Hľadači pokladov.

Dnes by som sa vrátil ku dlhodobo aktuálnej slovenskej téme, ktorú cudzím slovom popisujeme ako emigráciu. Po slovensky by sme to nazvali asi útekom. Či odídením, opustením, zmenou, hľadaním lepších životných podmienok, či možností a tak podobne. Z toho, čo ma život naučil by som dodal, že rodnú krajinu opúšťajú žiaľ prevažne schopní jedinci v každom národe. A o to v podstate vždy šlo a aj ide. Tiež by som rád vysvetlil ten názov tohto príspevku. Prečo hľadači pokladov? Nuž, z rodnej krajiny dočasne, či na trvalo vždy odchádzajú len tí, ktorí si kráčajú nebojácne za svojou víziou. Oni to v hlavách majú dobre uložené čo potrebujú v svojom živote zmeniť. Je to enormne ťažké rozhodnutie, poviem Vám. Mne to naozaj pripomína hľadačov pokladu. Oni vedia čo hľadajú ale cesta ku každému pokladu veru je tiež zahalená tajomstvami. Emigranti tiež nevedia čo ich v cudzine čaká a ako to všetko zvládnu. Cez to všetko riskujú, no odchádzajú…

Ak som sa vyjadril pre Vás nezrozumiteľne, dodám že nikdy v minulosti ani dnes nešlo o náhodný proces ale o proces riadený. Tomuto porozumie len ten z Vás, kto sa riadi životnou múdrosťou získanú od našich predkov.

Tá hovorí, že ak človek chce chod životných udalostí predvídať, aby ochránil seba a svojich blízkych, musí:

poznať minulosť svojho národa a minulosť iných národov. Nielen ovládať historické deje ako oni prechádzali svojou dobou, ale aj porozumieť tomu, prečo sa tak dialo. Ľudovo povedané, porozumieť, kto tie deje riadil a s akým cieľom…

Kto má vedomosti o dejoch minulých, má schopnosť sa vyhnúť chybám, ktorých sa dopustili naši predkovia. Takíto ľudia majú prevažne aj schopnosť rozumieť prítomnosti. To značí, že oni rozumejú čo práve prežívame a prečo tomu tak je.

História sa opakuje, povedal raz jeden mudrc. To značí, že ak máte informácie o minulosti, rozumiete prítomnosti a dokážete predvídať čo príde. Nie s určitosťou, to netvrdím. Ale takíto ľudia vedia, ako sa dej v budúcom čase môže vyvíjať v rôznych najpravdepodobnejších alternatívach. A o to ide, ako rád nemenovaný komik prízvukuje!

Každá doba so svojimi tak zvanými emigračnými vlnami bola špecifická. Preto ak mám popísať tie udalosti, musím konkretizovať. Osobne by som slovenské a dejiny našej lokality zaradil do nasledovných časových úsekov, aby sa dalo histórii porozumieť aspoň povrchne. Moje stanovisko je výsostne osobným názorom.

Reálie času veľkej slovanskej ríše so symbolom hradu Devín- tak zvanej Veľkej Moravy / Maravy?/, až do príchodu Habsburgovcov.

Reálie rodu Turzovcov tu na Orave

Mieru ôsme vyrovnanie až do roku 1918

1918 až 1938

emigrácia po roku 1968 a po roku 1989.

Emigráciu vo všetkých časoch sprevádzali vojnové požiare, hladomor, povstania proti vrchnosti, riadená emigrácia a iné dôvody. Treba spomenúť tak zvané znovu osídľovanie dolnej zeme vo vtedajšom Uhorsku zvlášť po bitke proti Turkom pod Viedňou v roku 1683. Množstvo Slovákov v tých dobách tak spravilo z rôznych príčin. Aj z našej lokality ešte dodnes sa ohlasovali naše mená z terajšieho Rumunska, Maďarska, Srbska, Chorvátska a tak ďalej.

Aj ja osobne som veril, že znova osídlenie našej terajšej obce bolo zviazané s rodom Turzovcov na Oravskom hrade. V zborníku ŹSK ,, Turzovci ,, z roku 6/2012 som ale vyčítal inú reáliu a ja verím, že to napísali skutoční znalci našich dejín. Mám na mysli predchodcov Turzovcov a to Jána Dubovca / 1534-1545/. Tento zaistil rozsiahlu modernizáciu Oravského hradu. Po jeho smrti sa jeho dedičom mal stať Mikuláš Kostka, no Ján z Dubovca svojim nástupcom spravil svojho švagra Václava Sedlnického za 18000 zlatých pre cisársku kanceláriu.. Kostka ale naďalej zostal platným dedičným vlastníkom. Bol to práve Václav Sedlnický, ktorý využil možnosti osídľovania vtedy prázdnych území Oravy počas rokov 1548 až 1556. On to bol čo založil 7 nových dedín a to Krásna Hôrka, Zázrivá, Pucov, Chlebnice, Podbieľ, Pribiš, Oravský Biely Potok. Na hornej Orave založil Ústie nad Oravou a Vitanovú. Všetky lokality prevažne na valašskom práve. František Turzo sa až v roku 1556 zriekol funkcie nitrianskeho biskupa, oženil sa s Barbarou, dcérou Mikuláša Kostku, dediča Oravského panstva a vyplatil záloh18337 zlatých dukátov cisárskej kancelárii. Tým takto získal pre svoj rod správu Oravského hradu a k nemu patriace panstvo. Dátum prvej písomnej zmienky o obci Podbiel sa odvodil od daňovej povinnosti Podbiela voči hradu už za Františka Turzu. Zriadenie -znova osídlenie Podbiela sa viaže teda do skoršieho dátumu niekde do rokov 1548 až 1556. Faktom zostáva, že šlo len o znovuobnovenie lokality pod názvom Podbiel. Naše dejiny siahajú aj do obdobia pred Kristom / osídlenie vrchu Biela skala, vrchu Červená skala, vrchu Prašivica.

Emigrácia bola najčastejšie popisovaná od roku 1848 až po rozpad Rakúsko-Uhorska v roku 1918. Po vzniku 1. ČSR ale vysťahovalecké vlny stále pokračovali.Vysťahovalecká vlna prebehla aj tesne pred rokom 1948, potom v roku 1968 a žiaľ aj po roku 1989.

Tak sa vrátim k úvodu , kde sa mnohí budú pýtať, čo sa to dnes deje a čo sa dá očakávať. Mám za to, že názor si každý musí urobiť sám, lebo za svoje konanie si každý aj sám nesie zodpovednosť. Ja by som len napísal, že staré slovenské príslovie nám pripomína skúsenosť našich predkov, že radšej tri razy meraj až potom strihaj. Výhodu majú len tí, ktorých miera poznania a množina dobrých informácií vytvára predpoklad správneho životného rozhodnutia. A z poznania dejov minulých sa vie, že za peniaze v každej dobe síce aj v Prahe dom, no zdravie, život a pokoj sa kúpiť nedajú. Neveríte? Raz som bol svedkom, ako tu v Podbieli jedna ženička svojou pästičkou tĺkla do cesty na ktorej stála a kričala, že tá zem pod cestou patrí len a len jej! Vtedy som si, bez toho, aby som jej čokoľvek povedal uvedomil jednu pravdu. Keby tá vedela, koľkým vlastníkom ten kúsok zeme v minulosti už patril, nevyslovila by nahnevane tú vetu! Viete, tie emigračné vlny aj tu v Podbieli dodnes tu pripomína názov tak zvaných neznámych vlastníkov. Asi viete kde mierim. Spomeniem pravdu od nebohého otca. Vravieval, že peniaze boli a aj budú, no nás nebude! Tiež to bol práve on, ktorý mi neustále pripomínal, že v živote môžeme o všetko prísť, dokonca aj o holý život, no nikto nikdy nám nevezme naše vedomosti, poznanie. A to sa zadarmo nezíska, ani sa za žiadne peniaze nekupuje. Viem, že mnohí čo prišli ku peniazom sa tomuto smejú. Veď úspešný je len bohatý.Je to platné kliše súčasnosti v celom západnom svete.

Nuž, každý má to, čo má mať, dodávam. O emigrácii by som chcel ešte raz napísať v príbehu môjho otca , ktorý v Kanade na druhý krát od roku 1912 až 1938 prežil kus svojho života. Prišiel bohatý v duši aj na peniaze. Zomrel bohatý na duši, no chudobný na peniaze. Pre mňa poučenie na celý život.

Ing.Viliam Štefanek – Karisný. V Podbieli 3.6.2023.

www.podbielpoviedky.sk