Neviem veru po pravde povedať, či každý človek čo sa duše týka, má rovnaké pocity ako ja. Každý z nás si svoju dušu začína uvedomovať len po určitom čase po narodení, hoci podľa mňa by to malo byť práve naopak! Dá sa to vysvetľovať rôzne, no je možné predpokladať, že v budúcnosti v tejto sfére taktiež príde k významnej zmene zvlášť v časti informácií…
Ak sa venujem duši, tak sa v spomienkach často vraciam mnoho rokov do minulosti. Obrazne povedané, v mysli dokážeme cestovať v čase, no len jedným smerom, žiaľ. Viem, že v mysli sa dá cestovať aj do budúcnosti, no to sú len naše subjektívne predstavy, realita obyčajne býva už iná. Ak si ja mám navodiť odpovedajúcu atmosféru vo svojej mysli, vyberám z vlastnej pokladnice prežitého svoje cennosti. Sú to obrazy z mojich skutočne prežitých udalostí, je to moja obľúbená hudba, sú to spomienky na mojich najbližších, ktorí ale dávno už tento svet opustili. Aby som Vám vykreslil tú správnu atmosféru, pustím si napríklad hudbu, ktorá v tú chvíľku je mojej duši najmilšia. Dnes som si otvoril muziku mojej mladosti z krajiny, ktorú som vždy miloval. Juhoslávia! V mysli mi nabehne refrén v ich jazyku ,, Jugoslávio, Jugosláviooo! V tejto chvíli som si otvoril virtuóza na harmoniku, Mirko Kodic: Vlaski skok… Otvorte si tú melódiu a pochopíte o čom hovorím. Viete, aby ste chápali, ja som v minulosti profesionálne mnoho ráz cestoval po bývalej Juhoslávii služobne. Bol som častým hosťom v Banje Luke vo Fy. Rudi Čajavec, v Iskra Pržan, tiež v Lublane, Belehrade, či Zágrebe. Tí ľudia tam boli vždy môjmu srdcu blízki. Je to neopakovateľnosť slovanských národov, medzi ktorých aj my Slováci patríme.Pri tejto príležitosti nesmiem zabudnúť môjmu srdcu veľmi blízkych- Slovákov z Kovačice od Belehradu, preslávených to ľudí, čo si cez 240 rokov tam v ďalekom svete zachovali svoju rodnú reč medzi bratským srbským národom. Tie ich obrazy- ja mám tie od Zuzanky Veresky, v sebe dýchajú na okolie toľko človečiny!
Viete, ak spomínam dušu, treba povedať o nej aj niečo viacej. Dušu pri narodení dostávame ako čistý nepopísaný list. My, a len my svojimi skutkami zapisujeme ten čistý list našej duše. Popísanými skutkami v našej duši potom získame spojenca, ktorý nás sprevádza ťažkosťami aj radosťami. Tá duša z nás robí čelovekov! To peniaze veru nedokážu, hoci mnohí tomu veriť nebudú. Ja ani vysvetľovať tiež nebudem. Padni, komu padni!
Raz sa ma jeden človek spýtal, ako a či vôbec dokážeme kultivovať svoju dušu. Po krátkom zamyslení som mu povedal, že naša duša je nami tvarovaná našimi skutkami. Viete, vždy v ruke držíme minimálne dve riešenia daného problému. Závisí na nás akú cestu si vyberieme. Tú pohodlnejšiu a ľahšiu, alebo tú namáhavejšiu spojenú aj s odriekaním. Vždy si vyberáme medzi dobrom a zlom, zjednoduším to!
Dnes neviem prečo, no cítim, že to nie je náhoda, som sa v mysli vracal ďaleko do mojej mladosti tu v Podbieli. Vtedy mi bol tak zo 5,6 rokov. My sme vtedy bývali na samote za dedinou hneď za mostom cez rieku Orava. Tých zopár detí, čo sme vtedy za dedinou bývali, sme sa obyčajne pohybovali v okolí spomínaného mosta. Cez ten most musel totižto prejsť každý, čo prichádzal do našich končín z dediny a smeroval na železničnú stanicu, prípadne šli do chotára za prácou. Ako deti sme pozorne sledovali všetkých dospelých. Obyčajne nám títo vše venovali nejaké slovo, po prípade nás postrašili, čo niektorým z nich robilo radosť. A nás to svojim spôsobom formovalo, lebo sme tam na mieste pochopili, ako často sa slová rozchádzajú s dobrými skutkami. Ale aj to bola naša výchova. Ak dospelí neboli k nám láskaví, vracali sme im to rovnakou mincou, samozrejme pri našej zvýšenej opatrnosti, lebo človek nikdy nie si je výsledkom istý. Všetkých sme ale poznali aj oni nás. Vedeli sme navzájom, čo môžeme od seba čakať. Niektorých som mal rád, tí mali pre mňa vždy láskavé slovo. Iným som sa vyhol, lebo som vedel, že od nich nič dobré čakať nemôžem. Tých ale bola menšina. Spomínam si na zrobeného starého chlapa nízkej postavy, volali sme ho Zoľva. Bol to dobrák od kosti, bývalý muzikant samouk na heligónke, ktorú do krčmy vždy so sebou vláčil, lebo práve hra na ten nástroj ho v tej krčme uživila. Bol nízkej postavy v lete v zime na nohách vždy len gumené staré čižmy. V lete ich nosil na boso. Býval v malom drevenom domčeku za dedinou pod horou na miestach, kde cez prvú svetovú vojnu v drevených barakoch po píle Offa bývali vojenskí zajatci z balkánskych frontov, ktorých tam zajala Rakúsko-Uhorská armáda. Boli to po väčšine srbskí vojaci, ktorí budovali nad Podbielom melioračné dielo na Horečervení a Červenej skaly. To oni zbudovali ten tunel cez skalu a porobili priepuste okolo železnice. Spomínaný Zoľva nikdy nič nemal. Prežíval ako príležitostný robotník na drevosklade, kde strúhal klátiky od kôry, ktoré drevosklad potom posielal do celulózky v Ružomberku. Bola to namáhavá práca pod holým nebom v lete, v zime. či pršalo, alebo padal sneh. Všetci úbožiaci, čo si takto ťažko zarábali svojich páru korún, nakoniec vždy všetko v krčme odovzdali krčmárovi. Neviem, čo jedávali, treli neskutočnú biedu. Nikdy som ich ale nevidel ani nepočul, že by sa sťažovali na svoje životy. V tichosti a biede dokráčali až ku svojej smrti, nikdy nikomu neublížili. Mal som Zoľvu ako chlapec rád, vždy mal pre mňa milé slovo. Tá neskutočná pokora a zmierenie sa s tou ich mizériou bola obdivuhodná. Nuž, poviem Vám, aj on to bol, čo do mozaiky mojej prebúdzajúcej sa duše vložil svoje malé čriepky…
Možno si kladiete otázku, či sa dá komunikovať s vlastnou dušou. Dá sa to vôbec? Dá sa to oddeliť? Neviem. Viem ale, že ak na niečom podobnom chceme pracovať, výsledky prichádzajú v malých pozornostiach voči nám. Stáva sa mi, že začnem na niečom pracovať. Viem, že napríklad po pol hodine na procese treba pokračovať. Chytím sa v tom čase inej práce. Po pol hodine ako som si predsavzal, mi môj vnútorný hlas povie, že prešla stanovená pol hodina a treba to dokončiť. Poďakujem a spravím, čo je treba. Poviete si, že to je náhoda. Ja Vám to nevyvraciam. Je to náhoda? Nie je to náhoda? Zatiaľ neviem, ale funguje to! Musím opätovne poznamenať, že toto sa mi nestávalo, kým som požíval alkohol…Treba poukázať aj na to, že ku niektorým svojim skúsenostiam som sa vrátil až po dlhej dobe. V čase, keď tie udalosti prebiehali som ja osobne nerozumel všetkému čo sa deje. Kto a prečo za udalosťami stál, ako ich organizoval a v koho záujme sa dialo, čo sa dialo. Pochopiť tento proces to treba prežiť, skúmať podobné udalosti v minulosti a hľadať odpovede. A zrazu porozumiete múdrym slovám, ktoré boli dávno vyslovené. História sa opakuje! Nič nie je náhoda! To že mi osud, či život poslal do cesty všetkých tých ľudí, ktorých som mal tú česť stretnúť, tiež nebola náhoda! Poviem Vám že nie vždy som vychádzal z tých stretnutí ako víťaz! Bojoval som, no prehral som. Poučil som sa, veď stretávame nielen dobrých! Stretávame aj zlých so všetkými dôsledkami. Život ma naučil, že tým zlým sa už nevenujem. Oni a len oni si nesú svoju zodpovednosť za svoje skutky. Ja sa chcem vracať ku tým, ktorí ma obohatili a urobili niečo dobré pre mňa osobne. A poviem Vám, treba sa vracať ku tým z nich, ktorým sme nestačili za to ich dobro ani len poďakovať! Preto som dnes v mojich spomienkach našiel zabudnutého dobráka Zoľvu, ktorý už dávno nie je s nami. Jeho duša ale verím je v tejto chvíli so mnou a prijal to moje vyznanie. Ďakujem Zoľva!
Ing Viliam Štefanek – Karisný. V Podbiel 5.2.2022.
www.podbielpoviedky.sk