Náhody neexistujú!

               

   Práve som dopíjal obľúbenú kávu, keď som zaregistroval, že mi prišla mail správa. Bolo už ku večeru a bol to už čas, kedy všetko, čo bolo okolo domu treba porobiť, bolo hotové. Taká  ľudská pohoda ešte s posledným snehom v našom kraji pred  nastupujúcou jarou.

Včera som odpílil poškodenú časť starej jablone na záhrade a našiel som bútľavú časť kmeňa s ohnutím. To som zistil, keď som odpílenú časť  kmeňa prepílil motorovou pílou. Hneď som videl, že tú časť použijem na originálnu prírodnú búdku pre vtáčkov. Patrí to už ku našej domácej atmosfére zobudiť sa ráno a počúvať spev škorcov, či čiernych drozdov. Už som ich videl, ako budú skúmať nové vtáčie bydlo a pritom pozorovať okolie.

    Musím spomenúť, že pred rokom jeden čierny drozd prezimoval na našom jedľovom strome, ktorý som pred rokmi zasadil v našej záhrade. Bál som sa počas tvrdej zimy, že to neprežije. Videl som, že zbiera semienka zo šišiek pod spomínanou jedľou. Ja som to jeho pobehovanie po zemi v okolí stromu vždy pozoroval s obavou, veď cez našu záhradu  často  susedove mačky prechádzajú. No a povedzte mačke, či vypasenému kocúrovi, aby nezaútočil na nášho čierneho drozda! To som vždy na drozda prehovoril a pokojným hlasom som ho upozornil, aby si dával pozor. Chcel som, aby prežil zimu a dočkal sa svojej družky, ktorá na jar znova priletí z teplých krajov. Stalo sa. Musím povedať, že ten drozd si na mňa zvykol a aj on rád počúval, ako pískajúc sa snažím napodobniť jeho spev. Predstavoval som si, že to vtáča mi rozumie. Aké bolo moje prekvapenie, keď po určitom čase mojej vtáčej reči sa drozd osmelil a často pricupital ku mojim nohám. Vedel, že mu neublížim. Vždy vytočil svoju malú hlávku a pozeral na mňa, ako by mi rozumel…

Nuž ale vrátim sa k tomu spomenutému mailu.

   Dcéra mi napísala, že jej známy jej poslal starú fotografiu detí sediacich okolo ručnej pumpy na vodu pred miestnym kostolom. V pozadí snímku bolo vidno typickú drevenicu aké sa len v našej dedine nachádzajú. Možno tak spravil preto, že dotyčný vedel, že moja dcéra pochádza niekde z takého kraja. Fotku niekto zavesil na FB. Na snímke boli deti v časoch niekedy po druhej svetovej vojne, čo bolo zrejmé podľa ich vtedajšieho oblečenia. Tiež bolo zaujímavé, že fotograf ich zachytil, ako hrajú guľôčky, čo v tých časoch bolo typické, hračiek veru ešte nebolo.

   Štyri z piatich detí  na fotografii boli zaujaté hrou do jamky. Medzi tými štyrmi malými chlapcami približne v jednom veku v popredí, pozornosť zaujala postava už staršieho  vysokého chlapca. On sa medzi malých ale náhodne nezatúlal ako by ste si omylom pomysleli. On vedel, že svojimi fígľami tých malých oberie v hre o všetky ich hlinené, pestrofarebné guličky. A možno sa mu pošťastí obrať ich aj o zriedkavý klenot medzi spomenutými guličkami, ktorý veľkou vzácnosťou bol.  Mám na mysli guličku oceľovú, alebo  sklenenú ,ktorá sa pri výmene menila vo vysokom pomere!

    Len jedno chlapča sedelo prvé z ľavej strany osamotene a jeho výraz naznačoval, ako by svojim detským rozumom nad niečím rozmýšľal a vo svojom vedomí sa cítil niekde vysoko nad svetskými vecami. Hry sa nezúčastnil, hoci vo vrecku si opatroval svoje červené guličky, ba mal aj dve oceľové, ktoré mu jeho starý otec podaroval. Červenú farbu mal najradšej a to mu veru na celý život ostalo! On to bol, kto ho vtedy poučil, aby sa nikdy do hry nepúšťal so staršími. Tí  totižto vedeli, ako si získať dôveru neskúsených malých chlapcov, kde po pekných rečiach týchto vždy obrali o ich cennosti a bolo to legálne. Veď hra je hra. Náš spomínaný chlapec na kraji skupiny mal na nohách obuté vysoké čierne a ťažké topánky, ktoré tak nenávidel! Musel ich nosiť, aby ako hovorili rodičia, tieto dodral, či donosil do úplného rozpadu! A boli to topánky po staršom bratovi, ba niečo započul, že ich ešte tiež nosila jeho najstaršia sestra! Na sebe mal ešte punčochové  štrimfle, ako oni vtedy volali ako by ponožky siahajúce po samý zadok! To vraj aby neprechladol. A podľa neho teplo bolo! Nohavice mal na sebe tiež po staršom bratovi a boli to nohavice na šťastie krátke.  Vedel o nich, že ich svojho času pre staršieho brata ušila jeho mama a ako látku použila tú z roztrhnutého kabáta  jeho starého otca.  Látka bola taká modrá so svetlými pásikmi. Nenávidel aj tie nohavice, treba priznať po pravde!

Stará mama ho pritom donútila obliecť si ešte nemožný pásikavý sveter, ktorý mu vnútila, lebo ho nestačila úplne zodrať spomenutá  najstaršia sestra.  Rukávy mu boli dlhé, no stará mama sa vynašla a proti jeho vôli mu rukávy pozahýnala na jeho veľkosť. Ako to len nenávidel! Musel to ale ráno rešpektovať, lebo sa o neho celé dni staral jeho starý otec, ktorý aj so starkou bývali hneď pri kostole so spomínanou pumpou na vodu. Chlapča bolo ako všetky vtedajšie deti ostrihané skoro do holej hlavy.  V tých časoch veru vši vo vlasoch zriedkavosťou neboli a krátke vlasy , či vyholená hlava bol najlepší spôsob ako sa spomenutým všiam dalo elegantne vyhnúť! Veď boli v tých časoch rodiny, ktoré si na čistotu nepotrpeli a všami tak zásobovali celú dedinu. Vlásky mal vtedy ešte blonďavé, čo ho tiež rozčuľovalo, lebo vždy túžil po čiernych…

Tak povedzte, nemalo to chlapča dôvod zadumane sediac, vediac, že tie topánky aj ten nešťastný sveter mu hneď ráno náladu skazili? Možno práve to bol dôvod, že ho hazard tej doby prestal zaujímať!

 Nevšimol som si text pod správou, len som hneď rozbalil zaslanú prílohu. Bola to spomínaná fotografia. Na prvý pohľad som spozoroval, že to miesto poznám ešte z minulosti. Na snímku bola studňa pred kostolom osadená už kovovou ručnou pumpou. Pred tým tam stála studňa vahadlová ako v tom čase v Podbieli boli na každom kroku po celej dedine. Veď voda bola potrebná nielen pre ľudí ale aj pre statok, ktorého v dedine veru množstvo bolo! Kovová studňa stála na betónovej skruži, ktorá prekrývala teleso studne. Fotka zobrazila deti v okamžiku, kedy si neuvedomovali, že ich niekto fotografuje. Drevenica v pozadí nad ktorou sa týči  podbieľanská  Pálenica so Senkovou s tými deťmi vyžaruje vtedajšiu pokojnú atmosféru dediny.  Nuž a práve v tom čase zazvonil môj mobil.

    Volala mi dcéra, či som už videl spomínanú fotografiu . Spýtala sa ma, či si správne myslí, že jedno z tých detí môžem byť podľa nej ja sám! Až vtedy som si pod mailom prečítal jej rovnakú otázku…

Zadíval som sa pozorne na snímok a zrazu som sa spoznal. Ja som sedel ako to spomínané chlapča hneď prvý z ľavej strany!  Bože môj!

Veď to chlapča, teda ja sám osobne v tom čase som mohol mať tak okolo 5 rokov. Dnes som už 73 ročný dedo! To značí že od tej doby pretieklo dole riekou poriadne množstvo vody!

 Fotografiu s patričným vzrušením som si  v počítači zväčšil.  Keď som videl ten dávno zabudnutý nemožný sveter po staršej sestre a staršom bratovi na sebe, pamäť sa mi okamžite po toľkých rokoch vrátila do tých časov. Náhle som si spomenul, že ešte v tom roku raz niekto mojej mame priniesol nejaký farebný časopis. Na čelnej strane časopisu bola veľká snímka pri tej pumpe, kde som ale sedel len ja sám. Veru som vtedy nepochopil, že fotograf z celej skupinky malých detí si vybral práve mňa! Ten časopis sa dávno stratil, no ja som si náhle tú udalosť pripomenul. Náhoda? Nuž, asi som svojim výzorom toho fotografa, či v redakcii časopisu redaktora  niečím predsa len upútal. Alebo že by to boli spôsobili tie moje smiešne vysoké topánky po staršom bratovi na mojich malých nohách?

Veď tá detská tvárička so mnou kráčala po celý môj život, hoci postupne sa aj ona menila. V zrelom veku by ste ma veru nespoznali, nosím totiž dlhé fúzy ako môj nebohý starý otec, ktorý mi bol veľkým vzorom popri mojom otcovi. A tie fúzy, musím sa priznať, mi vždy pri obchodných rokovaniach v Maďarsku otvorili dvere a poskytli dôveru náprotivnej strany. Prečo? Nuž na starých  dobových maľbách, kedy Slováci s Maďarmi spolu proti Turkom bojovali, mali všetci, či sa už hlásili ku Slovákom, alebo Maďarom, dlhé fúzy. Po maďarsky som sa tu na Orave veru nenaučil. Maďarskí partneri ma ale celý čas podozrievali, že ich jazyk určite ovládam, keď mám také ich fúzy, no ja len nechcem takto hovoriť! Ja naopak som si vždy myslel. že oni tie fúzy majú po nás…

   Povedal som dcére, aby na face-book-u kontaktovala autora príspevku  s tou zabudnutou fotkou a nech sa pokúsi zistiť podrobnosti. Cítil som, že je to pre moju dcéru ale aj pre mňa osobne nejaký odkaz z iného sveta. Dcéra spomínanú fotografiu nikdy doma nevidela a považujem za zvláštne, že na tej snímke tých piatich chlapcov našla svojho otca rýchlejšie než ja sám! Ja len po pravde dodám, že keď som tú snímku na prvý raz videl, ani ma nenapadlo, že tam sedím osobne ešte ako malý chlapec!

Dotyčná pani ľudsky zareagovala a dcére oznámila, že fotku našla v starom časopise PAS / príroda a spoločnosť, ročník 1954./

Fotka ju upútala svojou atmosférou a aj ju vrátila do jej detských, dievčenských čias. Ten snímok aj po rokoch má svoju moc a čaro. Ktože z nás vie aký svet to popri nás, ktorý my ale nevidíme, existuje! Ten svet o nás má všetky informácie a vše keď to oni uznajú nám pošlú nejakú správu, aby nás nasmerovali ku konaniu dobra. Nerozumiete?

Teraz v tejto chvíli Vám ešte niečo vyzradím. Po vzhliadnutí tej fotky z mojej mladosti sa mi vybavila z tej doby ešte jedna príhoda. Rok po tom fotografovaní som už chodil do druhej triedy základnej školy tu v Podbieli. Písať a čítať nás už naučili a mne učenie nerobilo problémy, skôr naopak. Raz sa pri mne pristavila jedna moja spolužiačka, bola trošku vyššia ako ja sám. Ona si nehľadala vyššieho a silnejšieho, ona si vybrala mňa. Stála pred mojou tvárou. Mala vlasy spletené do vrkôčikov. Na tvári malý noštek smerom do hora, posiaty pehami. Pekné dievča. Dívala sa na mňa a zrazu mi povedala:

,, Vilko, keď budem veľká, ja sa len za Teba Vydám!,,

Ja som onemel a v strachu som sa rýchlo pozrel, či to nikto nepočul. Bol som malý somár, vyznanie som neopätoval. Naopak, rýchlo som utiekol, veď ja som na sobáš nepomýšľal. Nuž, deti. Často som si potom kládol otázku, prečo to malé pekné dievča mi to povedalo. Dnes viem, že to bolo krásne detské vyznanie z jej strany. Ja naopak som sa zachoval ako zadubený dedinský chmuľo! Tak Vám poviem, že dnes, po rokoch som si to vysvetlil tak, že tú jej náklonnosť asi spôsobila tá moja fotografia v tom časopise. Tá sláva! Ako poľná tráva, skromne dodávam…

 A možno všetko bolo naopak. Naše životy sa pomaly naplňujú. Tie staré zabudnuté fotografie nedokážu o sebe vyrozprávať svoje príbehy, ani Vám odovzdať sladkú vôňu tých časov. Ja som sa o to pokúsil. Budem rád, keď si tento príbeh prečítajú obidve moje dcéry, moje dve vnučky v ďalekej Kanade, aj manželka a aj tá milá pani, ktorá tú neznámu fotografiu zo starého časopisu zavesila na jej F.B. Aj jej tá stará fotka vyslala svoju energiu dobra a skrášlila jej deň. Želám Vám to všetkým!

Ing.Viliam Štefanek – Karisný.                  Podbiel 14.4.2021. www.podbielpoviedky.sk