Dnes Vám vyrozprávam skutočný príbeh, ktorého účastníkom som bol aj ja sám. Okrem mien som v ňom nevymyslel nič. Je to ale príbeh opätovne pre tých chápavejších poučný. Tak, ako ho ďalej uvádzam, napísal ho sám život. Rozhodol som sa, že ho prerozprávam, keď som si vypočul manželku hlavnej postavy v jej telefonáte. Oznámila, že jej manžel už končí svoj pozemský život v kresťanskom hospici, kde má všetku potrebnú starostlivosť v jeho ťažkom zdravotnom položení. Po telefonáte som sa v myšlienkach vrátil do tridsať ročnej minulosti a v hlave som si premietol zážitky ktoré som s ním prežil v mojom penzióne, kde som si zarábal tvrdou prácou peniažky pre živobytie. Obaja sme stáli na protichodnej strane. On ako hosť a pán, čo si všetku tú zábavu platil a ja, čo som mu slúžil. My starší, čo sme zažili výraznú spoločenskú zmenu v roku 1989, sme boli nechtiac aj svedkami mnohých prekvapivých ľudských osudov. Bolo to na prvý pohľad ako v lotérii, kde si každý kto len chcel mohol vsadiť na svoje čísla, obrazne povedané. V tých časoch dav nechápal, že v skutočnosti o žiadnu lotériu nejde .
Spomienkami sa vrátim k jednej partii, čo si pobyt v mojom penzióne obľúbili a viackrát do roka sa vracali, aby si plným priehrštím užívali život. Do konca som im viac krát zaisťoval servis pri ich medzinárodných obchodných rokovaniach. Penzión im vyhovoval, pretože si pochvaľovali moju kuchyňu. Varil som im na objednávku predovšetkým jedlá mojej starej mamy. Vždy som ich príjemne prekvapil nejakým už zabudnutým receptom chutného jedla, či domácej štrúdle. A vždy chutil doma pečený ešte teplý domáci chlieb…
Spomínanú partiu tvorili štyria muži, ktorí sebavedome vystupovali ako riadiaci manažéri za komunizmu veľkej strojárskej firmy z juhu Slovenska. V časoch ktoré popisujem títo muži už po privatizácii tú spomínanú firmu vlastnili.
Na penzión vždy prišli na viacerých drahých autách aj so ženským obsadením. Ako som o nich vedel, ani jeden si so sebou nebrával manželku. Ženskú časť tvorili pohľadné a mladé dievčatá, ako by vyšité z nejakého známeho tanečného súboru. Musím priznať, že popri svojej práci na penzióne, / veru som okrem účtovníčky nemal zamestnancov, pomáhala mi len manželka, / som si vždy svojich hostí všímal a pozoroval. Nikdy som sa ale k ničomu nevyjadroval, ako by som tam ani nebol. Svoj názor som vyslovil len vtedy, ak ma hostia o to požiadali. Aj preto sa tam dobre cítili.
So záujmom som pozoroval, ako sa ľudia menia, ak náhle prídu ku peniazom. V prvom rade to bolo vidieť na ich drahom oblečení, drahej ostatnej výbave aj drahých autách na ktorých si veľmi zakladali. Auto bol preukaz medzi horných desať tisíc, to sa vedelo. Ku ich váhe vždy patrila aj mladá atraktívna frajerka, či ako to oni často nazývali, asistentka.
Nechcem, aby som Vás naviedol, že som im tie dievčatá závidel. Vysvetlím to tak, že nie raz taká asistentka ak sa jej boss opil, prišla za mnou vyrozprávať sa zo svojich boľačiek. Aj oni boli moji hostia z ktorých som žil a mali moju úctu. Prichádzali ku mne do kuchyne, kde pozorovali moju prácu pri varení, sediac za veľkým prípravným stolom a srkajúc pritom nejaký nápoj ktorým som ich ponúkol. Bo pripraviť samotnému večeru s plnou obsluhou a servisom pre desať či 15 hostí sranda nebola.
To som sa nechtiac dozvedel aj o tej druhej stránke mince zo života mojich hostí. Pochopil som, že vtedy úspešní podnikatelia verili, že do budúcnosti už bude stále len lepšie. Užívali si života plným priehrštím. Veď aké krásne a zaslúžené pre nich bolo poznanie, že sú zdraví, bohatí a nie chudobní a chorí… S ničím zlým nikto z nich nepočítal.
Už dávno zvládli aj svoje vzťahy k pracovníkom, či osadenstvu ich podniku, ktorých po privatizácii zdedili a tiež ich pomaly považovali za svoj majetok. V ich mysliach okrem peňazí práve toto som pozoroval ako najväčšiu zmenu. Kapitalizmus okrem vlastníctva peňazí zmenil aj ich myseľ v chovaní, či nadradenosti voči tým, čo nezbohatli. Povedal by som bez zbytočného rozpisovania sa, že podľahli vlastnej moci.
Po asi desiatich rokoch ich vedenia kedysi úspešná komunistická firma skrachovala. Dozvedel som sa, že spomínané tanečnice boli prvými, ktoré verchušku opustili. Niektoré z nich si vraj celkom dobre zarobili. Úcta ich bývalých zamestnancov sa tiež okamžite stratila a zostalo len zúfalstvo zo straty zamestnania spojené s nenávisťou voči bývalým bossom. Nechávam bez komentára.
V tejto chvíli je ale najvyšší čas vrátiť sa k hlavnej postave príbehu a opustiť tých, ku ktorým patril. Jeho meno som si, aby som nebol konkrétny, vymyslel. Dal som mu meno Štefan. Štefan ma v tej partii od samotného začiatku upútal svojim bohémskym správaním, ako by on, velikán ducha ku verchuške vždy aj za komunizmu patril. Alkohol si užíval ako ostatní, no postupne na moje prekvapenie čoraz viac a viac. Dokonca už pri príchode na penzión veľakrát nedokázal pre opitosť bez cudzej pomoci vystúpiť ani z auta. Bol ale šéfom, ktorý držal ich kasu na moje nemalé prekvapenie. Ostatným jeho chovanie nevadilo, prednomnou to nedávali najavo. Musím ale poznamenať, že ani v takých chvíľach nestratil kontrolu nad peniazmi.
A ešte jedna vec na Štefanovi bola zvláštna. Vždy so sebou ako iní napríklad hodinky na ruke, nosil Štefan pri každej situácii malý čierny úradnícky príručný kufrík s heslom na zámok. Ten kŕčovito držal v ruke aj vtedy, keď mu jeho spoločníčka pomáhala vystúpiť z auta.
Až po rokoch jeho návštev mi raz opatrne, aby to nikto iný nepočul povedal, že v tom kufríku neustále so sebou nosí časť svojho majetku. Obsah kufríka ale nikdy nekonkretizoval a ja som sa ani nikdy nepýtal. Vedel, že jeho informácia je u mňa v bezpečí. Poctivo poviem, že tá získaná vedomosť mnou neotriasla a bolo mi to jedno, nezávidel som mu. Vždy som bol presvedčený a naučil ma tomu ešte môj dávno nebohý otec, že za všetko v živote platíme. A platíme veru aj za bohatstvo, čo závistlivci asi ani netušia. Musím sa ale poctivo priznať, že som vo svojom živote ešte nestretol boháča, ktorý by tej mojej vete porozumel…
Štefan popri skutočnosti, že tak ako ostatní jeho partneri mal frajerku, vždy o svojej manželke hovoril, že sa s ňou nikdy nerozvedie. Podrobnosti ale neuviedol. Aby som bližšie vysvetlil jeho vzťah k manželke, vsuniem tu jednu skutočnú príhodu, ktorú som ja s ním na penzióne zažil. Raz pri odchode ich partie mi Štefan povedal, že tak po troch týždňoch sa on sám do penziónu vráti aj so svojou manželkou a synom. Jeho žena trvala na tom, že chce osobne spoznať to jeho často spomínané prostredie na Orave. Poznamenal som si do kalendára ten turnus a uistil som ho, že im pripravím pokojný pobyt s dobrým jedlom. Štefan mi viackrát prízvukoval aby som si uvedomil, že tento raz naozaj príde so svojou manželkou a nie s frajerkou, či asistentkou, ako jej zvykol hovoriť.
Čas sa naplnil a jedného dňa som zbehol dolu ku vchodu penziónu otvoriť vchodové dvere. Stál tam Štefan, nervózne ma zatlačil do predsiene tak, aby nás z vonku nebolo vidieť. Na moje prekvapenie si kľakol predo mňa ako v kostole so zopnutými rukami. So strachom, ktorý by mu každý vyčítal z tváre mi povedal skoro po šepky:
,, Prosím Ťa ,vonku je naozaj moja žena! Nevyzraď ma, bo ona sa Ťa bude pýtaľ! ,, Nevyzradil som. Myslíte si že som mal?
Pochopil som, kto je u nich doma pánom. Aká to veľká zmena čo sa udiala, kedy sa veľký, neohrozený bohém ako po šibnutí čarovného prútika zrazu zmenil na pokorného a poslušného manžela, plniaci akýkoľvek jej príkaz. A veru som ich dosť videl…
Štefan sa do mojej pamäte zapísal aj pre inú jeho vlastnosť. Tak ako ostatní jeho kumpáni nikdy nevedel prísť na meno kňazom, ani mníškam. Ba nie som si istý, či on vôbec veril na podľa neho nejakého vraj vymysleného Boha! Ak veril, tak len svojim peniazom.
Svet gombička, teraz som tu pánom ja!
Ale karta sa často v živote veru nenazdajky obracia. A všetko na koniec inakšie býva. Jeho manželka, keď uvidela ako sa ku jej mužovi správam, požiadala ma, aby som Štefanovi dohovoril, že miera jeho pitia alkoholu už dávno presiahla mieru. Vedel som, že jeho kamaráti mali taký istý názor na vec, no každý z nich to Štefanovi nechcel tlmočiť. Báli sa.
Po zrelom uvážení som sa rozhodol, že sa s ním predsa na tú tému porozprávam. Nebol zlý chlap voči mne a ja som mu chcel pomôcť. Po mojom predslove, ktorý si prekvapený do konca vypočul prehlásil, že nemám pravdu. Následne sa voči mne odmlčal a už len raz za rok mi zablahoželal k mojim meninám, ako zvykol do tej doby robievať. Po rokoch jeho žena telefonicky oznámila, že jeho život už definitívne končí. Lekári už nedokázali s chorou pečeňou napadnutou neustálym alkoholom pomôcť.
Zomiera v kresťanskom hospici. Ostal v starostlivosti obetavých rehoľných sestier, čoby ľudských anjelov a katolíckeho kňaza. Oni sa nepýtali na jeho vierovyznanie ani nevedeli ako sa im za života posmieval. Oni mu pomohli ako každému človeku v jeho posledných chvíľach.
Ja som mal v hlave stále tú istú otázku. Je to irónia kde tento človek nakoniec skončil? Alebo vyššia moc tu aspoň pred koncom ukázala kde je svetielko z dlhého tmavého tunela? Alebo je to náhoda? No môj otec ma vždy učil, že náhody neexistujú…
Už sa taktiež nikdy nedozviem, ako si Štefan pred svojim koncom odpovedal na vlastné presvedčenie, že za peniaze aj v Prahe dom?
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. 6. 2. 2020. Podbiel.