahalená.
V kostnatej, modrými žilami poprepletanej bledej pravej ruke, ktorú jasne bolo vidieť z pod rubáša, držala vztýčenú kosu, ktorej odblesk zbadal svietiť vo vychádzajúcom mesiaci. Ten na okamih osvetlil aj tú spomínanú čiernu dieru namiesto tváre. Len na krátky okamih zbadal v odraze mesiaca ľudskú lebku s radou krásne bielych a zdravých zubov, ako by v úsmeve…
Jeho vystrašený pohľad zamrzol na smrtkinej kose. Ihneď si uvedomil, že také kosy tu v Podbieli vie urobiť len jeden stolár a to Ľ. Tamaťa.
Podlomili sa mu nohy ale zostal stáť. Držal sa chudák statočne. Meravo sa na seba dívali. Pochopil.
Ani som si nedal med do čaju, zrazu zvolal a myslel si, že to ešte stihne. Ako mladík skočil od dverí nazad ku stolu a rýchlo sa posadil. Chcel práve chytiť do ruky spomínaný pohár so včelím medom, keď sa na ňu znova nevdojak pozrel.
Tá len pokojne pokývala hlavou a ešte počul ako skoro šeptom, uprene sa mu dívajúc do očí povedala:
Tvoj čas sa naplnil!
Jeho hlava aj ruky zostali na stole hneď vedľa tej nedopitej šálky s čajom bez medu. Ako by len spal.
Jeho duša opustila telo ktoré si videl, ako ho pochovávali a dávali do hrobu, povedal som malému hrdinovi.
Malý ani nedýchal. Už si skoro pomyslel, že s rozprávaním končím, preto z neho nástojčivo vyhŕkla ďalšia otázka:
A čo sa stalo s tou jeho dušou? Má duša aj nohy? A prečo vie duša lietať? Čo tam hore robí?
Počkaj! Hlasnejšie som mu odpovedal, že všetko porozprávam postupne, aby bol trpezlivý.
Keď teda pán Kopa, vlastne jeho duša opustila jeho telo, začala letieť strmo do hora ku oblakom a mierila rovno ku mesiacu, ktorý naposledy videl na oblohe, keď tretí raz otvoril dvere ešte ako živý, tam dolu v jeho dome kde pred tým ako zomrel býval.
Bol už hodne vysoko nad zemou keď si uvedomil že letieť ku mesiacu by nemal a náhle zmenil smer letu. Bol prekvapený akou rýchlosťou letí a pritom nepociťoval žiaden vietor okolo seba. Len prenikavé ticho a cítil úžasný pokoj. Na všetko sa díval z veľkej výšky vzďaľujúc sa od zeme. Všade okolo počul jemný zvuk ako by žblnkajúcej vody. Také ticho ešte doteraz nikdy nepočul! V obrovskej diaľke zbadal malé svetielko.
Zamieril tým smerom. Bol prekvapený ako rýchlo tam prišiel. Svetla bolo čoraz viacej, keď si uvedomil, že stojí pred obrovskou bránou. Tá bola zatvorená, všade okolo vysoký plot, aký na zemi vídaval v Bratislave okolo veľkých domov zbohatlíkov. Len kamery tu chýbali a nikde nevidel na vrchu plota ani ostnatý drôt ako dole v spomínaných domoch. A neboli tam ani zúrivé psiská ani žiadni strážcovia. Všade poriadok, čistota, žiadni ľudia. Bol tam sám.
Zrazu povedľa spozoroval lavičku. Po tom strmom lete stále hore mu dobre padlo oddýchnuť si ešte po svetsky ako si zvykol keď ešte žil a trošku porozmýšľať. Z tej výšky kde sa práve nachádzal, naša zem vyzerala ako malá modrá guľôčka, presne taká istá ako videl na fotografiách čo uverejnili ruskí kozmonauti. Kosák s kladivom, ale ani inú hviezdu s nápisom o demokracii tam nikde nevidel.
Ako tak oddychoval na tej lavičke, všimol si, že sa nestihol preobliecť do nedeľných, sviatočných šiat. Jeho pohľad zavadil k nohám. S prekvapením si uvedomil, že je oblečený len v čistej dlhej bielej košeli siahajúcej tesne pod kolená a že je bosý. S hrôzou pozoroval svoje dlhé, tmavožlté a zhrubnuté, dávno nestrihané nechty a tiež chudé ale zarastené nohy. Keby bolo za lavór teplej vody a kúsok mydla! Pomyslel si. A nožničky aj s pilníkom na tvrdé nechty!
Na jeho veľké prekvapenie sa v tom momente pred ním zjavil lavór naozaj teplej vody z ktorej sa aj tam hore ešte parilo. Voda bola taká, akú vídaval len v bývalej Juhoslávii pri jadranskom mori. Lavór sa mu tiež páčil, bo bol celý posiaty modrými kvietkami s bielym stredom a krátkou stonkou, ako to mal rád tam dolu na zemi. Bolo cítiť, že do vody niekto s láskou nalial aj vonný olej.
Celé okolie lavóra výrazne voňalo po levanduli. Vedľa na stolčeku bolo položené ružové mydlo a nožničky na nechty, dokonca tam zbadal aj svoj obľúbený pilník na nechty spolu s froté uterákom zelenkavej farby. Už sa chcel pustiť do roboty, keď počul ako by lusknutie prstami.
V ten moment mal nohy čisté, nechty boli pekne zastrihnuté a zabrúsené a on sedel na lavičke a spokojne nimi kývajúc, bo lavička bola dosť vysoká na jeho postavu. Lavór aj s uterákom a mydlom zmizli. Necítil žiaden chlad. Bolo mu príjemne, nič ho nebolelo, dokonca necítil ani záhu, ktorá ho tam dolu neustále po celý čas sužovala. Ba si stačil uvedomiť, že mu už nechýba ani utrhnutý malíček na pravej nohe a aj že znova má všetky svoje zuby, úplne zdravé. Odľahlo mu, že si už nebude musieť v čistote držať umelý chrup…
Košeľu mal zapnutú až ku krku, voľný zostal len jeden gombík. To ho pravdu povediac trochu znervózňovalo, bo za života tam dolu chodieval vždy rozopnutý, aby sa mohol poškrabkávať po tiež zarastenej hrudi. Tu ho ale už nič nesvrbelo. Zrazu počul zvuk otvárajúcich sa dverí. Vo dverách ale nikoho nevidel. Len počul, že tam niekde za bránou bijú nejaké hodiny. Stačil si uvedomiť, že práve odbila jedenásta v noci.
Pochopil, že má vstúpiť dnu. Zarazilo ho, že ho nikto osobne nevítal. Ba ani tam nebolo na stene žiadne heslo ako každý deň vídaval v televíznych správach z Nemecka. Nikomu sa neunúvalo ho privítať, alebo ho požiadať o nejaký doklad totožnosti. Nerozumel tomu!
Keď tam už bol, zacítil prenikavú vôňu mnohých lesných kvetov a dvere sa za ním ticho samé zatvorili. Zo 20 metrov pred sebou videl veľké pódium, na ktorom bol osadený mohutný akoby mahagónový, rezbou zdobený stôl.
Ten rezbársky fortieľ mu pripomínal prácu R. Veseličku tam dolu z dediny, odkiaľ tu práve prišiel. Nohy stola boli nahradené postavami svalnatých silákov, ktorí držali dosku stola nad sebou, ako by symboliku zemegule čo vídaval na obrazoch dolu na zemi. Pritom jedna ľudská postava bola biela, druhá žltá, tretia čierna a posledná červená.
Že by zem predsa len bola plochá? Pomyslel si pán Kopa hľadajúc vo všetkom novom pozemskú symboliku.
Okolo neho prechádzalo množstvo mužov oblečených podobne ako on, všetci v čistých bielych košeliach. Okuliare ale nemal ani jeden z nich…
Len ženy ktorých tam bolo výrazne menej ako mužov, mali košele až skoro po zem so slabomodrým lemovaním úplne na spodku. Vo vlasoch mali všetky pekne zapletené venčeky z kvietia uvitých tam dolu v Podbieli počas práce so senom na horských lúkach. Stačil si uvedomiť, že sa všetky podobajú výzorom na obrázky z mladosti dievčat na prvom prijímaní. Toľko ľudskej nevinnosti pokope, pomyslel si nevdojak!
Chýba im už len sviečka v rukách, pomyslel si uštipačne. Hneď na to ale svoju škodoradosť úprimne oľutoval. Ten ich malý počet tam hore mu dával priamu súvislosť naopak s ich prevahou voči mužom pri nedeľnom východe z kostola!
Všimol si ešte jednej zvláštnosti. Nikto okolo neho nehovoril po slovensky. Počul mnoho cudzích rečí ktorým ale nerozumel. Uvedomil si akú chybu za života spravil, keď okrem slovenčiny sa naučil len po nemecky aj to vo vyššom veku a bol na to patrične do konca života hrdý. No žiadneho nemecky hovoriaceho okolo seba tiež nepočul!
Začal sa trápiť a kládol si zrejme zbytočnú otázku, či Nemci vôbec tiež umierajú.
Nevedel veru ako sa dohovorí keď ho predvolajú na posúdenie jeho skutkov. Treba povedať, že hoci iným nerozumel o čom medzi sebou hovoria, pochopil, že aj oni sa toho záverečného rozhovoru obávajú.
Najviac nervóznych ale videl medzi chlapmi, ktorí mali dlhé čierne brady. Bolo to zrejmé z ich neustáleho pobehovania sem a tam, či stálej gestikulácie.
Asi musulmani, pomyslel si. Alebo tradiční ruskí staroverci ? Hádal.
Tí budú asi čakať pred inými schodmi ako chybne usúdil, bo nakoniec v rade tak ako prišli hore, na pódium vychádzali všetci bez rozdielu!
Na prekvapenie pána Kopu sa aj on veľmi rýchlo dostal z konca radu až pred ten spomínaný vyrezávaný stôl tam hore na pódiu.
Na jednoduchej drevenej stoličke s mäkkou podložkou so striebornými strapcami skoro až po zem tam sedel strážca kľúčov od spomínanej brány. Jeho výzor presne odpovedal obrázkom, ktoré si pamätal ešte ako malý chlapec keď chodil na náboženstvo. Ba dokonca podobný obrázok dostal aj pri prvom prijímaní.
Sediaci za vrch stolom sa na neho pozorne zadíval. Mal dlhé kučeravé šedivé vlasy, ktoré mu splývali s hustou bradou. Uši mu nebolo vidno. Obzeral si ho s pokojom jeho prenikavo modrými očami. Nebohý Kopa si ale dokázal všimnúť jeho potuteľný úsmev, ktorý dobre skrýval pod hustými šedivými fúzami.
V ruke držal dlhé husacie brko ktoré bolo na konci zrezané do ostrého uhla, aby sa s ním krajšie písalo, ktoré pomalým pohybom namočil do fľaštičky so zeleným atramentom tak, aby mu z neho neodkvaplo. Pán Kopa videl vedľa tej fľaštičky aj druhú, podobnú, ale v tej bol atrament červený. Okamžite mu padlo do očí, že fľaštička s červeným atramentom bola omnoho väčšia ako tá jeho s atramentom zeleným. Hneď pochopil, prečo je tomu tak…
Ovládajúc pozemskú symboliku, odľahlo mu, že jeho zápis nebude zapísaný červene… Veď predsa aj tu určite vedia že bývalá sovietska zástava ale aj terajšia čínska má farbu červenú!
Pán Kopa si tiež pomyslel, že keď prehovorí nemecky, budú viacej rešpektovať jeho prítomnosť, ako keď to isté povie po slovensky. Počul sa ako vyslovil, ba priam zakričal čo najčistejšou nemčinou, v ktorej ale bolo cítiť slovenský akcent:
,, Pane Bože daj že dobrý deň! ,,
Ako by ten, čo za chvíľku rozhodne o jeho osude nevedel, že pán Kopa celý svoj život do kostola okrem rannej mladosti nechodil!
Ba ostatným čo chodili, sa vždy pri stole v miestnej krčme posmieval! Strata času! Bobony!
S obľubou, zvlášť keď už mal viacej vypité, sa vystatoval, že po smrti už nič nie je, len samá tma!
Dokonca vždy spomínal, že keď umrel jemu podobný, ale veľmi bohatý sused s titulom pred menom aj za ním, ten si vraj kázal do truhly okrem papierových dolárov vložiť aj baterku s veľkou výdržou proti tej spomínanej tme…
Prísediaci za vrch stolom na prekvapenie pána Kopu vôbec pochvalne nezareagoval na jeho nemčinu.
Naopak, čistou slovenčinou poznamenal, už sa na neho nedívajúc, či nie je pre neho výhodnejšie s nim komunikovať aj v niektorom zo slovenských nárečí, môže si vraj vybrať. Taktiež dodal, že on preferuje oravskú guraľštinu z okolia Suchej Hory na rodnej Orave!
To pána Kopu tak vyviedlo z duševnej rovnováhy, že predstaveného upozornil na to, že pred príchodom tu hore sa ešte tam dole zabudol poumývať, že sa modlil len na verejnosti, prísne sa držal zásady kde o jednej a tej istej veci inakšia hovoril, inakšia ale myslel a už úplne inakšie konal…
Pravidelne sa o všetko hádal s manželkou a často popíjal alkohol a používal oplzlé výrazy doma tak, aby nikto o tom nevedel. A spomenul všetky neprístojnosti, ktorých sa za života dopustil. Ba že do konca viackrát za života zmenil politickú stranu, kde im zakaždým vždy prisahal svoju vernosť na večné veky a nikdy inak. Skončil vetou, že viacej si už nepamätá.
Zabudol pritom ale dodať, že po stretnutí so smrtkou sa jej neúspešne pokúsil utiecť…
Tomuto všetkému naopak druhá strana nevenovala žiadnu pozornosť a pán Kopa bol vyzvaný, aby si vstúpil na dvojramennú váhu, na jej ľavú stranu, ktorá stála vedľa stola a mala dve lesklé bronzové misky na oboch stranách. Bol upozornený, aby sa postavil do jednej z nich, presne do jej stredu, čelom ku druhej miske. Hrdinsky sa veru nedokázal chovať a viditeľne sa triasol od strachu, keď vstupoval na spomínanú váhu konečného zúčtovania.
Keď sa tak stalo, pristúpil ku miske na druhej strane váhy anjel aj čert. Pán Kopa až teraz pochopil, že tieto skutočnosti tam dolu na zemi odhadol úplne nesprávne.
Každý z nich mal v rukách ľanové vrece a anjel sypal na druhú misku dobré skutky, čo pán Kopa za života učinil. Keď bolo anjelovo vrece prázdne a všetky dobré skutky na druhom ramene váhy, anjel pošepol údaj predstavenému.
To samé sa potom zopakovalo aj s čertom. Ten mal svoje vrece rovnako čierne ako aj svedomie. Každý zlý skutok mal zapísaný svoj čas kedy sa stal a svoju váhu.
Pán Kopa nedokázal svojim rozumom pochopiť princíp merania. Váženie po násype skutkov dobrých aj zlých skončilo a menovaný zostúpil z váhy.
Stále mu v hlave vŕtala otázka, ako bude posúdený čo sa tých skutkov týka a kde nakoniec skončí. Keď opúšťal pódium, dostal do ruky ružový lístok, kde bol pre neho neznámou rečou s radou číslic spomínaným zeleným atramentom zrejme zapísaný verdikt. Ničomu nerozumel.
Neprebehlo to veru tak, ako často počúval dole na zemi vo všetkých politických stranách a treba poznamenať, že na omyle boli svetské informačné zdroje s ktorými sa on za života stretával.
Hlad ani smäd tam ,, hore ,, ale naozaj už nemal.
Vzduch tam bol tak voňavý, že tie pozemské pocity sa vyparili. Ba za krátky čas po vážení začal pociťovať neodbytnú túžbu spraviť pre okolie niečo pekné. To už sa pohyboval v priestore za spomínaným pódiom. Všetci čo tam boli vyzerali na prvý pohľad pokojnejší. Nikto sa nikomu nevyhrážal, nepočul žiadnu streľbu miestnych poľovníkov, ani miestny rozhlas s hlásením o podomovom predaji poľského mäsa. Všetci pozorne držali v rukách svoje lístky rôznych bariev.
Vo vzduchu priam visela atmosféra rovnosti, pravdy a spravodlivosti. Všetci sa na seba usmievali. To si uvedomoval každý kto tam bol včítane žien ktoré ako obvykle už neklebetili, ale na úžas všetkých čo ich pozorovali stáli v pokore a mlčali! Oni naozaj mlčali! To videl len tam…
Tento fakt u žien ešte znásobovala tá skutočnosť, že po súde sa už všetci navzájom rozumeli, nech už za života hovorili akoukoľvek rečou!
Zrazu sa pri pánovi Kopovi zjavil malý anjel celý v bielom, ktorý mal na košieľke ružovou farbou vyšité srdiečko rovnakého odtieňa ako jeho lístok čo držal v ruke.
Bol to ten istý, čo bol pri vážení jeho dobrých skutkov. Pánovi Kopovi odľahlo, že za ním neprišiel jemu pridelený čert. Anjel mu láskavým a pokojným detským hláskom oznámil, že má pre neho prvú úlohu.
Tam dolu v Podbieli až do doby kedy tu hore vzlietne ďalší nebožtík, bude musieť pán Kopa dozerať na podbieľanské zvony a to vždy ráno, na obed aj večer.
Za povšimnutie stojí skutočnosť, že anjel utrúsil poznámku o bití elektrických hodín na podbieľanskej veži, ktoré bolo dočasne tam dolu neprávom zastavené a na patričnom nebeskom referáte to vyvolalo silne nepriaznivú reakciu. To samé sa týkalo aj faktu, že naša dedina nemá namontované klasické ciferníky hodín na kostolnej veži ako všade inde na hornej Orave…
Pánovi Kopovi ale naopak odľahlo, bo bude mať menej práce popri zvonení. A odpočítavanie správneho času by ho oberalo o kus dňa. Ešte stále mu nedošlo, že tam hore je už riadený zákonom večnosti a čas už nehrá žiadnu rolu. A že vypočítavosť či akákoľvek zloba a honba za peniazmi tam už nemá žiadneho významu.
Ten svet tam hore o ktorom som hovoril a nič o ňom nevieme a nechápeme našim nedokonaným poznaním, je možné začať odkrývať možno práve cez ten zastavený čas. Alebo cestovaním v ňom? Uvedomil som si, že tejto mojej zmienke malý anjel ale nebude chcieť porozumieť.
V tej chvíli som si ale tiež uvedomil, že túto problematiku by bolo treba popísať oveľa podrobnejšie v ďalšej poviedke. No ako to spraviť aby ovca zostala celá a vlk bol sýty?
Nechcel by som veru skončiť ako tie bosorky na hranici!
A preto ma nesúďte za tie slová!
Veď skúste malému štvorročnému dieťaťu vysvetliť pojem definitívnej večnosti…
Keď som skončil vyprávanie, pozrel som na nášho malého zvedavca, ktorý momentálne už zalezený pod stolom v kuchyni sa uložil na svojom obľúbenom mieste. Ani som nezaregistroval, že už na mne nevisel… Spal. Darmo, zákon času zapôsobil aj naň. Pozrel som na hodiny, bol práve obed. Všetci vieme že hoci malý nie je Španiel ani Mexičan, vie čo je siesta.
Povedzme si, čo by tento malý chlap rozmýšľal o konci, keď práve on je ešte len na svojom životnom začiatku?
Má naozaj celý život pred sebou a určite sa dopustí množstva len jemu odpovedajúcich omylov, ako nakoniec aj my všetci. Ale verme, že dobrých skutkov bude prevyšovať.
Pochopil som, že jeho otázku či duša má aj nohy už nezodpoviem. Nakoniec si dovolím napísať len malú poznámku.
Zomrelého pána Kopu som mal v živote rád. Nikdy, opakujem nikdy sa voči mne nezachoval zákerne, či so zlým zámerom. Žil si svoj život a navzájom sme sa rešpektovali. Na príbehu konca jeho života som malému človiečikovi chcel vysvetliť nekonečný kolobeh začiatku a konca.
Vysvetliť mu, že život na zemi začína, beží a končí. Je ako sladký vánok vetra. Tak ako priletí, aj odletí. Ale to platí len o jednotlivcovi. Jeden život končí a druhý už práve začal! Celkovo ale život je nesmrteľný, je večný.
Vidiac malého po dlhom rozprávaní spiaceho pod stolom poučilo aj mňa. Každému len toľko, čo unesie. Zákon času sa prejavil neberúc do úvahy môj zámer. Jeho čas ešte len príde!
Ako by poukázaním na známe alfa a omega. Pochopiť okolnosti do ktorých patrí aj naša smrť, ktorá je len malinkou čiastočkou nekonečna. Ale aj tá malá čiastočka by mala po sebe zanechať veľký odkaz .
Niekto sa z Vás opýta že aký?
Nuž, spomeňte si na toho anjela ale aj na čerta pri tej váhe!
Ing. Viliam Štefanek-Karisný V Podbieli 1/2018.
Kde bolo a nebolo. A Bude a nebude.
Po robote okolo domu som oddychoval v prítomnosti malého štvorročného chlapca, čo sa vše ku nám príde pohrať, niečo sladké vypiť , pozrieť kožu z vlka a popočúvať starú generáciu s jej múdrosťami. Naše rozhovory obvykle začínali takto:
Nie je tam žiadne strašidlo? Spýtal sa a ukazoval za roh susedovho humna.
V túto chvíľu tam žiadne strašidlo nevidím. Odpovedal som po pravde.
Okamžite ožil a začal už zobutý skákať ako posadnutý, pritom kričal, že on ho ihneď zastrelí ak sa tam zjaví. Pri skákaní mu skoro vždy z hlavy spadla jeho smiešna čiapka s veľkým brmbolcom, ktorú potom u nás skoro vždy zabudne…
Ja sa nebojím!
Smelo dodal, v tvári s vlasmi úplne spotenými, dívajúc sa s dôverou do mojej tváre, čakajúc, že mu podám nabitú guľovnicu. Pritom už z hlboka dýchal, čakajúc zrejme moju pochvalu. Vždy v takejto situácii si ale s veľkou opatrnosťou dával pozor, aby nebol odo mňa ďalej ako na jeden doskok..
Zo skúsenosti som vedel , že sa to bude len a len zhoršovať.
Aby som tomu zabránil, zohol som sa priam pokľaknúc, ako že niečo pozorujem smerom ku humnu, aby som upútal jeho pozornosť. Svoju starú , šedivú hlavu s nakrátko ostrihanými vlasmi som skoro bokom položil na zem.
Nasadil som opatrný, až prestrašený výraz tváre s ovisnutými fúzami. V mojom veku, keďže som sa skoro položil v náročnej polohe na zem, mi krv stúpla do tváre, čo on pochopil že sa aj ja už bojím rovnako ako on.
Pravou rukou som začal triasť, aby som zvýšil účinok môjho predstierania blížiaceho sa nebezpečenstva. Môj hlas bol zrazu bojazlivý a tichý, oči som mal prižmúrené.
Pozrel som na neho úchytkom a poznamenal som:
Tak sa mi zdá,
… že som čosi predsa len zazrel ako sa mihlo za tým rohom! Niečo sa tam pohlo! Chvost, či malé oči ?…
Úprimne, teraz už s úplne s nasprostalým výrazom tváre som sa mu díval do jeho prestrašených , do široko otvorených sivých očí.
Rukou mi už triaslo čoraz viac.
Výraz jeho tváre jasne hlásal, že cíti svoje ohrozenie, preto skok z vrchného schodku smerom na môj chrbát bolo to najmúdrejšie, čo sa v danej chvíli rozhodol spraviť.
Bol to manéver priam nad jeho sily. Dopadol s krikom na mňa, samozrejme som mu pomohol pristáť, aby si neublížil.
V ten moment ešte pred skokom odhodil čokoládu ktorú nestihol zjesť a tými jeho zalepenými rukami pristál v mojich vlasoch. Kričal piskľavým hlasom z ktorého som len tak tak vyrozumel, že aj on zbadal toho čierneho kocmrda s chvostom!
A cítil, ako sa tento na neho chcel hodiť!
Uvedomil som si, že si budem musieť znova po rozlúčke umyť hlavu.
Neboj sa!
Zreval som teraz už aj ja, bo po jeho dopade som skoro stratil rovnováhu, pritom som myslel len na svoju polepenú hlavu jeho čokoládou.
Bože, odpusť mi moje klamstvá! Stihol som si v tej chvíli ešte pomyslieť. Môj vnútorný hlas ma ale ihneď upozornil, že to starecké trasenie rukou som si mal odpustiť…
Čoho sa bojíš, keď sme obaja tu?
Spýtal som sa ho už pokojnejším hlasom.
Veď vieš že strašiť dokážem len ja, Tvoj oco aj s mamou a niekedy aj babka, keď si s Tebou nevie rady!
Ako vždy, pritlačený na mňa, držiac sa ma ako kliešť, pár krát zopakoval:
Si si istý? Si si naozaj istý? Jeho hlások sa ešte stále chvel.
Nepúšťajúc sa ma ani náhodou, s očami do široko otvorenými, pozoroval moje pery, čo poviem.
Som si úplne istý!
Presvedčivo pokojným hlasom som mu odpovedal. No!
Vieš čo?
Spýtal som sa ho, nenápadne ho pozorujúc. Videl som cítiac sa už lepšie a s výhľadom na lepšie časy, že jeho strach už začína opadávať.
Čo?
Odpovedal, neustále na mňa hľadiac. Bol úplne a neobvykle v tú chvíľku, žiaľ len do času, ticho.
Čakal na odpoveď a ešte silnejšie sa pritlačil na mňa. Jeho hrdinstvo sa stratilo tak rýchlo, ako prišlo.
Bol som si istý, že mám len dve možnosti.
Tou prvou bolo ho naďalej udržovať v strachu.
Síce by nerobil v ten čas nič zlé, na druhej strane by sa ma neustále držal ako kliešť a šlo by to až tak ďaleko, že keby po vidne musel zájsť po niečo do druhej izby v našom dome, musel by som ísť s ním…
Upokojovanie v takom stave totiž na neho nijako nezaberalo. Bol krajne až úzkostlivo opatrný.
Druhou možnosťou ho bolo upokojiť a spýtať sa ho, akú rozprávku by si rád dnes vypočul. A na to zareagoval vždy s veľkým porozumením, dívajúc sa mi úprimne do očí odpoveďou, ktorú som už predom poznal:
Tú o smrtke!
Na jeho tvári som videl spiklenecký, no zároveň aj falošný výraz, ústa mal pootvorené s hornou sánkou bez mliečnych zubov.
V skutočnosti, pretože horné zuby mu všetky chýbali, nevyslovil R ale ako to poznáme u malých detí, zašušlal na miesto smrtka len jeho obvyklé smutka.
To som sa vždy musel premáhať a nezačať sa smiať, aby som mu to ani najmenej nedal na javo, bo na to by nasledovalo jeho urazené:
Už musím ísť domov!
Keďže bolo zvykom, že u nás pobudne dlhšie, v prípade že by sa predsa len pobral, mohlo by to vzbudiť zbytočné otázky jeho babky, ktorá by sa ho vypytovala prečo tak rýchlo skončil návštevu. A či som ho nebodaj nestrašil, bo vedela, že jeho rodičia ho naopak strašia neustále, nakoľko v opačnom prípade ani náhodou neposlúchol ak niečo po ňom chceli .
Posmech nad jeho výslovnosťou sa teda nekonal a ja som sa ho pre istotu a poriadok, či v rámci zodpovednosti voči jeho babke spýtal, či to naozaj musí byť len o tej smrtke. Trval na svojom…
Ako malý chlapec, už som to spomínal, som tiež mal najradšej rozprávky starej Mary na podbieľanských priadkach pri rozpálenej peci na drevo počas zimných večerov. A až ako dospelý som pochopil, prečo aj ona tak často tie svoje príbehy o smrtkách nám deťom rozprávala…
Aké to boli krásne časy, keď nás dospelí pri páračkách rozprávaním podobných príbehov upokojili až do takej miery, že sme počúvali na slovo! A v izbe bolo ticho ako v hrobe! Aj padnutý vlas by všetci počuli…
Je nutné poznamenať, že vôbec nešlo o o to, že sme sa stali konečne lepšími, šlo len a len o obyčajný strach. Ale zaberalo to na nás do času, to treba priznať. A naši rodičia to tiež vedeli…
Ja aj náš malý chlap sme vedeli, že on sa smrtky bojí viacej ako umierajúci, ktorý ale, povedzme si to na rovinu, už ani inej možnosti nemá…
Dívajúc sa na ten malý ľudský batôžtek, schúlený vedľa mňa, pozorujúc ma svojimi dôverčivými očami, veriaci každému môjmu aj vymyslenému slovu, vedel som, že inej možnosti už niet.
Pritom som tej jeho téme o smrtke mal porozumenie aj preto, bo nie tak dávno malý stál pri mne na cintoríne spolu s jeho otcom, keď sme pochovávali , tak, ako ho on nazval, pána Kopu. Bolo mu tam počas cirkevného obradu pochopiteľne dlho.
Striedal neustále svoju polohu, raz z výšky na otcových rukách si obzerajúc smútiacich, aby po chvíľke už stojac na zemi, držiac otca stále jednou rukou sa mu pokúsil rozviazať šnúrky na jeho topánkach… Proste potreboval zahnať čas nechápajúc, prečo to trvá tak dlho.
Aj sám som mal čo robiť, bo časom si krátil dlhú chvíľu tým, že ma od otcových nôh uprene pozoroval, dívajúc sa s nádejou na mňa, že ako obvykle vymyslím lepší druh zábavy. Nechápal, že pri takej príležitosti si dospelí považujú za povinnosť vypadať skormútene so zloženými rukami ako v kostole, nemysliac na nič dobrého. Vyhýbal som sa jeho očnému kontaktu a nechal som ho zámerne na pospas jeho otcovi.
Veru, do druhého dňa mi to nezabudol a neodpustil. Nasledujúci deň ale po mne žiadal vysvetlenie tej udalosti, bo problematiku smrti mu nikto neuviedol na poriadok v jeho hlave, hoci otázok na otca a predpokladám aj na mamu a babku mal neúrekom.
Išiel na mňa celou sériou otázok:
Pán Kopa umrel?
Umrel, veru umrel, odpovedal som vediac že všetko sa len začína.
A prečo umrel?
Lebo bol starý, pohotovo som sa počul odpovedať.
Aj Ty si starý? On tiež na to pohotovo.
Aj ja som starý so smútkom v hlase som musel priznať, šípiac jeho nasledovnú otázku.
Aj Ty umrieš?
Položil mi ďalšiu otázku, nezaoberajúc sa mojimi pocitmi . Bol si istý že ak sa pritrafí umrieť aj mne, tak sa druhý deň znova stretneme aby pokračoval v diskusii. Môj eventuálny návrat z druhého sveta bral ako samozrejmosť.
Bavíme sa o mojej smrti alebo prečo umrel pán Kopa?
Odrazil som jeho útok.
Keď zomrieš, aj Teba dajú do jamy?
Spýtal sa ma nezúčastnene, ako by sme boli spolu na rybách a jeho by zaujímalo, či ich nechytíme príliš veľa. Pritom si začal dľubať už v druhej dierke nosa, uprene ma pozorujúc.
Každého dajú do jamy? Rozšíril okruh otázky.
Každého! Odpovedal som stále pokojne.
Aj babku? Vyhŕklo z neho vôbec nerozumejúc tomu, čo to znamená. Všetkých, odpovedal som nezúčastnene.
A kde pán Kopa odišiel keď umrel? On na to.
Do neba!
Do neba, odpovedal som, vylúčiac aj tú druhú možnosť o pekle. Vedel som, že spomenúť mu peklo, roztrhlo by sa vrece s jeho ďalšími otázkami o tomto zariadení, čertoch samotných, či aj oni zomrú keď zostarnú, kotlíkoch kde sa varia duše, či je možné používať na rozkurovanie ohňa okrem uhlia aj drevo, plyn, či elektrinu ktorú majú oni v kuchyni zavedenú, bo rodičia nedávno kúpili nový elektrický sporák.
Tiež by som musel zodpovedať celú radu jeho otázok čo čerti jedávajú, prečo majú rohy na hlave, prečo majú srsť a kopytá s chvostmi a prečo sú stále zamazaní. A prečo čerti behajú po svete bez nohavíc, či sa nehanbia? A kto ich naučil lietať cez komín a či sa tam zmestia. Či sú čerti bohatí, či v pekle sú všetci šéfmi ako jeho oco. A či všetci starší čerti po jedení tiež prdia ako oco a či aj pani čertová sa na to vždy hnevá?
To by mi tak chýbalo ešte mu povedať, čo všetko navyše čerti dokážu pre človeka spraviť keď ho potrebujú na svojej strane! To by bolo otázok ako byť zdravým a bohatým a nie chudobným a chorým! Pomyslel som si.
A či čerti majú tiež deti a či aj malé čertíčatá musia chodiť do škôlky a tiež si vŕtajú v nosoch ako on? Pokračoval by vo svojich otázkach. A prečo čerti robia len zlé veci? Nakoniec by vraj aj on rád okúsil aké je to byť naozajstným čertom, aby nemusel byť stále podľa babky len dobrý!
A prečo sú všetci čerti len zlí, či aspoň jeden nie je dobrý, s ktorým by sa skamarátil? Mal na mysli toho menšieho čertíka ale zásadne bez náušníc aké nosia len dievčatá. Vraj by sa mu to veľmi hodilo pochváliť sa v škôlke s touto jeho známosťou. A aj malá Anička so svojim pehavým noštekom by sa potom dala bez zbytočného odporu ťahať za vrkôčiky, zamilovane na neho hľadiac…
A kde je to nebo?
Spýtal sa ma prerušiac tak moje myšlienky o pekle, vôbec si nemysliac, že tých otázok je už veľa.
Hore!
Tam hore a ukázal som na oblohu, ako ma to, keď som sám bol ešte malý, naučili. Istý som si ovšem nebol, ale nemohol som mu to priznať, bo by nasledoval vodopád ďalších otázok, úplne vedľa od veci o ktorej sme sa začali baviť.
A čo sa robí v nebi?
Tu som už pochopil, že sa takto nikde nedopracujeme, a je čas usmerniť tému a iniciatívu presunúť do mojich rúk.
A ako umrel? Skočiac mi ešte do reči.
Tak to Ti musím rozpovedať podrobne, odpovedal som mu, preberajúc iniciatívu.
Sadni si tamto na stoličku a počúvaj!
Na to som urobil márny pokus aby sa ma nedržal ako kliešť.
Budem pri Tebe!
Zakričal mi do ucha a rozhorčene na mňa hľadiac.
Tak Ti teraz vyrozprávam, ako ten pán Kopa zomrel a čo vlastne robil, povedal som mu rezignujúc a presunul som ho do inej polohy, bo mi už začala tŕpnuť pravá noha na ktorej mi sedel. Stále sa ma tuho držal oboma rukami.
Bolo ku večeru a pán Kopa doma býval sám, preto sa rozhodol, že si uvarí šálku čaju. Našiel bylinky čo si ešte v lete na záhradke nazbieral a nasušil a mal ich uložené v sklenej fľaši od uhoriek s papierovým záverom, previazané motúzom.
Keď už mal čaj na stole, sadol si a začal pomaly uchlipkávať, bo čaj bol horúci. Pozeral pritom na svoje staré žilnaté, kedysi silné ruky, ktorými držal šálku. Ani nezačal piť, keď niekto zazvonil zvončekom pred vchodom do jeho domu. Pomaly vstal, bo bol už starý a nohy ho čoraz viacej boleli. Zvlášť rána boli pre neho ťažké, kým sa nerozhýbal, potom už bolo lepšie. Ktože to tu ide, pomyslel si, spomenúc si na to, že do čaju zabudol pridať včelí med. Pomaly vstal, odkráčal šuchtajúc na boľavých nohách ku dverám, aby otvoril. Ani sa nespýtal kto to tam je. Dvere pomaly otvoril a na jeho prekvapenie tam nikto nestál.
Čo som zle počul? Či sa mi to marí?
Pomyslel si a znova zatvoril dvere. Potom sa posadil ku svojmu čaju a pritom na med znova zabudol. Nestačil si odpiť ani dva hlty, zvonček sa ozval opäť teraz už hlasnejšie a dlhšie. Hundrúc opäť prišiel ku dverám a pomaly ich otvoril. Ani teraz však tam nikoho nevidel. Čo sa to so mnou deje? Pomyslel si rozmýšľajúc a opäť sa vrátiac ku šálke nedopitého čaju.
Nestačil ju ani znova priložiť ku ústam, keď zvonček začal naliehavo vyzváňať po tretí krát!
Pritom jasne počul pred dverami aj kroky, ako by to nejaký veľký človek tam prišiel.
Teraz už trochu znepokojený čo sa to tu deje, pristúpil znova ku vchodovým dverám, aby ich otvoril.
Vonku stála Ona… Veď viete!
Celá v čiernom rubáši, zahalená od vrchu hlavy až po konce nôh , nebolo jej vidno ani čo má obuté. Namiesto hlavy zo zahalenej tváre na neho civela len tmavá diera. Pohľadom skĺzol po tej strašidelnej postave a videl len ako by sa v miernom vánku hýbal čierny plášť v ktorom bola celá zahalená.
V kostnatej, modrými žilami poprepletanej bledej pravej ruke, ktorú jasne bolo vidieť z pod rubáša, držala vztýčenú kosu, ktorej odblesk zbadal svietiť vo vychádzajúcom mesiaci. Ten na okamih osvetlil aj tú spomínanú čiernu dieru namiesto tváre. Len na krátky okamih zbadal v odraze mesiaca ľudskú lebku s radou krásne bielych a zdravých zubov, ako by v úsmeve…
Jeho vystrašený pohľad zamrzol na smrtkinej kose. Ihneď si uvedomil, že také kosy tu v Podbieli vie urobiť len jeden stolár a to Ľ. Tamaťa.
Podlomili sa mu nohy ale zostal stáť. Držal sa chudák statočne. Meravo sa na seba dívali. Pochopil.
Ani som si nedal med do čaju, zrazu zvolal a myslel si, že to ešte stihne. Ako mladík skočil od dverí nazad ku stolu a rýchlo sa posadil. Chcel práve chytiť do ruky spomínaný pohár so včelím medom, keď sa na ňu znova nevdojak pozrel.
Tá len pokojne pokývala hlavou a ešte počul ako skoro šeptom, uprene sa mu dívajúc do očí povedala:
Tvoj čas sa naplnil!
Jeho hlava aj ruky zostali na stole hneď vedľa tej nedopitej šálky s čajom bez medu. Ako by len spal.
Jeho duša opustila telo ktoré si videl, ako ho pochovávali a dávali do hrobu, povedal som malému hrdinovi.
Malý ani nedýchal. Už si skoro pomyslel, že s rozprávaním končím, preto z neho nástojčivo vyhŕkla ďalšia otázka:
A čo sa stalo s tou jeho dušou? Má duša aj nohy? A prečo vie duša lietať? Čo tam hore robí?
Počkaj! Hlasnejšie som mu odpovedal, že všetko porozprávam postupne, aby bol trpezlivý.
Keď teda pán Kopa, vlastne jeho duša opustila jeho telo, začala letieť strmo do hora ku oblakom a mierila rovno ku mesiacu, ktorý naposledy videl na oblohe, keď tretí raz otvoril dvere ešte ako živý, tam dolu v jeho dome kde pred tým ako zomrel býval.
Bol už hodne vysoko nad zemou keď si uvedomil že letieť ku mesiacu by nemal a náhle zmenil smer letu. Bol prekvapený akou rýchlosťou letí a pritom nepociťoval žiaden vietor okolo seba. Len prenikavé ticho a cítil úžasný pokoj. Na všetko sa díval z veľkej výšky vzďaľujúc sa od zeme. Všade okolo počul jemný zvuk ako by žblnkajúcej vody. Také ticho ešte doteraz nikdy nepočul! V obrovskej diaľke zbadal malé svetielko.
Zamieril tým smerom. Bol prekvapený ako rýchlo tam prišiel. Svetla bolo čoraz viacej, keď si uvedomil, že stojí pred obrovskou bránou. Tá bola zatvorená, všade okolo vysoký plot, aký na zemi vídaval v Bratislave okolo veľkých domov zbohatlíkov. Len kamery tu chýbali a nikde nevidel na vrchu plota ani ostnatý drôt ako dole v spomínaných domoch. A neboli tam ani zúrivé psiská ani žiadni strážcovia. Všade poriadok, čistota, žiadni ľudia. Bol tam sám.
Zrazu povedľa spozoroval lavičku. Po tom strmom lete stále hore mu dobre padlo oddýchnuť si ešte po svetsky ako si zvykol keď ešte žil a trošku porozmýšľať. Z tej výšky kde sa práve nachádzal, naša zem vyzerala ako malá modrá guľôčka, presne taká istá ako videl na fotografiách čo uverejnili ruskí kozmonauti. Kosák s kladivom, ale ani inú hviezdu s nápisom o demokracii tam nikde nevidel.
Ako tak oddychoval na tej lavičke, všimol si, že sa nestihol preobliecť do nedeľných, sviatočných šiat. Jeho pohľad zavadil k nohám. S prekvapením si uvedomil, že je oblečený len v čistej dlhej bielej košeli siahajúcej tesne pod kolená a že je bosý. S hrôzou pozoroval svoje dlhé, tmavožlté a zhrubnuté, dávno nestrihané nechty a tiež chudé ale zarastené nohy. Keby bolo za lavór teplej vody a kúsok mydla! Pomyslel si. A nožničky aj s pilníkom na tvrdé nechty!
Na jeho veľké prekvapenie sa v tom momente pred ním zjavil lavór naozaj teplej vody z ktorej sa aj tam hore ešte parilo. Voda bola taká, akú vídaval len v bývalej Juhoslávii pri jadranskom mori. Lavór sa mu tiež páčil, bo bol celý posiaty modrými kvietkami s bielym stredom a krátkou stonkou, ako to mal rád tam dolu na zemi. Bolo cítiť, že do vody niekto s láskou nalial aj vonný olej.
Celé okolie lavóra výrazne voňalo po levanduli. Vedľa na stolčeku bolo položené ružové mydlo a nožničky na nechty, dokonca tam zbadal aj svoj obľúbený pilník na nechty spolu s froté uterákom zelenkavej farby. Už sa chcel pustiť do roboty, keď počul ako by lusknutie prstami.
V ten moment mal nohy čisté, nechty boli pekne zastrihnuté a zabrúsené a on sedel na lavičke a spokojne nimi kývajúc, bo lavička bola dosť vysoká na jeho postavu. Lavór aj s uterákom a mydlom zmizli. Necítil žiaden chlad. Bolo mu príjemne, nič ho nebolelo, dokonca necítil ani záhu, ktorá ho tam dolu neustále po celý čas sužovala. Ba si stačil uvedomiť, že mu už nechýba ani utrhnutý malíček na pravej nohe a aj že znova má všetky svoje zuby, úplne zdravé. Odľahlo mu, že si už nebude musieť v čistote držať umelý chrup…
Košeľu mal zapnutú až ku krku, voľný zostal len jeden gombík. To ho pravdu povediac trochu znervózňovalo, bo za života tam dolu chodieval vždy rozopnutý, aby sa mohol poškrabkávať po tiež zarastenej hrudi. Tu ho ale už nič nesvrbelo. Zrazu počul zvuk otvárajúcich sa dverí. Vo dverách ale nikoho nevidel. Len počul, že tam niekde za bránou bijú nejaké hodiny. Stačil si uvedomiť, že práve odbila jedenásta v noci.
Pochopil, že má vstúpiť dnu. Zarazilo ho, že ho nikto osobne nevítal. Ba ani tam nebolo na stene žiadne heslo ako každý deň vídaval v televíznych správach z Nemecka. Nikomu sa neunúvalo ho privítať, alebo ho požiadať o nejaký doklad totožnosti. Nerozumel tomu!
Keď tam už bol, zacítil prenikavú vôňu mnohých lesných kvetov a dvere sa za ním ticho samé zatvorili. Zo 20 metrov pred sebou videl veľké pódium, na ktorom bol osadený mohutný akoby mahagónový, rezbou zdobený stôl.
Ten rezbársky fortieľ mu pripomínal prácu R. Veseličku tam dolu z dediny, odkiaľ tu práve prišiel. Nohy stola boli nahradené postavami svalnatých silákov, ktorí držali dosku stola nad sebou, ako by symboliku zemegule čo vídaval na obrazoch dolu na zemi. Pritom jedna ľudská postava bola biela, druhá žltá, tretia čierna a posledná červená.
Že by zem predsa len bola plochá? Pomyslel si pán Kopa hľadajúc vo všetkom novom pozemskú symboliku.
Okolo neho prechádzalo množstvo mužov oblečených podobne ako on, všetci v čistých bielych košeliach. Okuliare ale nemal ani jeden z nich…
Len ženy ktorých tam bolo výrazne menej ako mužov, mali košele až skoro po zem so slabomodrým lemovaním úplne na spodku. Vo vlasoch mali všetky pekne zapletené venčeky z kvietia uvitých tam dolu v Podbieli počas práce so senom na horských lúkach. Stačil si uvedomiť, že sa všetky podobajú výzorom na obrázky z mladosti dievčat na prvom prijímaní. Toľko ľudskej nevinnosti pokope, pomyslel si nevdojak!
Chýba im už len sviečka v rukách, pomyslel si uštipačne. Hneď na to ale svoju škodoradosť úprimne oľutoval. Ten ich malý počet tam hore mu dával priamu súvislosť naopak s ich prevahou voči mužom pri nedeľnom východe z kostola!
Všimol si ešte jednej zvláštnosti. Nikto okolo neho nehovoril po slovensky. Počul mnoho cudzích rečí ktorým ale nerozumel. Uvedomil si akú chybu za života spravil, keď okrem slovenčiny sa naučil len po nemecky aj to vo vyššom veku a bol na to patrične do konca života hrdý. No žiadneho nemecky hovoriaceho okolo seba tiež nepočul!
Začal sa trápiť a kládol si zrejme zbytočnú otázku, či Nemci vôbec tiež umierajú.
Nevedel veru ako sa dohovorí keď ho predvolajú na posúdenie jeho skutkov. Treba povedať, že hoci iným nerozumel o čom medzi sebou hovoria, pochopil, že aj oni sa toho záverečného rozhovoru obávajú.
Najviac nervóznych ale videl medzi chlapmi, ktorí mali dlhé čierne brady. Bolo to zrejmé z ich neustáleho pobehovania sem a tam, či stálej gestikulácie.
Asi musulmani, pomyslel si. Alebo tradiční ruskí staroverci ? Hádal.
Tí budú asi čakať pred inými schodmi ako chybne usúdil, bo nakoniec v rade tak ako prišli hore, na pódium vychádzali všetci bez rozdielu!
Na prekvapenie pána Kopu sa aj on veľmi rýchlo dostal z konca radu až pred ten spomínaný vyrezávaný stôl tam hore na pódiu.
Na jednoduchej drevenej stoličke s mäkkou podložkou so striebornými strapcami skoro až po zem tam sedel strážca kľúčov od spomínanej brány. Jeho výzor presne odpovedal obrázkom, ktoré si pamätal ešte ako malý chlapec keď chodil na náboženstvo. Ba dokonca podobný obrázok dostal aj pri prvom prijímaní.
Sediaci za vrch stolom sa na neho pozorne zadíval. Mal dlhé kučeravé šedivé vlasy, ktoré mu splývali s hustou bradou. Uši mu nebolo vidno. Obzeral si ho s pokojom jeho prenikavo modrými očami. Nebohý Kopa si ale dokázal všimnúť jeho potuteľný úsmev, ktorý dobre skrýval pod hustými šedivými fúzami.
V ruke držal dlhé husacie brko ktoré bolo na konci zrezané do ostrého uhla, aby sa s ním krajšie písalo, ktoré pomalým pohybom namočil do fľaštičky so zeleným atramentom tak, aby mu z neho neodkvaplo. Pán Kopa videl vedľa tej fľaštičky aj druhú, podobnú, ale v tej bol atrament červený. Okamžite mu padlo do očí, že fľaštička s červeným atramentom bola omnoho väčšia ako tá jeho s atramentom zeleným. Hneď pochopil, prečo je tomu tak…
Ovládajúc pozemskú symboliku, odľahlo mu, že jeho zápis nebude zapísaný červene… Veď predsa aj tu určite vedia že bývalá sovietska zástava ale aj terajšia čínska má farbu červenú!
Pán Kopa si tiež pomyslel, že keď prehovorí nemecky, budú viacej rešpektovať jeho prítomnosť, ako keď to isté povie po slovensky. Počul sa ako vyslovil, ba priam zakričal čo najčistejšou nemčinou, v ktorej ale bolo cítiť slovenský akcent:
,, Pane Bože daj že dobrý deň! ,,
Ako by ten, čo za chvíľku rozhodne o jeho osude nevedel, že pán Kopa celý svoj život do kostola okrem rannej mladosti nechodil!
Ba ostatným čo chodili, sa vždy pri stole v miestnej krčme posmieval! Strata času! Bobony!
S obľubou, zvlášť keď už mal viacej vypité, sa vystatoval, že po smrti už nič nie je, len samá tma!
Dokonca vždy spomínal, že keď umrel jemu podobný, ale veľmi bohatý sused s titulom pred menom aj za ním, ten si vraj kázal do truhly okrem papierových dolárov vložiť aj baterku s veľkou výdržou proti tej spomínanej tme…
Prísediaci za vrch stolom na prekvapenie pána Kopu vôbec pochvalne nezareagoval na jeho nemčinu.
Naopak, čistou slovenčinou poznamenal, už sa na neho nedívajúc, či nie je pre neho výhodnejšie s nim komunikovať aj v niektorom zo slovenských nárečí, môže si vraj vybrať. Taktiež dodal, že on preferuje oravskú guraľštinu z okolia Suchej Hory na rodnej Orave!
To pána Kopu tak vyviedlo z duševnej rovnováhy, že predstaveného upozornil na to, že pred príchodom tu hore sa ešte tam dole zabudol poumývať, že sa modlil len na verejnosti, prísne sa držal zásady kde o jednej a tej istej veci inakšia hovoril, inakšia ale myslel a už úplne inakšie konal…
Pravidelne sa o všetko hádal s manželkou a často popíjal alkohol a používal oplzlé výrazy doma tak, aby nikto o tom nevedel. A spomenul všetky neprístojnosti, ktorých sa za života dopustil. Ba že do konca viackrát za života zmenil politickú stranu, kde im zakaždým vždy prisahal svoju vernosť na večné veky a nikdy inak. Skončil vetou, že viacej si už nepamätá.
Zabudol pritom ale dodať, že po stretnutí so smrtkou sa jej neúspešne pokúsil utiecť…
Tomuto všetkému naopak druhá strana nevenovala žiadnu pozornosť a pán Kopa bol vyzvaný, aby si vstúpil na dvojramennú váhu, na jej ľavú stranu, ktorá stála vedľa stola a mala dve lesklé bronzové misky na oboch stranách. Bol upozornený, aby sa postavil do jednej z nich, presne do jej stredu, čelom ku druhej miske. Hrdinsky sa veru nedokázal chovať a viditeľne sa triasol od strachu, keď vstupoval na spomínanú váhu konečného zúčtovania.
Keď sa tak stalo, pristúpil ku miske na druhej strane váhy anjel aj čert. Pán Kopa až teraz pochopil, že tieto skutočnosti tam dolu na zemi odhadol úplne nesprávne.
Každý z nich mal v rukách ľanové vrece a anjel sypal na druhú misku dobré skutky, čo pán Kopa za života učinil. Keď bolo anjelovo vrece prázdne a všetky dobré skutky na druhom ramene váhy, anjel pošepol údaj predstavenému.
To samé sa potom zopakovalo aj s čertom. Ten mal svoje vrece rovnako čierne ako aj svedomie. Každý zlý skutok mal zapísaný svoj čas kedy sa stal a svoju váhu.
Pán Kopa nedokázal svojim rozumom pochopiť princíp merania. Váženie po násype skutkov dobrých aj zlých skončilo a menovaný zostúpil z váhy.
Stále mu v hlave vŕtala otázka, ako bude posúdený čo sa tých skutkov týka a kde nakoniec skončí. Keď opúšťal pódium, dostal do ruky ružový lístok, kde bol pre neho neznámou rečou s radou číslic spomínaným zeleným atramentom zrejme zapísaný verdikt. Ničomu nerozumel.
Neprebehlo to veru tak, ako často počúval dole na zemi vo všetkých politických stranách a treba poznamenať, že na omyle boli svetské informačné zdroje s ktorými sa on za života stretával.
Hlad ani smäd tam ,, hore ,, ale naozaj už nemal.
Vzduch tam bol tak voňavý, že tie pozemské pocity sa vyparili. Ba za krátky čas po vážení začal pociťovať neodbytnú túžbu spraviť pre okolie niečo pekné. To už sa pohyboval v priestore za spomínaným pódiom. Všetci čo tam boli vyzerali na prvý pohľad pokojnejší. Nikto sa nikomu nevyhrážal, nepočul žiadnu streľbu miestnych poľovníkov, ani miestny rozhlas s hlásením o podomovom predaji poľského mäsa. Všetci pozorne držali v rukách svoje lístky rôznych bariev.
Vo vzduchu priam visela atmosféra rovnosti, pravdy a spravodlivosti. Všetci sa na seba usmievali. To si uvedomoval každý kto tam bol včítane žien ktoré ako obvykle už neklebetili, ale na úžas všetkých čo ich pozorovali stáli v pokore a mlčali! Oni naozaj mlčali! To videl len tam…
Tento fakt u žien ešte znásobovala tá skutočnosť, že po súde sa už všetci navzájom rozumeli, nech už za života hovorili akoukoľvek rečou!
Zrazu sa pri pánovi Kopovi zjavil malý anjel celý v bielom, ktorý mal na košieľke ružovou farbou vyšité srdiečko rovnakého odtieňa ako jeho lístok čo držal v ruke.
Bol to ten istý, čo bol pri vážení jeho dobrých skutkov. Pánovi Kopovi odľahlo, že za ním neprišiel jemu pridelený čert. Anjel mu láskavým a pokojným detským hláskom oznámil, že má pre neho prvú úlohu.
Tam dolu v Podbieli až do doby kedy tu hore vzlietne ďalší nebožtík, bude musieť pán Kopa dozerať na podbieľanské zvony a to vždy ráno, na obed aj večer.
Za povšimnutie stojí skutočnosť, že anjel utrúsil poznámku o bití elektrických hodín na podbieľanskej veži, ktoré bolo dočasne tam dolu neprávom zastavené a na patričnom nebeskom referáte to vyvolalo silne nepriaznivú reakciu. To samé sa týkalo aj faktu, že naša dedina nemá namontované klasické ciferníky hodín na kostolnej veži ako všade inde na hornej Orave…
Pánovi Kopovi ale naopak odľahlo, bo bude mať menej práce popri zvonení. A odpočítavanie správneho času by ho oberalo o kus dňa. Ešte stále mu nedošlo, že tam hore je už riadený zákonom večnosti a čas už nehrá žiadnu rolu. A že vypočítavosť či akákoľvek zloba a honba za peniazmi tam už nemá žiadneho významu.
Ten svet tam hore o ktorom som hovoril a nič o ňom nevieme a nechápeme našim nedokonaným poznaním, je možné začať odkrývať možno práve cez ten zastavený čas. Alebo cestovaním v ňom? Uvedomil som si, že tejto mojej zmienke malý anjel ale nebude chcieť porozumieť.
V tej chvíli som si ale tiež uvedomil, že túto problematiku by bolo treba popísať oveľa podrobnejšie v ďalšej poviedke. No ako to spraviť aby ovca zostala celá a vlk bol sýty?
Nechcel by som veru skončiť ako tie bosorky na hranici!
A preto ma nesúďte za tie slová!
Veď skúste malému štvorročnému dieťaťu vysvetliť pojem definitívnej večnosti…
Keď som skončil vyprávanie, pozrel som na nášho malého zvedavca, ktorý momentálne už zalezený pod stolom v kuchyni sa uložil na svojom obľúbenom mieste. Ani som nezaregistroval, že už na mne nevisel… Spal. Darmo, zákon času zapôsobil aj naň. Pozrel som na hodiny, bol práve obed. Všetci vieme že hoci malý nie je Španiel ani Mexičan, vie čo je siesta.
Povedzme si, čo by tento malý chlap rozmýšľal o konci, keď práve on je ešte len na svojom životnom začiatku?
Má naozaj celý život pred sebou a určite sa dopustí množstva len jemu odpovedajúcich omylov, ako nakoniec aj my všetci. Ale verme, že dobrých skutkov bude prevyšovať.
Pochopil som, že jeho otázku či duša má aj nohy už nezodpoviem. Nakoniec si dovolím napísať len malú poznámku.
Zomrelého pána Kopu som mal v živote rád. Nikdy, opakujem nikdy sa voči mne nezachoval zákerne, či so zlým zámerom. Žil si svoj život a navzájom sme sa rešpektovali. Na príbehu konca jeho života som malému človiečikovi chcel vysvetliť nekonečný kolobeh začiatku a konca.
Vysvetliť mu, že život na zemi začína, beží a končí. Je ako sladký vánok vetra. Tak ako priletí, aj odletí. Ale to platí len o jednotlivcovi. Jeden život končí a druhý už práve začal! Celkovo ale život je nesmrteľný, je večný.
Vidiac malého po dlhom rozprávaní spiaceho pod stolom poučilo aj mňa. Každému len toľko, čo unesie. Zákon času sa prejavil neberúc do úvahy môj zámer. Jeho čas ešte len príde!
Ako by poukázaním na známe alfa a omega. Pochopiť okolnosti do ktorých patrí aj naša smrť, ktorá je len malinkou čiastočkou nekonečna. Ale aj tá malá čiastočka by mala po sebe zanechať veľký odkaz .
Niekto sa z Vás opýta že aký?
Nuž, spomeňte si na toho anjela ale aj na čerta pri tej váhe!
Ing. Viliam Štefanek-Karisný V Podbieli 1/2018.
www.podbielpoviedky.sk