devina voda.

   Nuž, rozmýšľajúc o dávno zašlých časoch si kladiem otázky, na ktoré málokedy  nájdem v knihách odpovede. Dochovaných dokumentov nieto, zachovali sa po väčšine len kusé spomienky z rozprávania starcov pred mnohými rokmi, či v povestiach.   Poznanie človeka úzko nadväzuje na udalosti, ktoré prežili pred našimi životmi vlastní predkovia. Poznanie je kľúčom ku pokoju duše a aj návratu k Bohu.

   Autorovi preto mnohokrát neostane nič iné, len taký dej, ak si on zaslúži našu pozornosť, takpovediac dopracovať svojim vysvetlením doteraz nevypovedaného. Možno poviete, že potom škoda času čítať podobné riadky. Viete poviem Vám, že bohaté životné, pritom aj   osobné skúsenosti, sú schopné prázdne miesto z dávno minulých časov doplniť. A nemusí to byť vždy len výmysel…

Nakoniec rozprávky nečítali kedysi len deti. Poučné boli aj pre tých starších. So záujmom je dnes možné pozorovať, aké rozprávky dnes okolo seba počúvame. Tak si prečítajte túto!

   Sme v malej oravskej dedine  Podbiel na významnej prírodnej križovatke. V Podbieli sa do oravskej hlavnej rieky Orava s mnohými prítokmi vlieva menšia rieka  s názvom Studená. Tá má svoj prameň v neďalekých Roháčoch, západných Tatrách.  Svoj názov  rieke Studená naši predkovia pomenovali podľa jej skutočnej vlastnosti a to vždy chladnej , pritom priezračne čistej, ako by bielej vody.  Názvu  rieky Studená  kedysi predchádzalo pomenovanie  Biely potok. Tá biela farba nie je náhoda. Tento potok, alebo riečka vždy v minulosti každý rok na jar spôsobil veľké povodne  neregulovanej vody. To bolo spôsobené topením snehu v spomínaných horách. Tie kamene na jej dne boli čisté, dokonale vybielené od akéhokoľvek nánosu zelených rias, pretože viackrát za rok sa tie kamene dávali do pohybu a obrúsili sa do tvaru okruhliakov, ktoré tu v Orave už máme. Nuž a v peknom slnečnom počasí tá riečka naozaj vplyvom tých čistých  bielych kremenných kameňov na jej dne vyzerala ako biela voda, teda Biely potok.

Všetko so všetkým súvisí, pozrime sa na názov našej dedinky Podbiel. To meno dediny tiež v minulosti sa vyvíjalo, no všetky tie názvy dediny Podbiel podriaďovali starodávnemu a trvale v dejinách známemu a významného bodu.    Mám na mysli vrchol brala nazývaný dnes Biela skala.   To starodávne miesto sa týči nad Podbielom na tej skale.

    Biela skala je len jedným z významných historických  miest našej obce. Popri Bielej skale sa ako by náhodne,alebo skôr z nevedomosti vytratil druhý historicky významný, pritom tiež strategický vrch a tým je červené kamenné bralo tiež nad Podbielom s názvom Červená skala. Nachádzali sa tam pradávne ľudské hradiská s bohatou históriou, možno ešte staršie ako na Bielej skale.  Toto druhé kamenné bralo, týčiace sa nad Podbielom malo nezvyčajnú výhodu oproti podobným starobylým hradiskám. Malo vlastnú vodu, ktorú napríklad hradisko na Bielej skale nemalo. Možno sa ma teraz opýtate, prečo teda Podbiel nenazvali  Podčervenie? Ale áno časť našej dediny naši predkovia skutočne nazvali Podčervením…

   Vlastný zdroj vody na hradisku bol otázkou života alebo smrti, lebo bez vody žiadna ani dokonalá obrana dlho nevydrží.  Pre mladých treba spomenúť, že obidve bralá majú okrem iného aj spoločné to, že obe majú svoje podzemné jaskyne. Podľa jednej povesti existuje aj spojenie podzemím oboch brál popod rieku Orava. O tých jaskyniach to nie je výmysel, to je pravdivý údaj, len jeho miera je neznáma. Nuž, poviem, ako vždy. Verte, alebo neverte!

Pripomeniem, že ak dnešní  vysoko postavení dovolia vyrúbať lesy nad Červenou skalou, voda sa tam navždy stratí. Všimne si niekto skutočnosti, že tá voda dodnes úplnou náhodou tam ešte je? Nuž, bodaj by tam navždy aj v prospech ďalších generácií zostala!

   A ešte jednu zvláštnosť pripomeniem. Na úbočí Červenej skaly je možné nájsť skameneliny dávnych morských živočíchov. Kde sa tu vzali, alebo prečo len tu sa nachádzajú? Nuž, kedysi mi ako ešte ako mladíkovi jeden múdry starec rozprával o tom, že v dnešnej podbieľanskej kotline kedysi veľké jazero stálo. V tých časoch ešte spomínané dve podbieľanské bralá a to konkrétne Biela skala aj Červená skala spojené boli a tvorili vodám prírodnú hrádzu. Tá voda dlhé stáročia vraj dolu Oravou vytekala miestom,  ktoré sa nachádza za Bielou skalou takým dodnes  zachovaným tvarom ako by písmena ,, U  ,,. Ten tvar doteraz je viditeľný. Jeden breh tvoria Polianky a druhý samotné bralo Bielej skaly. Topenie  ľadovca tatranských Roháčov po ľadovej dobe v našich miestach urobilo svoje s riečišťom rieky Orava aj  rieky Studená práve v mieste tu, u nás v Podbieli tak, ako to vidíme dnes.

 K tejto skutočnosti sa ešte vrátim, keď budem popisovať zázračnú Devinu vodu. Teraz ale opäť ku názvu dediny Podbiel.

   Staré, prastaré názvy aj skúsenosti sme prirýchlo odhodili ako nepotrebné, veď treba kráčať s duchom doby. Nové moderné treba, staré zahodiť, zabudnúť!

No tie staré mená  a vedomosti vyjadrujú stáročné skúsenosti našich predkov. Pýtate sa na čo to komu dnes bude?

    Spomeniem, že vzdelaný a múdry sa učí na skúsenostiach svojich predkov a vyhne sa chybám, ktorých sa naši predkovia dopustili. Takže znova sme pri mnou často spomínanej generačnej pamäti. Vysvetľovať ale teraz nebudem.

   Tí menej múdri sa poučia aspoň na chybách druhých.

   No a tí najmenej múdri sa nepoučia ani na vlastnej chybe…

   Podbiel ako názov, ak si rozložíme ako slovo, vidíme, že vyjadruje realitu tohto miesta, kde sa nachádza dedina. Je pod bralom, ktoré vždy pevnosťou bolo. Biela skala, Biele bralo. Biely vrch. Teda dedina, ktorá leží pod ním, dostala od našich predkov svoj názov, ktorý hovorí všetkým, že dedina Podbiel sa nachádza pod Bielym  /  bralom, skaliskom, skalou, vrchom…/

Ešte v dobách mojej mladosti som bežne počul, ako naši predkovia na otázku kde idú, odpovedali, že napríklad  idem za Biely.  Nepočul som, že by užívali doplnok skala, bralo, vrch, len Biely! Ak nesúhlasíte, nalistujte si vývoj názvu dediny Podbiel. Tam nájdete, že sa používal aj názov ,, Podbieli, alebo Podbiely?

   No a spomeniem skutočnosť, nie výmysel, čo mne osobne ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vyzradil kastelán Oravského hradu, nebohý pán Čaplovič.  Ja ako študent , on si ma z radu mladých brigádnikov vybral na havarijný prieskum odkrytého pohrebiska z doby ešte pred Kristom. Teraz už úplne zničeného, ak si dobre spomínam,  našlo sa tam 43 popolnicových hrobov v časti za Bielym. To je patrične zdokumentované v archíve hradu, ja som robil sieť a mapu toho pohrebiska. Ja som už vtedy nekopal, ale som pánovi Čaplovičovi robil pisára a kresliča, bol som  totiž študent strojníckej priemyslovky v Dubnici nad Váhom. Často mi vysvetľoval v čase oddychu a jeho nálady veci, na ktoré som sa zvedavo vypytoval. Spomínam si, že a to sme stáli na vrcholu Bieleho, lebo aj tam sme robili sondu, že sa rozhovoril. Ukázal na vzdialenú Ostražicu nad Nižnou a hovoril čo vie o jej histórii a že to bolo spojené s hradiskom Biela skala, Červená skala podľa vtedajších potrieb tej doby. Spomenul, že hradisko Červená skala bolo cestou spojené priamo s Ostražicou. Aby ste rozumeli, nie po terajšej ceste ale z vrchu Červený na vrch Ostražica. Dnes tam už je len chodník.

Pán Čaplovič – a ja som hltal každé jeho slovo, ukázal mi na ďalší vrchol nad Podbielom a to na vrchol Prašivica nad Jasenkom. Vidím ho ako dnes, stál tam ako mohykán v krátkej farebnej flanelovej košeli s koženou taškou na remeni cez plece, akú som videl na žandároch  v starých filmoch ešte za čias prvej republiky a v ktorej so sebou nosil potrebné pre jeho prácu. Rukou ukázal na Prašivicu a povedal:

    ,, Keby sme mali peniaze, bolo by treba urobiť archeologický prieskum aj na tom vrchu, tam totižto určite okrem  Bielej skaly,  Červenej skaly a  Ostražice  bolo tiež opevnené starobylé sídlo!  ,,

Takže kto vlastne dnes v Podbieli vie, že nad našou dedinou boli sídla tri?

   No a práve teraz prišiel čas spomenúť ten kríž, čo nadšenci minulý rok vztýčili na Jasenku.  Nepoznám ich dôvod pre jeho postavenie. Kríže sa v minulosti mimo sídiel vždy postavili na pamiatku nejakých zvláštnych udalostí, ktoré sa na tom mieste stali…

   Ja len oznamujem správu, ktorú vyslovil  predo mnou niekedy ešte v 60. rokoch minulého storočia vtedajší, nazvem ho správca Oravského hradu, vážený pán Čaplovič! Neviem veru potvrdiť, ani vyvrátiť, či tento poznatok zapísal do svojich správ. Tiež je skutočnosťou, že on tvrdil, že vtedajší tu žijúci svojich mŕtvych spaľovali na svojom pohrebisku, ktoré vždy muselo byť dolu pod ich sídlom, smerom ku nejakej rieke, aby pohrebisko bolo osvetlené  vychádzajúcim slnkom . Tak Vám poviem, tí spomenutí nadšenci ten kríž úplne reálne mohli osadiť v miestach bývalého pohrebiska z toho sídla hore na Prašivici!  Som si istý, že o tom, čo som teraz napísal, oni nevedeli. Náhoda? Nič nie je náhoda, verte, alebo neverte!

No a až teraz už je ten správny čas, aby sme sa dostali ku podbieľanskej, vraj liečivej vode z prameňa, ktorý má  svoju bohatú históriu.

    Postavenie kaplnky so sochou Panny Márie  tiež nadväzuje na skutočné udalosti a nie jedinej z minulosti, ktoré sa týkali reálneho a nečakaného vyzdravenia. Dnes už nevieme, či na Stávku pred postavením súčasnej kamennej kaplnky niečo bolo, alebo nie. Uctievaný prameň s určitosťou tam ale bol!  Keď si uvedomíme, že terajší starý cintorín je vzadu na Vrchu, dáme si otázku, či po jeho založení nebol v blízkosti pohrebiska aj napríklad drevený kostol. To už hovoríme o kresťanstve. Pred tým naši predkovia svojich mŕtvych nepochovávali do zeme ako dnes, ale oni ich  obradne spaľovali. Tiež pohrebiská orientovali pod svojimi sídlami, nie na vrškoch nad osídlením ako sa to zaviedlo neskôr. Ich pohrebisko muselo byť pod ich sídlom, orientované nad nejakou riekou a nemalo by byť v tieni nejakého vrchu, ktorý by zakrýval východ slnka. Veď tak je to aj v množstve dedín, to naozaj netreba tu ako príklad písať! Nech Vás nemýli fakt, že dnešná dedina je dolu v povodí riek! Pôvodné osídlenie určite bolo na Vrchu okolo Hrachárskeho vrška. Tu treba hľadať aj odpoveď, prečo naša dedina v názve má vrch Biely a nie Podčervenie.   Dá sa predpokladať, že náš starý cintorín existoval už na tých miestach aj v dobách pred príchodom kresťanstva. Mohlo práve tam byť ich pohrebisko ktoré používali tí z  osídlenia okolo Hrachárskeho vrška.   Bolo to tak? Nebolo to tak? Nuž, každý nech si svoj úsudok spraví…

   A kto z Vás vie, že na Vrchu dodnes nájdete hlinené črepy z dôb dávno minulých ???  Takže, čo, vymýšľam si?

 Sídlo na vrchu má logiku aj v tom, že obyvatelia tých časov si boli istí, že ich nezasiahne veľká voda, ktorá ničila všetko okolo povodia rieky Orava aj rieky Studená.

 Je isté, že pred výstavbou terajšej kaplnky išlo o prejav vďaky za uzdravenie chorého, ktorý pil spomínanú vodu. Je zrejmé, že ten, čo svojho času dal postaviť súčasnú kamennú kaplnku nad vyvierajúcim prameňom, po dohode s vtedajším kňazom ešte v susednej Nižnej, pod ktorú Podbiel patril, nie náhodne zasvätili prameň s kaplnkou  práve Panne Márii.  Treba po pravde dodať, že mám správy o vyzdraveniach aj zo súčasnosti, no zo známych dôvodov zámerne neuvádzam mená. Nakoniec to buď tiež viete, alebo si to sami zistíte.

Staré spomienky popisovali veľmi hmlisto to, že v dobách, kedy tu v týchto oblastiach ešte nebolo kresťanstvo, miestni už vedeli o liečivých účinkoch tohto zvláštneho prameňa. Po pravde povediac, kto už dnes bude schopný popísať tie udalosti verne, veď žiadne dokumenty nepoznáme, zachovali sa len spomienky starcov a niečo v povestiach. Tak si zopakujme, čo poznáme!

   Už som popísal udalosti, kedy sa dvaja  cudzí vizionári vracali autom z Poľska. Dostali veľmi silné nutkanie, že treba zastaviť v neznámej dedine pred starou školou v strede dediny nad kostolom. Vystúpili a zrazu vedeli, ktorým smerom sa treba pobrať. Viedlo ich to priamo na Stávok. Prečo? To ja neviem vysvetliť.  Túto udalosť mne popísal vtedajší kňaz. Tí vizionári po víziách ktoré zažili pred kaplnkou, šli  potom ďalej na Hrachársky vršok, kde sa znova modlili a mali vidiny o hromadnom utrpení množstva vtedajších nevinných  ľudí ďaleko v minulosti práve na tých miestach. Na základe toho navštívili spomenutého kňaza a vyrozprávali mu svoje vidiny s tým, že sa treba za tých nešťastníkov modliť. Práve od nich vieme, že sa stali v tých miestach hlboko v našej minulosti zvláštne udalosti. Tá kaplnka mala pre vizionárov  tiež zvláštnu silu.

    No a teraz sa vráťme k samotnému menu ,, Stávok ,,.  To meno v našom jazyku má vzťah ku slovu stáť, zastaviť sa. Teda logicky ako v tých už uvedených prípadoch predpokladám, že pri tom mieste bolo treba zastaviť, postáť ako podobne na stanici, či zastávke.  Teda to miesto na státie. Prečo???.

 Vari nečakáte, že vysypem hotovú odpoveď!  Ja si myslím, že na tom mieste bolo treba idúc okolo zastaviť a niečo vykonať. Tak a teraz nechám, aby ste Vy sami nechali zapracovať Vašu fantáziu…

   Z rozprávania nebohej Cilky Borovanovej som osobne počul, že každý požiar  v drevenom Podbieli a tých bolo veľa, sa v minulosti  zastavil na hranici chodníka medzi miestnym kostolom a kaplnkou na Stávku, ako ho my tu voláme. To Cilka, ktorá vtedy mala už dobre cez 80 rokov spomínala, že si to pamätá ešte od svojich starých rodičov. Za zaujímavé treba povedať, že aj posledný požiar dreveníc v Podbieli skončil pred Šurinovou drevenicou, teda na Cilkou spomínanom chodníku!

   Keď som sám natáčal film  ,,   Ako Podbieľani faru stavali ,,   jeho dej som spracoval podľa vlastnej intuície a začal sa práve obrazom kaplnky na Stávku, kedy v zime do našej dediny prišiel mních, ktorý na svojom chrbte niesol v krošni knihy, aby našich predkov vyučoval. To miesto kedy sa dej o Podbieli začína, teda na Stávku, to bola tiež náhoda?

 Nuž poviem Vám, že ako autor  filmového dokumentu o výstavbe novej farskej budovy som vedel, že všetko nové vzniká na starom. Pre mňa osobne kaplnka od detstva znamenala významné sakrálne miesto. Ako chlapcovi kaplnka predstavovala  akoby maličký kostolík. Tak to brali aj dospelí. Dnes už asi len málo kto vie, že v tých dobách všetci, ktorí tým chodníkom prechádzali chvíľku postáli, prežehnali sa a osviežili sa dúškom tej  zvláštnej vody. Potom pokračovali za svojou prácou na Zadný vrch, za Biely, Poľánky, či smerom na Blato… Tých vizionárov  tiež ťahalo ku tej vode.

 Rudko Veselý ten cenný  filmový dokument zachránil pre budúcnosť tým, že ho skopíroval na disk.  Tiež dostal zvláštne nutkanie aby to spravil?

 Dnes ide už po tých rokoch o cenný dokument o živote Podbiela z tých rokov.  Mnohí jeho aktéri už navždy od nás odišli, zostali len v tom dokumente.

   Spomínaný kňaz pán farár Čarnogurský mal zámer v okolí Stávku osadiť z miestneho cintorína starobylé zbytky pomníkov zo starého cintorína, aby ich takto pre budúcich zachoval. Teda ako by umelý cintorín.  Tie pomníky symbolizujú našu minulosť, pripomínajú našich predkov, na ktorých sme  zabudli. Spomínaný kňaz sa pri začiatkoch premiestnením tých zabudnutých pomníkov tiež riadil svojou intuíciou. Náhoda? Žiadna náhoda!

   Ako malý chlapec pri počúvaní starých ľudí som sa dozvedel, že tá voda v tej studničke má liečivé účinky. To bola sila generačnej pamäte, ten ich poznatok o liečivých účinkoch sa preberal z generácie na generáciu, to je istota! Mnohí ju píjavali na rôzne neduhy, kedy liekov ešte nebolo, ba mnohí už umierajúci vraj len tú vodu mohli vypiť! Poznám aj prípady, kedy aj cudzí z iných dedín na tú vodu niekedy zámerne chodili, aby si pomohli. Skúste sa tej vody napiť! Taká voda vo vodovode nie je. Naša, tá má naozaj chuť vody, ktorú si ešte ako malých chlapec pamätám z časov, kedy ma otec učil kosiť ručnou kosou pol hektárovú lúku hore na Čeršli.  Tam okolo obeda, keď kosec už začal strácať svoje sily, čoraz častejšie zašiel ku studničke v poli. Aj tá voda bola studená tak správne, ostrá a priezračne čistá! Ale chuť vody zo Stávku mne pripadá, ako by ona do toho prameňa vytekala z hlbín zeme z nejakých podzemných jaskýň, v ktorých dlhší čas postála a nabrala do seba niečo, čo naše telo ale aj dušu povzbudzuje! Ja som vypozoroval, že táto voda pomerne dlho si udržuje svoju teplotu, ak ju načerpáte do kovovej fľaše. Priznám sa, že som ju začal piť pravidelnejšie. A počul som, že niekto tu v Podbieli objavil, že aj doma zaliata zrnková káva je najchutnejšia práve z vody zo Stávku!

Nuž a teraz znova trochu fantázie. Prameň sa nachádza pod troma hradiskami našich skutočných predkov.  Biela skala, Červená skala, Prašivá. To číslo 3 je  náhodný symbol?

   Naši reálni predkovia tu  mnohé tisícročia, ako aj my v tejto dobe žili a ich krv pokračovala až do dnešných dní, či sa to vykladačom našich dejín páči, alebo nie. Oni ani v tej dobe nemuseli vedieť ku komu, ku akej kultúre podľa dnešných teórii ich zaradíme!   Čomu určite rozumeli, to bola ich schopnosť prežiť za každej alebo skoro každej situácie. Sú to naozaj naši predkovia! Nie sú to predkovia iných etník s určitosťou. A mali by sme si vážiť aspoň tých páru vecí čo sa po nich dochovalo. Nie vybagrovať  a tým zničiť tých spomenutých 43 popolnicových hrobov za Bielym, kde dnes ako výkričník už nájdeme len močiar, ktorý sa tam v tej jame vytvoril. Je to zneuctenie pohrebiska a mali by sme to v spolupráci s múzeom na hrade napraviť!  Tí mŕtvi, naši predkovia stále po tom volajú!

   Starí Slovania mali svoju vieru, kým prijali kresťanstvo, tak ako aj všetky iné národy. Oni pripisovali zvláštnu moc a silu miestu, kde na spojnici dvoch riek vytryskol prameň čistej vody. Poviete, že rieka Studená je od miesta kde sa vlieva do rieky Orava dosť vzdialená od prameňa na Stávku s dnešnou kaplnkou? No ale riečište sa po roztápaní roháčskeho ľadovca výrazne  dobami menilo. V tých časoch tok rieky Studená šiel po terajších Lánoch, tesne popod terajší prameň.  Skúste zakopnúť v tých miestach a nájdete pod skromnou ornicou len samé okruhliaky, ako istý dôkaz riečišťa rieky!

Rieka Orava menila svoje koryto tiež. V čase keď prameň stál v rohu spojenia oboch riek, stáli pri prameni vtedy pre našich predkov posvätné mohutné tri duby. Je pravdepodobné že sa tam udiali udalosti, ktoré objavili liečivé účinky tohto prameňa. Vravelo sa, že vtedajší žreci uctievali toto miesto na pamiatku pre nich   uznávanej a uctievanej  Devy, ktorá ako v mnohých vtedajších náboženstvách zastávala postavenie matky, bola symbolom nového živote, bola ochrancom rodu. Veď podľa mňa aj meno nášho najvýznamnejšieho hradiska ,, Devín ,, je len skratkou celého pomenovania Devin hrad.   Hrad Devy. S krátkym ,,i,,  A tak mohol vzniknúť terajší názov Devín s dlhým I. Vypustením slova hrad…. Či  ???

Bolo to tak? Nebolo a nie je to tak? Ktože už dnes vie dokázať ako to v skutočnosti bolo? Verte alebo neverte!

 Tak Vám poviem, že sa v našej dedine našli nadšenci, ktorí pokračujú v započatom diele nášho bývalého kňaza. Veľká vďaka im!

 Okolie kaplnky sa dočkalo zmysluplných úprav a povyšuje kaplnku na sakrálne miesto tak, ako si to ono zaslúži.  Ja som svojou troškou len chcel povzbudiť aj ostatných, aby priložili svoje ruky k spoločnému dielu. Naša história obce Podbiel si to zaslúži. A na ten areál nášho starého Stávku by sa určite zmestil veľký okruhliak alebo iný kus skaly na ktorom by sme na  bronzovej tabuľke vyjadrili našu úctu svojim predkom.  Našim predkom z troch hradísk nad Podbielom  a to hradiska na Bielom, hradiska na Červenej skale a hradiska na Prašivej!

A symbolika toho starobylého, vraj liečivého prameňa ku tej dnešnej kaplnke s krížom tiež patrí. Lebo sila ducha je večná a nepozná len nové časy. Duch to je minulosť. Duch a jeho sila je aj v prítomnosti. A budúcnosť bez ducha by bola stratená. Napísal som to pre tých, čo tomuto odkazu porozumejú. Ďakujem všetkým, čo poznajú minulosť a vážia si vlastnú históriu. Bo bez znalosti o svojej minulosti nebudeme schopní zvládať budúce udalosti…

                   Ing.Viliam Štefanek – Karisný.                       Podbiel 1.7.2021.

                                                                WWW.podbielpoviedky.sk