Z vlastnej skúsenosti viem, že ak sa mi prisní akýkoľvek sen, je treba vstať a dej si zapísať. V opačnom prípade na možné znamenie, ktoré mi je cez sen poslané zabudnem a už si naň nespomeniem.
Dej sa odohral vysoko v horách na okraji lúky priamo na hranici s lesom, kde cesta vchádzala do smrekového lesa. Zastavil som priamo na hrane, kde lúka končila a začínal divý les. Na tých miestach som sa ocitol preto, že som tam robil sprievodcu skupine turistov, medzi ktorými boli aj deti.
Zhodou okolností som spomínaným deťom pred páru dňami vyrozprával vlastný príbeh o mojich stretnutiach s týmto zvieraťom. Deti ma pozorne počúvali, aby im neušlo ani jediné moje slovo. Dozvedeli sa, že vlk patrí medzi veľmi opatrné a inteligentné zviera, ktoré v lese človek málokedy stretne. Je to preto, že vlk o nás skoro vždy vie ako prvý. Následne skoro vždy včas zmení trasu a zmizne človeku z dohľadu. Deti mi položili množstvo zvedavých otázok na ktoré som zodpovedal, ako som podľa vlastných skúseností najlepšie vedel.
Ale vrátim sa ku môjmu snu. Skupina turistov, ktorú som ako horský vodca viedol, bola roztrúsená po celej lúke . Ja som už stál a čakal na nich tam, kde cesta prudko klesala do spomenutého smrekového lesa.
Zadíval som sa smerom dolu, kde cesta na konci svahu pokračovala už po vrstovnici a zatáčala sa, takže sa pre mňa stratila v tom mieste z dohľadu. V tom ohybe sa zrazu niečo pohlo a ja som videl, ako na tú cestu z jej okraja vstúpil v úplnej tichosti mohutný sivý vlk. Okolo mňa bolo ticho, vlk nás nemohol vidieť ani počuť. Vietor fúkal smerom hore , od vlka cez nás, takže nás nedostal ani do nosa. V tom okamihu stál vedľa mňa jeden z malých chlapcov. Cesta na ktorej sme stáli v tom mieste viedla cez rokmi vytvorenom sa výmole, jej okraje boli tak cez meter vyššie ako sme my dvaja stáli. Opatrne som sa ku chlapcovi zohol, aby som mu oznámil, že dole pod nami stojí skutočný mohutný vlk. Dal som mu znamenie, aby zostal ticho. To isté posunkom som oznámil aj ostatným, ktorí všetci ihneď zostali ticho stáť!
Bol som prekvapený, keď za spomenutým vlkom zrazu priamo za ním z lesa sa vynoril iný, no už menší vlk. Chvíľu postáli, no potom ten mohutnejší začal pomaly po ceste kráčať hore priamo k nám. Chlapcovi som ukázal, aby ustúpil ku ostatným členom skupiny za môj chrbát. Ja som už len pozorne sledoval, čo vlk urobí, keď ma nakoniec zbadá. Netrvalo to dlho a vlk sa na mňa priamo zadíval. Okamžite zastal, no nevidel som, že by sa zľakol. Zostal stáť. Vyceril mohutné zuby a začal vrčať ako pred útokom robia bojové psy. Na moje prekvapenie začal postupovať oproti mne, neustále hrozivo vrčiac. Videl som jeho ostré zuby pripravené do útoku proti mne. Aj ostatní turisti ten obraz už všetci videli. Stáli tak zo 20 metrov za mojim chrbtom, podľa nich v bezpečí. Vedeli, že v priamom ohrození som len ja…
Nemal som čas uvažovať nad turistami, ktorých som sprevádzal. Plne som sa sústredil na vlastné položenie, ktoré, poviem Vám na závidenie nebolo. Vlk sa neustále opatrne ku mne blížil. Hneď za ním ten druhý, ktorý ho ako že istil od chrbta, ten kráčal ticho ako duch. Podľa skúsenosti som situáciu vyhodnotil ako neobvyklú. Takto sa vlci nesprávajú…
Po pravde Vám poviem ľahko mi nebolo, vedel som, že stav sa pre mňa takto vyostruje a v páru okamihoch dôjde k útoku vlka na mňa.Neviem, ako som to dokázal, no zrazu ma napadlo, aby som na vlkov prehovoril a tak upútal ich pozornosť od priameho útoku. Vedel som veru, že pred sebou nemám vtáčika ale silné a odhodlané divé zviera.
Zostaň! Pokojným hlasom som toho hlavného oslovil a láskavo som sa na neho díval, ruky spustené ku telu. Dlane som obrátil oproti vlkovi, no ruky som nezdvihol, neustále pokojným hlasom som na vlka rozprával. Nič Ti nemám v úmysle zlé spraviť, počul som sa hovoriť láskavým a pokojným hlasom. To vlka prekvapilo, no konečne sa zastavil. Stál predo mnou tak zo tri, štyri metre. Nedíval som sa mu do očí, ale dával som pozor na každú jeho reakciu. Atmosféra by sa dala krájať, poviem Vám. Neustále som vlka svojou rečou pokojným a láskavým hlasom uisťoval, že mu nechcem v žiadnom prípade ublížiť, hoci čo on chce som jasne videl.
Neviem ako sa mi to podarilo, no vlk, už hrozivo nevrčiac stál na mojej úrovni, nie v ceste, ale meter nad mojou stopou na lúke. Videl som, že by som sa ho mohol dotknúť ak by to vlk dovolil. Stál som stále pokojne, neustále na neho hovoriac. Otočil som svoju dlaň oproti vlčej hlave,neustále mu prízvukujúc, že mu neublížim. Nakoniec som to spravil. Pomaly sa moja dlaň, do ktorej sa mi vlk mohol okamžite zahryznúť, blížila ku jeho hlave. Pozorne som vnímal jeho ostré uši. Stal sa zázrak! Vlk, áno bol to vlk a nie moja vôľa, mi dovolil sa ho dotknúť. Opatrne som ho hladil na vrchu hlavy, dávajúc mu rukolapne na vedomie, že moje úmysly sú priateľské.
Až po chvíli som si uvedomil, že je tu aj druhý z vlkov. Ten stál tak meter od nás, stále istiac svojho druha. Môj ako že upokojený vlk medzi tým už nemal zuby vycerené oznamujúc mi, že je pripravený na útok. Stále sa mi dal láskavo hladiť, pričom som neustále na neho pokojným hlasom hovoril svoje uistenie, že nemám zlý úmysel. Choval sa ale, ako keby rozumel mojej ľudskej reči. Ani oči už nemal zúžené, dôveroval človeku!
Až teraz som začal sledovať turistov, ktorých som mal na starosti ako ich sprievodca. Videl som že niektorí z nich opísané okamžiky zachytili na kamery. Stále som im nevenoval svoju pozornosť. Tá patrila mojim vlčím druhom. Ja čas sa v pokoji rozísť, povedal som láskavo môjmu vlkovi. Ten, ako by znova porozumel, a on nakoniec skutočne rozumel, sa na mňa tiež už pokojne pozrel a otočil sa, aby následne zmizli aj so svojim druhom v lese. Na tej ceste som zostal sám. Až v tom okamihu som si uvedomil, čo som prežil. Navyše som na to nebol sám, videli to moji turisti. Tí s uvoľnením a žičlivým úsmevom na mňa všetci kývali. Pomaly sme sa z lesa vracali domov bohatší o jeden veľmi zvláštny zážitok, ktorý sa ľudským rozumom pochopiť nedá.
Mnohí z Vás sa budú pýtať, aké poučenie tento príbeh prináša, ja poviem, ako vždy to isté. Verte, alebo neverte. záver si spravte Vy samotní. Možno sa to stalo tak ako som napísal. Veď viete, rozprávka. Ale naše, slovenské rozprávky majú v sebe ukrytú skutočnú pravdu o našej budúcnosti. No spozná ju len ten, čo si to zaslúži…
Ing.Viliam Štefanek – Karisný. Podbiel 25.11.2023-
www.podbielpoviedky.sk