Jedno múdre indiánske príslovie hovorí o tom, že každý z nás máme vo svojej mysli dvoch vlkov. Jeden z nich je ten dobrý, druhý z nich jeho pravý opak, ktorý predstavuje zlo. Podľa toho ktorého z tých dvoch vlkov budeme kŕmiť, tak sa aj my budeme chovať. Budeme konať dobro, prípadne budeme páchať zlo.
Slovenské rozprávky sú tiež nevyčerpateľnou studňou múdrosti našich predkov, lebo v každej z nich je popísané dobro, ktoré vždy bojuje so zlom a v rozprávke vždy dobro nad zlom víťazí. V slovenských rozprávkach je často zlo zosobňované zlými starenami s odporným výzorom aj charakterom. Každá z nich dokáže naliať žlče do pekných ľudských vzťahov. Zobrazuje tieto priam odporné ľudské bytosti v postavách čarodejníc s obtierajúcim sa čiernym pradúcim si kocúrom pri jej nohách. Nesmie chýbať jedovatá zmija v jej miske na mlieko, vlkodlak čakajúci len na jej príkaz, aby zahubil akúkoľvek ľudskú bytosť. Čarodejnice dokážu namiešať tiež rôzne nápoje. Po ich vypití človek zmení svoje chovanie a začne páchať zlo. Veru som nikdy nečítal žiadnu rozprávku o tom, že by ježibaba namiešala nápoj, po ktorého vypití by sa z oplana stal zrazu dobrý človek. Zlá čarodejnica dala jed do jabĺčka, ktorým otrávila svoju sokyňu v kráse.
Rozprávky si často všímali aj vlastnosť každej strigy, že oni sa v okamžiku dokázali premeniť na kohokoľvek, len aby oklamali každého a dosiahli svojho cieľa. U nás v dedine sa traduje ešte z dávnej minulosti, keď v každom dedinskom dvore sa chovali kravy na mlieko, jedna povesť. Ak gazdiná chcela získať smotanu a následne vyrobiť maslo či tvaroh, musela dať čerstvo podojené mlieko skysnúť. To bol proces, ktorý si vyžadoval svoj čas, teplotu a kvalitný hlinený hrniec, ktorý mliečnikom volali. Ak sa gazdinej čas kysnutia videl dlhý, verili, že stačilo, aby sa jedna miestna zlá žena len na to mlieko pozrela a ono hneď skýškalo ako by zázrakom. Tú zlú miestnu bosorku kedysi dávno, pradávno ,starou Zdenou volali. Neraz veru gazdiná popred jej dom so zakrytým mliečnikom pod svojou fertuchou prebehla, aby jej mlieko skyslo, ani Zdena sa jej prihovoriť nemusela. Nuž, povera.
Ale nehovoril by som Vám pravdu, keby som zo žien vo vysokom veku zo všetkých z nich len ako strigy predstavoval. Za svojho života som veru zažil mnohé starké ako milé osoby, prekypujúce láskavosťou aj životnou pokorou spojenej s múdrosťou. Tu na dedine v čase mojej ranej mladosti, veď to bolo niekedy v rokoch 1951 až 55, bola v Podbieli úplne iná atmosféra ako je tomu dnes.
Podbiel pred industrializáciou Slovenska v tých časoch vyzeral ako dlhé veky pred tým. Dedina bola celá drevená s gazdovskými dvormi s páru murovanými domami. Žiadny vodovod, naopak množstvo vahadlových studni pred drevenicami, množstvo dobytka denne vychádzajúceho na pastviny, množstvo koní a povozov, aut skoro nebolo. Cez Oravu na stanicu časť mosta, ktorý do vzduchu vyhodila ustupujúca nemecká armáda viedol náhradný drevený most, čo naopak postavili Rusi.
Pred mostom smerom na stanicu stála chalupa kolárskeho majstra sváka Líšku, kde za mojej mladosti žil on so svojou ženou len sami dvaja. To práve jeho stará žena, milá tetka ako som ju volal, ma vždy, keď som sa z dediny vracal domov za most, ma často zavolala k nim, aby som si vraj oddýchol po dlhej chôdzi od kostola, kde bývala moja stará mama, ktorú sme mamkou volali. To tetka Líšková ma v ich kuchyni vždy usadila na malý drevený stolček a ponúkla niečím dobrým. Našiel sa domáci lekvár zo sliviek alebo jablkový kompót, či nebodaj kocka cukru, čo po vojne bola zvláštnosť. Nepohrdol som ani buchtou na pare alebo čímkoľvek iným, bo naozaj chutilo, veď to bolo od našej tetky… Boh nech jej dá odpočinutie večné, bola cudzia, ale pre mňa vždy láskavá stará žena, ktorá zodpovedala veľa mojich otázok.
Páru metrov nad nimi na druhej strane cesty bola kuzeň chýrneho kováča, majstra Trnovského, ktorého murovaný domček dodnes stojí ako posledný na ulici smerom na cintorín po ľavej strane. Ako deti sme vždy s obdivom pozorovali ako podkúval kone prichádzajúcim gazdom, alebo na vyhni pracoval s rozžeraveným železom, následne ho tvárniac údermi kladiva na veľkej nákove. Ako chlapci sme vždy so záujmom pozorovali ako pri úderoch kladiva na rozžeravené železo z neho lietali iskry. Tiež sme s obdivom pozorovali ozrutného siláka, čo ťahal mechy a vháňal vzduch do ohniska, kde majster kováč ohrieval železo pred kutím. Keď už spomínam starých ľudí aj kováč bol voči deťom síce prísny, ale choval sa k nám tak, aby sme už v mladosti pochopili, že bez práce nie sú koláče.
Život ma naučil jednoduchému pravidlu. Ak človek, jedno či muž alebo žena boli počas celého života dobrými, boli dobrými aj v svojej starobe. Vek ich k horšiemu nemenil, naopak, mali v sebe viacej pokory a láskavosti, ktorými nahradzovali stratenú fyzickú silu. Vždy až do svojho konca sa snažili byť užitočnými a nebyť na obtiaž. Naopak ľudia, ktorí dobrými nebývali počas plného života, sa dobrými nestávali ani počas staroby. Česť výnimkám, doplnil by filozof.
Už ste pochopili o čom dnes napíšem? Nie? Nevadí. Čítajte ďalej, popíšem páru príkladov zo života. Ak by sa tam niekto chcel spoznať, veru poviem Vám, že to pravda nebude a s Vašou rodinou to nemá nič spoločného.
Babka .
Táto babka bola majstrom pretvárky, pričom takýto typ nájdete skoro na každej dedine. Keďže jej hlavnou náplňou v jej starobe bolo zbieranie klebiet, celé dni babka stávala pred domom opretá na plote a čakala, kto práve pôjde okolo. Palice o ktoré sa pri chôdzi opierala, mala opreté o plot tak, aby ich mala po ruke a aby ich každý videl. Všetci sa od babky dozvedeli, že bez tých palíc už vo svojej starobe neurobí ani krok. Každý ju poľutoval. Staroba je zlá, vravievala. Ja keď som ju na jej obvyklom mieste každý deň keď nepršalo videl, som si vždy kládol otázku, kedy babka cez deň vlastne jedáva. Chudá ale nebola.
Okoliu určitý čas predsa len trvalo, kým pochopili skutočnosť, že babka na nich čaká cieľavedome a s milým úsmevom od nich získa akúkoľvek, opakujem akúkoľvek informáciu. Jej taktika bola dobre na dedinské pomery premyslená. Jej postup bol ako stereotyp a skladal sa z nasledovných krokov, ktorý začínal takto:
– Babka vystrúhala radostnú tvár, aby prechádzajúceho uistila, že má zmysel sa pri nej pristaviť
– Vždy obvykle reagovala na pozdrav s radosťou a rozochvením v hlase, aby prechádzajúci získal pocit, že babka čakala celý čas len na neho. Aby obeť uvarila , babka vždy spomenula niekoho z rodiny prichádzajúceho a spýtala sa ustarostene, či s dotyčným je všetko v poriadku.
– Tak vlastne prechádzajúceho donútila, aby sa zastavil, bo slušnosť kázala odpovedať. Nikdy nezabudla prechádzajúceho pochváliť, ako že vyzerá dobre. Tučného o ktorom babka vedela, že dotyčného to trápi uistila, že od posledného stretnutia výrazne schudol. Ak šlo o študentku, pochválila jej účes a zvýraznila fakt, že o nej počúva samé chvály o jej chovaní k rodičom, či starším ľuďom. Tým menej pekným nikdy nezabudla predpovedať, že ženíchov práve oni budú mať na každý palec desať. To dievčatám v nádeji a radostnom očakávaní sľubnej budúcnosti ako babka povedala, zažiarili oči a ochotne sa pri nej zastavili. Vraj na chvíľku...
– Babka si ale vždy dokázala záujem prechádzajúcich, už dospelejších žien získať krátkou poznámkou o konkrétnej mladšej žene ktorej ostatné závideli jej krásu a úspech u mužov a ktorá samozrejme prítomná v tej chvíli nebola. To prechádzajúcu familiárne vždy oslovila po mene a dôverne sa k nej nakloniac cez plot, sprisahanecky vyslovila čarovnú vetu: ,, …počula si o tom, že… ,,?
– A ruka bola v rukáve, bo babka sprisahanecky odovzdala o neprítomnej osobe zaručenú pravdu. Prenos informácií bol podobný, ako keď si psy odovzdávajú blchy. Záverom babka požiadala momentálnu partnerku o mlčanlivosť, čo jej protistrana vždy s ustarosteným výrazom tváre prisľúbila. Kto ich v tej chvíli náhodou pozoroval, vedel, že ani babka ani tá druhá nedodržia dané sľuby!
V takej chvíli sa protistrana obyčajne vždy odvďačila doplňujúcou informáciou o neprítomnej žene nehľadiac na to, že si ju podľa potreby menovaná práve aj vymyslela.
– Takýmto spôsobom si babka vyrovnala svoj účet s neprítomnou osobou, po prípade na známosť celej dedine bolo potvrdené, že okrem odsúdenia hodnej nevery neprítomnej, táto spáchala ešte navyše nejaký finančný podvod na pracovisku kde je zamestnaná.
– Aby ukončila konšpiráciu, babka na záver vždy s patričným hereckým výkonom poznamenala, že toto čo spolu rozprávali, povedala len jej jedinej. Poznamenala tiež, že by bolo hriechom robiť klebety a odvolala sa na svoj neľahký zdravotný stav s vlastnými nohami, ktoré jej prestali slúžiť. Pričom si stále ešte pevnými rukami napravila kvetovanú šatku na hlave. Ďalej babka poznamenala, že keby nemala pri sebe invalidné palice, už by veru ku plotu nezašla. Na to sa s prechádzajúcou rozlúčila a sprisahanecky na ňu žmurkla, ako že všetko ostane len medzi nimi!
– Hovorí sa že do vtedy chodí krčah po vodu pokiaľ sa nerozbije. Pravda s babkinou chorobou vyšla na svetlo sveta, keď babku predvolala lekárka na komisiu ku obvodnému lekárovi. Komisia posúdila skutočnosť okolo invalidného príplatku za používanie palíc na obidve ruky. Ak sa stav zlepšil, komisia pacientovi príplatok zrušila. Znamenalo to, že pacient ich už pre svoj život nepotrebuje. Babka už s takouto komisiou svoje skúsenosti mala, preto ráno pred jej konaním pripravená a s patričným trpiteľským výrazom tváre a postenkávajúc od bolesti vystúpila pred zdravotným strediskom z auta, na ktorom ju tam jej zať doviezol. Ten odovzdane zobral babku na svoj chrbát, rukami držiac babku aj jej francúzske palice. Okoloidúcim babka z chrbta svojho zaťa poukazovala na svoju nemohúcnosť aj surovosť doktorov, ktorí ju donútili ísť pred komisiu ako nevládnu osobu. Mnohí, vidiac babku so skrúšenou tvárou ,držiac sa na chlapskom chrbte ako malé dieťa, sa usmievali, druhí ju ľutovali, zvlášť ženské osadenstvo nadávalo na nespravodlivý štátny systém.
Babka pred komisiou neuspela. Nevedno akými okolnosťami a reáliami komisia operovala, verdikt voči babke bol neúprosný. Bolo rozhodnuté, že babke odoberajú príplatok za barly. Babka sa bránila zubami, nechtami, výsledku jej to ale veru neprinieslo. Nakoniec babka páru nevyberavými slovami počastovala členov komisie a na všeobecný úžas prítomných zlostne odhodila palice, bez ktorých sa do tých čias nevedela ani pohnúť na zem .Na svojich nohách, neustále kričiac, pevným krokom vyšla z miestnosti kde komisia zasadala a neobzerajúc sa na nikoho, ponáhľala sa dolu schodkami na ulicu k autu, stále rozčúlene gestikulujúc.
– Poviete si aké poučenie z príhody vyplýva? – Nuž, zlosť nechajme spomínanej babke, ona si už so sebou poradí. My len s úsmevom si pripomeňme starú múdrosť našich predkov, že niekedy starí ľudia sú ako malé deti. Ale pozor, iná stará babka mi často vravievala, keď som si v dobrom robil žarty z jej vysokého veku nasledovné slová:
,, Pamätaj si synku, ako starí hudú tak aj mladí budú! ,,
Babka často tiež zvlášť po výdatnom obede zvykla ostatných počastovať jednou z jej životných múdrostí. Spomenula, že hlad nikomu nezaškodí. A to v ruke ešte držala nedojedený vyprážaný rezeň…
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. 11.2.2020 Podbiel.