Atlantída, Tatry , Tatria, Tartaria, Tartari. / Tatári? /

Bol som už vyčerpaný po namáhavom horskom výstupe v našich Roháčoch – na Sivý Vrch. Asi som predsa len na počiatku nasadil vysoké tempo chôdze vzhľadom na momentálnu kondíciu. Výstup do hôr som začal zavčasu ráno, skoro ešte za tmy na kopci nad Hutami. Najprv dlhá chôdza lesom, stále strmo hore. Už pomalšou chôdzou som minul nádherné výhľady na liptovskú stranu, až som sa dostal na miesta, ktoré pripomínajú starobylé, ako by monumentálne, Skalné mesto. Ťažko sa mi vyjadriť, či špicaté a vysoké, jednotlivo stojace skaliská pripomínajú chaos, alebo či ukrývajú svojim rozostavením hlbší, no nami nepochopený zmysel. Tú zvláštnu, až posvätnú atmosféru som ale na tých miestach priam prenikavo pociťoval. Chýbal mi tam už len byzantský chorál… Zostal som ako očarený v nemom úžase nad toľkou krásou! Cítil som sa ako malý červík pod majestátnymi skalnými vežami, ktoré ako by priam zo svojej večnosti na mňa kričali: ,, Hľa, zabudnutá história Tvojich predkov v ich kultovom mieste! ,, Všetko ešte umocňovalo to jedinečné ticho, ktoré sa v okolí priam rozliehalo. Ako by sa pre mňa čas na tú zvláštnu chvíľu zastavil… To miesto na mňa vyžarovalo zvláštnu energiu duševného pokoja. Vo vzácnej zhode čas, duša a telo nestáli voči sebe v protikladoch, ale vo vzácnej zhode! V takej chvíli človek stáva sa Človekom… Vnútorný hlas ma nasmeroval pohľadom ku čistej, do modra zabarvenej oblohe s páru bielych obláčikov poriadne vysoko.. Jeseň sa predvádzala v neopakovateľnej kráse hôr, žiariac všetkými farbami. Ako by zázrakom, zrazu, v jednom okamihu na okolie padla hustá hmla. To v horách zažijete. Bol som tam sám, všade hlboké ticho. Nič som nevidel, len som stál pri vysokej skalnej veži, ktorej som sa dotýkal pravou rukou. Cítil som každý hrbolček na dlani. Zrazu som si uvedomil ako mi zo skaly do ruky začalo prúdiť teplo. Zostal som prekvapený, veď skaly tam hore v tej nadmorskej výške bývajú ráno chladné… Náhle som pocítil na svojej tvári ako by ľahký vánok, stále nič som ale okolo seba pre hustú hmlu nevidel. Z miesta od kadiaľ zafúkalo, som zrazu videl ako sa hmla pretŕha. Teplo v pravej ruke prestalo tak, ako začalo. Cítil som len chladný kameň. Odložil som ruku zo skaly a nehybne som tam stál. Mal som zrazu pocit, že tu so mnou niekto ešte je. Nikoho som síce nevidel, len ten pocit ma neopúšťal, ba stále mocnel… Uprene som sa zadíval na miesto, kde sa hmla začala pomaly trhať, ako by som práve odtiaľ čakal, že spozorujem tú bytosť. Moja predtucha nesklamala. Z hmly sa začala vynárať postava starého človeka. Vyšší, trochu zhrbený, v hrubom doma vyrobenom vlnenom svetri, v rukách držal silnú, od neho mierne vyššiu palicu, ktorá bola hore zakrivená do oblúka. Na konci oblúka bola nejaká rezba, no z miesta, kde som stál som nerozoznal čo znázorňuje. Na spodnom konci mal palicu osadenú kovovým bodcom. Drevo z ktorého tá palica bola, som doteraz nikde nevidel. Tá sa matne leskla, ako by bola z nejakého bronzového odliatku. Takú podobnú tvarom som ale vídaval aj na svätých obrazoch v známych európskych galériách. Starec tam stál podo mnou, držiac sa obidvoma rukami palice, ktorú pre istotu aby sa na svahu nepošmykol, rázne zabodol do skalnatej zeme. V jeho tvári som ale nevidel žiadne prekvapenie, ako by vedel, že ma tu stretne. Ja som bol z celej situácie tak prekvapený, že som ako zdrevenený a nemý len zostal stáť a pozoroval ten ako by prízrak podo mnou . Starec mal oblečené hnedé kožené nohavice s výraznou futrovkou a na nohách čudné, tiež kožené čižmy s pevnou podrážkou, ktorých tvar mi pripomínal výjav z nejakej starej maľby. Hrubý a teplý vlnený sveter siahajúci skoro po kolená, neurčitej sivej farby, mal prepásaný širokým čiernym koženým opaskom. Môj zrak mi okamžite padol na prekrásnu, priam umelecky prepracovanú, asi striebornú pracku v tvare slnka. Podobný , nie ale tak precízny tvar sa zachoval vyrezaný na starých trámoch podbieľanských dreveníc. Zrazu postavu neznámeho osvietilo jasné slnko a jeho lesklá pracka na opasku sa zaskvela prenikavým odrazeným lúčom, ktorý ma na okamžik oslepil. Keď som sa z oslepenia znova rozhľadel, konečne som sa zadíval do jeho tváre. Bola to tvár dobrého človeka s jemným úsmevom na perách. Jeho zúžené modré oči ma zrejme s potešením pozorovali. Nad nimi mal nezvyčajne husté šedivé obočie v strede spojené. Jeho čelo bolo vysoké, bez vrások pripomínajúcich vek. Bol som mladší, preto som sa spamätal a ticho som sa mu pozdravil tak, ako sa to robí len v horách, keď tam nečakane niekoho stretneme… Pokýval šedivou hlavou s množstvom zastrihnutých hustých vlasov niekde spadajúcich až do čela. Na asketickej, mierne slnkom opálenej tvári vynikali jeho husté dlhé fúzy. Bradu nemal. Až teraz som si uvedomil, že na hlave nemá žiadnu čiapku, hoci jesenné počasie bolo už zvlášť ráno dosť chladné. Ocitli sme sa takto oproti sebe, vzájomne sa pozorujúc. Môj neznámy stále nevydal zo seba ani hlások – ako by bol nemý… Až teraz som si všimol, že na chrbte má prehodený kožený vak v tvare vreca, hore previazanom hrubým motúzom. Čo len tam má, napadlo ma úplne nelogicky na tú chvíľu. ,, Nosím čistú vodu vždy so sebou ,, povedal, ako by čítal moje myšlienky a načiahol sa jednou rukou, aby zložil z chrbta svoj vak. ,, Dáš si? ,, Ticho sa ma opýtal, uprene ma pozorujúc jeho láskavými očami s jemnými vráskami zbiehajúce sa do kútikov. Na moje prekvapenie z vreca nevytiahol žiadnu sklenenú, či nebodaj plastovú fľašu, ale malý kožený vak plný čistej vody. Také niečo som do teraz nikde nevidel. Zrazu som bol zvedavý, čo všetko v tom vreci tajomný starec ešte má. Uvedomil som si, že predo mnou stojí naozaj zvláštny človek. Necítil som ale žiadnu neistotu, nebodaj strach. Úplne si ma podmanil svojim pokojom a dobrotou, ktorá z neho vyžarovala. Ba som si ani v tej chvíli neuvedomil, že hmla ktorá do doby nášho stretnutia bola všade okolo, sa už úplne stratila… Chcel som za ponúkanú vodu zaďakovať, veď som mal svoju. Uvedomil som si ale, že by to nebolo slušné a preto na oplátku som sa ho spýtal, či ho ja môžem ponúknuť horkou čokoládou. Usmial sa a prikývol. Hodnú chvíľu sme potom ešte vedľa seba stáli , stále pozorujúc jeden druhého. Chcel som mu zrazu položiť veľa zvedavých otázok, ale pomyslel som si, že by som pred ním vyzeral ako hlupák. Uvedomil som si svoju zásadu : ,, Mlčať a čakať čo povie neznáma druhá strana! ,, ,,Poznáš význam tohto miesta? ,, Spýtal sa zrazu, stále ma pozorujúc. Nie, odpovedal som. Mám tu ale zvláštny pocit, ako by som bol v chráme, dodal som ešte. Pritom som čakal, že svoju otázku vysvetlí, no nemal sa k tomu. Pokynul mi, aby sme si sadli. Čakal som čo povie, stále na neho hľadiac. Pokýval šedivou hlavou a jasným hlasom postupne, s miernymi odmlkami vyslovil nasledujúce slová: Atlantída. Tatry. Tatria. Tartaria. Tartári. Tatári? Zostal som prekvapený, nechápajúc čo mi to vlastne chce tými slovami naznačiť, či povedať. Tie slová mi nedávali žiaden súvis. Nečakal som, že vysloví niečo, čomu neporozumiem. Na druhej strane som si bol istý, že si bude u mňa overovať reakciu. Môj mozog horúčkovite pracoval, no nenachádzal som súvislosti. Z hlbokého zamyslenia ma do reality vrátil jeho hlas: ,, Počul si niekedy o tom? Rozumieš čo Ti hovorím? ,, V jeho hlase bola cítiť nástojčivosť. Muselo byť hodne na mne vidno, že som prekvapený a že vôbec nerozumiem slovám ktoré pred chvíľkou vyslovil. Nečakal už moju odpoveď, ale pokračoval: ,, Nie je náhoda že si ma stretol. Vieme kto si, vieme o Tebe všetko. Keď sa čas naplní, odovzdáš naše informácie tým, čo na to budú čakať. Nie si ale sám, kto bude nami poučený. Dnes ešte nepochopíš čo znamená naša schopnosť pohybu v čase v náväznosti na zákon náhodných udalostí. To sa týka aj tých najprecíznejšie pripravených plánov… ,, Potom mi zrozumiteľne a pokojným hlasom vysvetlil o každom slove všetko, čo považoval za potrebné, aby som v tom čase porozumel. Tie informácie mi umožnili chápať súvis medzi neznámou minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Keď skončil svoj monológ, povedal už len posledné slová: ,,Uvidíme sa znova v čase, keď to bude potrebné ! Niektorí zlí ľudia Ťa budú nenávidieť za tieto vedomosti. Ale Ty sa neboj! Dodal pokojným hlasom. Ak Ti niekto veľmi ublíži, tomu sa to vráti. Ich konce životov budú pre nich veľmi ťažké! Iným spôsobom nemôžeš by ochránený, nakoľko podľa zákona zodpovednosti za svoje činy každý musí mať slobodnú vôľu konať dobro, ale aj zlo. ,, Keď dohovoril, pristúpil ku mne, dívajúc sa mi priamo do očí. Zdvihol obe ruky tak do výšky vlastnej hlavy. Jeho dlane mi nasmeroval priamo na moju tvár. Niečo po tichu mumlal, nič z toho som ale nerozumel, bolo to pre mňa v jazyku, ktorému som nerozumel. Počas celej tej chvíle som cítil, ako by som stál vo vyhriatej saune. V tých chvíľach som akoby stratil zrak. Nič som nevidel len blesky metajúce sa mi pred očami, ako keď Vás niekto bolestivo uderí do hlavy a Vy strácate vedomie. Od tej doby na sebe pozorujem zvláštnu schopnosť, ktorú som predtým nemal. Zostal som tam hore, pod tými vysokými skalami znova sám. Ani som si neuvedomil ako rýchlo ma môj nový známy opustil. Po tom, ako skončil, otočil sa, zdvihol zo zeme palicu a pomaly ticho odkráčal zahnúc za najbližšiu skalu. Keď som sa zahľadel tým smerom, oproti jasnej oblohe som spozoroval len páru chuchvalcov spomínanej hmly. Okolo mňa sa rozhostilo znova ticho aké zažijete len tam, vysoko v našich horách a musíte tam ísť úplne sami. Tak ako ja. Vysoko na jasnej oblohe krúžil plachtením dravec s veľkými krídlami, zrejme hľadajúc svoju korisť a pozorujúc všetko živé hlboko pod ním. Ten majestát! Tá krása! A tá voľnosť! Tomu orlovi už chýba len divotvotmý kožený vak na jeho chrbte, pomyslel som si. Uľahčene som si vydýchol po tom zvláštnom zážitku s človekom o ktorom nič neviem. Začal som rýchlo zostupovať nazad domov po vyšľapanom chodníku bez toho, aby som dosiahol vrcholu hory. S istotou Vám môžem ale povedať, že za prehru toho dňa som to nepovažoval. V mojej hlave som neustále rozoberal každé slovo, čo môj neznámy vyslovil. Práve som si opakoval slovo Atlantída, keď ma napadlo aj iné vysvetlenie jej zániku ako dodnes bolo na mnoho spôsobov v literatúre popísané. Atlantída je hľadaná na miestach trvalého ľadu, či na rôznych miestach pod hladinou mora a oceánov a tak podobne. Uvedomil som si, že doterajšie snahy nájsť pôvodné miesta Atlantídy berú do úvahy len naše súčasné predstavy, vedomosti a možnosti terajšej civilizácie v oblasti pokroku či nových technológii. Atlantída nemusela byť ohraničená čo do rozmeru len časti jedného kontinentu… A práve toto, podľa mňa chybné uvažovanie, nás nedokáže priviesť ku správnemu posúdeniu tejto záhady. Je zábavné prijímať tak zvané ,, vedecké ,, teórie napríklad vysvetľujúce stavbu pyramíd. Oni vymýšľajú a predvádzajú spôsoby postupov využívajúce hrubú ľudskú, či zvieraciu silu za pomoci ťažných lán, znižovanie trenia pri premiestňovaní ťažkých kvádrov a ich eventuálne ukladanie na svoje miesto. Svojim chápaním rozoberajú ako najdôležitejší fakt samotný spôsob stavby a nie účel tej stavby… To je nesprávny pohľad dnešnej modernej civilizácie vracajúc sa do minulosti. Naozaj ale do svojej minulosti? Smiešne je to preto, že napríklad tie spomínané pyramídy to je základ odpovede na neznáme dejiny. A jedna podstatná otázka znie: ,, Sú staroveké a neznáme pyramídy naozaj minulosťou tejto našej civilizácie? ,, Primitívi z našej minulosti, bo sa tak na nich dívame, ktorí podľa našich ,, vedcov ,, pomaly nepoznali koleso, stavali pyramídy. Prečo??? Znova položme tú otázku, teda aký by mali na to dôvod? A pritom nami vymyslené chcenie ešte neznamená, že by to dokázali, ak by naozaj boli na takom stupni svojho vývoja… Tam nejde o vedecké zdôvodnenie, tam skôr ide o premyslené ohlupovanie, či prispôsobovanie sa voči teórii nahého kráľa, ktorú sme si nedopatrením chybne niekedy vymysleli…… Treba začať rešpektovať novú alternatívu. Tú, ktorá uznáva za fakt, že civilizácia Atlantídy bola na neporovnateľne vyššej úrovni než je tá naša súčasná! Už dostupným a jednoduchým príkladom na pochopenie tejto myšlienky je nový, do teraz nevyužívaný zdroj energie, ktorý čaká na svoj čas. Ten predznamená skok našej civilizácie o rádovo vyššiu úroveň s tou súčasnou. Takýto zdroj energie budúcnosti ale mohol byť aj dôvodom na koniec všetkých starých civilizácií ktoré existovali pred tou našou súčasnou na celom svete, nemyslíte? Proste z nejakého dôvodu prišli o túto energiu, ktorá jediná im umožňovala ich fungovanie na príslušnej úrovni technológií v tých podmienkach. Pre pochopenie treba poznamenať, že mali vyriešený prenos tejto energie nám neznámym spôsobom na neobmedzené vzdialenosti / prostredníctvom pyramíd? / Postavím voči renomovanej teórii jednoduchú otázku. Objavujem tak znova Ameriku? ,, Čo sa Vám vybaví keď počujete Černobil? ,, Moja odpoveď: ,, Náhle opustené mesto so širokým okolím… A čo opustené mestá v oblakoch južnej Ameriky, či na iných miestach súčasného sveta. Nič Vás nenapadá? Vraj rébus! Áno, je to rébus ak sa na to dívame našimi namyslenými hlavami… Ak sa vrátim ku tej novej energii ktorá príde, no nebude sa popri tom rešpektovať ochrana prírody a nezavedú sa patričné sociálne vzťahy, šlo by znova o cestu do pekla mamonu, čo zrejme bol aj dôvod zániku tej spomínanej civilizácie. A nielen tej ktorú zvykneme nazývať Atlantída. Čo to znamená? Pýtate sa ma ? A tu už je možné operovať s úplne novými úvahami, aj ako tú stratenú civilizáciu nájsť a konečne pochopiť, čo sa to deje okolo nás. Bo história sa opakuje! A nič nie je náhoda! Stále nerozumiete? Nevadí. Veď som popísal moje stretnutie s tým tajomným starcom v Skalnom Meste tam pod Sivým vrchom a on mi to vysvetlenie načrtol… ATLANTIDA. MAMON. AMON? No doba, aby ste sa to dozvedeli aj Vy – ešte nenastala. Verte ale, že ten čas sa blíži . Jednu radu Vám ale predsa len dám: Čakajte neočakávané!

Ing.Viliam Štefanek-Karisný Podbiel 11. 6. 2018.

www.podbielpoviedky.sk